|
ANDY
TURAN: Horiaci anjel
Andy Turan (1962), autor básnických zbierok Ozvena vo všetkých jazykoch
(1986), Nočná požičovňa klavírov (1990), Sneha (1993), Popolnočný med
(1997), Kolíska z hadov (1997), Druhá dúha (1999) a i.
PREČO
VYLOMIŤ MREŽU
Omračuje
ma to bolistivé prúdenie tvojej krvi, ale spoznal som životodarný okamih,
v ktorom sa zdalo možné skrotiť tú šelmu, čo premenila na strach tvoje
dni a škľabila sa, čupiac v rohu izby.
Brendan Kennely
Na dome
i duši
môžeme mať mrežu.
Málokedy ju odchýlime,
aby sme vpustili cudzieho.
Bojíme sa niečoho neznámeho,
zrazu zabudnúc,
že čo nikdy nevyskúšaš, naozaj nemáš.
Možno by nám najdúch povedal,
že načo sa ešte stále snažiť,
veď vety boli napísané,
obrazy namaľované,
sochy vytesané,
štíty zlezené,
priepasti presliedené.
Starenka
sloboda skončila slepá.
Sme stále sledovaní ako
laboratórne krysy v labyrinte.
Čochvíľa
ti ktosi vytetuje
viditeľný čiarkovaný kód.
Budeme
trocha tovarom,
už nie tvorcom a tvorom.
Preto
radšej nevpustíme nikoho,
prsty preťaté tieňom mreže
a zabudneme na pár priateľov,
čo stále smelo
prehŕňajú pahreby protivenstiev.
Keď sa
s niekým nestretneš,
nevieš o ňom nič.
Už ťa nemrzí, že nevyhľadávaš závrat,
ale zamŕzaš v závetrí.
Nie bolesť búrky, ale mlčanie móla.
Zvetráš
a zoschneš znezrady,
ako slabý skleníkový kvet
navonok nádherný,
vo vnútri bez blizny života.
No možno to tak
ktosi určil za teba.
Stačí si nájsž kohosi,
kto ža príjemne presvedčí,
že cesta končí strašnou slepou ulicou,
schody sú skutočne šmykľavé,
dvere dokonale nedobytné
a okno otvorené.
Chyť sa mreží
a dýchaj, drahý(á),
veď vietor vanie.
Nepočuť
vrtuľu ventilátora.
Slnko si nebadane nahradíš neónom,
pieseň piskotom počítaťa
a zo zvykov utkáš
dokonalú drôtenú košeľu.
Len pekne
pri zemi
zabudni na iskry Ikara.
Mreža je lepšia od okov,
poskytne istú ilúziu ochrany.
Už nemusíš
hľadať horu.
Skutočne si našiel.
Nirvána na nebesiach,
posvieť si na semeno svoje!
Milovníčka mreží
šušľavo šušká a šepce:
Máš mňa, dobrý, drahý,
povie príkazom
vráska votkaná výšitkou.
Vravím,
v láske
sme spolu sami.
Syn, strom, dom.
Kedy budeš maľovať na modro mrežu?
Potom sa stratí,
splynie s oblohou.
Takto si krutokrásne klameme.
Svitanie
syčí ako
prebudený pušný prach.
Vyzerám z domu a duše.
Mrežu som výkrikom vypílil,
bola hrozná a hrdzavá.
Dnes dôjdem
medzi ľudí
načúvajúc volaniu väzňov,
ktorí milujú krutosť kovaní.
Vo vrecku
pokrčené papiere s posolstvom pilníka.
Somnanbulovia, svätci, syfilitici, ste stratení?
Vaše väzenie volá stoj, späť a spať?
Mreža
má moc
vás zadržať, zakiaľ jej veríte.
Prvý krok je ísť.
Druhý, neobzerať sa.
Nech naďalej nariekajú nevinní?
Potom už iba
spolu stúpame so slnkom.
A spadneme so spálenými krídlami.
PRANOSTIKA PIESKU
Večer čo večer,
voda oceľovosivá a neprístupná.
Búrka bláznivo bije na bubon.
Absolútna anatómia Afrodity.
Kvadrilión kamienkov v sykote soli.
Breh strážia len
čakajúce čajky
a Madona mora,
stojaca na najvyššom brale
poslednej pevniny.
Rybári v člnoch
zakotvených na veľkej vode
lákajú lampášmi do sietí sépie.
Teraz tiahnu tuniaky
smerom k Sicílii.
Hádanka háčikov
na nekonečných náväzcoch šnúr.
Z prázdnej pláže
cítim energiu odistenej Etny,
ale spokojný svet
pár centimetrov pod hladinou,
je mi neznámejší než
čínske prvé písmeno.
Cikády celkom zošaleli.
Kráľovský koncert
na zapálené Paganniniho husle.
V predposlednom
pohári
červeného vína
mi pláva osamelá oliva
a kúsok mlčanlivého mesiaca.
V parku pod palmami
skamenelí storoční starci
pri povinnej partii šachu.
Skoro svätci sediaci sami,
chránení vo vetre
krytom kvitnúcich kaktusov.
Melinda z Messiny
má oči čisto čierne,
ako píniové oriešky.
Jej voľné vlasy vejú
ako márnivé metre morských tráv.
Vody sa dokážem
dotknúť.
No more ma miluje,
rozprávajúc rečami,
ktorým nemôžem nerozumieť.
Reggio di Calabria
2003
|
