|
|
|
|
Aktuálne
|
MIODRAG
VUKOVIĆ: Kruhy hlavy
TRAKTÁT O MANŽELSTVE Kdesi tu, v hlbokých mlčaniach, v priestranstvách medzi nimi dvoma, sa už dlhší čas vytvára pocit, ktorý už nie je nenávisťou, ale takmer presladeným, farmaceuticky čistým, skoro priezračným vzťahom dobre naolejovaných súčiastok. Trocha scukornateného spomínania, určité množstvo nudy, primerané množstvo melanchólie, s jemnou dávkou humoru, fakticky bez irónie. Sedeli, za popoludní, dlho, pri knihe, krátkymi pohľadmi sa na seba občas pozreli spod viečok. Niekedy sa pridlho čakalo na prevrátenie stránky, pri jemnejšom a hrubšom papieri s nepríjemne ostrým zvukom, pripomínajúcim zvuk nenaolejovaných verají. Alebo na buchnutie pätou papuče o nahú dlážku, v lete so zvukom lepkavým kvôli tkanivu zmäkčovanému potom. Na hádky sa dávno zabudlo, vlastne aj na tú takmer hmatateľnú upätosť, aká trvala pomerne dlhú dobu. Uspokojovali sa usadeninou pamäti, zmesou najčastejšie bez chuti, občas však pomerne horkou. Len zriedkavo, pred odchodom na nočný odpočinok, skrsol krátky a ostrý pohľad. Počas predpoludnia boli, oddelení, inakší než teraz, obidvaja aj jednotlivo. (Tu a tam sa uňho prejavila silná túžba po niečom jasnom, podobnom napríklad dobrodružstvu, ale to už bolo niečo, čo nebolo v jeho silách uskutočniť, dávno, už od tých čias, keď sa sám, celý rozochvený, zatváral v izbe, aby sa všetka agresivita vybila celkom blízko očí, v prudkých pohyboch a farbách.) Obidvaja boli v práci úspešní. Vykonávali ju energicky a dôsledne, bez veľkej vášne, ale presne. Každodennosť bola pre nich usporiadaná, s dobre vybalansovanými obdobiami, prispôsobenými aj všetkým udalostiam, čo sa, čas od času, vynoria nad naučený kalendár. Boli to, skrátka, jemní ľudia na svojom mieste. A zrazu sa to začalo hemžiť naozaj neuveriteľnými udalosťami. V skrini na posteľnú bielizeň našla mŕtveho hada, zviazaného do uzla. Skríkla, silno a úsečne, a pozvracala sa na úhľadne poskladanú posteľnú plachtu. Jej sobotné predpoludnie bolo stratené. Nič mu, pravdaže, nepovedala. Obedoval, ako vždy, pomaly a potichu, len občas sa cvendžavo ozval náraz kovu o porcelán. Pozorne sa dívala a počúvala: stránky knihy sa prevracali v obvyklom rytme, prsty len občas zabubnovali po plyšovom čalúnení podpierky kresla. Vo zvyčajnom čase sklopil knihu, odišiel do druhej izby a onedlho zaregistrovala pod dverami modravé svetlo televíznej obrazovky a počula zvuk reči, prirodzene, neartikulovanej. O niekoľko dní neskôr, možno o celý týždeň, sa oneskoril do práce. Keď sa v ten deň sťažka zobudil, rukou naslepo nahmatal rozbitý budík a zapichol bruško ukazováka do osky jedného z jeho ozubených koliesok. Keď vytiahol rolety, zbadal odtlačky kladiva na kovovom ráme hodín. Poškrabal sa po temene, obliekol sa a bez raňajok a rannej toalety odišiel do práce. Keď sa videli pri obede, nič jej nepovedal a, ako zvyčajne, nedal najavo nespokojnosť so servírovaným jedlom. Potom sa proces zrýchlil. Manželia každodenne narážali na nepríjemné prekvapenia, ale nedávali to jeden pred druhým najavo. Pekne zariadený byt bol čoraz zanedbanejší, ich majetok upadával, no oni vôbec nereagovali na časté pobúrenie ostatných nájomníkov domu pri prerušení dodávky elektriny spôsobenom skratmi v ich