| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
ALTA
VÁŠOVÁ: Úlety
päťdesiatpäť
Vyberáš
si z okolia... stále si pridávaš, vymieňaš opotrebované, stále sa obnovuješ,
vylepšuješ. Alebo aspoň bezmyšlienkovite rastieš, kŕmiš sa, chlípeš.
Zabíjaš hlad. Vytváraš sa a pritom sa učíš.
Na začiatku
drobnohľadný živočích, ktorý vyprýštil z muža a spravil zo ženy matku:
o tomto ešte vravíme, spojili sa. Odvtedy sa spájaš s okolitým svetom,
vyberáš si, čo sa má stať tvojou časťou, berieš si to, čo chceš a môžeš
absorbovať a vytváraš tak osobnosť. Hmotne, ale aj duchovne, oboje v
interakciách: boj, súzvuk, spolucítenie, vcítenie sa, poznanie, láska...
Stále viac sa vteľuješ do hmoty, stvárnenej do náhodného človeka, obmedzeného
prvým kódom – posolstvom, ktoré v sebe niesla prvá bunka, maličký, tebou
osedlaný život. Staviaš svojho človeka z toho, čo sa pritrafí – tak
ako sochu. Máš ho ako zbraň, pomocou ktorej sa osvedčuješ, ako ústa,
ktorými sa prejavuješ, ako dieťa, o ktoré sa musíš dennodenne postarať.
Žiješ bohatstvom citových vnemov a zmyslo¬vých dotykov, žiješ jednu
zo svojich možností: stelesniť sa. Mať tvar. Tvár. Zistiť, kto si.
Napokon
ustatého tvora opustíš. Ostane dielo: poznanie, aby ho použili iní.
Telo, ktoré sa stane páchnucim materiálom pre nové pokusy a skúsenosti.
Tak ako telo húsenice, keď sa v kukle rozloží na beztvarú kašu.
Rozhovor
v pozadí: ako by rozum komunikoval s dušou. Tichučko, stále.
~ ~ ~
Ako keby si čítala len preto, aby si si uvedomila, že to, čo si myslíš
ty, myslia si aj iní.
Ak má
byť hodnotou originalita myslenia, si na nule. Ak však je tou najväčšou
hodnotou spoločné myslenie, nezadržateľné hranicami, vzdialenosťou či
chaosom jazykov, si na stope.
Toto pošepkala
duša rozumu vo chvíli neistoty, dnes.
~ ~ ~
Zúčastniť sa. Ako člen reťazca. Živme iných, živme sa inými, hnojme
zvyškami, výkalmi. Nadväzujme spojenia. Možno naše pobiehame sem i tam,
vyrábanie chodníkov, ciest, cestičiek. Možno rámus: Možno však hudba.
Možno rytmus, čímsi každodenným, nepovšimnutým sme po¬ trební mohutnému
vesmírnemu telu. Preháňame sa v ňom ako delfíni v mori, tak ako drobný
život v našich vlastných žilách.
~ ~ ~
Smrť: odíde kukla, vstane motýľ. Spuste¬nie rolety za pamäťou, ktorá
poslúžila načas.
~ ~ ~
Úzkosti. Neďaleko sa ľudia štvrtia, vzá¬jomne si vedia vylupovať oči
– a ty máš problém dotknúť sa druhého. Dusno.
~ ~ ~
Nie hmota, ale myšlienky, predstavy sú to, čo ostane. To, čo stihneme
naozaj, do hĺbky, naplno: nervami, dušami, citmi. Napojiť sa na toto
všetko cez priepasti času... Nedať sa ohúriť.
päťdesiatštyri
Ľudia
premýšľajúci, diskutujúci, neprodukujúci, odložení nabok. Nikoho nezaujímajú,
pokým práve nežiadajú o granty: ich snahám skutočným, najhlbším sa aj
tak nedá rozumieť.
Tak ako
v mozgu: najviac tých buniek, o ktorých nik nevie. Možno nielen špecifickí
premýšľavci, ale aj nedozretí, prestarnutí, opotrebovaní, leniví, nerealizovaní.
Robia si svoje, komunikujú, kombinujú, žijú si svoj život, občas o tom
čosi preblesne v snoch. Zázemie, záloha: zo¬mrie nevyužitá, nepovšimnutá,
no po celý čas pripravená...
Zmysel
aj tak v každej jednotlivosti: nech si rozkvitne. Sebe pre radosť.
