revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
c

 

<< späť na Fragment ročník 1991, číslo 9

Dariusz Bitner
Frankensteiniáda

DARIUSZ BITNER (1954) – gdynský rodák, žijúci v súčasnosti v Štetíne, prozaik a esejista prenikavo analyzujúci duchovné stavy „periférnych obyvateľov reality“ konca nášho storočia; tabuizované témy – od naturalistického zobrazenia sexuálnych vzťahov až po trýznivé záznamy rakovinových obsestí – tu našli, a určite nielen v rámci poľskej literatúry, svojho majstra, o čom svedčí aj udelenie viacerých významných literárnych cien, o.i. Ceny Andrzeja Bursu; dosiaľ vydal knihy – Rozprávka (1979), Vták (1981), Cyt (1982), Isteže (1984), Kfazimodo (1989), Ďalšie pokračovanie (1989), na vydanie čakajú prózy Tri razy a Sám v smernom koši slov. Próza Frankensteiniáda je vybraná z cyklu poviedok Bulgulula, uverejneného v časopise Twórczosc č.12/2990.

Neviem si poradiť s týmto životom. Je skôr pre prefíkanejších a silnejších. Pre lepšie zorganizovaných, lepšie narodených. Neviem, čo bude ďalej.

Existujú také miesta, kde je všetko inak: vidieť tam minulosť, a ak je dobrý vietor, sem-tam sa ukáže aj budúcnosť. Vidieť všetko skrz-naskrz, dôkladne. Ale to nie je to najpodstatnejšie. Najpodstatnejšie je niečo, čo sa ani nedá pomenovať, ba ani pochopiť. Keď som si také miesto našiel – nepoviem kde, nech si každý nájde svoje, je ich toľko, že sa určite ujde každému, moje je tak asi tri veľké kroky a dve šlapy od jedného stromu, len neďaleko od jednej asfaltovej cesty, nachádza sa vo výške asi tak meter nad zemou, a ak sa v ňom chcem ocitnúť, musím sa prikrčiť a chvíľu zostať v pokľaku, počkať, lebo miesto sa vtedy aktivizuje, vzniká, alebo čojaviem ako by som to povedal, lebo až po chvíli – keď som ho našiel, cítil som sa ako v objatí krásnej ženy, ako púštny pútnik ponárajúci sa do chladivej vody, ako hriešnik v získanom raji, ak sme naozaj niekedy ten raj stratili, ak vôbec jestvoval vo svete, ktorý nebol z tohto sveta. Je to miesto navštívenia, objavujem tam v sebe stále strašnejšie obsesie, spoznávam tam celú krutú pravdu o sebe samom, a hoci by som tam chcel zostať navždy – dozvedám sa a všímam si veci také obludné, že nakoniec zakaždým ujdem. Ale zároveň je to také dráždivé, pokušiteľské, že sa tam – napriek všetkému – musím vracať, a aj sa vraciam.
Je toho len málo, naozaj máličko, čo sa dá definovať slovami. Slovo je deformácia. Dve slová sú hneď tri deformácie – alebo aj viac.

Stretáva dvojníka, ideálneho. Rozhodnú sa niečo urobiť (taká náhoda!) – samozrejme vymenia si miesta. Ale ich ženy ich hneď odhaľujú, ba odhaľujú ich všetci. Každý ich hneď odhalí, len im sa stále zdá, že sú ideálni dvojníci.

Hypertrofia klitorisu – ako výsledok sebaukájania, zvýšenej hladiny androgénov, užívania hormonálnych liekov – (hypertrofia alebo precitlivelosť), môže byť spôsobená aj pošvovými vibrátormi. U niektorých žien nastáva orgazmus po dráždení zadnej klenby pošvy prstom, ak sa prst zároveň dotýka aj krčku maternice. Takéto dráždenie je najviac uľahčené v polohe, keď žena leží na chrbte s široko rozkročenými nohami, a partner leží na boku vedľa nej. Pozícia TAO: muž je v polohe pololežmo, žena naňho nasadáva zboku. Tato pozícia slúži na rozvíjanie kontemplácie. Muž vykoná asi 2000 ľúbostných vsunutí rôznorodého charakteru (rôzne smery, intenzita a rytmus).

Počúvam svoje zuby, stále ich vnímam, nemôžem na ne zabudnúť, stále ich cítim. Stále cítim každý zub zvlášť. Som započúvaný do svojho žalúdka, môj žalúdok vie, že viem o ňom všetko. Neprekvapí ma nijakým pokryteckým vredom, neporazí ma rakovinovým nádorom... Ibaže by využil moju chvíľkovú nepozornosť, nejaké to moje zadívame sa (vezme si na pomoc rakovinotvorných zradcov, podplatí každý pohárik vodky, každý kúsok pripáleného mäsa a čojaviemčo ešte) – a neodvolateľne padnem.