byte, pretekaním vody do susedných bytov alebo čoraz frekventovanejšími výbuchmi. Naďalej sedávali každé popoludnie pri zvolenej lektúre a medzi nimi hustla atmosféra, zložená z množstva nudy, melanchólie a humoru, bez irónie, ktorú však už nemohlo nič zastaviť. Vedeli totiž, že všetko sa deje mimo nich a okolo nich. Romantiku manželstva onedlho zničilo ťažké a otravné tehotenstvo a opatrovanie chorľavého a plačlivého dieťaťa. On si nič nevšimol, lebo zvonku sa fakticky nič nezmenilo. Okrem toho, že jedlá boli čoraz chutnejšie a pestrejšie. Ona si postupne osvojovala tajomstvá kulinárskeho umenia. On nevnímal, no ona ťažko a vášnivo trpela z toho, ako jej nežná pleť a pestované ruky hrubnú, ako sa jemný a rovnomerný povrch pokožky rozkladá na drobné, stvrdnuté šupinky. On to ešte nezbadal, pomyslela si, ale keď si to všimne, zaručene ma opustí, nebude chcieť vedieť, že som svoju krásu stratila, keď som sa starala oňho, keď som mu varila a prala. Pomerne rýchlo prestala o seba dbať, no predsa, i keď čoraz ťažšie, sa jej darilo pozbierať sily, upraviť sa na večerné prechádzky s ním alebo na sobotné popoludňajšie posedenia v niektorej z rodín, s ktorými sa priatelili. Takto plynulo toto manželstvo: on zostával štíhly, ba postupom času získal navyše i šarm a sviežosť muža v najlepších rokoch, zatiaľ čo ona priberala, pravda, ešte nie očividne, hrubla všade okrem tváre, ktorú sa jej darilo uchovávať vďaka hojnému množstvu kozmetiky. Skutočne však trpela, až keď zaregistrovala, že podbradkom sa už začínajú prejavovať dôkazy jej domáckeho spôsobu života a, veru, aj jej rokov. Nemohla, stávalo sa to čoraz častejšie, dlho do noci zaspať, keď si, počas večernej toalety, uvedomila, s akým pôžitkom sa, spolu s priateľkou, venovala príprave jedla, ktoré v ten deň chystala prvý raz. Trpela, že má pôžitok nielen z prípravy nových, komplikovaných jedál, ale aj z upratávania bytu, nakupovania drobností, ktorými skrášľovala izby, že má pôžitok z únavného presúvania vecí z jednej izby do druhej a že pritom spočiatku ani nevie, čo vlastne chce, čoraz menej číta, už ani pred spaním (predtým čítala veľa, celé popoludnia, dokonca aj v pauzách pri varení obeda, čítala, čo jej prišlo pod ruku), takto sa pod ťažkou kozmetickou maskou, pod prilbicou z natáčok, prehadzovala sama v sebe, navonok pokojná v priehlbine perín a mäkkého vankúša, pod prikrývkou vedľa muža, ktorý sa, cítila to, s už rozstrapatenými vlasmi, vnoril do hlbokého spánku. A zobúdzala sa čoraz včaššie a čoraz ťažšie. Kým si on v bezvedomom a hlbokom pôžitku užíval posledné chvíle spánku, ona sa dlho a mučivo preťahovala, cítila, ako jej všetky kĺby ostro škrípu a ako, keď pomaly prechádza do sedavej polohy, prenikajú zášklby bolesti do slabín. Potom ešte slepá, chodidlami, ktoré minulá noc zmäkčila do vždy prekvapujúcej citlivosti, hľadá papuče a nasúva si ich, vystierajúc v nich stuhnuté prsty. Rýchlo vykĺzla z postele, ustavične premknutá chladom, prehodila si cez seba domáci župan, stvrdnutý po nočnom odpočinku, a odbehla do kúpeľne. Tu, v miestnosti bez okna, vo svetle silnej žiarovky a posmešných odleskoch hladkého porcelánu sanitárneho zariadenia či keramických kachličiek, v prísnej čistote, čo sa agresívne jagoce, sa – bolestne a ticho – rozpadávala v prudkej reakcii čoraz menej pevného tela a nových vrstiev kozmetických preparátov a čistiacich prostriedkov. V čoraz bolestivejšom procese sa umierajúc rodila, každé ráno, zakaždým čoraz staršia a pri každom začiatku čoraz unavenejšia. Takto sa v nej čas vrství čoraz rýchlejšie a v jedno takéto ráno vychádzajúc z kúpeľne, stuhnutá, ťažká, unavená, nesmierne hladná, neupravená, stretne sa s ním, útlym a mladistvo sviežim, bezchybne oblečeným a navoňaným. A zrazu si uvedomí všetko, starobu, svoje márne vzdorovanie, svoju obeť. Prebehne okolo neho do kuchyne intímne osvetlenej melancholickým prísvitom pochmúrneho rána. Melodramaticky, s výkrikom, chytí rúčku obrovského noža. Máva ním, roztína hustú masu kuchynského vzduchu, nesmierne citlivá na vábivé kuchynské vône presýtené jej starnutím. Zvŕta sa a ťažko dýcha (pomaly a zhlboka, ako jej klame jej telo) a celkom na vrchole, s mocným výdychom, zrúti sa na ľahkú stoličku, ktorá to stoicky, bez zastonania, vydrží. Bolo to šťastné manželstvo, ako všetky ostatné šťastné manželstvá na tomto svete. On bol úspešný v práci, a ona, so svojím jemným ženským citom budovala hniezdo v ich priestrannom byte. Vyšívané vankúšiky, damaškové obrusy, čipky, tienidlá na lampách, krištáľové servisy, poháre z farbeného skla, gobelíny, reprodukcie renesančných obrazov, kvety, intarzie, porcelán, hrubé koberce, albumy, pamätníky – boli v rámci neporiadku a radosti porozhadzované po celom byte a ona, deň čo deň, striedala ich pozície, pobiehajúc na špičkách a šelestivo vzdychajúc. On to znášal celkom dobre. Pravda, v poslednom čase sa mu stávalo, že sa na okamih stratil, pomyslel si, že je niekde inde, na mieste, kde sa ocitol prvý raz. Tento pocit bol sprevádzaný prudkým zastavením dychu, príchodom žalúdočnej slabosti, náhlym pálením záhy, mocnými sťahmi na zátylku a krátkym vystreľovaním bolesti od jednej sluchy k druhej. No len čo si sadol na najbližšiu stoličku, na ktorej neboli ozdobné vankúšiky ani čipkované prikrývky, vracal sa do svojho teplého domova a v tej istej chvíli zabudol na ten kratučký výlet. Ona si to predtým nevšímala, no keď to začala registrovať, pripisovala to dôsledkom zvýšenej námahy vynaloženej v práci a čoraz horlivejšie pripravovala teplé zákutia pre jeho oddych; byt sa tak čoraz väčšmi zapĺňal jemnými textíliami a mäkkými vankúšikmi a jeho, už rastúce, bruško, čoraz fajnovejšími jedlami, chystanými s láskou a mnohými koreninami, prekvapujúcimi arómami a chuťami. Jeho čoraz dlhšie popoludňajšie odpočinky si vysvetľovala ako nemé uznanie za jej úsilie vytvoriť skutočný, teplý domov, ozajstné rodinné hniezdočko. On však čoraz častejšie prichádzal do akéhosi iného bytu, k akejsi inej žene, a to sa mu, po celodennej únave, nepáčilo ani najmenej. Zvykať si na neustále premeny rozmiestnenia nábytku a všetkých ozdôb v byte, kopenie rozmanitých drobností, pestrofarebných a často celkom nevkusných, ho otravovalo čoraz väčšmi, čo sa, zvonku, ešte vidieť nedalo, ale čo už zapríčiňovalo hromadenie akejsi, ešte tupej a neartikulovanej, vnútornej nespokojnosti, ktorá, ako to pociťoval vo chvíľach popoludňajšieho odpočinku, keď sa trápil pri pokusoch zaspať v obrovskom, mäkkom kresle, jedného dňa nadobudne celkom konkrétnu a, to