|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) |
Fragment
ročník 2011, číslo 4
Dobrou správou je, že pobudneme pri knižkách (vy)tvorených "prehnieteným tvarom" (H. Hesse). Nabáda ma to začať rozvíjaním ďalšej z myšlienok, ktorými Pavel Vilikovský v doslove doslovil Kadlečíkov Vlastný horoskop (1991). Sarkasticky tam upozornil na prozaického bacila v ústrojenstve nádejného mladého kritika, "ibaže bez prispenia bratských armád a ich domácich prisluhovačov by sa možno nebol dostal k slovu, aspoň nie tak rázne a bez zábran". A ešte jedno upozornenie: pre potreby tohto textu som vychádzal z "encyklopedického" rozčlenenia Kadlečíkovho diela literárnym vedcom Vladimírom Petríkom. I Totiž v tom čase, v čase včasných deväťdesiatych, Ivan Kadlečík celkom aktuálne vystupoval z rôznych periodík a zrejme postupne kdekomu kročil na kurie oko (znormalizovaného) svedomia. Čotampotom, keď platilo, že jeho činnosť naisto viedla - ak trochu na pílu pritlačím, potom - doslova k záchrane menších novinárskych žánrov. Besednice určite. Zároveň "počúval z novín" ako ho zväz spisovateľov "rehabilituje". Vytušil to ešte skôr a aj - v liste Ludvíkovi Vaculíkovi tri dni pred Vianocami roku 1989 - napísal: "Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka. … Budú zas len spolky, strany, zjazdy, porady, výbory a slová a slová a … Hovno. A nebude času pre maličkosti ako je chudobný a chorý človek na dedine, lebo nás čakajú veľké veci: Dejiny, Revolúcia, Pravda." V inom, mladšom čase, presnejšie v apríli roku 1976, napísal Július Vanovič esej o tom čo a ako píše Ivan Kadlečík. Dôvod mal akiste dejinný, pretože Kadlečíkovo písanie sa "naskrze nepodobá tomu, čo sa i ako sa dnes píše, čo za kritiku, úvahy a články sa trúfalo, hoci každodenne ale márne vydáva". Našťastie ten text z "vyblednutého strojopisu na prieklepovom papieri" Oleg Pastier vo svojom archíve našiel a zaradil do Kadlečíkovho a jeho Spytovania (2011). Totiž Vanovič tam pojem eseje obohatil o "Kadlečíkovské špecifikum či prídavok: etos a pátos, ktoré sú - jazykom i postojom - (…) z rodu písmackeho a kazateľského. (…) Pátos, etos - áno, no aj irónia a posmech; písmackosť, kazateľskosť? - áno, ale aj skepsa a grotesknosť, zhrýzavé paradoxy, gnómy. Z ducha náboženského - áno, ale sekularizovaného; nedáva totiž odpovede, skôr kladie otázky". II III Tá kniha má svoju taktiku. Malé v nej neatrofuje a ani neplaší sa v tieni mrakoškrabov, a veľké zasa vôbec neponižuje úloha detailu. Rovnako tak jej autor vládne vytríbenou znalosťou strategického uvažovania. Predovšetkým však po Baranovi je tvrdohlavý a presne tak, tvrdohlavo, sám si vlastné účty platí. (Spomenul som si, tak napíšem, že Ivan je odo mňa o dva dni starší, nečudo teda, že kus času sme si vedno gate drali v rovnakých školských laviciach.) V tom roku Pánovom 1989 pre Ivana Kadlečíka završovala sa jedna zásadná skúsenosť, skúsenosť spoločenstva disidentov. Bude na nej zásadne trvať. Preto mu ťažko padne osvojiť si aj poznanie akáže je krehká (ne)obyčajná zdvorilosť. A skúsenosť, na ktorej ďalej zásadne trvá, napísané s pátosom, zaženie ho znova do pukanskej izolácie. Odtiaľ, lenže teraz nie iba na prieklepovom papieri a nie iba pre zopár voľbou spriaznených, korení jazyk i postoj - Vanovičovou dikciou napísané - iróniou, posmechom, skepsou a groteskou. IV Kvôli demokracii, napríklad. Z Kadlečíkovho diára do Spytovania prešlo práve toto: "Škandál sa stal umeleckou hodnotou a preto básnik nemôže byť demokrat, píše Oleg Pastier v básnickej zbierke Možno. Keby básnik rešpektoval mienku väčšiny, nenapísal by ani mäkké f, lebo v pozmeňovacích návrhoch negramotných by sa mylným stlačením hlasovacieho zariadenia zrušili, vetovali, nahradili a novelizovali nielen všetky a každé slová, ale aj