|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 3 Keď som sa dozvedel o smrti Vladimíra Jankélévitcha, hneď mi oživli všetky spomienky na neho; tie na profesora s výrečným a suverénnym vyjadrovaním; tie na filozofa, ktorého sa masovokomunikačné prostriedky mali vo zvyku pýtať na zmysel takej či onakej morálnej, spoločenskej alebo politickej udalosti; tie na človeka solidarizujúceho s druhým človekom, obeťou nejakej nespravodlivosti; a nakoniec tie na klaviristu, schopného vyplniť celé rozhlasové vysielanie, hrajúc a rozprávajúc o hudbe. A ešte ho vidím ísť dole Sorbonskou ulicou domov na Kvetné nábrežie neďaleko chrámu Matky Božej, parížskeho nultého kilometra. Nech išlo o otázky jeho študentov kladené na konci prednášky či nejakého novinára, čo sa týka zmyslu Vianoc, nudy atď. v dnešnej spoločnosti, vždy vedel pohotovo, hlboko a presne odpovedať. Jeho štýl vynikal vysokým stupňom improvizácie (v tom najserióznejšom zmysle slova), a to natoľko, že jedných oduševňoval a druhých uvádzal do rozpakov. Jeho hovorový ako aj písomný prejav nebol ani prejavom každodennosti, ani obvyklou technickou terminológi¬ou, kontrastujúc so suchopárnosťou nejedného filozofického pojednania prítomnosti i minulosti. V svojom prejave dokázal skombinovať logickú prísnosť, etickú disciplinovanosť a estetickú krásu. Jeho prednášku si tak človek dokázal zapamätať celú po jedinom počutí. Sú to bezpochyby znalosť a dlhoročné zapodievanie sa klasickou filológiou, čo mu umožnili získať túto ľahkosť vo vyjadrovaní, na jednej strane a vychádzať vždy z pôvodného významu slov, významu, ktorý sa často stratil alebo zmenil v priebehu storočí, na strane druhej. Jeho neologizmy, ktoré budú tvrdými orieškami pre prekladateľov, väčšinou nie sú technickými termínmi určenými pre filozofický slovník, ale majú slúžiť ad hoc, na vyjadrenie tej či onej myšlienky v danej chvíli. Plynie z toho, že jeho dielo nie je ľahkým čítaním (akým nebolo ani jeho vytvorenie), ale ešte ťažšie sú problémy, ktoré si kladie za úlohu vyriešiť. Jeho improvizačné vzlety, spojené s vysvetľujúcimi snahami pedagóga, majú akoby za následok zabúdanie na odstavce. Avšak ten, koho jeho štýl neodradí a má toľko trpezlivosti, aby rozmotal toto pradeno jeho jemných vývodov, pochopí, že pojednávanie o tak závažnej problematike ako je tá, o ktorú mu ide, robí nejakú ekonómiu myslenia či výrazu zbytočnou. Preto tiež táto hojnosť slova, ktorú netreba zamieňať s nejakým symbolizmom či metaforizmom, neslúži na vytvorenie akejsi hermetickej alebo ideologickej bariéry, ale na zjavenie Tajomstva v jeho neredukovateľnosti. Táto znalosť klasických jazykov mu tiež umožnila čerpať priamo v antickej a patristickej filozofii, a to nie za účelom napísania či prepísania dejín filozofie. Také podujatie by nieslo so sebou riziko vnášania do dejín filozofie našich vlastných poznatkov a želaní. Na strane druhej sa filozofia, na rozdiel od vedy, podstatne neodlišuje od svojich dejín. Preto Jankélévitch dáva slovo filozofom minulosti do tej miery, do akej nám majú čo povedať, čím ich sprítomňuje a nás vyzý-va, aby sme ich čítali. A ak cituje nejakého autora, je to najčastejšie klasický autor, zatiaľ čo na súčasných autorov sa odvoláva len nepriamo. Jeho spôsob citovania si tiež zasluhuje pozornosť. Citát u neho nepôsobí doj¬mom prerušenia kontextu a nie je ani akýmsi korunovaním odstavca, ale jeho funkciou je ilustrovať predbežne vyjasnenú vnútornú logiku a myšlienkové podhubie textu. Filozofické skúmanie tak nespočíva v hľadaní či dokonca poľovaní na vhodné citáty, ale vo vnútornej kritike textu. Nejeden z problémov, na ktoré narážali starovekí autori a ktoré sú stále ešte aj našimi problémami, ako smrť, tvorenie, pochybovanie, zlo, láska atď., sa vďaka Jankélévitchovmu peru dostáva do nového svetla. Znalosť dejín filozofie ďalej poskytuje kritériá na posúdenie hodnoty