| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
| |
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 2
Peter Schutt
Ó, Saddam, slnko naše
Vražedný diktátor a jeho dvorní, poklonkujúci otroci
Počas jednej z pútí do Kerbery iracký diktátor Saddam Hussein vyzval spisovateľov a umelcov, aby „v ťažkej chvíli slovom i činom, tvorbou i zbraňou podporili svoju vlasť a svojho vodcu“. Jeho výzva neostala bez odozvy. Hoci tento mocnár za jedenásť rokov svojej vlády vyštval z krajiny, uvrhol do väzenia, alebo vyhnal mnohých intelektuálov a umelcov, pritiahol k sebe zároveň zástupy odvážnych dvorných spevákov, pripravených prevolávať mu kedykoľvek na slávu. V babylonskej ríši má kult osobnosti v poézii a próze tisícročnú tradíciu. Dvorná panegyrika, chvála panovníka, ktorému sa každý zaliečal, a ktorého si chcel každý získať, mala pre básnikov všetkých čias nesmierny význam a rozvíjala sa v rozmanitých výrazových formách. O tom nám môžu veľa napovedať „Rozprávky tisíc a jednej noci“, ktoré vznikli medzi Bagdadom a Basrou.
Dokonca ani literárne vzory sa v Iraku nezmenili. Dvorný básnik Abdul Rasak Abdulwahed volá v prísnej metricej forme kasidy „Ó, Saddam, Ty slnko naše, za Tebou kráčame...“ V ďalších veršoch oslavuje diktátora ako „milovaného“, ako „posla božieho“; kráľa Nabuchodonozora, Haruna al-Rašida a proroka Mohameda označuje za jeho predkov.
Egyptský básnik Fuad Mopar venoval oslave Saddama celú knihu. Tá sa vo všetkých arabských krajinách predáva bezplatne a v Iraku ju spolu s Koránom vlastní aj každý analfabet. Toto dielo sa stalo oficiálnou učebnicou dejepisu na školách.
Na upevňovaní kultu vodcu sa podieľajú najmä v televízii rôzni umelci, držitelia tých najvyšších ocenení, ako napríklad básnik Abdul Wahid al-Bajati, herec Joussif al-Ani a spevák Munir Beschir. Každý z nich je viacnásobným držiteľom ceny „Medzinárodného babylonského festivalu“, ktorý sa pod mottom „Babylon slávi víťazstvá: od Nabuchodonozora po Saddama Husseina“ konal naposledy po ukončení vojny
v Perzskom zálive v októbri 1988. Saddam bol najčestnejším hosťom tohto festivalu a nechal sa oslavovať ako básnik a vedec, ako tvorca básní o slnku a mesiaci, ako autor
astronomických štúdií a filozofických úvah. Na oslavu víťaza inžinieri a architekti postavili
v bagdadskom parku z ukoristenej vojenskej techniky protivníka gigantický cintorín zbraní.
Nad týmto umeleckým dielom tróni mohyla vojvodcu s vyhliadkovou terasou, oslavujúca
Saddama ako potomka Alexandra Veľkého.
Medzi účastníkmi osláv víťazstva bol celý rad významných hostí predovšetkým z krajín, ktoré počas perzskej vojny stáli na strane Iraku. Z Francúzska priletel kompletný operný ansámbl, z Leningradu balet Kirovovej opery, NDR bola zastúpená známym speváckym duom Peter a Paul, ktoré skladalo poklony už viacerým autokratom, medziiným Ceaucescuovi a Kim Ir Senovi. Priliehavo k miestu Ninmakhovho chrámu blízo slávnych lesov, procesnej cesty a Klárinej brány, ktorej originál sa sčasti nachádza v berlínskom Pergamenovom múzeu, zvolili známe hity lahodiace uchu panovníka, ako napríklad „On tne Rivers of Babylon“.
Účasť NDR na babylonskom kultúrnom cirkuse nebola vôbec náhodná. Na začiatku 70-tych rokov Irak ako prvá krajina mimo východného bloku diplomaticky uznala NDR. Tá sa za to krajine na Eufrate a Tigride odvďačila mnohostrannou podporou rozvoja kultúry a literatúry. V Bagdade sa otvoril Kultúrny inštitút, na Univerzite sa zriadila Fakulta germanistiky a mnohí germanisti z NDR, ak patrili medzi „kádre, ktoré môžu vycestovať“, si považovali za česť, ak ich pozvali prednášať do Bagdadu. Univerzity v Halle a Bagdade nadviazali družobné styky. Spisovateľské zväzy Iraku a NDR pravidelne organizovali výmenné delegácie.