spojky, predložky, čiarky a úvodzovky. Ešte šťastie, milý Oleg, nám toto nehrozí. Zatiaľ tu vládne len paródia demokracie. Parodokracia? Reklamokracia?" Rovnako nezastupiteľný je kvôli pravde: "Pravda a skutočnosť sa vždy vzpierali slovu, kládli odpor. Zmocniť sa skutočnosti vraj: ako a čím? Len neochotne podstupujem toto riziko, nevediac ani dobre prečo. Možno mi je ľúto tých bolestí a krás, ktoré sa nám sypú z batoha čoraz prázdnejšieho, a aj keď sa nestratia celkom v prederavenej pamäti, transformujú sa a robia metamorfózy: som ich syntézou. Kto som, neviem." Aj kvôli morálke, mravnosti a tak podobne: " Jediné možné východisko, totiž mravnosť s pevnými a záväznými normami sa nám nehodí do bežnej praxe; potrebujeme mravnosť, aby sme nie pretrvali, ale iluzórne prezimovali - a na to sa hodí len taká morálka, ktorá má nejasné, neurčité, menlivé a protirečiace si predpisy, aké sa dajú uplatniť vždy, lebo dovolia dnes schvalovať konanie, ktoré zajtra vyhlásime za ohavné a dnes umožnia odsúdiť to, čo včera bolo cnosťou." Napokon určite je nezastupiteľný kvôli jazyku: "Štylistické i pravopisné lajdáctvo, kompozičná fušerina, myšlienková prázdnota, povrchnosť a neporiadnosť - to všetko sa dá zakryť mŕtvolným rúchom nepochopenej postmoderny. Strach a nenávisť k vznešenému, k elegancii, k sakrálnemu. Pojmy ako etika, svedomie, zodpovednosť, ideál a "řád" sú buď neznáme, alebo smiešne staromódne." V Hlas esejí Ivana Kadlečíka akosi zachmúrene kráčal náladami konca 20. storočia i prelaďovaním na začiatku storočia nasledujúceho. Chmáry otázok. Určite zvláštna forma pýtania sa. Sprítomňuje sa však na ceste, ktorú celkom náležite vystihuje termín nasýtenie. Gilles Deleuze ten termín - spolu s jeho opozitom zriedenie - často používal v knihe venovanej filmovému obrazu. Analogický obraz oboch termínov nachádzam pri nasýtených otázkach Ivana Kadlečíka, ktoré sa tak zvláštne zrkadlia v zriedenej skutočnosti. Tu je príklad za ostatné: "Milan Hamada je aj polemikom. Spomeňme si na jeho spor s Vladimírom Mináčom o podobu a tvár literatúry kedysi v minulom storočí. Hádky sú generatívnym aktom antickej gréckej a rímskej doby. Do temnosti to opäť priniesli renesancia, humanizmus a reformácia. Na Slovensku cirkevné, jazykové, historické, národné, filozofické dišputy, polemiky, diskusie, podopreté štúdiom, argumentmi a osobnosťou od Daniela Krmana cez bernolákovcov, kollárovcov, hlasistov a štúrovcov až po Alexandra Matušku. A potom ticho ako v prázdnom hrobe, kde nikto nehnije. Smrť sa nevadí. Ona len koná." Citoval som z Kadlečíkovej knižky zvláštneho pôvabu, z Chronoskopu (2006). Knižka sugeruje listovanie v denníku kráčajúcom si pospiatky, od roku 2004 do roku 2002, až po Dobre temperovaného Johanna Sebastiana - rozčleneného do ôsmich taktov. Epilóg Chronoskopu z jari roku 2006 chmáram na duši veruže neodzvonil. Veď prečo by aj? Veď pribudla len skúsenosť stará, nenová: "Pred dvoma rokmi mi vyšla kniha - mohla by sa nazvať aj biografickým románom - Žiť sa dá len autobiograficky. V produkcii slovenskej literatúry, ako skoro všetko, zapadla ako kameň hodený do Kolpašského jazera: zopár pokrčených kruhov na vodnej hladine, čľup a ticho." Od kohokoľvek iného by mi to oko a ucho dralo, od Kadlečíka nie. Je to optimistické horekovanie a rozumné varovanie. Prečo? Pretože Ivan Kadlečík
sa hlási k dedičstvu po autorovi rovnako zvláštnej formy pýtania sa,
k dedičstvu po Friedrichovi Nietzschem. Znamená to, že si mapu ľudských
situácií zakresľuje v mierke morálneho obrazu sveta. Teda kreslí si
ju prastarými kategóriami dobra a zla, pravdy a lži, zmyslu a nezmyslu,
viery a zrady. Legendu do nej, do mapy ľudských situácií, píše myslením,
premýšľaním, rozumením a porozumením. A s obrovskou slobodou.
|
Obálka
čísla: Obsah
čísla: |
|
|