revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

IVAN ŠTRPKA: Na samý okraj (písania)
c
Tieto poznámky na samý okraj písania (predovšetkým poézie) a vnímania niektorých vecí, ktoré s ním (pre mňa) úzko súvisia, vznikali postupne najprv v šesťdesiatych rokoch a potom najmä v poslednom desaťročí. Plus-mínus. (Zmenilo sa medzitým, tuším okrem mocenského systému a počasia, aj storočie. Máme slobodu a môžeme byť slobodní do dôsledkov – ak to dokážeme.)
Nepotrebuje to nijaký predslov ani doslov. Listujte voľne. A vďaka za prípadnú pozornosť. A Ľudmile a Olegovi za spoluprácu.
November 2006

UPROSTRED VŠETKÝCH TÝCH NEUTÍCHAJÚCICH REČÍ O PENIAZOCH

Uprostred všetkých tých neutíchajúcich rečí o peniazoch, o ziskoch aj stratách čohokoľvek, uprostred toľkých ľudí slobodne premieňajúcich sa v bezduché bábky peňazí a spotreby dozrel čas na malé prehodenie výhybky. Na slovko-dve o veci takej prastarej a stále znova nečakane aktuálne novej. O tej elementárnej energii, o ktorej už pred sto rokmi vyhlasoval León-Paul Forgue, že je pre človeka „nepostrádateľná ako kyslík alebo uhlie“ – a my dnes môžme k tomu pridať iba novšie zdroje & komodity, nostalgicky spomínajúc na kyslík. Na rozdiel od spomínaných civilizačných veličín poézia odjakživa mení formy a náš svet napĺňa tak samozrejme, že ju ľudia medzi sebou bežne sotva postrehnú. Ale funguje to! A pestuje to voľné dýchanie.

Súvisí to všetko s prastarým zvykom a rituálom obnovovania ľudskej reči? S jej vytrvalým hromadením, meravením aj odumieraním? Kde si práve teraz – to je otázka.

Píšem glosu o poézii. Uprostred prázdnej miestnosti múzea sa zohýnam a zdvíham tenisovú loptičku. Ale čo všetky tie agresívne, vyprázdnené slová prilietajúce nepretržite zo všetkých strán?

Existencia literatúry na Slovensku je, napriek pretrvávajúcim tažkostiam, takmer nespochybniteľná. O výskyte poézie máme dnes isté, viacmenej nepriame či priame dôkazy. Dokonca sú poruke celkom akceptovateľné náznaky (napríklad pozri Ivan Laučík) že aj ŽIŤ sa dá takmer básnicky – až na pokraji všetkých síl, tvorivo a slobodne. A nezávisle na vyprázdnených slovách, deštruktívnych činoch a gýčovito zneužitých predstavách.

Pravdaže, stále platí, že „tupý človek býva zarazený pri každej reči“, ktorej starogrécky Herakleitos hovorí skôr logos, čo odpočiatku značí VIACEJ ako IBA SLOVO. Filozof, dobre. Ale čo tu hľadá, čo tu reklamuje poézia – často nechápeme. Napokon, zarazenosť (na rozdiel od takej zarezanosti, napríklad) je ešte celkom nádejná pozícia, vlastne kdesi na hranici prebudenia možnej kultúrnosti alebo aspoň záujmu či grgnutia. Možno je to už predreč. A potom – „je tu nevysloviteľnosť, úžas, najčistejšia a najpôvodnejšia forma pocitu inakosti“ – pripomína Octavio Paz. Ľudská reč až kdesi na hranici, ktorú črtá mystérium tremendum?

