revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

PETER SÝKORA: Boj s drakom

BOJ S DRAKOM
ONTOLOGICKÝ ARCHETYP

„A povstal boj na nebi. Michal a jeho
anjeli bojovali proti drakovi...“
(Zj.12,7)

Vrchol Michalskej veže v Bratislave zdobí pozoruhodné súsošie, ktoré napriek svojej zaujímavosti dokonale uniká akejkoľvek pozornosti náhliacich sa chodcov dolu. Akoby socha archanjela Michala zabíjajúceho draka nám bola natoľko samozrejmá, že nám úplne zovšednela a nemá nás čím prilákať. Opak je však pravdou. Skoro nikto z tých tísícov chodcov prechádzajúcich nesčíselnekrát pod Michalskou vežou ani nevie, že na jej vrchole nejaká socha vôbec je. A pritom len stačí zdvihnúť zrak, aby nás prekvapila silueta akoby vystrihnutá z rozprávok. Ale zamysleli sme sa niekedy, aký zmysel tento rozprávkový motív v sebe ukrýva? Cieľom nasledujúcich riadkov je pokúsiť sa poodhaliť jeho skrytý zmysel.

I.
Drak je mytologická bytosť par exellence. Motív zabíjania draka nájdeme vari vo všetkých kultúrach a dobách, starým Sumerom počnúc a modernými rozprávkami končiac. Pre nás je obzvlášť zaujímavý babylonský mýtus Enúma eliš. Podľa neho boh Marduk porazí Tiamat, rozpoltí ju na dve častí, z hornej stvorí nebo s hviezdami, zo spodnej zem. Tiamat je ženským božským princípom, existujúcim spolu s mužským božstvom Apsú na samom počiatku všetkej skutočnosti. Nevieme akú podobu Tiamat mala. Vieme len, že Enúma eliš je novšou obdobou starších sumerských mýtov, v ktorých boh Enki (Enlil) či jeho syn Ninurta zápasia s drakom Kurom (Asagom), symbolizujúcim podsvetie, či dokonca všeobecnú skazu, ničotu. Slovo Tiamat respektíve Tíhmát veľmi pripomína hebrejské Tehom – prahlbinu, priepasť, ktorá existovala na počiatku, keď podľa biblického mýtu Boh stvoril nebo a zem.

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem
však bola beztvárna a pustá, tma bola nad
prahlbinou [tehom]...“
(Genesis 1,2).

S týmto mýtickým zabíjaním Tiamat súvisel mimoriadne dôležitý rituál akitu odohrávajúci sa vždy na začiatku nového ročného cyklu v starom Babylone. Za predčítavania posvätného textu Enúma eliš predstaviteľ Marduka dramaticky znovu zabíjal Tiamat, čím obnovoval nielen svet, ale aj čas: oboje totiž koncom roku degenerovalo. Túto každoročne sa opakujúcu ontologickú drámu pochopíme lepšie, ak si uvedomíme, že čas je v mytologickom chápaní cyklický. To znamená, že podobne ako striedanie ročných období – svet aj čas prebiehajú cyklicky. Poriadok-kozmos počas cyklu postupne degeneruje, upadá v chaos a musí byť preto obnovený, regenerovaný. Tiamat, symbolizujúca chaos, postupom roka ožíva, aby na jeho konci nadobudla nad kozmom prevahu. Je potrebné znovu vybojovať skutočnosť, tak, ako to vzorovo bolo učinené in illo tempore, za onoho času, o ktorom hovorí mýtus. Poznamenajme, že z tejto pradávnej cyklickosti času a sveta nám do dnešných dôb pretrval len akýsi atavizmus v podobe Silvestra (degenerácia sveta, poriadku) a novoročných plánov, predsavzatí (konštituovanie nového sveta).

