|
|
|
|
Aktuálne
|
ALTA
VÁŠOVÁ: Ostrovy nepamäti
Spomienky na prítomnosťMožno sa to stáva z času na čas aj vám. Kráčate po ulici, zrazu zbadáte známu postavu, potešíte sa, v mozgu preblesne niečo príjemné, spojené s konkrétnou spomienkou... Zrýchlite krok, už sa aj ticho usmejete, urobíte ústretové gesto. Priblížite sa k známej osobe a náhle v jasnom svetle zblízka zistíte, že je to niekto iný. Na vašu spomienku sa vlastne ani veľmi nepodobá. Bolo to len niečo okrajové, konkrétny znak, spôsob chôdze či oblečenie, niečo signifikantné, čo vám pripomenulo niekoho, koho ste tak dobre poznali… Uvedomíte si, že človek, ktorého ste takmer stretli na ulici, je dávno mŕtvy… Začudujete sa, ako intenzívne ešte stále žije vo vašej hlave. Ak máte čas, rozmýšľate nad týmto stretnutí ešte pár minút. Časy sa navzájom prelínajú. Čo bolo, ako to bolo, kedy, s kým a prečo. Minulý čas sa ako voda zmiešava s prítomnosťou, v ktorej kráčate a spomínate. Myšlienky sa pomaly, logickým smerom prelejú do pravdepodobnej budúcnosti. Možno raz bude kráčať po ulici niekto, komu ste patrili nejakým spôsobom do života. Zrazu vás zbadá, impulz v unavenej hlave, možno si pripraví pozdrav kývnutím alebo natiahne ruku… A potom sa usmeje nad vlastnou hlúposťou a povie si, to predsa nemôže byť ona… Etablovaná prozaička, scenáristka a libretistka Alta Vášová jednoznačne verí spomienkam. Spomienkam, čo sprítomňujú, zachovávajú a často sú jediným dokladom toho, ako sme žili. Vlastne jediným skutočným výsledkom, čo nám prinesie dlhý život. Myšlienka súvisí so známou orientálnou legendou o pútnikoch, ktorí sa vybrali na koniec sveta hľadať poklad. (Prerozprávame voľne s vlastnou licenciou.) Pútnici sa celý život trmácajú po únavných a nebezpečných cestách, dotrhaní a chorí sa po rokoch dovlečú na koniec sveta. Čaká tam na nich Boh. Pútnici sa pýtajú: Bože, kde je poklad, ktorý sme celý čas hľadali? Vy ste tým pokladom, odpovedá im ten, kto čaká na konci všetkých ciest. Poklad je to, čo sa z vás na ceste za pokladom stalo… „Život ako výlet, z ktorého podávaš správy. Prestávky stále väčšie a správy čoraz dlhšie. Naďalej: Vpády do neznámych končín, stretnutia, v prvom rade však míňania, samota, ktorú dôverne poznáš.“ (s.131) Mnohí si nespomenú na svoj život, na svojich blízkych, jednoducho zo zdravotných dôvodov. Ďalší sa nedožijú veku, v ktorom je možné spomínať si na prežité desaťročia. Spomienky sú v podaní Alty Vášovej vlastná krajina, ku ktorej nám ponúka mapu. Urobila z nich stavebný materiál a vytvorila z nich texty Ostrovov nepamäti. Sestričky, S Boženou, Úlety, Dolety. Fragmenty zachytávajúce spomienku a spomínajúcu zároveň. Sestričky sú, okrem iného, aj topografiou starej Bratislavy, stratenej Bratislavy, čo mala svoju zmysluplnosť a poetiku. Je to však zároveň vhľad do histórie jednej mnohonárodnostnej rodiny a jej členov. Súkromné dejiny osudmi príbuzných kopírujú veľké dejiny malej strednej Európy. Text S Boženou je holdom autorky českej spisovateľke a etnografke Božene Němcovej, ku ktorej život a dielu mala možnosť sa Alta Vášová bližšie dostať vďaka práci na televíznom filme venovanom tejto charizmatickej osobnosti. Realitu zamestnanej viacdetnej matky zo súčasnosti žije akoby