|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1989, číslo 2 (samizdat) Je to už nejaký čas, čo som sa takmer pohádal s jedným priateľom. Sporili sme sa o to, či je dnešný svet vyvedený zo svojej mnohotisícročnej normy, alebo nie. Tvrdím, že áno a mám na to svoje dôvody, ktoré však teraz nebudem uvádzať. Zvykol som si však na tú príjemnú myšlienku, ba až postoj a svetonázor. Je to veľká zábava hľadať pôvodné normy, také, ktoré majú svoju logiku v tradičnej ľudskej skúsenosti. Aj svet kníh a literatúry prechádza svojím obdobím nenormálnosti. Dospel až k masovej výrobe, dokonale sa inštitucionalizoval a v podstate stratil svoj štatút nositeľa kultúry. Čitatelia síce zostali, ale ani tí už nie sú normálni. Kniha je pre nich podstatná len svojím samotným faktom, tým, že je výrobkom posväteným značkou vydavateľskej inštitúcie. Obsah, samotný text tej knihy je vnímaný čitateľom až na pozadí tejto značky. Ale už dosť dlho počúvam, že rastie nedôvera voči veľkým, prípadne štátnym nakladateľstvám a v západnej Európe sa vďaka zdokonaľujúcej sa technike množia ako huby po daždi malé vydavateľstvá pre úzky okruh čitateľov. To ma napĺňa optimizmom. Je to návrat k norme, k pôvodnému zmyslu kultúry a k ľudským rozmerom. U nás je obdobou takého vydavateľstva samizdat. Vznikol asi z rovnakej potreby ako jeho západoeurópska obdoba, z túžby po autentickej kultúre, po normálnej ľudskej komunikácii. Čítať ručne vyrobenú knihu je tak trochu ako jesť doma upečený chlieb alebo vlastnými silami vypestovanú zeleninu. Je možno zákonité, že v Československu tí, ktorí sa boja jesť štátnu stravu, pestujú si ju vo vlastných záhradkách a tí, ktorí nedôverujú štátnej literatúre, tvoria si ju sami. Jednu takú knihu práve držím v ruke: Ivan Kadlečík, Dvanásť (knižná edícia časopisu Fragment-K, náklad 100 kusov). Francúzsky antropológ Edgar Morin (Das Rätsel des Humanen) považuje kultúru za akýsi náhradný biologický program, ktorý zabezpečuje kontinuitu (a prežitie) Homo sapiens – kažďže tento nešťastný druh stratil svoje prirodzené inštinkty. Uľavilo sa mi, že ktosi vyslovil to, čo si ostýchavo a bez presvedčenia, pretože bez dôkazov, myslím aj ja. Kadlečíkova kniha je pre mňa tým, čím je pre živú bunku kúsok zo špirály DNK. Stavebným prvkom vedomia toho, čo to vlastne znamená patriť k druhu Homo sapiens. Je to kniha o mužovi, ktorý stojí vo svete vyvedenom z normy. Svet sa zmieta v Brownovom pohybe a on už obetoval takmer všetko iba preto, aby ostal vzpriamene stáť. Už zarastá do zeme ako strom, mení sa naň v nádeji, že takto vydrží. Jeho existencia je absurdná, neodôvodnená ničím, iba ak nástojčivým trvaním na základoch našej kultúry. Jeho nástojčivosť však patrí už takmer do sféry inštinktov. Je to monológ muža, ktorý píše preto, lebo je to tá posledná vec, ktorú ešte môže robiť. A tak je jeho text koncentrátom všetkého toho, čo by sa inak na prach obrátené rozptýlilo v tom Brownovom pohybe, keby sa preň onen muž rozhodol. Je to priam hmatateľne prítomne v jazyku, ktorým píše – zhustenom až do kryštalickej podoby; vety sú len dôležité, pre iné niet miesta. Mohol by som sa tváriť, že hrdinu nestotožňujem s autorom, ale nebudem sa do takéhoto tvrdenia siliť. Kadlečík totiž celkom prirodzene ráta s tým, že on je ten muž, ktorý hovorí a píše o sebe. Chápe svoj text ako monológ bez adresáta, píše ho ako stroskotanec na pustom ostrove, svoj