Výrazom kultúrnych vzťahov medzi oboma štátmi je antológia „Erkundungen“ (Pátrania) s príspevkami 28 irackých spisovateľov, ktorá vyšla v roku 1985 vo východonemeckom nakladateľstve Volk und Welt a doposiaľ je jedinou obsiahlejšou zbierkou súčasnej irackej literatúry v nemecky hovoriacej krajine. Vydavateľka Wiebke Walther z Halle sa v doslove vyhýba akémukoľvek náznaku kritiky irackého režimu a jeho vojnovej politiky, dáva priestor len autorom, ktorí už zomreli, alebo sympatizujú s režimom. Antológia nezahrňuje tabutémy, akými sú vojna s Iránom, útlak národnostných a religióznych menšín, sociálna bieda. Výsledkom je skreslený obraz pomerov v Iraku.
Od začiatku 80-tych rokov Saddam Hussein v kultúre tvrdo presadzuje arabizáciu a idey strany Baas. Kultúrna politika režimu je namierená proti národnostným menšinám, predovšetkým proti Kurdom, ako i všetkým Nesunnitom, teda proti Šiitom, ktorí tvoria viac ako 55% obyvateľstva – ale i proti Aleuťanom, Židom, asýrskym kresťanom, Zoroastritom a iným veriacim, ktorí v tejto krajine po stáročia nažívali v priateľstve. Dervišov rád, ktorý má bohaté tradície, je už roky prísne zakázaný, pretože nezapadá do programu štátneho islamu. Umelecký inštitút, prednedávnom oslávil 50-te výročie vzniku, spadá teraz priamo pod štátnu bezpečnosť, pretože sa študenti pokúsili ohradiť proti vojenským cvičeniam počas štúdií.
Umelcom, novinárom a spisovateľom, ktorí sa nejakým spôsobom dotknú cti hlavy štátu, hrozí od roku 1986 trest smrti. Na jar 1987 bola popravená novinárka Rasmiya Jaber al-Wazni, vedúca predstaviteľka národnej ligy žien. Hovorí sa, že sa stala obeťou obľúbeného politického žartu. Obrátila sa vraj so svojimi hodinkami – každý člen strany Baas nosí hodinky, ktoré majú na ciferníku vygravírovaný portrét prezidenta – na opravára hodín so slovami: „Niečo s ním nie je v poriadku!“ Saddamovi špióni sliedia v celej krajine po tzv. „ohováračoch štátu“, ktorí slovnými hračkami, dvojzmyslami, a satirickými veršami naznačujú, čo si o režime naozaj myslia. Už samotné meno mocnára zvádza k početným vtipom: v perzštine – mnohí Šiiti v krajine rozumejú po perzsky – znamená Saddam: „sto klamstiev“.
Cenzúre neujde ani najmenší náznak sympatií so „separatistickými“ Kurdmi a šiitsko-fundamentalistickým hnutím Al-Daawa, ktoré bolo krátko po vypuknutí vojny s Iránom označené za „zradcovské“ a zakázané. Povolené nie sú ani „liberalisticke, laicutické a komunistické myšlienky“. Cenzúrou je dokonca ohrozené i samotné kultúrne dedičstvo. Nové vydanie rozprávok z Tisíc a jednej noci, „Lailah wa Lailah“, sa ocitlo na indexe, pretože sa previnilo proti islamskej morálke. Irak sa tak prihlásil k reislamizujúcim tendenciám, ktoré možno v súčasnosti pozorovať vo všetkých arabských krajinách. Iracký režim sa i napriek nepriateľskému postoju voči Iránu podieľa na kampani proti Salmanovi Rushdiemu a dáva tak tyranovi možnosť vystupovať v úlohe ochrancu pravoverných.
Mnohých spisovateľov a umelcov, medziiným i tých, ktorí ešte na začiatku 80-tych rokov patrili k verným stúpencom režimu, prinútil teror opustiť krajinu (rozsahom a závažnosťou porušovania ľudských práv sa podľa výročných správ Amnesty International radí Irak dokonca pred Irán). Buzaina an-Naziri, ktorá si dosiaľ ako jediná žena získala meno v súčasnej literatúre svojej krajiny, žije dnes v Káhire.
