|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 6
Ivan Štrpka
Sedem básní z Krajiny nikoho
Nikto. Návrat na Itaku
Červené siete sa zľahka vlnia.
Napnuté. Prázdne (oči. Prázdne
ihriská.) Slnko a tiene – niektoré nehybne
vykreslené, iné vpíjajúce sa
do svojho deravého dna, márne
sa pokúšajúc zotrieť súčasne
slnečné svetlo aj seba v ňom.
Šum zelene. Hrdlička. Škreky. Údery
loptičky o stenu, ktorá (vzápätí)
prestáva jestvovať.
Krik páva rodiaceho krvavú
stopu v materinskom piesku.
Chytený v oceáne nehybného okamihu
vybledáš pred otázkou ako sa vrátiť
(k samému sebe) keď na dĺžku vesla
opustil si čas.
Nikto sa smeje
Toľko hrdze žeravého leta,
toľko mostov chvejúcich sa (medzi dvomi) nedosahujúc
(ani jeden) breh,
toľko zábleskov, zážehov a vzplanutí (na jedinom brehu),
toľko deravých (prázdnych sietí), toľko dier,
toľko neartikulovaného (protoplazmatického) vŕzgania,
toľko sťažňov, úžin a úzkych postelí, toľko Nausík,
Kírk (čarodejníc), svíň, Penelop a Syrén,
toľko kroko, toľko ciest a posunkov, toľko
(oceánov) rytmicky opakujúcich sa pohybov
neopätovanej lásky...
Nikto sa nemo smeje.
A to je naplnenie.
Nikto. Posledný autoportrét
Júl preteká. To kruté
zo všetkých strán priestupné zrkadlo (v ktorom
sa spoznávame, pohybujeme, kráčame,
tkvieme, tlieme)
je náš vlastný svet, vŕšiaci
naše holé skutky a nie ich obrazy.
Po uši v tom. Vlna
ohlušuje. Modro bez hĺbky. Slnko je
nahá pulzujúca rana.
Ten živý Nikto v zrkadle som ja.
K teórii (veľkej) kopy. Majster Mu
na kolokviu o neviditeľnom piesku
Nie ja. Svet
je (veľká) kopa
(ktorá sa vŕši a rastie ďalej).
Svet je veľká vŕšiaca sa
kopa.
Svet je (veľká) kopa, ktorá
sa stále vŕši (na seba)
a tým ubúda, stráca sa, mizne,
zaniká.
Svoje veci nechávam (pokojne)
nech sa vŕšia na seba. A pre mňa
je to spôsob ako
stúpať (vystupovať) na vrchol a
zostupovať súčasne (bez príkrosti)
bez pohnutia (sa z miesta,
na ktorom som svetom ja.)
Majster Mu o psoch
Ich (neurčité) klikyháky,
ich zbrklo prorocké (a žlto-
zlaté) hákybáky, ich nehorázne
približné a neurčité čmáranice
vsakujúce do čerstvo napadnutého
(a nedotknuteľného) snehu
nás vystavujú zdrvujúco ironickým
(pohľadom a) úškrnom každej
(čírej) jedenapoldňovej večnosti.
Sladké mäso poníkov (depeša Laučíkovi)
Aj keby prišlo na najhoršie bez do úvahy, že
kompas sa zbláznil a že stále neznášam
sladké mäso poníkov.
Len predpotopné trosky. (Polohu
neudávam. Pochodujúc – driftujúc.)
Postupujem ďalej. Archeológia ľadu
speje k priehľadnosti. Kryha
sa láme. Pozdrav Malmgrona.
Majster Mu a ženské hlasy
Vo veľkom dome (plnom ničoho)
býva s ním len pomalá kvapka vody,
ticho po matke, prach v prázdnych oknách
a neodbytné, verné, po žensky ticho
pospevujúce si hlasy –
jeden jasný a vrúcne naliehavý (so všetkým
živým aj nežijúcim stále hovoriaci) zrejúci do tmy, ktorá
roznecuje praskavý požiar vyprahnutých plání,
ďalší, hneď vzdialený
(chladno zastretý) a hneď zase zblízka
vzdychajúci a šepotavý (na ľahkých,
letmo dotýkajúcich sa perách) s horúcou škvrnou
v jedno prelievajúcej sa krvi,
iný, do seba obrátený v úzkej
intimite (šumenia) magnetofónovej pásky,
siaha si vlastným suchým dlhým prstom
na citlivé (najživšie, vlhké) miesto na pahorku
tesne nad mlčaním, nad priepastným tichom
matky, z ktorého vychádzame (pozlatení)
na živý svet (tak samozrejme) ako
škárou pootvorených dverí domu (svoj
hluchý tieň stále o krok predbiehajúc)
do slnka mäkko vkĺza
starý, dávno (slepý a) mŕtvy kocúr
(prach svojich kostí) Majster Mu
| 