Avšak samo slovo drak nás privádza do dôb aj miest nám menej vzdialených – do starovekého Grécka. Drakón grécky znamená had, drak, zmok, čo poukazuje na grécke derkomai (drakeis) a sanskrtské dádarsá, a znamená: byť viditeľným, ale tiež: živý, žijúci, životaschopný. Etymológia nášho had (gad) je neznáma. Jasnejšie je slovanské pomenovanie pre draka – zmok (smok, zmek, smákás) odvodzované od slovesa šmýkať sa, podobne, ako latinské serpens (had) od serpo (plaziť sa). Grécka mytológia je obzvlášť bohatá na rôzne obludy, včítane draka-hada. Pre naše skúmanie je najvýznamnejší mýtus o vzniku Delfskej veštiarne. Podľa neho boh slnka Apolón zabil šípom hada-draka Pythóna, sídliaceho v skalnej úžľabine v Delfách. Aj k tomuto mýtu sa viazal slávnostný rituál, v ktorom chlapec predstavujúci Apolóna presne podľa mýtu dramaticky kopíroval udalosti z onej mýtickej doby. Apolónove víťazstvo nad Pythónom založilo najslávnejšiu a najvýznamnejšiu grécku veštiareň, s veštkyňami Pýthiami. Meno Pythón poukazuje na sloveso pythé – pôsobiť hnitie, rozklad: pripomína sanskrtské puyati – hnitie a latinské pús – hnis, puter – zhnitý. Podľa Aischila bola v Delfách prvá veštiareň vôbec, v ktorej veštila sama bohyňa Zem (Gaia, Gé) a drak-had Pythón ju strážil. Bohyňa Zem síce podľa Hesioda je pramatkou všetkého jestvujúceho. No úplne na počiatku bytia stojí chaos – temná, chladná a nekonečne hlboká priepasť. Až neskôr bol chaos pochopený tak, ako ho chápeme dnes – ako prvotná hmotná neusporiadanosť. Zabúda sa totiž, že chaos pochádza etymologicky od slovesa chaskein – otvárať sa prázdnotou. Je to ťažko preložiteľné slovo, nemajúce zväčša v moderných jazykoch ekvivalent (porov. české slovo „zeti“). Gréci pokladali Delfy za stred sveta, za pupok (omphalmos) kozmu, za miesto zrodenia celej skutočnosti. I samotné slovo Delfy v sebe ukrýva (samozrejme pred nami, nie pred Grékmi) význam rodenia a matky (porov. Gaia). Delfys totiž znamená v gréčtine maternicu. V tomto strede gréckeho sveta, na najposvätnejšom mieste, v podzemnej miestnosti Apolónovej svätyne sedela na Apolónovej trojnožke Pýthia, aby zjavovala ľuďom vôľu bohov.

II.
Svet ako priestor a čas nebol v dávnoveku a staroveku homogénny, ako k tomu neustále zvádza profánna skúsenosť racionalistu a novovekej vedy (porov. rozdiel chápania priestoru a pohybu v ňom v Aristotelovej a Newtonovej fyzike), ale vyskytovali sa v ňom ojedinelé posvätné miesta (sacra). Ukážeme si to na príklade.

Podľa tradície jedného z primitívnych etník strednej Austrálie, kmeňa Aruntov, božský tvor Numbakula stvoril v mýtických dobách svet, aj ich prapredka a ustanovil zvyklosti. Potom Numbakula z pňa stromu urobil posvätný stĺp – Kauwa-auwa a pomazal ho svojou krvou. Nakoniec naň vyliezol a zmizol vo výšinách. Stĺp, ktorý ľuďom zanechal, predstavuje os sveta (axis mundi), prechádzajúcu stredom Zeme a sveta vôbec. Okolie stĺpu vymedzuje priestor vhodný na osídlenie. Arunti v čase putovania, keď menia svoje osídlenie, nesú stĺp so sebou, pričom smer každého nového putovania je určený nachýlením stĺpu na určitú stranu. Takáto pohyblivá os sveta dovoľuje meniť miesto pobytu a pritom byť stále „doma“, nestratiť kontakt so svojím božstvom. Zlomenie stĺpa je kozmologickou katastrofou, zrútením vesmíru a v živote kmeňa pohromou, rovnajúcou sa koncu sveta. Jeden z aruntských mýtov hovorí, ako sa kedysi posvätný stĺp zlomil. Celý kmeň potom prepadol panike, jednotliví členovia kmeňa bezcieľne blúdili pustatinou, až nakoniec v úplnom vyčerpaní si sadli niekam na zem, aby už nikdy nevstali.

