|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na ALBÍN BAGIN - IVAN KADLEČÍK: Poste restante Poste restante sa definuje ako spôsob uschovávania a odovzdávania zásielok na udanie hesla priamo na pošte. Čitateľ knihy Albín Bagin – Ivan Kadlečík: Poste restante je však v inej pozícii, je vo výhode z hľadiska časového i ako adresát. Odkrýva sa pred ním súkromná korešpondencia dvoch dôležitých osobností; prvý list je datovaný 29. júlom 1958, jeho odosielateľ je Ivan Kadlečík, posledný list je z 3. septembra 1977, odosielateľom je Albín Bagin. Časové pauzy medzi listami sú niekedy aj mnohomesačné, ich počet nie je zo strany odosielateľov proporčný, prevažujú listy Bagina (84 oproti 32 Kadlečíkovým). Vyzerá to, že viaceré listy chýbajú, respektíve ich pisatelia sa nepriamo odvolávajú na kontakty a informácie, ktoré mohli odznieť pri osobných či telefonických rozhovoroch. Autori korešpondencie, ako píše v doslove Ján Zambor, "mali blízko k chápaniu listu ako literárneho žánru“. Korešpondencia medzi Albínom Baginom a Ivanom Kadlečíkom fungovala klasicky, keďže neboli počítače, a preto sa chvalabohu mohli zachovať ich rukopisy. "Dávam prednosť rukopisu,“ píše Albín Bagin, ale v roku 1968 sa mu podarilo zohnať písací stroj. Údel generácie Ich príbeh sa začal na vysokej škole (Filozofická fakulta UK v Bratislave), pokračoval v Košiciach a v Martine, aby sa napokon skončil v Bratislave (1982 – Albín) a v Pukanci (2014 – Ivan). Treba sa zmieniť aj o predslove (Človek pokojného vzdoru) k tejto knihe, ktorý síce nie je datovaný, ale z textu sa dozvedáme, že ho Ivan Kadlečík napísal k nedožitej sedemdesiatke Albína Bagina (narodil sa v roku 1939). "Zo vzácnej korešpondencie, písanej typickým kaligrafickým rukopisom, sa nám zachovalo niekoľko listov, ktoré sú dokladom Baginovej poctivej presnosti, vzdelania, rozhľadu a predovšetkým mimoriadneho charakteru ľudskosti.“ Kontakt medzi veľmi blízkymi – kamarátmi a bývalými spolužiakmi – si obojstranne zachoval vysokú mieru etiky a keďže ide o korešpondenciu absolútne súkromnú (aj s obrazom rodinného zázemia), môžeme sa z nej dozvedieť i to, o čom sa vzhľadom na dobu a situáciu v spoločnosti verejne nehovorilo, respektíve nesmelo hovoriť. Tak napríklad Albín Bagin v listoch opisuje situáciu po previerkach, osudy ľudí na fakulte, v rozhlase, v televízii, prepúšťanie z práce ("To je smutný údel našej generácie – práce všade dosť, ale nových ľudí nikde nechcú prijímať.“). 70. roky boli veľmi náročné pre protagonistov korešpondencie i pre nimi menovaných spriaznených a potrestaných, a hanebné pre zradcov a prisluhovačov. Listy sú však plné aj obrazov zo života oboch rodín, z ich inej ako "len“ pracovnej činnosti – sú to stretnutia s priateľmi, výlety, úsilie zabezpečiť bývanie, postarať sa o deti, nájsť si prácu, a pritom nestratiť svoje presvedčenie. Albín hľadá v ľuďoch dobro a to sa prejavuje aj v jemnosti štýlu a obsahu jeho listov, Ivan, ktorému doba ublížila možno väčšmi, sa vyjadruje kritickejšie, príkrejšie a razantnejšie. Listy z tohto obdobia sú plné napätia, lebo "normalizuje sa tvrdou rukou!“ Niekedy za každú cenu (aj za cenu nezamestnania a živorenia ich i rodín) sa nepoddávali, "bojovali“, aby presadili svoje veci v časopisoch aj pod nepravými menami. Situácia ľudí – intelektuálov, ktorým išlo o pravdivý obraz literatúry, bola po previerkach ťažká. Viacerí vytvorili na Slovensku akúsi sieť ilegálnej literárnej práce, pomáhali si, informovali sa, tí menej postihovaní dobou (napríklad pre zdravotné dôvody) pomáhali ostatným. Tak to bolo aj na osi Albín – Ivan. "Snažím sa ešte robiť tam, kde javia o literatúru záujem“ (išlo napríklad o bulletin Hľadisko pri