| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
| |
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 7
Nikolaj Gumiľov
Básne, eseje
Samota
Spal som, keď stroskotal môj rodný čln,
biely šliam prerušil mi sen,
a ako po vymretí z čiernych vĺn
sa vynorila moja zem.
V tej zemi sa to hemží vraníkmi
a červenkastým zlatom grot,
no za noci tak ako uhlíkmi
očami blýska ocelot.
Tam trávy vytvárajú krásny vzor
a rieky sú jak zrkadlá,
no háje sú tam plné mandragor,
kveto hrôz, strádania a zla.
Na azúrovo-bielom mramore
som vztýčil vežu majáka,
nech tých, čo vyrážajú na more,
hneď moja vlajka priláka.
Ponúkal som im perie zo pštrosa,
plody i korálovú niť,
ni nikomu z nich nezachcelo sa
snaženie plachiet zastaviť.
Ctili dávnovekého profétu
a proroctvá, čo vyriekol,
že kto sem zablúdi, ten nájde tu
naveky iba plač a bôľ.
A nado mnou sa týči samota,
ohnivým bičom chce ma zbiť,
za to, že dávnoveké proroctvá
súdené je mi prekaziť.
Papagáj
Som papagáj, mám na Antilách krov,
no bývam vo štvorcovej cele mága
vôkol mňa banky, mapy, starý plagát,
starecký kašľ, súboj budíkov.
V zakliatom čase, v spleti výkrikov
a v lesku zraku, čo jak kor sa jagá
čechrá si krídla odvaha i pliaga
a ja sa bijem s vidinami sov.
Nech! No keď takúto smutnú klenbu
príde sem myslieť na karty a ženbu
zhýralec v zlatom plášti parádnom,
mne koráb v tichom zálive sa marí,
spomínam na slnko a nadarmo
chcem zabudnúť, že nepekné sú časy.
Básnické preklady
I.
Existujú tri spôsoby ako prekladať poéziu, pri prvom spôsobe prekladateľ používa náhodný rozmer verša a náhodné striedanie rýmov, svoj slovník, autorovi často cudzí, podľa vlastného uváženia predlžuje alebo skracuje originál; je zrejmé, že takýto preklad nemožno označiť inak než amatérsky.
Pri druhom spôsobe prekladateľ postupuje v podstate rovnako, len má pre svoje počínanie teoretické zdôvodnenie: tvrdí, že keby prekladaný básnik písal po rusky, písal by práve takto. Tento spôsob prekladania bol veľmi rozšírený v 18. storočí. Pope v Anglicku a Kostrov u nás takto preložili Homéra a slávili s tým veľké úspechy. 19. storočie tento spôsob prekladania odmietlo, no jeho stopy sa zachovali do našich dní. Aj dnes si ešte niektorí prekladatelia myslia, že môžu nahradiť jeden rozmer iným, napríklad šesťstopový verš veršom päťstopovým, vypustiť rýmy, zavádzať nové obrazy a tak ďalej. Zachovaný duch básne má byť ospravedlnením na všetko. Avšak básnik, ktorý je hodný tohto označenia, používa ako jediný prostriedok na vyjadrenie ducha práve formu. Ako sa to robí, to sa teraz pokúsim načrtnúť.
II.
Prvé, čo priťahuje pozornosť čitateľa a čo je s veľkou pravdepodobnosťou hlavným, hoci často neuvedomelým dôvodom na vytvorenie básne, je myšlienka, alebo presnejšie, obraz, pretože básnik myslí obrazmi. Počet obrazov je obmedzený, stanovený životom Básnik je zriedkavo tvorcom obrazov. Jeho osobnosť sa prejavuje len v tom, aký k nim zaujíma vzťah. Perzskí básnici, napríklad, chápali ružu ako živú bytosť, stredovekí básnici ju chápali ako symbol lásky a krásy, ruža Puškina – to je krásny kvietok na halúzke, ruže Majakovského – ozdoba, rekvizita, u Viačeslava Ivanova sa ruža stáva mystickou hodnotou atď. Je pochopiteľné, že vo všetkých týchto prípadoch je aj výber slov, aj ich spojenie celkom iné. V hraniciach jedného vzťahu existujú tisíce odtienkov: tak napríklad repliky Byronovho Korzára sa na pozadí jeho farbistého psychologického vykreslenia vynímajú svojou lakonickosťou a technickým výberom výrazov. Edgar Poe vo svojej glose k Havranovi hovorí o spodnom prúde témy, ktorá je síce len naznačená, no pôsobí silným dojmom. Keby prekladateľ pri prekladaní Poeovho Havrana dokonale pretlmočil vonkajšie fabulačné pohyby vtáka, no už menej dokonale zármutok básnika za mŕtvou milou, prehrešil by sa proti zámeru autora a nesplnil by úlohu, na ktorú sa podujal.