Možnože v podstate ani nejde o veľa pri tomto slovom jedinečne vyvolávanom významotvornom napätí inakosti vecí, možnože ide predovšetkým iba o to odvnímať v akcii spolu s Herakleitom „ako nezhodné spolu súhlasí: späť obrátený súhlas ako u luku a u lýry“. Presnejšie možno „späť napätý“ doložil by Herakleitov prekladateľ. Možnože práve to je základný iniciačný akt, v ktorom ide poézii o život. A o význam, ktorý je súčasťou neustálej premeny. Možnože práve v tomto (rôznymi grifmi neustále vytváranom) spätnom napätí nezhodných vecí, ktoré spolu súhlasia, kulminuje celý poetický efekt reči aj jej energetický potenciál. Tu sa napína náš aktuálny rukopis a uvoľňuje naše aktuálne čítanie. Vystreľuje či rozochvieva význam – a to, čo ho nesie, je možno práve tá ináč nejestvujúca herakleitovská „skrytá harmónia“, ktorá je lepšia a skutočnejšia ako tá zjavná. (Živo balansovaná tetiva a šíp a zadržaný dych? Tu sa nehovorí o cieli – tu trvá zásah a jasne vyslovené svišťanie.) Ach, harmónia, to dávno prekonané trápne štádium vecí dnes priam obscénne kompromituje a práve preto sa stáva možným modelom komunikácie aj jej možným živým aktuálnym príbehom. Pravdaže, v svojej znútra pôsobiacej „skrytosti“.

Ach, skrytosť, prastarý džin znova a znova uzavretý do fľaše, ktorá mení tvar! (Poznámka do zátvorky pre tých, čo majú radi ďalšie objasnenie: žiadny strach pred skrytými strašidlami príslovečnej nezrozumiteľnosti takéhoto druhu písania. Je to predovšetkým plodivá SKRYTOSŤ našej vlastnej, do seba obrátenej, hĺbiacej sa a ďalej zapletajúcej sa reči, ktorá hľadá a kde-tu tvorí iné spätné napätia formulácie nových ozrejmujúcich sa významov. Až na samý okraj napätej hranice vlastného zrútenia sa reči či explózie svojej formulácie, ktorá sa upína dovnútra, späť k svojmu pôvodu. Jej význam je však pred ňou, vpredu – v hraničnom napätí sa práve rodí a exploduje, vystreľuje von, mimo seba do kontextu svojho výrazu a svojho prečítania, v ústrety svojmu zmyslu v rozvíjajúcej sa akcii kontextu. Ktorej komplicom sa stáva naše odkrývajúce čítanie. Je to jasné ako detské skúšanie a žvatlanie. A najvyšší čas na uzavretie každej zátvorky.)

Žiadny strach, džin objasnenia trčí pekne ďalej skrytý vo fľaši. A skrytosť pokračuje a prestupuje naše písanie. Džinovo dieťa – vlastný zmysel – žije na slobode ďalej. Starý duch skrytosti zostáva naďalej vo fľaši a fľaša priehľadnosti zostáva celá. Skrátka – skvelý výhľad na čítanie zaváňajúce živým objavom. Má to svoju nezameniteľnú konkrétnosť a možnože aj existenciu. Je to otvorená hra o vlastný zmysel so zatvorenou fľašou. A možno, že ju náš džin dávno ticho prehltol. Fľašová pošta žije. Napokon, všetko je to možno predovšetkým neskrývaný artikulovaný odpor voči tupej všeobecnosti. Hej, vzdušný kopec, premiera citlivosti na to, čo je skryté. Napokon „k duši patrí logos, ktorý rastie sám sebou“ hlása už dávno náš starý Grék.

Náš svet sa vynára pred nami aj mizne vlastne súčasne. Napríklad „potom, čo vedy výrazne prispeli k zrýchleniu rôznych prostriedkov reprezentácie sveta (optikou, elektronickou optikou, až po nedávne zavedenie priestoru virtuálnej reality) púšťajú sa v súčasnosti naopak do zatmievania reálneho“ upozorňuje Paul Virilio a nazýva to estetikou vedeckého miznutia. Zatiaľ čo taká poézia sa dnes opiera skôr o akúsi estetiku osvetľovania zo skrytosti – čo je vonkoncom ľudská dimenzia priestoru vynárania sa sveta, jeho zviditelňovania či zneviditelňovania, bez ovládnutia aj bez ničenia. A iluzívnosti virtuálnych obrazov ho zbavuje živá ľudská reč. Ten logos – otvorená, slobodne tvorivo hovoriaca skutočnosť. Zatiaľ čo virtuálno hovorí len samo seba, dokola prezentuje samo seba v priestore ľudskej mysle, v ktorom reč osvetľuje lož reality a lož zatmieva, gumuje a zatemňuje reč. Nie je to len miesto predstierania, ale aj miesto zastierania skutočnosti. Naopak, poézia tvorí (rozširuje, prehlbuje) ľudskú skutočnosť prostredníctvom reči. Nebuďme v tme! Kompromitujme sa v živom dennom svetle významu.

