|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1989, číslo 2 (samizdat) Sadla
si. Prídeš a povieš. Som lektorka francúzštiny, pridelená sem na univerzitu od septembra na tri roky. Volám sa Emmanuelle Koniar. Ináč Manuš. Pre každého, i pre teba Manuš. Iba Manuš. Môj otec mi zavesil na krk slávne meno Emmanuelle, lebo chcel mať chlapca. Ale viac už sa o mňa nestaral. A preto ho nenávidím, i jeho meno. Preto Manuš. Fíha! Aj moja dcéra sa takto predstavuje? Nenávidím svojho otca? Povedzte prosím, Manuš, moje telefonne číslo je tajné, nie je a nebolo v zozname a ešte ho občas menia, aby tu nijaké spojenie z minulosti nezotalo. Som zvedavý, kto vám ho mohol dať. Nedala vám ho náhodou Mo? Tá bez mihnutia oka prepočuje. Prisvedčiť mi čo len mlčky bolo nediskrétne? Ja nič. Len som si pomyslel, že ste sem leteli cez Prahu a stavili ste sa, ako sa patrí, na francúzske ambasáde. Ale máte pravdu, opatrnosti nikdy nie nazvyš. Viedol som ju do svojej izby. Otvorím dvere dokorán, vítam ju veľkou poklonou. Ona vstúpi bez slova a bez úsmevu. Tašky nedbalo pohodí pod stolík ku kreslu a zostane uprostred stáť. Prosím ju, naznačujem, nech si odloží. Ona si toho ani nepovšimne. Rozhliada sa, ale nie po obrazoch, soškách, predmetoch, ktoré si tu azda mohli zaslúžiť jej pohľad. Rozhliada sa kdesi pod povalou a počúva, počúva, očami, ušami vidí. S uznaním, vidím, berie na vedomie: Máš tu ticho. Áno, je tu ticho, som sám doma, dookola sú hrady, v nich vysoké stromy, v ktorých hniezdi ticho ako vtáci. Potom hľadí von oblokom, ako zápalava ľadovej hmly zaplavuje mesto a stúpa až hore k nám. Aj mňa zaplaví, až zmeraviem. Sadnem si do kresla, jedného z dvoch, druhé zostane pre ňu. Postojíš, postupne vezmeš na vedomie všetko, čo je dookola a sadneš si. Chvíľu posedíš a to bude všetko, poberieš sa s pánom bohom. Zjavne už vieš, ku komu si prišla, ako žijem z chudobnučkej penzie. Keď si tu už od septembra, aj to vieš, aká tu vládne situácia. Ktorýsi novinár, citovaný v exilovom časopise, ktorý sa mi náhodou dostal do rúk, povedal: „V Československu sa nič nedeje, tám iba vládne tá istá situácia.“ Manuš, Manuš, drahé dievča, pomyslí sa mi, keby som ja bol tebou, mladou ženou, ktorá sa pomaly blíži k tridsiatke, za nijaké peniaze, ba ani za plat diplomata, nedám sa prideliť sem, dokonca na tri roky. Pre mladú ženu tri roky je priveľa. Dala si sa sem prideliť, lebo tam si nikoho nemala. A tu si si od septembra ešte nikoho nenašla, lebo nechodíš na hory a cez víkendy hlásiš sa k penzistovi, navštevuješ disidentov ako som ja. Voláš sa Koniarová, v krátkom čase naučíš sa jazyku malého národa, počuj, ty budeš asi Židovka, ktorá sa sem za železnú oponu náročky alebo z trucu vracia, vymyslela si, že nenávidí svojho otca, ktorý jej dal meno po Kantovi, z Kráľovca. Poloha, ktorú si zaujala, to bolo tvoje sebavyjadrenie, ktoré som na prvý pohľad poňal, prijal. Áno, ty si večná židovka. A ja som starý karpatský pastier. Žalovať sa nebudeme. Radšej spolu pomlčíme. Keďže si tu, viem, nikoho nemáš. Ako vidíš, ani ja nikoho nemám, ale kašlem na to. Usadíš sa v meditatívnej polohe, oči pricloníš a tak sedíš. Lono sa ti otvorilo, príjemne ťa to tam chladí v tomto vzdušnom oceáne. Pociťuješ sa. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Chvíľu posedíš a pôjdeš. Blizna ti v lone ružovie. Robí mi to dobre, že si tu. Neobyčajne ma to oživoje. Myslí sa mi, myslí naraz mnoho vecí. Vidieť, že si židovka. Keby si nebola židovka, veru ku mne neprídeš, to je tá tvoje židovská senzibilita. Priletela si sem cez Prahu. Stavila si sa, ako sa rozumie, na svojej francúzskej ambasáde, stretla si sa s Mo, ktorá tam pestuje detičky diplomatov. Iste ona ti poradila, že by si, keď tam budeš a bude ti dlhá chvíľa, mohla zavolať jedného starého disidenta a zájsť ho pozrieť. Prišla si a si tu. Pekné od teba. Dala si sa sem prideliť na tri roky, pre mladú ženu je to pridlho. Vidím, že tam si nemala nikoho a tu si zo tri mesiace a ešte si si nikoho nenašla. To vieš, že si neúplná. Podľa starožidovskej mystickej knihy Zohar, Boh stvoril človeka ako samca a samicu v jednej osobe. Samica bez samca je neúplná, takisto muž. Na mne neviem, ale na tebe jasne vidieť, že si neúplná. Vidím, ako nažívaš. V našej reči sa aspoň tak hovorí: Muž a žena spolu nažívajú, dobre či zle, takže neviem, čím to nažívajú, láskou či nenávisťou. Jedným i druhým, je to zjavne mystické nažívanie. Dnes sa hovorí, že sa pociťujú. Ty sa akože pociťuješ, pohľadom sa ponoríš do pohlavia a v sústredenosti a či v akejsi extáze nič iné si v mysli nepripúšťaš. A ja sa pri tebe s tebou tiež pociťujem, pomysľujem. Domysľujem, dosnívavam? Keď si sa tak uložila do kresla naproti mne, otvorila naproti mne svoje lono, to bolo pre mňa čosi ako zjavenie. Muselo ti prísť také vnuknutie. Z tvojho lona sa vynorila ako v otvorenom kalichu bielej ľalie ružová lepkavá blizna, ktorá pohltila každé moje pomyslenie, každé moje spytovanie. Ja som ja. Ty si ty. Tak teda takto pobudneme. Zatíchlo
všetko vo mne, zaplavilo nás sväté ticho. U nás doma povyše dediny časť chotára sa nazýva Úpotočie, lebo sa tam stiekajú dva pstruhové potoky briliantové, také sú čisté ešte aj dnes. Tam som ja pásaval húsky aj so svojou veľkou láskou Jozefínkou, ktorú mi jej babka babica sľúbila za ženu, hneď ako som prišiel na svet. Jozefínka bolo pekné dievča, biela a ružová plavovláska, belasé veľké oči. Nosievala na pole bohatý krajíček, olovrant alebo desiata nazýval sa krajíček, lebo v jamke chrumkavých kôrok pod striedkou bola pomazánka, kus masla, lekvár, med, slanina alebo biele mäso. Jozefínka bola bystré dievča ako jej babka a ona musela vždy dirigovať. Hra, ktorú sme často prečasto hrávali, ktorá ju nikdy neomrzela, bola hra na otca a mamu. Posielala ma do sveta, do Švajcu, ako sa hovorilo, zarobiť bohato peňazstva. Uznávanými peniazmi boli najkrajšie koncové, vrcholové listy liesky, javora, alebo červenkavé listy buka. Kým som sa ja liepal po stromoch, Jozefínka strojila dom a hostinu. Keď som sa vrátil zo sveta s plným záhrením pod košeľou poctivo zarobených peňazí, všetko bolo prichystané, veľká záhrada v briežku vyznačená čačíkmi a vetvičkami, uprostred, uprostred dom, do zeme vyrytá kuchyňa a predná izba a pred domom na listových tácničkách bohatstvo jedál, na tenké plátky pokrájaný krajíček, na ňom maslo a ostatné dobroty, ako prišlo. Nastala hostina a uctenie muža v dome. Jozefínka, čo je aspoň pre mňa veľmi dôležité, sadla si vždy, ale naozaj vždy a bez výnimky v briežku nado mňa tak, aby som jej pod sukienkou medzi bielymi nožičkami pekne videl tú jej ružovú, prepukajúcu, odjakživa tajomnú škáročku, lebo dievčence vtedy, ba ani veľké dievky, gaťky nenosili. Vedeli sme tak pobudnúť, bez slova a pohybu celé hodiny, kým nezvonili na poludnie. Čo to bolo? Blažené, sväté ticho, ktoré ona tvorila. Tušenie, tajomstvo. V tej škáročke bol plamienok, zázrak sveta, požehnanie, úžas, uzlík citu a všetko. Len sme tak boli, nič sme nemysleli, nevládali. Celé moje detstvo, kým som neodišiel z domu do škôl, to blažené ticho vyplňuje. (Úryvok
z nevydanej prózy z rokov 1984–88; Dominikom Tatarkom tiež nazývaný
EMMANUELLE.)
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|