III.
Bezprostredne po výbere obrazu sa pred básnikom vynára otázka jeho rozvinutia a proporcií. Jedno i druhé určuje výber počtu veršov a strofy. V tomto musí prekladateľ slepo nasledovať autora. Nie je možno skracovať či predlžovať báseň bez toho, aby sa pritom súčasne nemenilo jej ladenie, a to ani v prípade, keď je zachovaný počet obrazov. Tak lakonickoť, ako aj amorfnosť obrazu sú vopred dané zámerom a každý nadbytočný alebo chýbajúci verš mení mieru jeho napätia.
Pokiaľ ide o strofy, každá z nich vytvára osobitný, nenapodobitaľný myšlienkový pochod. Tak napríklad sonet postuluje v prvom štvorverší určitú tézu, v druhom štvorverší odhaľuje jej antitézu, v prvom trojverší naznačuje ich vzájomné pôsobenie a v druhom trojverší prináša nečakané rozuzlenie, zhrnuté v poslednom verši, často dokonca v poslednom slove, ktoré sa preto nazýva kľúčom sonetu. Shakespearovský sonet s nerýmovanými medzi sebou štvorveršiami je ohybný, tvárny, no chýba mu dostatočná sila; taliansky sonet s čisto ženskými rýmami je veľmi lyrický a slávnostný, no málo vhodný na rozprávanie či opis, na čo sa znamenite hodí sonet obyčajný. V gazele sa jedno a to isté slovo, niekedy výraz, opakuje na konci každého verša (Európania ho nesprávne delia na dve časti) a vytvára dojem pestrého ornamentu či zaklínadla. Oktáva je roztiahnutá a priestranná ako nijaká iná strofa a hodí sa na pokojné, nenáhlivé rozprávanie. Dokonca aj také jednoduché strofy ako je štvorveršie či dvojveršie, majú svoje osobitosti, ktoré básnik berie do úvahy, aj keď niekedy len neuvodomelo. Okrem toho pri každom serióznom zoznamovaní sa s básnikom treba vedieť, aké strofy používal najradšej a ako s nimi narábal. Presné zachovanie strofy je povinnosťou prekladateľa.
Preložil Ján Kvapil, krátené.
|
|
Obálka
čísla: Boris Ondreička
Obsah
čísla:
Mario Vargas Llosa
Kultúra slobody a sloboda kultúry
s. 3
Ivan Jirous
Básne
s. 16
Ivan Kadlečík
Z nového itinerária
s. 19
Nikolaj Gumiľov
Básne, eseje
s. 27
Jaroslav Pížl
Zima ve městě
s. 44
Quo vadis, nemecká politická kultúra?
s. 46
Frank Wolfgang Sonntag
Hotel Na konečnej
s. 59
Tereza Boučková
Indiánský běh
s. 61
Oleg Pastier
Dve básne
s. 68
Vladimír Vojnovič
Život a neobyčajné dobrodružstvá vojaka Ivana Čonkina
s. 70
Josef Mlejnek
Básne a rozhovor
s. 83
Sergej Alexejev
Raz, dva, tri
s. 89
Pierre Cabanne
Rozhovor s Marcelom Duchampom (pokračovanie)
s. 93
Oleg Pastier
Z histórie bratislavského samizdatu (pokračovanie)
s. 115
RECENZIE – POZNÁMKY
Tomáš Hrivnák
Nájdené svetlo – Jakub Deml: Zapomenuté světlo
s. 123
Milan Jungmann
Mimořádná prozaická prvotina – Petr Placák: Medorek
s. 123
Jiří Olič
Skelety a silhouety – Pí pí navazují s tebou dálkové spojení
s. 128
Jiří Blažek
Kapucínská krypta
s. 129
Archív
Na otázky Obsahu odpovedá Jiří Gruša
s. 133
Slawomir Mrožek
Lov
s. 135
Dokumenty
Johann Wolfgang Brugel O soužití Čechů a Němců
s. 136
|