Ale načo o tom vôbec vedieť? Len si píš a komunikuj, len napínaj a kompromituj cestou spoluúčasti. Ale akéže tu poznanie? Akej základnej schopnosti sa pri tejto starej hre s pocitmi, predstavami aj myšlienkami vlastne treba otvoriť? V tejto súvislosti, lebo poézia je predovšetkým vecou nečakaných súvislostí, si spomínam na to, na čo si spomenul Ezra (teda ten strašidelne problémový Ezra Pound, ktorý sa v mene ideálu dobra tak osudovo zaplietol s prízrakmi reality, ekonómie aj fašizmu) pri svojom vlastnom morfondírovaní o predmete nášho záujmu v tej svojej, ináč dosť nepríjemne profesorskej knihe ABC čítania. Spomíname si teda obaja, že skvelého maliara Pisanella (ktorý „maľoval koňa tak, že obraz utkvie v pamäti“) jedného krásneho talianského dňa vyslal milánsky vojvoda do Bolone, koňa nie namaľovať, ale rovno KÚPIŤ pre seba. Mešec bol v správnych rukách. Pretože maliar „Pisanello sa musel na koňa (skutočne) POZERAŤ“. A skutočne ho vidieť celého. Až do kostí jeho predkov a cvalu jeho potomkov. Ako nedostižný umelec (dočerta, stále to znie skôr ako hendikep), na prvý pohľad vedel o koňoch viac ako ktorýkoľvek konský handliar Jeho Milosti. Bol schopný hravo zavetriť a UVIDIEŤ svojho správneho koňa aj cez kopec. Cynický vojvoda sa nezmýlil. Prečo by sa vlastne takýto „konský čuch“ v oku nedal účinne používať aj pri aktívnom rozoznávaní poézie vo svete, je nám dvom s Ezrom dodnes, fakt, nepochopiteľnou záhadou.

Tak teda: analyzujme a syntetizujme, ale predovšetkým čuchajme. Hmatajme. POZERAJME SA. Poznáme to – „básnik musí byť vidiaci“, postuloval dávno Rimbaud. Lenže pri poézii treba veru – a to jedným mihnutím – „hľadieť na mnoho vecí a súvislostí súčasne,“ podotýka Ezra – „a zdá sa, že spoľahlivých údajov máme k dispozícii len veľmi málo“. Neúplatní bádatelia nám to sarkasticky potvrdia. Buďme vo veci. Vnímajme ostošesť, neuväzňujme sa iba do skvelých intelektuálnych konštrukcií nad vecou.

Napokon, sám Ezra zhrnul svoju celoživotnú skúsenosť s vytváraním ambicióznych gigantických CANTOS iba pár slovami na samý okraj: márnosť, nedostatočnosť, zlyhanie prostriedkov, krach spôsobu alebo prinajmenšom nenaplnenie. V účinnosti vlastnej reči a teda aj človeka, vo veci dejín aj svojho zápasu so zlom, ba aj v samej hybnej sile zla. „Čo sa týka ÚŽERY: / mieril som vedľa, príznak považoval za príčinu. / Príčinou je CHAMTIVOSŤ“ – priznáva (veľkými písmenami, akými píše v svojich dynastických CANTOS mená mýtických zakladajúcich čínskych cisárov) celkom na samom konci svojho úsilia. A sú to zrejme vôbec posledné slová, ktoré napísal. Chamtivosť ako temná určujúca niť ľudských myslí a dejín. To ona najviac ničí náš svet. Chamtivosť vlastnenia, chamtivosť moci a ovládnutia. Chamtivosť nepriateľstva. Chamtivosť tuposti a vyprázdnených slov. Posledným slovom tak pristihol mýticky démonickú tvár nášho ľudského zla, ktoré sa usiluje zničiť aj akékoľvek CANTOS, aj našu živú prítomnosť v nich. Obrovská tlama sa v nás roztvára, schopná pohltiť veci aj vzťahy, aj všetky slová našej živej ľudskej reči. Funguje to. Nenásytná moc, fantastický konzum, skvelé požieranie. Ale všetky živé slová nezhltne a nezožerie, ba ani my sami ich všetky bezmyšlienkovite nespotrebujeme a nevyserieme.

