revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2011, číslo 4

Juraj Mojžiš
O majstrovi vlastného hororskopu


Reč bude o autorovi, ktorému uhranula slovenčina onomatopojická a takým, zvukomalebným jazykom, napísal svoje nevtieravo autobiografické knižky. Majú teda dvoch spoločných menovateľov: slovotvorbu a Ivana Kadlečíka. Knižky sú to (s)komponované na - harmóniu sugerujúcu - stredovú os hlbokého záberu. Veď sa aj hlásia k patrónstvu vnútorného počúvania "dobre temperovaného Johanna Sebastiana". Všimli si ju, harmóniu dobre temperovanú, viacerí a Pavel Vilikovský precízne sformuloval Kadlečíkov ťah za "skrytou melódiou", teda to, "ako autor pracuje s motívmi, ako ich zľahka naznačí a potom sa k nim vracia a rozvíja ich v čoraz bohatších súvislostiach a orchestrácii".

Dobrou správou je, že pobudneme pri knižkách (vy)tvorených "prehnieteným tvarom" (H. Hesse). Nabáda ma to začať rozvíjaním ďalšej z myšlienok, ktorými Pavel Vilikovský v doslove doslovil Kadlečíkov Vlastný horoskop (1991). Sarkasticky tam upozornil na prozaického bacila v ústrojenstve nádejného mladého kritika, "ibaže bez prispenia bratských armád a ich domácich prisluhovačov by sa možno nebol dostal k slovu, aspoň nie tak rázne a bez zábran". A ešte jedno upozornenie: pre potreby tohto textu som vychádzal z "encyklopedického" rozčlenenia Kadlečíkovho diela literárnym vedcom Vladimírom Petríkom.

I
"Ako esejista zaujímal stanoviská k normalizačnej atmosfére 70. a 80. rokov v samizdatových strojopisných rozmnoženinách Rapsódie a miniatúry (1981, 1987), vydaných neskôr knižne v Kolíne nad Rýnom (1988) a v Brne (1992). V esejistických knihách Dvanásť (1989), Vlastný horoskop (1991) a Lunenie (1993) reflektuje spoločenskú situáciu na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia." (V. Petrík) Tak znie slovníkové zostručnenie začiatku a konca potupného času normalizačného. Ivan Kadlečík na spomínanom prelome dekád za svoj ozaj "ojedinelý príspevok" zožal aký-taký potlesk. Pretože si na ňom neustlal a zasa len rýpal a rýpať neprestal, začínal liezť na nervy takrečeno všetkým, čo chceli mať pokoj. Rozumej tomu tak, že potrebovali čas pokojného zabúdania. Takto približne vyzeral a dodnes vyzerá jeho scenár: Normalizácia? Aká normalizácia? Ale našli sa aj otázky obludnejšie, lenže tie boli ešte bradatejšie, vlastne celkom zanedbateľné.

Totiž v tom čase, v čase včasných deväťdesiatych, Ivan Kadlečík celkom aktuálne vystupoval z rôznych periodík a zrejme postupne kdekomu kročil na kurie oko (znormalizovaného) svedomia. Čotampotom, keď platilo, že jeho činnosť naisto viedla - ak trochu na pílu pritlačím, potom - doslova k záchrane menších novinárskych žánrov. Besednice určite. Zároveň "počúval z novín" ako ho zväz spisovateľov "rehabilituje". Vytušil to ešte skôr a aj - v liste Ludvíkovi Vaculíkovi tri dni pred Vianocami roku 1989 - napísal: "Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka. … Budú zas len spolky, strany, zjazdy, porady, výbory a slová a slová a … Hovno. A nebude času pre maličkosti ako je chudobný a chorý človek na dedine, lebo nás čakajú veľké veci: Dejiny, Revolúcia, Pravda."

V inom, mladšom čase, presnejšie v apríli roku 1976, napísal Július Vanovič esej o tom čo a ako píše Ivan Kadlečík. Dôvod mal akiste dejinný, pretože Kadlečíkovo písanie sa "naskrze nepodobá tomu, čo sa i ako sa dnes píše, čo za kritiku, úvahy a články sa trúfalo, hoci každodenne ale márne vydáva". Našťastie ten text z "vyblednutého strojopisu na prieklepovom papieri" Oleg Pastier vo svojom archíve našiel a zaradil do Kadlečíkovho a jeho Spytovania (2011). Totiž Vanovič tam pojem eseje obohatil o "Kadlečíkovské špecifikum či prídavok: etos a pátos, ktoré sú - jazykom i postojom - (…) z rodu písmackeho a kazateľského. (…) Pátos, etos - áno, no aj irónia a posmech; písmackosť, kazateľskosť? - áno, ale aj skepsa a grotesknosť, zhrýzavé paradoxy, gnómy. Z ducha náboženského - áno, ale sekularizovaného; nedáva totiž odpovede, skôr kladie otázky".