Telo po smrti netuhne, ligoce sa, ba ako keby voňalo, ako keby vyžarovalo omamné látky. Každý, kto k nemu pristupuje, je odrazu šťastný. Ale veď takto sa to nedá. Zdravý rozum predsa len zvíťazí – navzdory tomu vyžarovaniu – a telo je pochované, zasypané zemou, ako Pán Boh prikázal. A potom vznikajú strašidelné historky, lebo na tom hrobe sa zo zeme dymí, všetky rastliny vyschnú, jedným slovom, strach a hrôza podísť bližšie.
Uzdravujúca moc rúk. Každý má vo svojej dlani taký potenciál života... Predvída, čo sa stane o chvíľu, ale s veľkou dávkou neurčitosti, nevie presne čo, nevie kedy, ale predsa predvída.

Charakter človeka sa prejavuje vo všetkom, čo robí, ale v absolútne všetkom – ako umýva riad, ako je, ako drží knihu, ako vstáva a ako si sadá, ako serie, ako si utiera nos, ako zvracia, ako... no vo všetkom... niet jedinej veci, ktorá by bola univerzálna, taká istá u všetkých, teda nepoznačená len tou jedinou, konkrétnou osobou.

Spisovateľ predsa len musí byť lump – nezávisle od toho, ako chápeme lumpáctvo, darebáctvo (odvrátená strana každej činnosti a mimoriadne ukrutná tma onej činnosti), beda tomu, komu sa zdá, že môže zostať nevinný, že môže zostať nevinný a zachrániť v sebe kadejaké relikvie.

Keď chodím, vajcia sa mi vysunú z trenírok, omínajú ma medzi nohami – a to ma deprimuje. Iným sa buď niečo také vôbec nestáva alebo im to nevadí. Alebo si možno zaobstarali nejaké supergate, zázračné suspenzory z umelých vláken, z plastiku alebo dokonca z hliníka a skla, s namontovanými elektrickými hodinkami a hracím strojčekom, niektorí možno aj s malým televízoríkom na princípe tekutých kryštálov, a tak si chodia po uliciach ako králi, ako cári, ako bohovia, omámení a až do zhnusenia mužní. Mňa mužnosť ponižuje.

Človek, ktorý má zásady (napr. dodržiava termíny, nepožičiava si od nikoho peniaze, pohŕda hazardovaním, keď si niečo naplánuje, tak je to to aj to aj to, a ráta hoci aj so zemetrasením, a ešte aj povie: čo poviem, to platí – je to ako zlý sen), sa pýši tým, že ich má – ale čo sa dá o ňom povedať dobré? Je to len určitý mechanizmus nastavený na samoľúbu dokonalosť. Doko­nalosť môže byť rovnako silou negatívnou ako aj pozitívnou. (V tých zásadách je natlačená celá morálna sračka, napr. to, že je dovolené podvádzať ženu, ale božechráň sa v tom angažovať – robiť to len tak, aby o tom nikto nevedel; je dovolené kradnúť a zúčastňovať sa čachrov akéhokoľvek druhu, veď každý, kto môže, berie, a každý je v tom namočený, či už je to to alebo iné, lebo keď už – tak už...)

Staré ľúbostné listy (ako sa potom človek hanbí, keď to číta). – Všetko sa vidí a registruje, špehujeme sami seba, ale načo? (toto vedomie pri umieraní). – Je dobré ovládnuť svoj život! – a vlastne – prečo hovno pláva? – Aby sme mohli žiť, potrebujeme dnes viacej drzosti než kedykoľvek predtým. Preto si ženy počínajú oveľa lepšie. – Pozerám sa na list papiera ležiaci na stolíku: pohol sa a v jednej chvíli sa sám zhúžval do gule (t.j. určite ten papier zhúžvala nejaká neviditeľná ruka). – Dať šancu prirodzenému priebehu udalostí. – Trpaslík mi sedí za krkom a vyciciava zo mňa život.
Prichádza misia z vesmíru... – ale čo tí môžu vedieť o živote! Zisťuje sa, že sú to rebelanti, chuligáni, agresori... Zoznamujem sa s mladým pracovníkom Bezpečnosti. Aký krásny exemplár. Je zdravý, je vecný a sebaistý, aj keď neustále opakuje, Že aj on sa môže mýliť. Ale nemôže sa mýliť v takých otázkach, ako UFO (dobrý fízel na také bludy neverí, veď preto sa školil) alebo radiestézia (štát predsa doňho nepchá peniaze na to, aby si teraz pomyslel, že možno predsa len existuje nejaké zvláštne žiarenie, nejaký magnetizmus, ktorý sem-tam niekto zaregistruje pomocou virgule... no čo, moderné šarlatánstvo!, a hotovo), alebo čokoľvek, trebárs meditácie alebo vegetariánstvo (veda hovorí takatak, takže načo kombinovať – je to presne takatak a dosť). Terminológia Bezpečnosti sa opiera o pojem „téma“. Všetko môže byť témou, objektom rozpracovania a akciou (rozvinutím témy) – všetko sa dá vysvetliť činnosťou, a nezáleží na úrovni vedomia. Všetko ostatné (nejasné sny, bioprúdy alebo... čojaviemčo) – to sú len rozprávky. Ópium. Boh? Ó, Bože! Boh??