Je známe, že aj v Európe Keltovia a Germáni, až kým neprijali kresťanstvo, zachovali podobný kult posvätných stĺpov. Rudolf z Fuldu (okolo r.800) píše o takomto posvätnom stĺpe ako o „universalis colomna quasi sustinens omnia“, teda o štĺpe držiacom všetko, čo jestvuje.

Stĺp univerza (collumna universalis), os sveta (axis mundi) prechádza všetkými troma oblasťami starodávneho kozmu: podsvetím, našim pozemským svetom a nebom. Posvätný stĺp takto spája náš svet s nebom i podsvetím práve v mieste, kde preniká zemským povrchom – t. j. pupkom sveta. To je najposvätnejšie miesto nášho sveta. Ako sme už ukázali, pre dávnych Grékov to boli Delfy. Niet nič „logickejšieho“ než zriadiť na takomto mieste svätyňu, čoby vstupnú bránu do ostatných svetov, no predovšetkým do toho, kde sídlia bohovia. Os sveta bola po tisícročia ľudskej kultúry, od jej prvopočiatkov až po dnešok (napr. Miró, Brancusi) zobrazovaná v podobe stĺpa, stromu, liany, hory, rebríka. Svet spolu s osou sveta vyjadruje jeden z najstarších výtvarných symbolov ľudstva – špirála. Plošná špirála i špirála v priestore (závitnica) má tisícero podôb. Pre nás je najzaujímavejšia tá, pri ktorej svet predstavuje had obtočený v tvare špirály okolo stromu – osi sveta. (Porov. biblický motív hada-satana obkrúteného okolo stromu poznania.) Podľa rabínskej tradície sa stvorenie začalo tak, že svet sa začali rozvíjať od pupku – budúceho stredu sveta – podobne ako ľudské embryo. Mimochodom, dnes také moderné slovo „evolúcia“ doslova znamená rozvíjanie, rozmotávame (z lat. evolvere – rozvinúť, napr. stočený zvitok papyrusu). Do biológie ho uviedli embryológovia a nie Darwin, ako sa často mylne súdi.

III.
Na vrchole Michalskej veže archanjel Michal zabíja draka. Nejde o výsostne kresťanský motív, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Michal je spolu s Gabrielom a Rafaelom jedným z najdôležitejších anjelov v židovskej tradícii. Avšak pojem anjelov ako poslov božích asi nebude pôvodne židovský. I Talmud priznáva, že ide – aspoň čo sa mien týka – o babylonské vplyvy. Mená anjelov Michala a Gabriela nachádzame až v poexilových dobách. Naše slovo anjel je z gréckeho angelos – posol, podobný význam má tiež hebrejské malach. Meno Michal, hebr. Mikáel, Michael doslova znamená: „Ten, ktorý je ako Boh (El)“ alebo „podobný Bohu“. Podľa rabínskej tradície predznamenaním prvotného (dedičného) hriechu bol pád jedného z anjelov božích – Samuela, ktorý sa vzoprel Bohovi (Non serviam!) a stal sa tak Satanom (hebr. odporca, nepriateľ, ohovárač, žalobca, zvodca). Ten istý význam má i grécke slovo diabolos (zložené z dia a balein, t. j. roz- a hádzať, doslova: roz-hadzovač, rozmetávač, ktorým sa hebrejské sátán prekladalo (napr. v Septuaginte) a z ktorého pochádza i naše diabol. Podľa židovskej apokalyptickej tradície bol satanovým protivníkom práve archanjel Michael, ktorý na konci vekov definitívne porazí Samuela a zbaví tak svet raz navždy zla. Túto apokalyptickú tradíciu prebralo kresťanstvo. V knihe Zjavenia sa dočítame:

„A povstal boj na nebi. Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi a drak a jeho anjeli bojovali, ale nevydržali, v nebi pre nich už nebolo miesta. Veľký drak, starý had, nazývaný diablom a satanom (v originále grécky: ho drakón ho megas, ho ófis ho archaios, ho kalumenos Diabolos kai ho Satanas ...), zvodca celého sveta, zvrhnutý bol na zem a jeho anjeli s ním.“ (12.7-9).