nejakého učenia. Lebo to, čo sa na prvý pohľad pokladá za nové, originálne, sa neskôr často ukáže byť iba jednoduchým rezíduom predchádza-júcich myšlienok. Tradícia ako prítomnosť tých, čo tu boli, ako aj tých, čo sú tu, tak ostáva. A ak si položíme v rámci tejto bilancie otázku, či bude možné zmieriť Jankélévitcha s tradíciou, už teraz možno na ňu odpovedať kladne. Pokiaľ ide o učňovské roky, bol to Bergson, a priamo u neho sa Jankélévitch učil filozofovať. Neskôr sa však od neho dokáže odpútať po tom, čo mu ešte zasvätí prácu (Bergson, P. U. F., 1931, 1975), ktorá sa vnúti napriek tomu, že podobných prác nebolo v tej dobe nedostatok, svojou interpretáciou bergsonizmu, pod ktorú sa podpíše sám učiteľ. Ďalší dôležitý zdroj Jankélévitchovho myslenia súvisí, ako naznačuje aj jeho priezvisko, s jeho rodinným pôvodom, totiž s Ruskom. Aj keď on sám už patrí ku generácii, ktorá sa narodila vo Francúzsku (v Bourges), pociťuje v sebe, čo je prirodzený a dobre známy jav, tento vzdialený pôvod. Jeho reflexia sa tak živí tiež čítaním veľkých ruských mysliteľov a spisovateľov ako Chomjakov, S. Frank, L. Šestov, Puškin, Stupun, A. N. Ostrovskij, Dostojevskij, Tolstoj a i. Ako anekdotu uveďme, že aj keď jeho meno bolo čiastočne pofrancúzštené, iba zriedkavo sa vyslovovalo a la française, ale najčastejšie po rusky, t. j. ako keby bolo transliterované ako YANKELEVITCH, čo je riešenie, ktoré by sa asi volilo dnes. Tieto putá, ktoré ho viazali k slovanskému svetu mal Jankélévitch snáď ešte možnosť posilniť počas svojho pobytu v Prahe v rokoch 1927-1932, keď tam vyučoval na vtedajšom Francúzskom ústave (Ústav Ernesta Denisa). Toto mesto bolo v tej dobe, ako sa vie, jedným z najdôležitejších európskych duchovných centier a útočišťom mnohých Rusov a Ukrajincov. Táto pedagogická dráha mladého agrégé filozofie, začatá v Prahe, bude brilantnou a rozsiahlou: doktor filozofie a spoločenských vied vo veku 30, uni-verzitný profesor vo veku 33 rokov a potom ďalších takmer 50 rokov (s výnimkou rokov vojny). A aj po úradnom odchode do dôchodku v roku 1978 bude ešte neúnavne pokračovať v tej či onej forme v prednáškovej činnosti až do roku 1981. Publikované dielo obsahuje asi dvadsať zväzkov, odhliadnuc od početných článkov a pokrýva takmer všetky filozofické disciplíny a problémy, idúce od prvej filozofie čiže metafyziky až po hudobnú estetiku, prechádzajúc cez etiku, hlavnú konštantu jeho duchovného života. Svedčí o tom viacero prác z etiky s monumentálnym Traité des vertus (Flammarion, 1949, 1984) na čele. Inak miesto, ktoré od roku 1951 na Sorbone zastával, bolo tiež miesto profesora morálnej filozofie. Možno však povedať, že vytvoril filozofický systém ako sa patrí? Ak pod „systémom“ rozumieme viac menej definovaný a uzavretý celok poznatkov či teórii, subsumovateľných pod nejakým ,,-izmom“, je treba odpovedať záporne. Ak však ide o pluralistický, otvorený celok daností, hľadísk a oblastí, ktoré nestoja proti sebe, ale sa dopĺňajú navzájom a ktorých zjednocovací princíp je mimo nich samotných, možno odpovedať kladne. Lebo „systém“ poukazuje na „nesystém“, o ktorom nevieme nič a ktorý sa nám Jankélévitch snaží priblížiť čo najviac. Preto sa vystríhal každého systému a každého ,,-izmu“, ktoré odsúval na rovinu druhej a tretej filozofie. Ešte inak povedané, aj ideálny systém a a fortieri systém niekoho nemožno zmieriť, zosúladiť s metafyzickým otvorením. Miesto toho, aby vytvoril nejaký systém za každú cenu a z obavy, že zanechá iba fragmentárnu, náhodnú alebo, márnosť nad márnosť! žiadnu koncepciu, Jankélévitch postupuje tak, že svoju filozofickú reflexiu umiestňuje najvyššie, tam, kde sú tradičné antinómie bezprostredne vyriešené. Veď „metafyzika začína metafyzikou“. Či už sa to nedá niektorým kritikom, pre ktorých kritizovať znamená zatriediť, páči alebo nie, Jankélévitch ostáva nezatriediteľným ako