~ ~ ~
Prečo tak usilovne budujeme klietky? Pre veľký americký byt... Od mora
k moru. Parádna voliéra.
päťdesiattri
Mama v
nemocnici: opustená skriňa. Šaty jedny na druhých. Nežné známky nosenia.
Na tých najčiernejších rozodrané švy... Nosené do donosenia, nenosenia.
Až na tie posledné, zelené. Tie donosiť nestihla: odrazu sa zmenila,
zmenšila, zhrbila. Ja v maminom zrkadle, odetá v jej vkuse. V ľahučkej
látke, decentná, a predsa vyzývavá, mierne pod kolená. Iba centimeter
rozdielu v páse.
~ ~ ~
Bytosť bláznivá, noriaca sa do podstaty – a podstata, tá nie je voňavá,
sú to výlučky, výkaly, vášne, slzy, hlieny, dotyky a nárazy, nespravodlivosti,
pohľad príliš zblízka – no vždy, vždy! aj zodpovednosť...
~ ~ ~
Nechávame v činnosti len tie časti vedomia, ktoré riadia bezprostredný
kontakt tela s okolím, svoje ministerstvá zahraničných vecí, dopravy,
obchodu – a veci zdanlivo nemenné a zautomatizované sme ponechali bokom.
Nepoužívaním sme zabudli, ako sa to zapína, zabudli, že načo to máme:
na samoliečenie, sebareguláciu, jasnovidenie, dokonca aj na vcítenie
a spolucítenie.
~ ~ ~
Čas? Ako sme vôbec prišli na to, že sa kráti, alebo začína, uzákonili,
že čosi má svoj koniec... Náš život začína a končí: z toho sme spravili
vzor, od ktorého odvodzujeme – hľadáme dokonca začiatok a koniec vesmíru...
Keby sme sa narodili ráno a zomierali večer, boli by sme presvedčení,
že sa všetko navždy ponára do tmy. Keďže nedovidíme na nejaký sku¬točný
koniec, alebo začiatok, aspoň sa toho dožadujeme a dohadujeme sa, kde
useknúť večné neprestávajúce premeny.
päťdesiatdva
Ovládnuť,
uvoľniť predstavivosť, nasmerovať ju, neklásť prekážky. V ríši ducha
vytvárať potravu a pôžitky pre svet zmyslov, dožičiť im aj čosi iné
ako prosté vnímanie dotykov vonkajšieho sveta.
~ ~ ~
Tvrdohlavo – tvrdošijne. Slovenskejší výraz hovorí skôr o túžbe ako
o fakte. Komusi podsunúť, ako má hýbať hlavou.
~ ~ ~
Hrabeme sa zo škrupiny, v ktorej bolo všetko, žĺtok i bielok, neprekáža
nám, že ju rozbijeme a zanecháme črepy, zvedaví: na to, čo čaká za chrániacou
blanou, atmosférou.
~ ~ ~
Svet v panike (najhorší stav mysle).
~ ~ ~
Ivan L. porozprával, ako a prečo napísal báseň. Básnici by nemali rozprávať
o básňach: môžu porozprávať korene, ako ro¬bili kvet?
~ ~ ~
Vyliezajú, vraždia, kradnú. Ako keď sa prepichne vred. Všetko nazbierané
prýšti na povrch –
~ ~ ~
Preraziť svoj vlastný tunel.
~ ~ ~
Národ svetoobčanov založil národný štát – v dobrovoľnom? sústredení
sa na malý fliačik zeme. (Strata nádeje? Že to môže ísť spolu? S ostatnými?)
~ ~ ~
Skusmo. Opäť niet o čom: zhovárať sa. Ale predtým si to nepovažovala
za svoju prázdnotu. Teraz si náchylná uveriť, že druhí vedia, o čom
nemáš ani tušenia. Vtedy si predpokladala, že nemajú tušenia oni. Že
sú mimobežní.
~ ~ ~
Jano J.: Celou silou bojujem proti nesústredenosti – no jemu z nej vyrastá
kniha, jednoducho a zložito ako rastlina; všetky útržky sú vedľa a za
rohom a naporúdzi, stávajú sa jej samozrejmou potravou; žravé korene
i vlákna korienkov, jemné tak, že netušíš, všade sa preplazia, všade
sa prebijú. A samozrejme z nich vyrastá. Zmysel.
~ ~ ~
Keď maliar oslepne, robí sochy?
~ ~ ~
Švankmajer: Sosák pracuje. Pred ním sklené hniezdo, v ňom vypité vajce,
druhé naťuknuté. Vták-nevták. Požierajúci vlastné deti.