II
Viem si predstaviť, že esejista etosom a pátosom v určitom, určite úzkom, okruhu čitateľov vyvolá k životu rešpekt a chválu. Neviem si ale predstaviť, že aj láskavé uznanie. Okrem čitateľov najnajnajbližších. Prečo? Pretože takému esejistovi padnú za obeť v prvom aj poslednom rade zjednodušovatelia všetkých odrôd. Veď určite nie je jednoduché nazerať svet ako problém morálny a aj to pôvabné za hocakú cenu vidieť v rovnakej (morálnej) perspektíve, hoci aj pohľadom úzkostným. A ešte čosi na dôvažok. Taký esejista nezvykne zabúdať.

III
Vlastný horoskop napísal Ivan Kadlečík (aj) kvôli zajtrajšku, pretože preňho "zajtrajšok začína pradávno". Napokon, knihu odštartoval ako "vlastný horo(r)skop na uplynulý rok Pánov 1989". Nepochybne išlo o rok významný, avšak vo význame akostí najrôznejších. Či už v znamení Kozorožca, či Vodnára, Rýb, Barana, aj Býka, aj Blížencov, Raka, Leva, a ešte aj Panny, potom aj nebeských misiek Váh, Škorpióna a nakoniec Strelca. A spolu s tou knihou všetky znamenia zodiaku pôjdu pospiatky, aby si vyveštili, čo sa stalo a ako sa to stalo.

Tá kniha má svoju taktiku. Malé v nej neatrofuje a ani neplaší sa v tieni mrakoškrabov, a veľké zasa vôbec neponižuje úloha detailu. Rovnako tak jej autor vládne vytríbenou znalosťou strategického uvažovania. Predovšetkým však po Baranovi je tvrdohlavý a presne tak, tvrdohlavo, sám si vlastné účty platí. (Spomenul som si, tak napíšem, že Ivan je odo mňa o dva dni starší, nečudo teda, že kus času sme si vedno gate drali v rovnakých školských laviciach.)

V tom roku Pánovom 1989 pre Ivana Kadlečíka završovala sa jedna zásadná skúsenosť, skúsenosť spoločenstva disidentov. Bude na nej zásadne trvať. Preto mu ťažko padne osvojiť si aj poznanie akáže je krehká (ne)obyčajná zdvorilosť. A skúsenosť, na ktorej ďalej zásadne trvá, napísané s pátosom, zaženie ho znova do pukanskej izolácie. Odtiaľ, lenže teraz nie iba na prieklepovom papieri a nie iba pre zopár voľbou spriaznených, korení jazyk i postoj - Vanovičovou dikciou napísané - iróniou, posmechom, skepsou a groteskou.

IV
Pretože Ivan Kadlečík z času načas zavrčí na rôznych "cickošov", čo ho ledabolo odsúvajú na "výslnie" pátosom prerastených cestičiek, pokúšam sa ho vidieť medzi tradíciou a (post)modernou. Zbytočne si oči očiť. Sám si zadefinoval iróniu času prvou vetou, prvým akordom, knižky Rapsódie a miniatúry (1988 v Kolíne n. R., 1992 v Brne): "Čas, ktorý ešte nikdy nebol, nazývaný budúcnosťou, nemá pochopenie a rešpekt pred ľudskými zámermi, plánmi a projektmi; naopak: veľmi zlomyseľne ich vie obrátiť hoci v opak." Nazdávam sa však, že to platí nielen pre Kadlečíka, ale aj pre nádejných nedočkavcov, na všetko odhodlaných dinosaurov neďalekej budúcnosti. Paradoxne, aj pre nich je slovo Ivana Kadlečíka potrebné, ba nezastupiteľné.

Kvôli demokracii, napríklad. Z Kadlečíkovho diára do Spytovania prešlo práve toto: "Škandál sa stal umeleckou hodnotou a preto básnik nemôže byť demokrat, píše Oleg Pastier v básnickej zbierke Možno. Keby básnik rešpektoval mienku väčšiny, nenapísal by ani mäkké f, lebo v pozmeňovacích návrhoch negramotných by sa mylným stlačením hlasovacieho zariadenia zrušili, vetovali, nahradili a novelizovali nielen všetky a každé slová, ale aj spojky, predložky, čiarky a úvodzovky. Ešte šťastie, milý Oleg, nám toto nehrozí. Zatiaľ tu vládne len paródia demokracie. Parodokracia? Reklamokracia?"

Rovnako nezastupiteľný je kvôli pravde: "Pravda a skutočnosť sa vždy vzpierali slovu, kládli odpor. Zmocniť sa skutočnosti vraj: ako a čím? Len neochotne podstupujem toto riziko, nevediac ani dobre prečo. Možno mi je ľúto tých bolestí a krás, ktoré sa nám sypú z batoha čoraz prázdnejšieho, a aj keď sa nestratia celkom v prederavenej pamäti, transformujú sa a robia metamorfózy: som ich syntézou. Kto som, neviem."

