|
|
|
|
Aktuálne
|
JÁN
ŠTRASSER: Čítam...
Čítam… píšem, triedim, upratujemBásnik, prekladateľ, redaktor i šéfredaktor a literárny kritik Ján Štrasser sa obzrel za dvadsiatimi štyrmi rokmi svojich textov o literatúre a literárnom živote. Pretriedil ich a upratal do 272 strán knižky s lakonickým názvom Čítam… (Texty o literatúre a literárnom živote 1988–2012). Pretože sa ,,vedľajšej" činnosti venoval od samého začiatku činnosti „hlavnej“, ich previazanosť je zjavná a organická. Ako poznám básnika a vydavateľa Olega Pastiera i dramaturgiu Knižnej edície časopisu Fragment, môžeme očakávať aj zväzok Štrasserových kritických textov do roku 1988. Mlčali najhlasnejšie Ján Štrasser svoju kritickú angažovanosť predstavil hneď v úvodnom texte Deväťdesiate roky: Spisovateľ a štát. Najskôr teda preukáže, že irónie má na rozdávanie. Tón jeho úvahy určuje tvrdenie: „Slovenskí spisovatelia sa veru nestali hybnou silou Nežnej revolúcie, ba práve naopak, stali sa jej hybnou slabosťou. Svojou ustrašenou ľahostajnosťou voči prebiehajúcej zmene predcítili a predkreslili vzorec sociálneho správania sa väčšiny ľudí zoči-voči zrazu darovanej slobode. (…) Slovenskí spisovatelia po celých šesť rokov mečiarizmu fakticky absentovali v protestoch proti moci; totálne zlyhali najmä na jar 1997, v čase, keď iné umelecké komunity (najmä divadelníci) ostro odsúdili spôsob, akým minister Hudec "transformoval” kultúru – presne povedané, viazal ju do zvieracej kazajky štátneho dirigizmu a diskrétneho ideologického dozoru.“ Štrasser sa však rovnakým pohľadom pozeral aj na situáciu po voľbách roku 1998, ktoré „priniesli víťazstvo demokratických síl.“ Teda videl, že to vyzerá ,,opäť pasívne, vyčkávaco, s nechuťou akceptovať prirodzene konkurenčný priestor a presadzovať sa v ňom individuálnym tvorivým výkonom." Summa summarum: ,,slovenskí spisovatelia sú opäť tí, čo mlčia najhlasnejšie…" Štrasser sa nevzdal irónie a lakonického tónu ani vo väčšine ostatných textov, najmä keď (určite nepopulárne) mienil oddeľovať zrno od pliev. Napríklad v recenzii: Vlk z Pamíru (o Drahoslavovi Machalovi na ceste od ,,strmej kariéry komunistického novinára" ku kariére ponovembrového ,,riaditeľa Národného literárneho centra", ba – ako je v kraji zvykom – vyššie a ďalej), či v recenzii ,,Aby vyhovovalo mne" (o rovnako jednoduchej ako nechutnej stratégii knihy spomienok Rudolfa Mrliana, kde vo svoj prospech ,,zrelativizoval spoločenské zlo" počas niekoľkých režimov, v ktorých si úspešne zafunkcionárčil). K príkladom celkom opačným patrí recenzia spomienok Vladimíra Petríka Hľadanie minulého času (2009). Tu Štrasserova dobrá znalosť tvorivého procesu i literárneho kontextu stáva sa garantom dobrého dialógu s recenzovaným autorom aj s čitateľom recenzie. Opaky falošných tónov Hodnotové a hodnotiace opozitá voči „falošným tónom“ sleduje Štrasser v štyroch blokoch knihy Čítam… Hneď úvodná z nich – Dobré knihy – rovno definuje aj to, o čom bude reč v nasledujúcom bloku textov ,,pomenovanom" po memoáristovi Vladimírovi Nabokovovi: Pamäť, prehovor! O dobrých knihách Štrasser píše aj v blokoch …aj keby na chleba nebolo i Na východ od raja. V ostatných dvoch ide o recepciu diel autorom preferovaného žánru, presnejšie napísané: preferovaného pohľadu na