ŠD v Košiciach), lebo "dobrí ľudia ubúdajú a zlí sa množia…“ (A. B.) V ich korešpondencii je istý návod na to, ako majú vznikať dobré literárne časopisy. Fascinujúce reakcie Albínovi Baginovi aj vo chvíľach choroby záležalo na iných a na literatúre. Intenzívne sa zaujíma o pohyby v spoločnosti, ktoré boli od roku 1968 búrlivé. Z jeho listov cítiť ľútosť, že sa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav nemôže na všetkých akciách zúčastňovať. Napriek tomu sa v Košiciach aktívne venuje založeniu a vydaniu deviatich čísel časopisu Krok, ktorý bol napokon zakázaný a na jeho miesto prišiel časopis Realita. Obidvaja protagonisti sa zaoberajú nielen časopisom Krok, ale tiež vznikom Matičného čítania, veľa sa dozvieme aj o Slovenských pohľadoch, Romboide, Mladej tvorbe. V listoch je zaznamenaný zrod Nitrianskeho kabinetu literárnej kritiky a jeho zborníkov pod vedením Františka Mika. Fascinujú reakcie na dobové pohyby, konfrontácie dvoch koncepcií literatúry, politiky a ich vzťahu. S pribúdajúcim časom sa objavujú ďalšie a ďalšie mená, a tak sa utvára obraz vývinu slovenskej literatúry v 60. a 70. rokoch. Obidvaja protagonisti kriticky (a menovite), otvorene sa vyjadrujú o jednotlivých osobách a osobnostiach, ktoré sa v tom čase pohybovali v Bratislave, Martine, Prešove, v Košiciach a v Pukanci. Píšu o vznikajúcich edíciách, rubrikách v časopisoch, o knihách dejín literatúry a slovníkoch – ako to všetko postupne vznikalo, menilo sa, prípadne zanikalo. Čo z toho existuje dodnes, to si čitateľ uvedomí a dozvie sa i to, prečo niektoré dobré a vynikajúce projekty "museli“ v čase normalizácie zaniknúť. Poste restante Albínove listy sú bohaté na hodnotenia diel, ktoré v tom čase vychádzali a o ktorých chcel písať alebo písal v Matičnom čítaní, Mladej tvorbe či Romboide (otvorene, ale ľudsky). Bagin sa takmer v každom liste zasvätene, recenzentsky vyjadruje o dielach, ktoré aktuálne prečítal, o autoroch, o kultúrnej a literárnej situácii na Slovensku ("Ale občas si myslím, že ak vydržíme, bude aj lepšie.“). Mal spolu s Ivanom Kadlečíkom mal veľa plánov, chcel sa napríklad pustiť do práce nad dejinami slovenskej literárnej kritiky. Jeho zhoršujúci sa zdravotný stav a nepriaznivá doba, o ktorej sa Kadlečík vyjadril aj tak, že "všetko robia ľudia – i demokraciu, a aj ju môžu veľmi ľahko sprzniť“, mu to len ťažko dovoľovali. Ale práve osobným, zdravotným problémom vzdoroval prácou ("čas ležania je časom čítania veľkých románov“), nezištnou pomocou svojim priateľom, kolegom i študentom. Mal rád život a prácu: "Človek si kladie dosť často otázky o zmysle vlastnej tvorby, o smerovaní svojho úsilia, o ktorých si myslel, že ich už dávno pro domo vyriešil. Ale teraz sa vracajú. A často spojené s nejednoduchými mravnými otázkami.“ Vzájomná korešpondencia Albína Bagina a Ivana Kadlečíka predstavuje obraz toho, čo tieto dve osobnosti spájalo a ako na dobu, v ktorej sa ocitli, reagovali i čím sa ich tvorba odlišovala. Je to životný príbeh dvoch ľudí. "Aj vďaka otvorenosti sú Kadlečíkove a Baginove listy dôležitou komplementari¬zujúcou súčasťou diela týchto tvorcov a významným príspevkom k obrazu slovenskej literatúry a literárneho života v rokoch 1965 až 1977.“ (Ján Zambor). Na záver k tejto čitateľsky príťažlivej a z hľadiska histórie dôležitej dokumentárnej knihe sa žiada poznámka: Poste restante je jedna z troch posledných kníh, na ktorej redakčne a vydavateľsky pracoval Oleg Pastier (zomrel v marci 2018) a ešte sa dožil jej vydania. Gabriela Rakúsová, literárna kritička @ AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ Zdroj: Pravda - Kultúra
|
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-48-9 |
|
|