V Starom zákone nachádzame trochu inú verziu boja so Satanom. Satan tu tiež vystupuje ako had, ba doslova drak, ako netvor zvaný Leviatan. No drakobijcom je sám Hospodin. U proroka Izaiáša (27,1) čítame:

„V ten deň potrestá Hospodin (hebr. Adonai) mečom svojím prísnym, veľkým a silným Leviatana, hada dlhého (hebr. nachaš bariach) a Leviatana, hada stočitého (nachaš aklaton) a zabije draka (tanin), ktorý je v mori.“

Leviatan (Levjatan) je starozákonný výraz pre netvora, draka chaosu, hebrejsky doslova – stočeného draka. Leviatan však nie je židovského pôvodu – Židia ho pravdepodobne prebrali z kanaánskej mytológie, z ľudových predstáv pôvodného palestínskeho obyvateľstva.

Ako sme ukázali, svet ovládaný mýtom je svetom cyklického času. Drak preto nie je nikdy porazený definitívne, ale vždy znova a znova povstáva, aby nadobudol nad svetom svoju nadvládu, ale aj preto, aby sa opäť stretol so svojím protivníkom a bol znova porazený. V onom čase, o ktorom hovorí mýtus, sa cyklus odohral prototypovo raz. Stal sa tak vzorom pre všetky nasledujúce cykly, uskutočňované ľuďmi v už „historickom“ čase v podobe rituálu. Rituál preto všeobecne predstavuje ľudskú dramatizáciu mytologického príbehu. Vieme, že antické i neskoršie stredoveké divadlo vzniklo desakralizáciou rituálov, t.j. dionýzovských mystérií a veľkonočných pašií. Mimochodom (keď už toľko „etymologizujemeô), grécke slovo dráma znamená uskutočnenie, čin, odvodené je od slovesa draó – uskutočňovať, teda rituál je znovu-uskutočňovaním mýtu („dramatizáciou“). Predpokladá sa, že pre človeka tej doby neexistovala vlastne profánna činnosť. Celá jeho aktivita, každodenná prax bola rituálom, čím neustále vznikal konkrétny kontakt so sakrálnym, praxou sa neustále obnovovalo zakotvenie v posvätnom mýte.

IV.
Na prvý pohľad sa problém musí zdať absurdný. Čo môže mať filozofia spoločné s archaickými kozmologicko-ontologickými mýtmi? Veď či filozofia nie je práve výrazom ľudského vymanenia sa spod vlády mýtu? Či filozofia a neskôr veda sa nestali rozhodujúcim impulzom pre Európu s jej charakeristickým posunom od mýtu k logu? Ako to už býva, vec je oveľa zložitejšia. Vzťah mýtu a filozofie, mýtu a vedy je oveľa rozporuplnejší, než sa javil racionalistom v osvietenectve. Racionalistická tradícia stavia logos (t.j. filozofiu a vedu) a mýtus (t.j. ľudové povery) proti sebe – priznajme si, že podnes sme poplatní tejto povrchnej (ale azda pohodlnej) predstave. Pritom logos a mýtus sú, aby sme sa tak vyjadrili, z hľadiska etymológie súrodencami čo do zmyslu. Mýtus znamená vlastne výpoveď (subst. verb od slovesa mythúmai – hovoriť, rozprávať), presnejšie to, o čom sa rozpráva, čo bolo povedané. Preto etymologicky najsprávnejší preklad je povesť (od povedať), rozprávka (od rozprávať). Podobne, slovo logos pochádza od slovesa hovoriť, rozprávať, vypočítavať (subst. verb. od legein). Avšak rozprávanie v najširšom slova zmysle môže nadobudnúť rozmanité formy – od čírej fantazijnej výpovede po logicko-matematické pojednávanie. Oba tieto póly v sebe ukrývajú hlbokú jednotu, pretože sú formami, prejavmi toho istého logu. Až v nedávnej dobe začala, tzv. lingvistická filozofia spolu s modernou psychológiou a etnológiou odhaľovať tieto skryté spoločné korene, spájajúce zdanlivo spolu nesúvisiace veci ako sú logika a detské bľabotanie, svetonázor a gramatika, psychické poruchy a rytmus reči.