filozofia sama. A predsa, ak vezmeme hociktorú z jeho prác, zisťujeme, že nielenže je napísaná podľa vypracovanej a hierarchicky štruktúrovanej osnovy, ale naviac jedna odkazuje na druhú svojím všeobecným filozofickým obsahom. To však neznamená konfúziu, fakt, že by tu všetko od¬kazovalo na všetko, ale filozofické disciplíny, z ktorých každá má inak svoju vlastnú oblasť, tu vidíme ešte v stave zrodu, neoddelené od filozofie, zatiaľ čo by nás dnes rozšírená mienka chcela presvedčiť o opaku, totiž o ich definitívnej emancipácii. V tomto zmysle napr. nejaký etický problém je zároveň problémom ontologickým, teologickým, gramatickým atď., ontológia sa zasa dotýka teologického, psychologického, morálneho ... Konkrétnejšie, „morálka“, píše Jankélévitch, „len čo prestáva byť púhou kognitívnou a synonymnou dedukciou z povinnosti“ a stáva sa „privilegovanou, súrnou, hyperbolickou požiadavkou, ktorá nás vždy núti prekračovať svoju povinnosť.. .sa už neodlišuje od metafyziky“. Táto neobmedzená kritická funkcia sa u Jankélévitcha prejavuje zvlášť vo vzťahu k teológii, v jeho filozofii náboženstva (súčasti metafyziky, na rozdiel od náboženskej filozofie, ktorá je súčasťou náboženstva) a to natoľko, že by mohol vzniknúť dojem, že vyúsťuje do nihilizmu. Nie je však tomu tak. Pozývajúc čitateľa prečítať si ďalšie obdivuhodné strany z Philosophie premiére (P. U. F., 1959) k tomuto námetu, povedzme aspoň toľko, že Jankélévitch vo svojej neustálej snahe o dezantropomorfizáciu teológie pripúšťa, že duša, ako súčasť osoby spolu s telom, je čo len na okamih smrteľnou. Ak je toto tvrdenie sklama-ním pre stvorenie, o to viac vzdáva česť tvoreniu. Vzkriesiť tak neznamená obnoviť či do pôvodného stavu uviesť bytosť, ktorá je inak jedinou, ale znovu stvoriť, totiž stvoriť inú alebo lepšie celkom inú. Týmto spôsobom „zasvätenie do metafyziky môže byť iba smrteľným“ ... „ale keďže nikto sa nemôže pokúšať o žitie a z neho od tohto nezomrieť... budeme sa musieť uspokojiť s čisto iniciálnou či iniciačnou múdrosťou. Táto rodiaca sa sophia je možno tým, čo treba nazvať filozofiou“. Opakom či skôr pozitívnym výrazom tohto smädu filozofujúceho ega po stále vyššom, transcendentnom a zároveň jeho šancou na tomto svete je intuícia. „Intuícia, sama ako tajomstvo, by snáď mohla mať prístup k tajomstvu.“ Ostatne, môže byť stvorenie dlhšie než na (intuitívny) okamih tým, čím je Stvoriteľ večne? Jankélévitch je, ďalej, pokladaný sa „angažovaného moralistu“. Takáto charakteristika, ak odhliadneme od zjednodušujúcej predstavy militanta, by mohla vzbudiť domnienku, že filozof hodný svojho mena môže byť aj neangažovaným, inak povedané, že by boli dve skupiny filozofov: jedni, filozofujúci vo svojej izbe, mimo vonkajšieho sveta a každého nebezpečenstva, a tí druhí, neváhajúci vyjsť do ulíc pri každej príležitosti. Takto chápaný filozofický postoj, ktorý do priaznivého svetla stavia hlavne tých prvých, kabinetných filozofov a farizejov, sa nemôže vzťahov na Jankélévitcha, ktorého morálnym vzorom bol staroveký mudrc a ktorý sa aj snažil žiť tak ako uvažoval, jedným slovom, filozofiu prežíval. Je omylom sa domnievať, že empirické ego tým, že prechádza na transcendentálnu rovinu, prestáva byť otcom rodiny, občanom, alebo bojovníkom. V roku 1940, keď sa väčšine Francúzov zdalo byť všetko stratené a Nemecko sa javilo ako nepremožiteľné, niektorí sa rozhodli kolaborovať a iní, ku ktorým sa pridal aj Jankélévitch, odporovať. Neostane však iba pri antinacizme, neváhajúc odsudzovať aj neskoršie totalitarizmy a zneužitia moci. On, ktorý zanechal tak hlboké úvahy o zle (Le Mal, Arthaud, 1947) si uvedomoval, že toto jestvuje odjakživa, že jestvuje všeobecne: ak to nie je Pavol, tak to bude Peter, ktorý ho spácha. Ale aj keď nie je veľmi jasné ako reagovať na individuálnej úrovni, vždy je možné, povedal ešte v roku 1981, robiť niečo proti zlu