Pre každého, kto vníma Ezru aj do jeho živého diela živo vpisujúce sa „zlyhanie“ ako veľkú realizujúcu sa tému, je dôležité práve poznanie na samom konci jeho dantovského spievania. Možno je to šifrovaný odkaz pre tých, čo idú stále po horúcej stope presnosti významu a zmyslu básne aj svojho sveta v nej. Je to plod prebytku a bohatstva. Lebo predovšetkým „literatúra je jazyk nabitý významom“ až celkom po okraj. A možno že aj zmyslom, či jeho hľadaním. „Literatúra je správa, ktorá ZOSTÁVA správou,“ hovorí nám Ezra. V ústach aj na papieri stále máme istú šancu: môže ňou byť naša vlastná reč ako živý logos, ako otvorenosť k premene nášho vnímania a mysle.

Je najvyšší čas porozmýšľať o tom. Aj o tom „konskom čuchu“ aj o obrazoch, o maľovaní koní aj o vojvodoch a iste aj o konských handliaroch. Ale predovšetkým: vnímate ten cval? Treba mať pritom na zreteli, že slová samy majú neustály sklon k lži a falši, k nedorozumeniu, k prázdnote a rozkladu.

„Prirodzenosť sa rada skrýva“ konštatuje Herakleitos a v svojej reči to prirodzene vyslovuje ako „fyzis“. Pri našej veci je to od začiatku v hre. Skrytosť a otvorenosť: skrytá akcia jazyka a otvorená komplicita tvaru. Sama akcia písania je skrytou komplicitou čítania. A naopak. Žiadny rébus, žiadna enigma. Skôr priame pripojenie sa a vhľad, zacielená súradnica toho, o čom ešte presne takmer nič nevieme. Skôr správa a jej výberové prijímanie a otvorenie. Akcia. Priame odkrytie. A vlastný zážitok. To je ten fígeľ – byť v tom osobne, aj keď možno práve nijakou určitou osobou nie sme. Spravme si šancu na malú premenu. Sme v sieti. Alebo sme možno samotná sieť? Empatické usúvsťažňovanie?

Sme však aj v inej hustej sieti neustávajúceho bľabotania – každú chvíľu prijímame hotovú prefabrikovanú správu bezduchej manipulácie & zvodnej banality, ktorá s nami chvíľu zotrváva v písmenách na obrazovkách či na billboardoch, kým sa celkom pominie – ľahostajne z tej ničoty požierajúc ďalej živú ľudskú reč aj kultúru. A ďalej?

Je to prosté ako vlastný dobrý vkus. Vojvodu možno voliť – za ním ide vôňa mešca a konských handliarov. Maliara treba angažovať, aby kúpil pre nás aj stého koňa. A Ezru? Zdá sa, že Ezru treba nechať tak, aj s jeho démonmi, nech si len ďalej márnotratne žasne nad tým, čo zostáva na ceste za koňom, bez zjavnej hodnoty a celkom mimo obraz a ešte k tomu tak mysticky a mnohoznačne páchne životom. Netvrdím, že práve on je tu dnes proletárom. Nie je reč o peniazoch, ale o hodnotách. To beriem. Reč je o písaní aj o obrazoch. Ale čo tu vlastne znamená ten kôň?

Vlastne neviem. Píšem len malú aktuálnu esej na samý okraj poézie. A hľa, už sa črtá prvý postulát. Uprostred ulice sa zohýnam a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Všetko, čo treba v tejto chvíli vedieť o veci, je obsiahnuté v nej.

2005

 

Obálka: archív redakcie

Ilustrácie: archív redakcie

Pokochajte sa!

ISBN: 80-85508-69-9

Rok vydania: 2006

Rozsah: 180

Cena:
5,61 eur


 

 

c
© 1987-2015 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.