|
|
|
Aktuálne
|
PETER
REPKA : Chvála zápisníku
Chvála všetkým zápisníkom na svetePetra Repku poznáme ako rýchleho a zdatného „osamelého bežca“, najmä ako básnika. Olega Pastiera ako skúseného vydavateľa, čo sa nebojí trochu experimentovať. Po knižkách osamelých bežcov Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria, máme česť spoznať jedného z „pohyblivých“, básnika Petra Repku - v knihe Chvála zápisníku z vydavateľstva F. R. & G. - trochu inak. Nie iba ako člena básnickej skupiny. Cez jeho zápisníky a publicistiku uverejňované v časopise Mladá tvorba trochu aj ako mladého odvážneho chlapčiska, začínajúceho básnika, mysliteľa, glosátora či reportéra. Zaujímavé šesťdesiate Starším ročníkom Petra Repku ako novinára predstavovať netreba, tí mladší ho môžu čítať aj dnes – v literárnych periodikách či v novinových glosách. Nie, nejde o druhú stranu básnikovej mince, naopak, po prečítaní knižky máte pocit, že minca je vyleštená a možno zbadáte, čo ste si doteraz nevšimli, alebo nájdete jeden z kľúčov, ako čítať Repkovu poéziu. Zápisník je zvláštna vec. Básnik či spisovateľ si nosí zápisník so sebou, keď ho zabudne, náhradný má v hlave, to, čo cez deň nazbieral, prečítal, pomyslel si, večer osamote doňho vysype. Zápisník je zavše živnou pôdou pre báseň či dlhší text, inokedy sa stáva akýmsi fotografickým albumom bez fotiek, stačia popisky a viete si predstaviť. A niekedy dodatkom post scriptom k básni, vysvetlením, dedikáciou. Najzaujímavejšími sú Repkove zápisníky zo 60. rokov. „Vraví sa, že pre spisovateľa je dôležité, čo spozná do dvadsiatky…“ Pár rokov by som pridala. Mladí spisovatelia sú však všetci trochu podobní vo svojej odvahe a chuti robiť, čítajú pozorne, v snahe dopátrať sa k niečomu, čo bolo napísané pre nich „na telo“, použiteľné ako rada pre život či pre tvorbu, k niečomu, čo môže byť inšpiratívne: „Teraz si zahráme malé divadlo. Karel Čapek (sám sebe): Proč vlastně píši knihy samí lidé zlí a nešťastní? Axel Munthe: Pre človeka, ktorý chce utiecť vlastnej biede, nie je nič lepšie, ako písať knihu. Opona padá. Obecenstvo odchádza a teší sa na knihy, v ktorých sa nájde." „Vot“ z prvého zápisník Petra Repku, vtedy mladého začínajúceho básnika, ale aj novinára publikujúceho v Kultúrnom živote. V druhom zápisníku nachádzame štyri rozhovory. Nie klasické novinárske rozhovory, na aké sme dnes zvyknutí: rozhovor s básnikom Valentínom Beniakom, so spisovateľom Milom Urbanom, s literárnym vedcom Augustínom Baníkom a napokon s Františkom Krištofom Veselým. Rozhovory pochádzajú z konca 60. rokov. Najzaujímavejšie na nich sú ani nie tak výpovede opýtaných, ale spôsob, akým ich autor podáva. Sú to akési reportážne rozhovory, čitateľ vníma atmosféru miesta, kde vznikajú, „novinár“ nám podáva podrobnú správu o tom, čo vidí a cíti, poctivo zaznamenáva aj nepodstatné, ktoré sa v kontexte rozhovoru zdá zaujímavé a zasvieti ešte aj takto po rokoch. Myslím si, že… V roku 1973 sa Peter Repka sťahuje do Nemecka za svojou manželkou Angelou. Jeho kniha reportáží Vstaň a choď je zošrotovaná a napokon vychádza až po roku 1989. Repka začína pravidelne publikovať v časopise Kultúrny život. Sedem pohľadníc a jedno libresso je podtitul tretieho Repkovho zápisníka. Nie, pohľadnice nie sú glosy. Sú to poznámky. Zavše aj s neviditeľným obrázkom. Všetky ste si ich mohli prečítať v Kultúrnom živote. Po „Nežnej“, pravdaže. Prednedávnom mali v Romboide rubriku Myslím si, že… Peter Repka si myslí, že „…v bytoch, kostoloch, rozsvecujeme svetlá, je to v poriadku. O čo krajšie musí byť rozsvietiť v sebe samom svetlo sýtiace každého, kto túži po šťastí. Bez približovania sa k lonu svetla nemáme šancu na zmysluplný život“. Škoda, že táto rubrika v Romboide zanikla, je zaujímavé vedieť, čo si kto zo spisovateľov myslí. Piaty zápisník sú dve reportáže. Reportáž považuje Repka za kráľovnú, nedocenenú ako popolušku. Reportáž je niečo, čo si špeciálne cení, čo sa špeciálne cení v zahraničí a čo ľudia radi čítajú. U nás je reportáž samozrejme nedocenená. Nezostáva však na okraji čitateľského záujmu, skôr vydavateľského. Reportáž je Repkovi špeciálne blízka. Je to hmatateľné aj čitateľné vo všetkých jeho novinárskych textoch. Reportáž je príbuzná poviedke. Nesmie v nej chýbať príbeh, atmosféra, zmysel pre detail, akási aktuálnosť, musí byť dobre napísaná a možno nepotrebuje ani originálne či atraktívne javisko (V Repkovom prípade Bali a More bez vody, čiže púšť). Dôležitý je jazyk, spôsob prehovoru, a ten je frajerský. Repka ako reportér neexhibuje, chodí, všíma si a zapisuje. Prebrať z driemot Novinové glosy zo šiesteho zápisníka sa datujú rokmi 2008 až 2011. O svojom glosovaní hovorí Peter Repka: "Nepíšem glosy, ale čo píšem, mi v „prepolitizovanom svete“ nepripadá zbytočné. Predsavzal som si, pokiaľ to nie je nevyhnutné, nekomentovať politiku a písať o pozitívnom. Ale ako každému, aj mne sa podarí spreneveriť sa predsavzatiam. Varujem publicistu vyburcovať, prebrať z driemot mlčiacu väčšinu. Drieme sa príjemne, ak si na to nájdeme čas.“ Čitateľ má tak po ruke akýsi Repkov kalendár či zápisník (!), vidí, ako sa mení nielen to, čo žijeme, doba, v ktorej žijeme, ale aj Repkov spôsob nazerania na svet. A to nielen v poslednom Zápisníku. Svedectvom o dobe, žurnalistike, Petrovi Repkovi v jej službách je celá knižka. Chvála zápisníku, chvála všetkým zápisníkom na svete! Kto iný ako zostavovateľ by sa mohol na napísané Repku opýtať. Namiesto vysvetliviek Oleg Pastier ponúka rozhovor. Zvedavý, „olegovský“. Kto iný by na margo napísaného mal, či mohol niečo dodať, ak nie Repkov spolubežec, Ivan Štrpka. Opäť sa vraciame do rokov šesťdesiatych, do izby mladého básnika, kdesi na začiatok, preputujeme takmer polstoročím, zďaleka však nie sme na konci, kamera beží a veci sa dejú. Stačí otvoriť knižku na ktoromkoľvek mieste a začítať sa. Všímať si a zapisovať má svoj význam. Aj publikovať takto pohromade už jednotlivo publikované. O tom, čo žijeme, stojí za to hovoriť aj písať, a ak to človek vie, je to možno aj jeho povinnosť. |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-02-1 |
|
|
|