príbeh napísaný a hodený do fľaše, pričom volanie o pomoc škrtá už na začiatku. Pretože: aká pomoc? Totožnosť autora s hrdinom je pre literárnu kritiku nepríjemne tvrdým orieškom, často ho namiesto rozlúsknutia odkladá nabok ako neprípustné zmiešavanie života a literatúry. Taký postoj je pochopiteľný: inštitucionálny svet sa tak zbavuje problému existencie života ešte skôr, akoby mu chcel zaklopať na dvere. Lenže dnes, keď sa normy zrútili ako domček z kariet, sa hodnota objektivizujúcej výpovede stráca. Stála totiž na tých pôvodných normách, ku ktorým patril aj istý mravný úzus. Mám taký dojem, že kedysi každý, kto mal dar slova, pociťoval voči nemu akúsi mravnú zodpovednosť onoho génu v našom biologickom programe. Nuž, vytratila sa. Ale s ňou sa vytratila aj hodnota výpovede. A myslím si tiež, že pre budúcnosť bude hodnota akejkoľvek výpovede čoraz viac závisieť nie ani tak od toho, čo sa hovorí (pretože dôvera v objavný výklad sveta klesá), ako od toho, kto to hovorí. Zdanlivo by tento problém naozaj nemal s literatúrou súvisieť. Spisovateľ má predsa právo si vymýšľať. Lenže, mal by si vymýšľať tak, aby napísaný príbeh jasnejšie odrážal pravdu jeho autora (ak predpokladáme, že nejakú svoju pravdu, svoj názor vlastní), než príbeh vlastný – keďže ten je príliš nevýrazný. Nedávno som si posťažoval priateľovi, lebo ma urazila hlúposť poviedky L. Juríka v Slovenských pohľadoch (č. 3/1989). Bola o človeku, ktorý nenávidel televíziu, lebo ho pripravila o rodinu aj priateľov. Všetci ju pozerajú a on sa nemá s kým zhovárať. „Ten napísal takú poviedku?“ smial sa priateľ. „Ten, ktorý má doma dva farebné televízory?!“ Nebol som sa presvedčiť, či má L. Jurík naozaj dva televízory, ale myslím si, že aspoň jeden má a že sa pozerá do debničky, na rozdiel od svojho hrdinu, veľmi rád, lebo tá poviedka je mimoriadne nepodarená – je totiž o človeku, ktorému autor vôbec neporozumel. Autor si môže svoju dôveryhodnosť zabezpečiť veľmi jednoducho (a zároveň veľmi ťažko, ako ukáže citát) tým, že píše o sebe – nech si to čitatľ overí, ak chce! Napríklad takto: „Bol som žil perfektne a bol (by) som býval žil aj pluskvamperfektne: dokazujú to aj zápisy v policajných spisoch. Žijem! Jestvujem! (z fantastického platu 1550 plus 120 korún za upratovanie predajne mesačne, čo nikdy nikomu, ani len Liliane zvedavej, od hanby neprezradím).“ Namiesto vlastných úvah o kvalitách Kadlečíkovej knihy odcitujem z listu Ludvíka Vaculíka, ktorý poslal Kadlečíkovi po vydaní jeho predošlej knihy „Rapsódie a miniatúry“ (exilové vydavateľstvo Index, Kolín n. Rýnom, 1988) a zároveň „učiním zadosť“ Ivanovi Hoffmanovi, ktorý ma tejto úvahe vyzval. Citát je priamo z knihy „Dvanásť“, takže kruh autenticity sa rozkošne uzatvára: „Udělal sis dobrý
dárek k narozeninám, ale věř, že přemýšlím, jestli ses připravil na
všelijaké možnosti: například, že Tě vyhodí, zatvorí Ti prodejnu atd.
Nemyslím, že se to stane! Ale obavy člověk moudrý je povinen rozprostřít
kolem sebe na všechny strany. Tedy ses odvážil, a stojí to myslím za
to. Knížka, oroti nebezpečí básnické nudy, je dost drsná, vtipná, aj
dějová místy. Mně se od počátku na to Tvém psaní líbila ta pudovost,
mužná, posypaná tu a tam vzděláním: to se ti zvlášť povedlo, protože
není znát, či to je už všecko Tvoje vzdělání, či ze skromnosti jen tak
vzorek ukazuješ.“
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|