Základná chyba, ktorá stavia mýtus do opozície voči logu, je to, že sa chápe ako diskurzívny rozum, teda ako logos sa stotožňuje len s jednou svojou dimenziou.

Tradícia diskurzívneho myslenia sa díva na takéto naivné zachytenie sveta ako na výraz intelektuálnej adolescencie v ponímaní sveta, pričom úlohou filozofie a novovekej vedy (vyrastajúcej z klasickej metafyziky) je očisťovať svetonázor od týchto naivných prímesí. Vieme, že takýto metafyzický spôsob viedol nakoniec ku kríze metafyziky samotnej, čoho dôsledkom bolo vytvorenie bariéry medzi človekom a svetom, v ktorom žije, čo viedlo k jeho odcudzeniu.

Ale aj napriek svojmu negatívnemu postoju sa metafyzická filozofia paradoxne mýtom neubránila napr. slávny Platónov mýtus o jaskyni, Descartov mýtus kontinuálneho sna. Ba, čo je vskutku prekvapujúce, aj u samotných metafyzických filozofov (René Descartes - jeden príklad za všetky) nachádzame ontologický mýtus o zabíjaní draka v skrytej racionálnej podobe – boja so Zlobohom (všemocným zlomyselným démonom). Zlomyselný démon je symbolom ľudskej pochybovačnosti, z ktorej vyvstáva pochybnosť. Tá sa stáva Descartovi ústrednou filozofickou metódou, pomocou ktorej sa dá dopátrať neotrasiterných základov skutočnosti, rozlišovať medzi súcnami skutočne jestvujúcimi a tými, čo sa takými len zdajú byť. Pochybnosť o bytí všetkého – u Descarta známa ako radikálna skepsa – začína nadobúdať akoby svoj vlastný ontologický štatút. Stáva sa pritom skutočnosťou nad iné skutočnejšou. Pochybnosť personifikovaná v akúsi bytosť-podstatu (bytnosť) začína postupne pohlcovať všetky ostatné súcna. Descartes píše: „Budem teda predpokladať, že nie najlepší Boh, prameň pravdy, ale že nejaký zlomyselný démon a súčasne najmocnejší a najprefíkanejší, vynaložil všetko svoje úsilie na to, aby ma oklamal.“

Oklamal – to znamená, že celý svet je iba klamom, snom (mýtus kontinuálneho sna), nie je skutočným, stojacim v sebe samom, skutočným bytím. Pochybnosť nám však odhalí paradox všetkých paradoxov: ja, ktorý pochybujem, nevyhnutne jestvujem (dubito, ergo cogito, ergo sum), som plnohodnotným súcnom, pravou skutočnosťou, ktorú hľadám. Zlomyseľný démon, pôvodne mnou samým splodený (ako bohyňa Athéna z Diovej hlavy) môže pohltiť do ničoty celý kozmos, celú skutočnosť, vrátane môjho tela – okrem môjho ja. Celá nasledujúca Descartova filozofická aktivita smeruje k znovuzískaniu (teraz už naozajstnej) skutočnosti porazením Zloboha, zbavením sa pochybnosti. Sám Descartes celý tento svoj boj so Zlobohom nazývaný bájou, mýtom – ako píše v úvode Rozpravy o metóde.

Všetko to poukazuje na prazvláštnu cestu od mýtu k racionalite a od racionality k mýtu, ktorá akoby stála v pozadí dejín európskeho myslenia. Podľa nás Descartov dômyselný démon, Zloboh, je len iné, racionálne vyjadrenie toho, čo v dávnych kozmologicko-ontologických mýtoch symbolizujú rôzne netvory, reprezentujúce nebytie, ničotu (chaos, tehom) nazývané drakom, zmokom (Kur, Leviatan, Pythón).