už vedel, vôbec nie nevinnú podobu. A zatiaľ čo sa vtedy pálenie záhy šírilo po jeho tráviacom ústrojenstve, zatiaľ čo sa kyselina, po prechádzke celým tráviacim traktom, zastavovala kdesi vysoko v žalúdku, postenkával a kdesi hlboko v sebe preklínal jej kuchyňu (ktorú si kedysi tak vážil), lebo definitívne, hoci neskoro, pochopil, že práve takýto spôsob prípravy jedál môže za jeho zdravotné ťažkosti. Podozrenie na rakovinu sa dostavilo raz za úsvitu, keď ho zobudil pohyb akejsi hustej, bolestivej masy žalúdkom. Mimoriadne bolestivé bolo, keď pocítil pohyb masy spleťou tenkých čriev, keď sa ich priezračné a už nedostatočne elastické tkanivo naťahovalo až do utrpenia. Sťažka a bez hlesnutia sa prevracal, zatiaľ čo mu pot vytekal z každého póru, hojne zmáčajúc spočiatku celé jeho telo, potom posteľnú bielizeň, prikrývku, matrac, vankúš, a vzápätí, nezadržateľne, konštrukciu postele, nábytok v izbe, steny, byt a celý dom. Prevracal sa a ona pokojne spala, dýchala pravidelne a zhlboka. A zatiaľ čo sa miešali soli potu a sĺz, vedel, že onedlho zomrie, že sa možno nedočká ani dnešného dňa, že dokoná v tomto brlohu v utrpení, bez svetla a slávnostnej nadpozemskej hudby, ktorá svojím príchodom a odchodom mení okamih smrti na akt prechodu do svetla ducha, bez ohľadu na to, či už ide o prvého či posledného človeka. Takto uvažoval v istej nezvyčajne dlhej chvíli silného kŕča, ktorý premkol celý jeho organizmus, raz za úsvitu, jedného z mnohých, čo prišli potom.
KRUH HLAVY Šundić má krátke končatiny, je ponižší, zavalitý; temným hlasom vyslovuje v krátkych vetách krátke slová, odčlenené pauzami, ktoré podčiarkujú ich význam. Vyhrnuté rukávy na kockovaných plátenných košeliach, pod pazuchami rozsiahle škvrny od potu, široké nevyžehlené nohavice. Hrozivý lesk očí pod hustým obočím, úder päsťou o stôl. A nežná, predčasne zostarnutá Elizabeth, s jasným zrakom, zvýrazneným sieťou vrások, dobrý duch domu. Vysoká a tenká, celá z dlhých a priesvitných kostí, čakala Višnjića s tichým prílivom radosti, ktorá rozširuje tvár a vrásky obkresľujú úsmev. Višnjić si vychutnával hustý chládok pod košatým orechom, vo svojom predĺženom spevavom radení slov do vety, ktorá je nekonečná, v Šundićovom občasnom a vždy nečakane mocnom potvrdení prikývnutím hlavy. Neskôr, po dlhšom váhaní, dlhom vstávaní z pletenej prikrývky na útlej stoličke, potom boj v sebe medzi stolom a dverami, sprevádzaný neartikulovanými zvukmi, prudké pohyby končatín a lámanie v tele, potom postávanie na prahu, keď očividne necíti prievan, ktorý listuje noviny, a hrá sa s cípmi obrusu a Elizabethinými domácimi šatami, pri pokašliavaní, novom ošívaní sa a občasných iskričkách v očiach, čo sa cez sklá okuliarov prelamujú na záblesky, ktoré sa rozpadávajú, úporne sa posúvajú v miernych oblúkoch a miznú v kútoch, Višnjić si dvíha golier ťažkého kabáta, skrčí sa, vykročí a, obozretne, pevne zatvorí za sebou dvere. Vlhké svetlo izby mizne, nevidieť ani Višnjića, všade len nekonečná noc a vzdialené zvuky. A vo svetle izby, ktorá sa ako dažďová kvapka v pomalom páde obrovským priestorom preťahuje, stráca počiatočnú hustotu, v mocnom Šundićovom objatí praskajú kosti jeho manželky Elizabeth a lámu sa s krehkým zachrapčaním, jej telo sa mrví, odchádzajúc do prachu, už previevaného jemným svetlom. Objatie je nezastaviteľné a ničí aj samého Šundića v osvetlení, ktoré je husté, temné a nekonečné, podobné svitaniu. Ostrým nožom načrtávam