spoločne s príbehom nekonvenčnej bytosti z predminulého storočia. Rovnaké pocity, podobné podmienky, priateľstvo dvoch žien, ktoré sa nikdy nestretli. Spomienky Alty Vášovej na cudzí život. Úlety a Dolety sú fragmentárne zápisky, mapujúce prítomnosť, ktorá sa už po pár chvíľkach stáva minulosťou a spomienkou. Intímno, okruh rodiny, okruh vlastných myšlienok a protipól expanzie vonkajšieho sveta v podobe útržkov z novinových správ. Sebareflexia v kontexte doby, následností. Subjektívnosť v súvislosti s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v našej blízkosti a bez ktorých by asi ani nemalo zmysel byť. Vzdialení ľudia, blízki ľudia. Blízki často vzdialenejší podstatne viac, ako by sme chceli… Knihu je možné čítať niekoľkými spôsobmi. Pre tých, ktorí sa orientujú v umeleckej a osobnej biografii autorky, je to vzrušujúce odhaľovanie akoby spodného prúdu životopisu. Spoznávajú za literárnymi postavami autentické osoby, znova si pripomínajú spletité okolnosti vtedajšej existencie. Čítajú obraz dobovej kultúry a tupej politiky, prenikajúcej všade. Politiky, čo pripravila spisovateľku o možnosť pracovať, nie však o talent… Pre nás, ktorí sme neboli prítomní v tých rokoch a stále málo o nich vieme, sú Ostrovy nepamäti predovšetkým prózami, v ktorých dešifrujeme príbeh protagonistky. Z jednotlivých záznamov rekonštruujeme jej postoje, hodnoty a spôsob myslenia. S logickou potrebou stotožniť sa a prežiť oslobodzujúci moment katarzie poznania. Potešiť sa zo spoločného pomenúvania tohto neuchopiteľného, čo je podstatou privátnych dejov. Sme radi, sme rady, keď ten moment nastane. Je len pochopiteľné, že vďaka rozličnej životnej skúsenosti, literárnych lások a čitateľskému vkusu, stotožnenie sa nemusí byť vždy bezpodmienečné. Niečomu neporozumieme, nedokážeme si to celkom preložiť do vlastnej skúsenostnej bázy, prípadne veci chápeme a uchopujeme inak. V každom prípade je však čítanie textov Ostrovov nepamäti zaujímavým procesom. Prózy ponúkajú svojbytný autentický model ženského rozprávania rovnako, ako aj ucelený model literárneho a estetického názoru relevantnej a hĺbavej osobnosti. Každý čitateľ, každá čitateľka číta teda svet Alty Vášovej v tejto koncepcii inak. Ako pars pro toto, autorku tejto recenzie najviac oslovila časť Dolety. Práve v nej akoby nachádzala esenciu originality rozprávania. Záznamy a doklady o čase existencie, v ktorej ide už len o to najpodstatnejšie. O príliš málo alebo príliš veľa. Podľa toho, ako to zoberieme… Tu sa zdá byť prozaický pohľad najpresnejší. Bez akýchkoľvek konvencií, zažitých obrazov a klišé. Opisuje obdobie, v ktorom už skutočne nemá význam podobať sa na iné, či chcieť sa zapáčiť druhým. Čas, kedy je nezmysel predstierať, či dokonca klamať. Etapu, ktorú nemôžeme korektne pomenovať, ak sa budeme vyhýbať slovu starnutie… S pamäťou na Slovensku je to zložité. Býva zvykom, že z nej vypadávajú nielen osobnosti a diela, ale celé etapy vývoja. O to potešiteľnejšie je, že cenu Anasoft litera 2008 odborná porota pridelila knihe, ktorá dokáže spomínať nielen pre seba. Aj to je znak istej pokory, čo bývava predstupňom poznania. A to je pre slovenskú literatúru povzbudzujúca správa. |
Obálka:
ISBN: 978-80-85508-83-3 |
|
|