V.
Smerujeme k základnej otázke našich úvah a exkurzií. Ako je možné, že motív boja s drakom nachádzame vo všetkých kultúrach i dobách, v prehistorických kozmogóniách, starovekých mýtoch, stredovekých legendách (o sv. Jurajovi) a podnes živých rozprávkach? Ako je možné, že tento motív objavujeme v pozadí rýdzo racionálnych ontologických úvah filozofov (ako boj filozofa o bytie, o pravú skutočnosť s ničotou)? Je absurdné sa domnievať, že by azda kedysi veľmi dávno v jednej kultúre či dokonca jednej ľudskej hlave vznikol tento motív a ďalej sa ako infekcia rozšíril v priestore a čase. Druhou možnosťou je, a tá sa nám zdá byť oveľa bližšie k pravde, že univerzálnosť výskytu tohto mýtu je podložená inou univerzálnosťou, niečím, čo je spoločné všetkým kultúram a dobám, čo je v jadre ľudskosti vôbec, čo je jej základňou pre usúvzťažňovanie sa so svetom a čo by sme mohli pracovne nazvať ontologickým archetypom.

Slovo archetyp je dnes všeobecne známe a pochádza z Jungovej psychoanalýzy. Zakladatelia psychoanalýzy si už dávnejšie všimli, že v snoch sa často objavujú predstavy, ktoré nemôžu pochádzať z individuálnej skúsenosti, ktoré sa zdajú byť vrodenými mentálnymi formami v ľudskej psychike. Tieto kolektívne predstavy, ako sa tiež označujú, sú nápadne podobné mnohým pradávnym mýtom. Freud ich nazval „archaickými pozostatkami“ a Jung „primordiálnymi predstavami“ alebo jednoducho „archetypmi“. Ako sa ďalej ukáže, naše chápanie slova archetyp je bližšie jeho etymologickému významu – vtlačeniu (grécky typos) čohosi principiálneho a niekde na počiatku (arché znamená vládu i počiatok). To, čo sa vtlačilo hlboko do ľudskej psychiky azda ešte skôr než na počiatku antropogenézy a čo sa prejavuje mýtickou formou boja s drakom, je ontologická skúsenosť – t. j. skúsenosť sveta ako jestvovania. Etológia nás dnes poúča o možnosti vtláčania základných predstáv hlboko do psychiky individuí, napr. obrazu matky u mláďat niektorých vtákov (tzv. imprinting).

Môžeme si teraz položiť otázku: Ako ľudia prišli k ontologickému archetypu? A mohli by sme sa pohrúžiť do antropologicko-biologických špekulácií. Už Bergson poukazoval na potrebu ísť pri chápaní mýtov ďalej, než to robí psychológia a natropológia, a obrátiť sa k biológii. Podľa Bergsona mýtus (resp. mýtická predstava) má vyvolávať správanie, aké by vyvolala prítomnosť biologického pudu. Na jednej strane slepý vrodený pud vkoreňujúci zvieratá do prirodzeného sveta, na strane druhej mýtus a rituál, nahradzujúce u ľudí funkciu pudu, t. j. spätosť s pôvodným prirodzeným svetom. Súčasný americký vedec a popularizátor vedy Carl Sagan ide ešte ďalej. Predstavuje si, že motív boja s drakom je akousi prastarou historickou spomienkou na skutočné boje s drakmi. Presnejšie – dráči sú obrovské, dnes už vyhynuté jaštery (plazy), ktoré koncom druhohôr začali vymierať. Ich životný priestor, ako je všeobecne známe v evolučnej teórii, obsadili vývojovo mladšie cicavce. Podľa Sagana primitívne cicavce neveľkého vzrastu z doby asi pred 150-200 miliónov rokov sa stretávali s obrovskými mäsožravými jaštermi (dinosaurami), ktoré ich s obľubou požierali ako vcelku bezmocné obete. Táto skúsenosť bytostného ohrozenia zo strany jašterov bola vtlačená podľa Sagana do najstarších oblastí mozgu cicavcov. V priebehu vývoja sa nestratila, len s vymretím druhohorných jašterov a ovládnutím súše cicavcami prestala byť aktuálna.