Mravce:
Matka, oplodnená celou letkou, ponechá krídlatých smrti, vlastné krídla
si odhryzne a odplazí sa. Vezie posolstvo. Príkaz do budúcnosti. V záhyboch
tela, spredmetnené: siatbu hubovej plantáže, domáce zvieratá, aj – vedomosti.
Hoci doteraz nevystrčila nos z domu, nechala sa kŕmiť, maznať a pestovať,
aby narástla na samicu, vie všetko. Vysnorí miesto, vhodné pre budúcu
obec. Vysadí plantáž a postará sa o zvery. Vybuduje hniezdo a nakladie
prvé vajíčka.
Vysilená
dokáže krutosť: použije sosák. Žije zo svojich vajíčok, ale žije. Tie,
ktorým prisúdila život, sa nikdy nedozvedia o žertve: vypiplané od červov
cez kukly až po prvých obyvateľov vykúpenej domoviny. Nevedia o matke,
ktorá požrala vlastné deti, o obetovaných súrodencoch. Na nikoho z nich
nenaloží matka celú ťarchu, každého však naučí čosi – a starostí jej
ubúda. Niekto sa stará o plantáž, niekto o zvery, niekto o potravu,
niekto o maličkých, niekto uprace. Napokon sa starajú aj o ňu.
Leží –
opäť na jednom mieste, na svet nevidí, znova nevie nič robiť, nepohne
sa. Plodí a plodí. Vie zabudnúť.
~ ~ ~
Pocit vlastnej nedostatočnosti zmeniť na čosi pozitívne, inšpiratívne,
produktívne... Ľudia to berú, nevyvyšuješ sa, vezieš sa v tom s nimi:
môžeš ironizovať, zhadzovať, vŕtať sa v črevách – stále je to ono.
~ ~ ~
Na Zámockej vyrástla džungľa. Kedysi: sánkovačka, najstrmejšia v okolí.
Domce, otvorené do ulice a za nimi neprebádateľné záhrady. Dôverčivý
svet kuchýň, remesiel, okatých detí. V sobotu šum modlitieb. Pajesy,
tvrďáky, kabáty: čierna.
Všade
cigánčatá. Ich mamy, nie dnešné matróny: vyschnuté Indiánky s ostrými
tvárami. Decko za ruku, decko na chrbte... Drobní muži. Teraz džungľa.
Vždy som chcela návrat, ale až takto?
~ ~ ~
Neodskúšať všetko naživo... vieme si pre¬myslieť, vyhnúť sa nezmyslom
a pohro¬mám. No pohromy lákajú: chceme začať odznova ako pri najväčšom
~ ~ ~
...spomienky na minulosť, na všetky stavy hmoty, žeravina, tekutina,
šutre, prsť, rastliny, živočíchy: navrstvené ako plátky cibule. Zem
nosí v sebe spomienky tak ako človek. V ľudskej hlave tak isto ako v
lone matky sú všetky predštádiá... Prsť, to sú mŕtvoly, rozklad. Na
zahniezdenie nových životov. Dnešní sú potravou budúcim... Zo žeravéhojadra
láva, z lávy kameň, z kameňa piesok, z rias život, zo života prsť, z
prsti černozem, z rastlín iné rastliny, z nich živočíchy, zo živočíchov...
Samozrejmé pokračovanie: to, čo raz bolo, ostáva. Ľudia raz pohnoja
túto zem. Odpadkami, umelo: lenže čo je pre človeka umelinou, stane
sa ďalším priro-dzenou nevyhnutnosťou. Vyrastú čudá, obludy, pochovajú
naše kosti v novodobej prsti, v novučkom prstenci obalu zeme. Preto
umelo predlžujeme život každej civilizácie, pre toto tušenie: ďalší
svet nebude pre nás.
~ ~ ~
Ondreička: nedokončený obraz... Úplný rez až po dušu, tvrdo pod povrch,
pokoj a pritom dynamika – ten pokoj asi značí súzvuk, prijatie, splynutie,
neprotivenie sa... ako keď žiješ s bolesťou, šťastný. Ako keď ďakuješ
za to, čo spoznáš – hoci hrôzu.
|
|
Obálka:
Vladimír Kokolia
Ilustrácia:
Vladimír Kokolia
ISBN: 80-85508-27-3
Rok vydania: 1995
Rozsah: 88
Cena: vypredané
|
