|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2010, číslo 2
Písal som ich v čase, keď som pôsobil ako ašpirant na Ústave slovenskej literatúry a pokúšal som sa dať dohromady dizertačnú prácu o Jonášovi Záborskom - aj odtiaľ pramení možno dikcia vedeckej eseje, ktorou sú Zápisky nesené. Prekvapila ma po rokoch aj ich zovretosť a nástojčivosť, akoby som si vtedy potreboval vyriešiť základné existenciálne otázky. Pravdaže, pozornému oku neujde, že problémy, ktoré nastoľujem v Zápiskoch 1987-1992 v skutočnosti patria do nemalého množstva dnes špecializovaných a rozpracovaných vedeckých disciplín (filozofia, antropológia, teória komunikácie, psycholinguistika, sociológia, psychológia ai.), to iba ja som ich skúmal ako jeden celok. Na niektorých miestach sa Zápisky zmieňujú aj o mojej vtedajšej osobnej situácii (cesta do Prahy, prežívanie depresie), sem-tam o ľuďoch, s ktorými som sa stýkal (manželka, brat Marek, Maroš Kubica), o známych menách z filozofie a literatúry (Hegel, Landsberg, Tolstoj, Pascal ai.) a v neposlednom rade tu nájdeme i bezprostrednú reflexiu ranej ponovembrovej doby. Zdá sa mi, že zo Zápiskov cítiť istú neopotrebovanosť, možno aj naivitu, nad ktorou by niekto mohol aj mávnuť rukou, no ktoré im podľa mňa dávajú istý švih a spád a aj preto si hádam zaslúžia byť publikované. Ostatné ponechávam na posúdenie čitateľovi. Boris Mihalkovič 1987 Príťažlivosť cestovania pre mňa spočíva v potrebe pretrhnúť sputnávajúci kruh všemožných zvyklostí, ktoré bránia človeku vidieť veci akoby po prvýkrát, hoci mu na druhej strane zabezpečujú akúsi ochranu pred nepriazňou sveta. Je čosi zvláštne, dávne a opojné vo vzrušenom vnímaní staronových vecí, ja sa to skoro až hanbím prežívať naplno - možno sa bojím, aby som nevyzeral ako nevďačník voči spôsobu života, ktorým žijem a ktorý v hĺbke duše nemám rád, no neodporujúci, mlčanlivý súhlas s ním ma zaväzuje k tejto skromnosti - odkladám si to na chvíľu samoty, ktorej bezfarebnú usporiadanosť zatúžim pokropiť čírou sviežosťou. No pôvodné farby sa nikdy nenavrátia a čo som nepochopil v prvej chvíli, sotva pochopím neskôr. Preto treba jasne povedať, že som nijako osobitne po tej Prahe netúžil, že som ani nijako osobitne netúžil po tom, aby šla so mnou aj moja žena; jednoducho som si myslel, že by to tak malo byť, že to možno bude príležitosť, aby sme si uvedomili svoje položenie, či sme vôbec schopní ešte sa nejako uvidieť, nejako ináč ako v tých zasmudnutých, domácnosťou páchnucich vzťahoch, so všetkými tými hrncami, pokrievkami, varechami, rajnicami so zaschnutou praženicou, hlúpym Janom vinúcim sa slepo po stene, na ktorú sme vlastnoručne kolenačky i na špičkách naniesli hrubú vrstvu modrej farby - ako ináč, spoločne, v dobrom i v zlom, do voza i do koča, pravzor ideálnych manželov - i s krikom detí, burcujúcim v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Fakt, že ľudia pri všetkých svojich nedostatkoch a nerestiach nosia v sebe predstavu ideálneho, ktorá pravdaže nie je rovnaká u všetkých vrstiev a jednotlivcov, dovoľuje dúfať, že raz sa priblížia všetci k praktickej mravnosti, ktorá nebude uniformná, no jednako bude znamenať rešpektovanie a úctu voči svetu druhého človeka. Na umelcovi neoceňujeme, vlastne umelca nerobí umelcom akási objektívna pravdivosť (obsahu) jeho diela, alebo prakticky použiteľné direktívne poznanie vo filozofickom zmysle, ale vášeň, temperament, stupeň vnútorného prežívania životnej polohy reprezentovanej jeho umením, ktoré je v čírej podobe priamym výhonkom života, prirodzenosti a to je jej objektívna, nevyvrátiteľná hodnota, a to aj v prípade "vyšinutých" majstrov ako je Baudelaire, Lautréamont atď. Prípady, keď je v súlade svet autora s požiadavkami mravnosti, sú ideálne (Tolstoj?). 1988 Akokoľvek pôsobí každý človek so všetkým, čím sa zaoberá, ako ostrov sám pre seba, jednako je absolútne závislý na ostatných ľuďoch, lebo len prítomnosť toho, čo pre nás znamenajú, v našom vedomí, vytvára základnú motiváciu, životodarné impulzy pre naše rozmýšľanie a konanie. Miera tejto závislosti na ostatných, závislosti, voči ktorej vystupuje naše konanie súhlasne alebo polemicky, môže byť veľmi rozličná, v krajnom prípade sa môže javiť aj ako neexistujúca, no vždy je: od najútlejšieho detstva sme spriahnutí s ostatnými, ovládnutie jazyka je jedným zo silných dôkazov. Ako to vyzerá,
keď sa s niekým rozprávame? Čo nás núti vyslovovať svoje pocity a názory?
Zdá sa, akoby vyslovením toho, čo je v našom vnútri takmer zrejmé, no
zároveň trochu akoby hmlisté, sme tento pôvodne vnútorný obsah objektivizovali,
a jeho zviditeľnením aj pre ostatných naplnili možnosť skutočného uvedomenia
si jeho obsahu. Dôležité je to "pre ostatných", a to je aj odpoveď na
to, prečo komunikujeme: lebo človek si môže uvedomiť seba samého len
na pozadí styku s ostatnými, a komunikácia je absolútne nevyhnutná pre
nadobudnutie vlastnej tváre. Tú človek nemôže získať v samote, v ktorej
by ani nemal dôvod a motiváciu ísť až na koreň svojim myšlienkam, či
rozvíjať ich bez porovnávania s realitou - to sa môže podariť len v
konfrontácii s inými názormi, ktoré zo všetkých strán naliehajú na slabé
i silné miesta našich predstáv, silné potvrdzujú a slabé nútia prestavovať,
meniť na silnejšie. Konfrontácia je teda zárukou životaschopnosti našich
myšlienok a vlastne aj nás samých: takže naše názory a pocity nás núti
vyslovovať elementárna potreba uvedomiť sa a presadiť sa, čo je prejavom
samotnej podstaty života, sledovateľnej nielen na úrovni individuálneho,
ale aj skupinového či národného bytia.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|