<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 6
![](ciarka_cierna.gif)
Ivan Štrpka
Sedem básní z Krajiny nikoho
Nikto. Návrat na Itaku
Červené siete sa zľahka vlnia.
Napnuté. Prázdne (oči. Prázdne
ihriská.) Slnko a tiene – niektoré nehybne
vykreslené, iné vpíjajúce sa
do svojho deravého dna, márne
sa pokúšajúc zotrieť súčasne
slnečné svetlo aj seba v ňom.
Šum zelene. Hrdlička. Škreky. Údery
loptičky o stenu, ktorá (vzápätí)
prestáva jestvovať.
Krik páva rodiaceho krvavú
stopu v materinskom piesku.
Chytený v oceáne nehybného okamihu
vybledáš pred otázkou ako sa vrátiť
(k samému sebe) keď na dĺžku vesla
opustil si čas.
![c](ciarka_cierna.gif)
Nikto sa smeje
Toľko hrdze žeravého leta,
toľko mostov chvejúcich sa (medzi dvomi) nedosahujúc
(ani jeden) breh,
toľko zábleskov, zážehov a vzplanutí (na jedinom brehu),
toľko deravých (prázdnych sietí), toľko dier,
toľko neartikulovaného (protoplazmatického) vŕzgania,
toľko sťažňov, úžin a úzkych postelí, toľko Nausík,
Kírk (čarodejníc), svíň, Penelop a Syrén,
toľko kroko, toľko ciest a posunkov, toľko
(oceánov) rytmicky opakujúcich sa pohybov
neopätovanej lásky...
Nikto sa nemo smeje.
A to je naplnenie.
![c](ciarka_cierna.gif)
Nikto. Posledný autoportrét
Júl preteká. To kruté
zo všetkých strán priestupné zrkadlo (v ktorom
sa spoznávame, pohybujeme, kráčame,
tkvieme, tlieme)
je náš vlastný svet, vŕšiaci
naše holé skutky a nie ich obrazy.
Po uši v tom. Vlna
ohlušuje. Modro bez hĺbky. Slnko je
nahá pulzujúca rana.
Ten živý Nikto v zrkadle som ja.
![c](ciarka_cierna.gif)
K teórii (veľkej) kopy. Majster Mu
na kolokviu o neviditeľnom piesku
Nie ja. Svet
je (veľká) kopa
(ktorá sa vŕši a rastie ďalej).
Svet je veľká vŕšiaca sa
kopa.
Svet je (veľká) kopa, ktorá
sa stále vŕši (na seba)
a tým ubúda, stráca sa, mizne,
zaniká.
Svoje veci nechávam (pokojne)
nech sa vŕšia na seba. A pre mňa
je to spôsob ako
stúpať (vystupovať) na vrchol a
zostupovať súčasne (bez príkrosti)
bez pohnutia (sa z miesta,
na ktorom som svetom ja.)
![c](ciarka_cierna.gif)
Majster Mu o psoch
Ich (neurčité) klikyháky,
ich zbrklo prorocké (a žlto-
zlaté) hákybáky, ich nehorázne
približné a neurčité čmáranice
vsakujúce do čerstvo napadnutého
(a nedotknuteľného) snehu
nás vystavujú zdrvujúco ironickým
(pohľadom a) úškrnom každej
(čírej) jedenapoldňovej večnosti.
![c](ciarka_cierna.gif)
Sladké mäso poníkov (depeša Laučíkovi)
Aj keby prišlo na najhoršie bez do úvahy, že
kompas sa zbláznil a že stále neznášam
sladké mäso poníkov.
Len predpotopné trosky. (Polohu
neudávam. Pochodujúc – driftujúc.)
Postupujem ďalej. Archeológia ľadu
speje k priehľadnosti. Kryha
sa láme. Pozdrav Malmgrona.
![c](ciarka_cierna.gif)
Majster Mu a ženské hlasy
Vo veľkom dome (plnom ničoho)
býva s ním len pomalá kvapka vody,
ticho po matke, prach v prázdnych oknách
a neodbytné, verné, po žensky ticho
pospevujúce si hlasy –
jeden jasný a vrúcne naliehavý (so všetkým
živým aj nežijúcim stále hovoriaci) zrejúci do tmy, ktorá
roznecuje praskavý požiar vyprahnutých plání,
ďalší, hneď vzdialený
(chladno zastretý) a hneď zase zblízka
vzdychajúci a šepotavý (na ľahkých,
letmo dotýkajúcich sa perách) s horúcou škvrnou
v jedno prelievajúcej sa krvi,
iný, do seba obrátený v úzkej
intimite (šumenia) magnetofónovej pásky,
siaha si vlastným suchým dlhým prstom
na citlivé (najživšie, vlhké) miesto na pahorku
tesne nad mlčaním, nad priepastným tichom
matky, z ktorého vychádzame (pozlatení)
na živý svet (tak samozrejme) ako
škárou pootvorených dverí domu (svoj
hluchý tieň stále o krok predbiehajúc)
do slnka mäkko vkĺza
starý, dávno (slepý a) mŕtvy kocúr
(prach svojich kostí) Majster Mu
|