rovnú čiaru v tejto chvíli, ktorá vonia jarou. Hodina v plnom svetle
poukazuje na neskorý čas a sneh sa úporne ukladá. Je už jeseň, tak ako
vždy. Nôž zabodneme doprostred, medzi oči: naostrený, takže jeho hrot sleduje zhodu kostí, bez zastavenia rezu čelovej vrásky a rýchlo skĺzne dolu čelnou kosťou. Potom sa stráca jeho svetlo v noci, keď sa zaoberám zastavovaním krvi prstami a jej posúvaním k rane a už sa neobjaví v zrkadle. Dole sa Miodrag Vuković, upokojený, to znamená predĺžený, pokúša zmerať vzdialenosť zoči-voči niečomu, čo sa stráca v tom, čo je v difúznom svetle pred nami. Ťažko znáša pivo, ktoré ho uvádza do príbehu. Po privretí pier zostáva tekutina vnútri. Strácajú sa konotácie. Pery sa spájajú a uzol mäsa stúpa k nebu. Bozk bol vlhký, takže dlhý. Demonštrovala sa určitá technika dýchania. V prudkom zvrate Polka Šundićová vstupuje do banálneho sveta, vymedzeného papierom. Kancelárska krásavica na území výkvetu rodiny, energické nátery zdravia a tiene pod očami, baranie čelo muža s názormi, pierka vlasov odlietajú do vzduchu, bard lokálneho významu sa úporne zoznamuje s fotkami, v mihotaní fotobleskov štvorruký v hlbokom kresle, jeho končatiny sa prispôsobujú konštrukcii sedadla a nad poprepletanými slepačími hruďami, a znovu ruky v prekrížení, oblečík a myseľ tmavou hustotou útrpne sledujú úsečnú chôdzu človeka na úrovni, rovnako ako sa éteru nedarí byť v každej chvíli všade rovnako okom básnika známeho aj v susednom kraji, keď zášklbmi v kútikoch úst emanuje silný vnútorný náboj, podbradok pracujúceho inteligenta, spúšťa hrušku zadku do plytkej kaviarenskej stoličky, vypúšťajúc lep, ktorý ho spája s večnosťou, zajačí pysk emancipovanej ženy, hryzáky vysunuté vďaka úsiliu stoličiek vytlačiť očné zuby, konvulzia chlpov pod pazuchami úradníčky, keď sa náhli a krokmi presne odmeriava vopred určenú vzdialenosť. Hlavy davu sa v podstatnej miere formujú do charakterov a každá je človek. A každý človek sa zmnožuje donekonečna, dokonca aj nevyhnutný Vuković, neschopný uniknúť ťarche papiera v ustaľovači. Večer alebo ráno som sa venoval poviedke a zrkadlu. V mojej izbe vždy svieti svetlo. Zápletky boli nepravdepodobné, viedol som si účty aj o hudbe. Poviedka nijako nemohla alebo nechcela – kto vie, čo sa mohlo alebo malo stať – prelomiť tenký povlak, za ktorým sa všetko hýbalo alebo nehýbalo. Bola veselá. V jednej chvíli sa mi zdalo, že smiechom budím členov rodiny. V podstate som chcel začať takto: Višnjić zomrel. Smrť sa potvrdzuje všetkým: čierno orámovanými plagátmi, smútočnými oznámeniami v novinách, radom náhodných rozhovorov, rakvou, v ktorej Višnjić obsadil ústredné miesto, trochu pochudnutý a s neveľmi zdravou farbou tváre, zveličene dôstojne oblečený, ale bez pochyby: stále ten istý Višnjić. Tváričky a voňačky, prichádzajú, aby dali najavo sústrasť, čaká sa v zástupe, takisto náhodné rozhovory, zaškrípanie lámaného skla a vlhkosť rozštiepeného dreva. Vrstvia sa čiarky. Ten, čo ich píše, sa nemôže ubrániť ruke a ceruzke. Preložil Karol Chmel.
|
Obálka:
ISBN:
978-80-85508-86-4 |
|
|