|
|
|
|
Aktuálne
|
Rodinné
striebro II
Albert Marenčin
Čo je to vlastne – „rodinné striebro“, čo sa týmto honosným názvom označuje? Je všeobecne známe, že to nemusí byť ani strieborné, ani rodinné, stačí, ak sa to dá beztrestne rozkrádať, rozpredávať, zašantročiť či prehajdákať, a to či už formou privatizácie, „eseročiek“ alebo inými prevodmi do cudzích, mimorodinných rúk. Ale ako sa to získava, nadobúda, na to niet nijakého návodu, ani poučky či učebnice, o tom sa jednoducho nehovorí. Je to, samozrejme, metafora a ako každá metafora, aj táto má nejaký pôvod, akiste aj rodokmeň, ktorý prezrádza jej obsah a poukazuje na jej zmysel. A ten treba poznať, aby sme ju mohli správne používať. Lebo nijakou metaforou si nepomôžeme, ak napríklad nevieme, čo znamená Achillova päta alebo slama trčiaca z topánok či tridsať strieborných – alebo hoc aj rodinné striebro. Čím vlastne bolo a čo znamenalo pred tým, ako sa stalo metaforou? – Z literatúry vieme, že rodinným striebrom nazývali pôvodne rôzne strieborné rekvizity (napríklad strieborný príbor čiže escajg, strieborné podnosy a tácne, strieborné svietniky, strieborný samovar, kazety, hodinky a pod.), ktoré sa v šľachtických a zemianskych, neskôr aj v takzvaných lepších meštiackych rodinách dávali mladomanželom ako svadobné dary, bezmála ako príloha k zlatým obrúčkam; rodinné striebro malo ešte viac upevniť manželský a rodinný zväzok a v zárodku odvrátiť i len pomyslenie na rozvod – a preto malo ostať naveky pokope ako nedeliteľný majetok a zlatý fond, aj oceľové puto rodiny, a logicky sa nesmelo deliť, tobôž nie predávať. Lenže potom prišli revolúcie, prevraty a postupná demokratizácia spoločnosti a vulgarizácia jej konvencií, čo malo za následok hospodársky, finančný a mocenský úpadok „smotánky“ a pokles morálnej, a potom aj nominálnej, trhovej hodnoty „rodinného striebra“: to postupne strácalo nielen strieborný lesk, ale dokonca aj patinu, prestalo byť pre rodinu zlatým fondom, a nakoniec ostalo už len železnou rezervou odloženou na horšie časy (na zaplatenie rakvy, kremácie a karu). Táto postupná premena zlatého fondu na železnú rezervu, čiže devalvácia zlata na železo, veľmi presne vystihuje neslávnu históriu rodinného striebra, aj symbolickú náplň z neho odvodenej metafory. Pravda, aj dnes ešte mnohí hovoria o rodinnom striebre – novopečení zbohatlíci, parvenuovia, hochštapleri a podobní príslušníci našej novej smotánky, tváriac sa, že ho zdedili po svojich šľachtických predkoch, hoci v skutočnosti si ho poctivo kúpili, jeden od starožitníka, druhý od priekupníka alebo špekulanta. Ale keby sme po jeho pôvode ďalej pátrali, zistili by sme, že pochádza z dávnych, legendárnych jánošíkovských zbojstiev alebo z novodobých arizačných či privatizačných rabovačiek, a že prešlo veľmi kľukatými, dobrodružnými cestami, kým sa dostalo do rúk dnešných majiteľov. A tak rodinné striebro, ktoré malo byť metaforickým označením tých najvyšších, nedotknuteľných, nielen rodinou a rodom, ale aj celým národom uznávaných hodnôt, skončilo takpovediac na smetisku dejín. Toto všetko mi preletelo hlavou pri pohľade na naše „rodinné striebro“ počas konzumácie štedrovečernej večere, a tak nie div, že sa mi pritom vybavila jeho niekdajšia symbolika a teraz si neviem predstaviť, čo by som zo slovenskej kultúry označil touto kontroverznou metaforou a či je vôbec možné zaradiť pod ňu nejaké umelecké dielo či hodnotu bez toho, aby som ich nediskreditoval. Ale aby som nezahovoril pôvodnú otázku a neodbočil od zmyslu tejto ankety – pravdaže, i ja mám svoje „preferencie“, svojich milovaných autorov, aj diela a hodnoty, ktoré si vážim a strážim ako oko v hlave a rád by som ich povýšil a nadradil nad všetko ostatné, dokonca s prižmúrením oka by som ich zaradil do „rodinného striebra“, nebyť toho, čo som o ňom práve napísal: takýmto rodinným striebrom sú pre mňa napríklad diela literárnej a výtvarnej poézie, ľudovej aj umelej, výtvory slobodnej imaginácie inšpirované myšlienkami duchovnej, romanticko-utopickej revolty a vyznačené dielami známych i anonymných, všeobecne uznávaných i zaznávaných autorov, ktorých mená tu nebudem vyratúvať, veď koho to vlastne zaujíma? Koho vôbec zaujímajú názory tých pár čudáckych staromilcov, ktorí, podobne ako ja, rozprávajú o „rodinnom striebre“ a hodnotách, ktoré už veľká časť tejto spoločnosti úspešne vytesnila zo svojho života i myslenia. V ríši šoubiznisu
vyvolených superstarov, mojsejovcov a bigbrotherských drišľakovín, v
ríši vládnuceho importovaného a, žiaľ, aj domáceho literárneho, výtvarného,
filmového i televízneho gýča a sériovo vyrábaných imitácií, pastišov
a plagiátov, nahrádzajúcich dávne, zabudnuté umelecké diela, platia
už celkom iné zákony. Obávam sa, že niet takej hodnoty, ktorú by dnešné
spoločenské mechanizmy nedokázali znehodnotiť – a niet dnes politickej
sily ani vôle, ani odvahy a tobôž mravnej autority, ktorá by dokázala
uchrániť kultúrne a umelecké hodnoty pred vandalstvom takzvaného slobodného
sveta.
|
Obálka:
ISBN:
978-80-85508-81-9 |
|
|