svet v satirách, paródiách, komédiách, figliarstvach, mystifikáciách, recesiách, vtipoch, teda všade tam, kde vytušil zhodu so spomenutým pohľadom na svet, čiže so smiechovou kultúrou, ktorú nielen do literárnych dejín naliehavo privolával Michail Bachtin. Príklad za ostatné: ,,Tomáš Janovic, človek exupéryovského citu pre pekné dobro, múdre dobro, vtipné dobro, píše o samých zlých veciach. Ako povedať s nožom na krku, že ho máme po krk, pýta sa jednou svojou staršou básňou." (Hlúposť in flagranti) Štrasser vedie rovnaké reči aj o autoroch rovnakej krvnej skupiny, ktorí sa však osudovo ocitli Na východ od raja, teda v matičke Rusi. Iľja Iľf a Jevgenij Petrov, Michail Zoščenko či Jevgenij Zamjatin, spisovateľ, ktorý ,,geniálne do dôsledkov domyslel ideologický koncept proletárskej revolúcie – nastolenie všeobecného šťastia". Zamjatin v nepokojom rozožierajúcej vízii antiutopického románu My ,,pochopil, že niečo také je možné dosiahnuť len násilím, pretože treba zrušiť ľudskú identitu, každého individuálneho človeka treba premeniť na číslo, na anonymnú súčiastku v mechanizme Jednotného štátu. A zglajchašaltovaním ľudského vedomia a myslenia dosiahnuť, že každé číslo bude daný stav pokladať za vrchol šťastia". Iný príklad nájdeme v recenzii denníkových zápiskov Ivana Alexejeviča Bunina Proklaté dny: „Je to paradox, ale Bunina, nezmieriteľného odporcu sovietskeho Ruska a emigranta, prvého ruského laureáta Nobelovej ceny (1933), v jeho bývalej vlasti ani za komunizmu nevyškrtli z dejín literatúry, do istej miery ho vydávali a vychádzal aj v slovenských prekladoch. Pravda, knihy, v ktorých sa vyjadroval k boľševickej realite, boli tabu. Takou knihou sú aj Proklaté dny.“ (Doba, ktorá zabila v ľuďoch vnímavosť.) Ako napísať dobré čítanie Vrcholom Štrasserovho lakonického (čítaj: strohého, ale presného) a iróniou koreneného písania je výber z glos pre kritickú rubriku 5×5 v Slovenských pohľadoch (1988–1992) a glos uverejňovaných v Dominofóre a Slovenských pohľadoch (1992–2003). Aspoň dve päťvetové chuťovky. Prvá o Československých masovokomunikačných prostriedkoch z 18. 11. – 28. 11. 1989: (1) 18. 11.: Protisocialistické živly. (2) 21. 11.: Zneužití študenti. (3) 23. 11.: Študenti. (4) 26. 11.: Rozvážni študenti. (5) 28. 11.: Naše zlaté deti. Druhá o zbierke Karola Chmela Ovocnejší strom (1989). (1) Karol Chmel má 37 rokov, 2 zbierky básní a v nich ani nie tisíc veršov, mám pocit, že publikoval len tie dôležité. (2) Jeho poézia ma oslovuje, lebo na jej počiatku je slovo: vzácny prípad v čase, keď väčšina básnikov stavia zmysel/nezmysel pred slová, nie za ne. (3) Na Chmelových básňach ma štve všeličo, napríklad aj to, že často ide na (básnickú) vec vyslovene neobratne (nie každému básnikovi tohto založenia je vlastná strážayovská rafinovaná jemnosť minimalu), ale vie, že základnou formulou poézie je 1+1=2,5, a toho sa uvzato drží. (4) Karol Chmel je básnik, ktorý sa nevnucuje – ani sám sebe. (5) To je dôveryhodné. Na konci knižky o svojom čítaní Ján Štrasser uvažuje Vo vlastnej veci, teda o kontextoch autobiografických a na čo v nich zabudol, oživil v záverečnom rozhovore s Olegom Pastierom. Ján Štrasser napísal dobré čítanie. |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-17-5 |
|
|