V roku 1986 sa v Damašku niekoľko sto exilových kultúrnych tvorcov združilo do Zväzu irackých demokratických spisovateľov, novinárov a umelcov. Exilový zväz sa snaží koordinovať kultúrne aktivity irackého odporu prostredníctvom mesačníka Al-Bedil (Alternatíva). Utečenci z Iraku sú roztrúsení takmer po celom svete. Utečeneckými centrami na arabskom území sa popri Damašku stali predovšetkým Káhira a Tunis, veľká časť opozície odišla do Anglicka, ktoré do roku 1959 spravovalo Irak ako polokolóniu, a do USA. V Londýne už 8 rokov pracuje Comittee against Repression and for Democratic Rights in Iraq (CADRI); podporujú ho politici, odbojári, autori a vedci. Za posledné dva roky sa v Anglicku uskutočnili viaceré veľké koncerty solidarity, protestujúce proti prenasledovaniu Kurdov a proti popravám. Na čele podobného výboru solidarity v Grécku slojí Mikis Theodorakis.
V NSR za posledných 11 rokov, t.j. za obdobie vlády Saddama Husseina, požiadalo o politický azyl viac než 20 000 Iračanov, medzi nimi mnoho intelektuálov. Dvaja irackí maliari, Bassim al-Shadir (Hamburg) a Salam al-Jaderie (Berlín), vystavovali pôsobivé protivojnové obrazy na výstave „Kunst und Krieg“ (Umenie a vojna), ktorú vo svojich priestoroch v Berlíne inštalovala „Neue Gesellschart für Bildende Kunst“ (Nová spoločnosť pre výtvarné umenie). Filmový režisér Burhan Shawi, píšuci aj básne a divadelné hry, získal západonemecké ocenenia za krátkometrážne a dokumentárne filmy.
V NSR vyšli knižky dvoch tu žijúcich irackých exilových spisovateľov: kniha Najema Waliho pod názvom „Krieg im Vergnügungsviertel (Vojna v zábavnej štvrti) –autobiograficky podfarbený román o neúspešnom pokuse irackého vojaka uniknúť pred nasadením na front; Khalid al-Maaly, pochádzajúci z rodiny beduína v púšti al-Samawa, opisuje vo svojej knihe „Gedanken über das Lauwarme“ (Starosti s vlažnosťou) život v exile a hľadá spôsob, ako uviesť do súladu životný štýl a vieru Západu a Východu.
Koncom júla sa v západoberlínskom „Haus der Kulturen der Welt“ (Dom svetových kultúr) konal „Týždeň irackej exilovej kultúry“, poriadaný irackým Zväzom spisovateľov, novinárov a umelcov. Na prednáškach známych exilových spisovateľov, akými sú napr. Hadi al-Alawi, Ghaib T. Farman a Ibrahim al-Hariri, sa zúčastnilo niekoľko sto nemeckých i zahraničných poslucháčov. Bolo uvedených niekoľko filmov a divadelných hier. Na záverečnom koncerte vystúpili rockové skupiny Babylon a Al-Tarik, ktoré sa usilujú o spojenie arabského folklóru a západnej rytmiky. V Iraku sú takéto buričské tóny zakázané od roku 1985, kedy sa niekoľko rockových skupín odvážilo spomenúť si vo svojich piesňach na priateľov, ktorí padli vo vojne. Hudobníkov odvelili na front. Odvtedy platí zákaz hrať i počúvať rockovú hudbu, ktorá „za podpory nepriateľov v Izraeli šíri medzi mládežou defetistické a pacifistické nálady“. |
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Vlastný hororskop
s. 2
Petr Kabeš
Třetí břeh
s. 14
Rozhovor s Egonom Bondym
s. 22
Egon Bondy
677
s. 31
Milan Šimečka
Myslet není marné
s. 40
Pascal Bruckner
Melanchólia z demokracie
s. 43
Oleg Pastier
Z histórie bratislavského samizdatu
s. 50
Jiří Olič
Ladislav Klíma
s. 59
Ladislav Klíma
Boj o vše
s. 62
Wolfgang Kraus
Stopy raja
s. 71
Filip David
Ja som niekto iný
s. 83
Róbert Bielik
Päť básní
s. 87
Jiří Olič
Zdi
s. 93
Ľudovít Kossár
Bratislava a slobodomurárstvo v 18. storočí
Po stopách filozofie posledného dvadsaťročia
(rozhovor)
s. 115
RECENZIE – POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Minulý čas filozofie
s. 134
Miloš Žiak
Trápenie koňa
s. 136
Jiří Blažek
Josef Čapek a Jan Zahradníček
s. 139
Ivan Hoffman
Ak nepomáhaš, tak aspoň neškoď
s. 140
Sveťo Bombík
„Melting Pot“ a americkí Slováci
s. 143
Ľubomír Martínek
Opustíš-li mne
s. 148
Peter Schutt
Ó, Saddam, slnko naše
s. 152
Slawomír Mrožek
Panna
s. 156
Ján Balko
Pamäti (úryvok)
s. 157
|