vo svete. A predsa, čo zaráža, je fakt, že Jankélévitch bol a ešte je tak nedocenený ba ignorovaný vo vlastnej krajine, pravda, s výnimkou počtom neveľkého, ale zato vášnivého a verného a z bývalých študentov ako aj obdivovateľov sa skladajú-ceho poslucháčstva, pričom ťažko mož¬no hovoriť o nejakej škole. Jeho dielu tiež bolo doteraz venovaných málo štúdií a vo väčšine francúzskych, ale aj zahraničných filozofických príručiek by sme márne hľadali jeho meno. Jednako sme v pokušení povedať, že za iných okolností by jeho pedagogická činnosť bola mohla mať ohlas takého Bergsona alebo Bachelarda či, bližšie k nám, Lacana. Najskôr je treba konštatovať, že po druhej svetovej vojne došlo vo Francúzsku k oslabeniu záujmu o veľké filozofické problémy, a tento trend sa prehĺbil po roku 1968. A sám som počul, dokonca aj od takých, čo boli agrégé: „Jankélévitch? To je iba verbalizmus, slovíčkárenie.“ Iný príklad: v jednej nedávno vydanej publikácii bolo možné sa dočítať, že Jankélévitch je jediný, kto ešte zakladá morálku na cnostiach, rozumej tým, na niečom, čo sa už nenosí, čo už vyšlo z módy! Iným dôvodom tohto stavu vecí bude možno oné rozdelenie filozofického života vo Francúzsku na početné a od seba izolované školy a krúžky, niekdajšie to salóny. A potom, keďže „nikto nie je doma prorokom“, dáva sa prednosť učiteľom odinakiaľ a títo sa napodobňujú. Avšak aj v tomto prípade, keď napr. porovnáme niektoré charakteristické črty súčasnej francúzskej a nemeckej filozofie, Jankélévitch sa nám javí byť predstaviteľom tej francúzskej filozofickej tradície, ktorá svojou jasnosťou, lapidárnosťou a prenikavosťou často kontrastuje so strojenou temnotou a nekonečným vykladaním problému z nemeckej strany. Tento nechápavý postoj voči sebe a celkove voči filozofii si Jankélévitch uvedomoval, keď počas jedného rozhlasového vysielania povedal: „Iní dosiahli väčšie úspechy než ja.“ Ostal však rovnako dosť náročným profesorom a vedel byť prísnym aj voči svojim kolegom, pričom medzi ním a študentmi nejestvovala žiadna priepasť. Tak napr. počas májových udalostí roku 1968, ktoré vznikli, okrem iného, z generačného konfliktu, sa postaví na ich stranu. A nakoniec, prevláda názor, podľa ktorého je osudom filozofa stať sa zná¬mym až po smrti, aj keď sú prípady také ako sv. Tomáš Akvinský, Kant alebo Bergson, ktorí sa tešili veľkej popularite ešte za svojho života. Tento názor bude iste platiť vtedy, keď príslušné dielo nie je celkom k dispozícii. Čo sa týka Jankélévitcha, zaznamenávame, naopak, početné reedície jeho spisov (z ktorých určitý počet jestvuje aj vo vreckovom vydaní), čo je dôkazom toho, že už došlo k oživeniu záujmu o jeho dielo. Na druhej strane však, „to, čo dáva zmysel životu, dáva zmysel smrti“ (Saint – Exupéry), a čitateľ mi tak snáď dovolí ešte jednu predpoveď, že totiž toto dielo by sa mohlo stať dokonca jedným z hlavných zdrojov nielen dnešnej obrody filozofie vo Francúzsku, ale aj humanizmu 20. storočia. Blížiac sa ku koncu tejto, žiaľ, príliš stručnej bilancie, ku ktorej sme pristúpili bez akéhokoľvek apologetického zámeru, aj keď nie bez obdivu, zachcelo by sa nám uzavrieť, že v skutočnosti Francúzsko stratilo svojho najväčšieho žijúceho filozofa a poprieť toto tvrdenie hneď nato. Lebo filozof stráca svoju veľkosť, len čo prehovorí, aj keď je pravda, že aj na vyjadrenie ticha - taký je paradox filozofie – treba ešte slová... Ale určite možno povedať, že v Jankélévitchovi stráca Francúzsko originálneho a plodného filozofického spisovateľa a eminentného profesora, ktorý nám spomedzi mnohých lekcií zanechal, hľa, i túto: „Život je človeku daný iba raz a už sa mu neobnoví. Život je teda to, čo je najzávažnejšie. Nepremárnite túto v celej večnosti jedinú šancu!“ Pôvodne uverejnené
v Revue Philosophique de la France et de l'Etranger 1985/4.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|