Ale boj s drakom možno vidieť podľa Sagana ešte ináč. Ide o konflikt v nás samotných, presnejšie v našom mozgu. Častí, v ktorých je lokalizovaný najzákladnejší zdroj slepej živočíšnej vitality, energie, sú uložené anatomicky „dole“, vo vnútri mozgu, na jeho spodnej strane. Nad nimi sú lokalizované v mozgu vyspelejších cicavcov evolučné nové (u plazov sa nevyskytujúce) oblasti, súvisiace neskôr s tzv. vyššou nervovou činnosťou, u človeka s myslením. Tak v našom mozgu je neustále napätie, ktoré môže prepuknúť v konflikt – napätie medzi spontánnou, autonómnou, chaotickou, ale eminentne vitálnou oblasťou (dokonca zdrojom vitality vôbec) „dole“ a oblasťou „hore“, v ktorej sídli komplexné, cieľovo orientované správanie, u človeka myslenie, rozväzovanie, racionalita. Cieľom nie je poraziť, zničiť dolnú oblasť (veď to by viedlo k smrti), ale ovládnutie, spútanie, usmernenie temných vitálnych síl. V tejto súvislosti je zaujímavé, koľko mýtov nehovorí o zabití draka, ale len o jeho spútaní (napr. legenda o sv. Jurajovi). Pripomeňme si, že grécke drakón etymologicky poukazuje k vitálnej sile, životaschopnosti (derkomai).

Uvádzame tieto antropologicko-biologické špekulácie len preto, aby sme poukázali na širšie súvislosti celého problému. Pravda, niektoré konzekvencie týchto úvah vedú skôr k pobaveniu. Napr. Sagan tvrdí, že dnešný moderný človek, ktorý si na raňajky dáva vajíčko na mäkko, je nevedomky ešte stále v zajatí biologicko-etologického automatizmu svojich cicavčích prapredkov, ktorí požierali drakovitým jašterom vajíčka, čím získali potrebné bielkoviny pre ďalší úspešný rozvoj mozgu.

Zhrňme na záver hlavné momenty nášho skúmania. Univerzálny motív boja s drakom je ontologickým archetypom. To znamená, že ide o hlboko zakorenenú ontologickú skúsenosť sveta v našej psychike, skúsenosť uchopujúcu svet z hľadiska jeho jestvovania, súcnosti (grécky to on – súcno). Mýtus o zabíjaní draka je vyjavením sa tohto archetypu cez jazyk. Rituál je dramatizáciou určitého mýtu, takže rituálne obrady vzťahujúce sa k zabíjaniu draka sú formou obnovy a znovuupevňovania sveta z hľadiska jeho jestvovania. Nové varianty tohto mýtu (napr. kresťanská legenda o sv. Jurajovi) vznikajú buď úplne nezávisle od starších predlôh, jednoducho spontánnym objavením sa tohto archetypu, alebo ide o modifikácie starších verzií, alebo sa uplatňuje oboje v komplikovanej vzájomnej súhre.

Filozofické, často prísne racionálne zaoberanie sa ontologickými problémami je tiež (aj keď ináč než v mýte) zjavenie sa tohto archetypu v logu, jazyku. Existujú aj ďalšie špecifické archetypofánie (zjavenia archetypu) v inej rovine, než je jazyk – v hudbe, tanci, výtvarnom umení. Pritom nemusí ísť vždy o vedomé spracovanie tohoto mýtu, ale naopak, bezprostredné vyjavenie sa ontologického archetypu samotného. Skutočne priblíženie sa k ontologickému archetypu sa nemôže viesť z vonku (t.j. mimo vlastnej skúsenosti), akokoľvek je táto cesta lákavá a zaujímavá (ale aj pohodlná), ale naopak, cestou osobného stretnutia s ontologickým archetypom v sebe, jeho vyjavením sa v nás. Toto priblíženie nevyhnutne nemusí byť racionálnym, môže ísť jednoducho o „temný“ mystický zážitok tohto archetypu. Podľa nás je však pochopenie niečo viac. Nestačí mystická skúsenosť. Pochopenie ontologického archetypu v jeho podstate je osobný zážitok vyjavenia sa archetypu spolu s jeho uchopením skrze logos.

 

Obálka: archív redakcie

Kresba archív redakcie

Pokochajte sa!

ISBN: 80-85508-03-6

Rok vydania: 1992

Rozsah: 136 strán

Cena:
vypredané


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.