Aj kvôli morálke, mravnosti a tak podobne: " Jediné možné východisko, totiž mravnosť s pevnými a záväznými normami sa nám nehodí do bežnej praxe; potrebujeme mravnosť, aby sme nie pretrvali, ale iluzórne prezimovali - a na to sa hodí len taká morálka, ktorá má nejasné, neurčité, menlivé a protirečiace si predpisy, aké sa dajú uplatniť vždy, lebo dovolia dnes schvalovať konanie, ktoré zajtra vyhlásime za ohavné a dnes umožnia odsúdiť to, čo včera bolo cnosťou."

Napokon určite je nezastupiteľný kvôli jazyku: "Štylistické i pravopisné lajdáctvo, kompozičná fušerina, myšlienková prázdnota, povrchnosť a neporiadnosť - to všetko sa dá zakryť mŕtvolným rúchom nepochopenej postmoderny. Strach a nenávisť k vznešenému, k elegancii, k sakrálnemu. Pojmy ako etika, svedomie, zodpovednosť, ideál a "řád" sú buď neznáme, alebo smiešne staromódne."

V

Hlas esejí Ivana Kadlečíka akosi zachmúrene kráčal náladami konca 20. storočia i prelaďovaním na začiatku storočia nasledujúceho. Chmáry otázok. Určite zvláštna forma pýtania sa. Sprítomňuje sa však na ceste, ktorú celkom náležite vystihuje termín nasýtenie. Gilles Deleuze ten termín - spolu s jeho opozitom zriedenie - často používal v knihe venovanej filmovému obrazu. Analogický obraz oboch termínov nachádzam pri nasýtených otázkach Ivana Kadlečíka, ktoré sa tak zvláštne zrkadlia v zriedenej skutočnosti. Tu je príklad za ostatné: "Milan Hamada je aj polemikom. Spomeňme si na jeho spor s Vladimírom Mináčom o podobu a tvár literatúry kedysi v minulom storočí. Hádky sú generatívnym aktom antickej gréckej a rímskej doby. Do temnosti to opäť priniesli renesancia, humanizmus a reformácia. Na Slovensku cirkevné, jazykové, historické, národné, filozofické dišputy, polemiky, diskusie, podopreté štúdiom, argumentmi a osobnosťou od Daniela Krmana cez bernolákovcov, kollárovcov, hlasistov a štúrovcov až po Alexandra Matušku. A potom ticho ako v prázdnom hrobe, kde nikto nehnije. Smrť sa nevadí. Ona len koná."

Citoval som z Kadlečíkovej knižky zvláštneho pôvabu, z Chronoskopu (2006). Knižka sugeruje listovanie v denníku kráčajúcom si pospiatky, od roku 2004 do roku 2002, až po Dobre temperovaného Johanna Sebastiana - rozčleneného do ôsmich taktov. Epilóg Chronoskopu z jari roku 2006 chmáram na duši veruže neodzvonil. Veď prečo by aj? Veď pribudla len skúsenosť stará, nenová: "Pred dvoma rokmi mi vyšla kniha - mohla by sa nazvať aj biografickým románom - Žiť sa dá len autobiograficky. V produkcii slovenskej literatúry, ako skoro všetko, zapadla ako kameň hodený do Kolpašského jazera: zopár pokrčených kruhov na vodnej hladine, čľup a ticho." Od kohokoľvek iného by mi to oko a ucho dralo, od Kadlečíka nie. Je to optimistické horekovanie a rozumné varovanie. Prečo?

Pretože Ivan Kadlečík sa hlási k dedičstvu po autorovi rovnako zvláštnej formy pýtania sa, k dedičstvu po Friedrichovi Nietzschem. Znamená to, že si mapu ľudských situácií zakresľuje v mierke morálneho obrazu sveta. Teda kreslí si ju prastarými kategóriami dobra a zla, pravdy a lži, zmyslu a nezmyslu, viery a zrady. Legendu do nej, do mapy ľudských situácií, píše myslením, premýšľaním, rozumením a porozumením. A s obrovskou slobodou.

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Tomáš Janovic
Niekoľko viet

s. 3

Mária Ferenčuhová
Ohrozený druh
s. 5

Ján Litvák
Oranžová tráva
s. 17

Rodinné striebro
Jeseň je a babie leto letí
(Tomáš Janovic)
s. 18

Ján Púček
Päť básní, tri poviedky a 36 odpovedí
s. 47

Oleg Pastier
Medzi riadkami
s. 61

Erik Ondrejička
Ako keď stojace hodiny ukazujú správny čas
s. 67

Krjela alebo "lietanie navzdory nehybným sochám
s. 91

Traja z petrohradského undergroundu (Fanajlovová, Petrovová, Grigoriev)
s. 125

Peter Michalovič
Cigán alebo najsmutnejší film Martina Šulíka
s. 139

Juraj Mojžiš
O majstrovi vlastného hororskopu
s. 147


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.