Zjavil sa mi Boh a povedal: JESTVUJEM. Čo mám robiť s takýmto zážitkom? Úprimne povedané: – som si istý, že sa mi to len snívalo.

Boh ma vcucáva do neba a pýta sa, a žiada radu: no povedz, čo mám robiť s tými bláznivými komunistami, naozaj už neviem, myslel som si, že sa spamätajú, a oni zatiaľ... som celkom dezorientovaný, povedz, mám im poslať blesk z jasného neba?
Moja prvá poprava. Otec ma utešoval: nič to nie je, nemysli na to. Azda to tak má byť... A bác guľka do hlavy. Rozbíja lebku na kusy. A už je po všetkom. Druhý raz to už bude ľahšie.

Usilujem sa, ako viem, len aby som nezošalel. Nútim sa preto ku kontaktom s niekoľkými ľuďmi (je ich len pár), ktorí sú mi nepríjemní. Nudia ma, iritujú. Dokonca odpudzujú. Ale veď nemám na výber. Nechcem sa celkom zblázniť.

Vlastne si musím bez prestania dokazovať, že som spisovateľ a dokážem písať. (Možno, že nič iné neviem, ale písať – jebem ti biedu – písať ešte dokážem!)
V psychiatrickej liečebni som stretol muža, ktorý bol v roku 1970 vodcom skupiny pridelenej na obranu budovy rozhlasu a televízie. Do budovy sa usilovala preniknúť hŕstka mužov – na prvý pohľad bolo jasné, že sú to robotníci. Tí, čo držali stráž, im zastúpili cestu, vznikla hádka – vodca strážnej skupiny práve zostupoval po schodoch; zakričal na strážnych, aby nedisku­tovali, a ešte zakričal: – nech je tu ticho! Jeden zo strážcov sa obzrel smerom k nemu a v tej chvíli jeden robotník zdvihol lopatu a udrel; lopata bola na jednej strane nabrúsená, sekol ňou ako sekerou, ako mečom, a odťal vojakovi ruku, zostala mu len tak visieť na pleci. Vytryskla krv. Vodca skupiny schytil samopal, ktorý držal v rukách najbližšie stojaci vojak a začal strieľať. Strieľal mlčky, krátkymi dávkami, pozeral sa na roztrieštené hlavy, v kŕčoch poskakujúce telá, gejzíry krvi striekajúce na všetky strany... A viacej si už nič nepamätal. Nevie, ako dlho je už v liečebni. Robí všetko preto, aby sa z nej už nedostal. Ani za všetky poklady sveta by nechcel žiť normálne, von, mimo nemocnice.

Začala mi chutiť vodka. Nepotrebujem nijaké mimoriadne príležitosti ani spoločnosť, dokonca som radšej sám – a vypijem si rád, občas sa spijem tak, že škoda reči... Aj keď mi býva často na druhý deň zle – vodka mi chutiť neprestane.

Muži bezstarostne rozsievajú svoje semeno a nestarajú sa o deti, ktoré z neho vzniknú. Neskôr, keď v nich nastáva tajomný proces premeny na dospelého človeka, začnú sa starať len o to vyvolené spolu s vyvolenou. Zatiaľ čo pre ženy je každé dieťa práve len a len tým jediným.

Zaspávam – a sníva sa mi, že sa zjednocujem s celým svetom, celým vesmírom, som nekonečno, svetlo, som všetko, čo žije, ale aj voda, hlina, prach... Cítim, že konečne som, chápem zmysel slova „som“, všetko je konečne také, aké má pravdepodobne vždy byť... Ale to je len ilúzia. Našťastie sa prebúdzam. Prebúdzam sa a je mi jasné, že v takejto strašnej predstave sa nedá žiť dlhšie ako pár minút – pár minút sna.
A predsa celý čas počujem niečo ako hlasy, nie príliš vzdialené, vyzerá to tak, ako keby boli za stenou, niekedy dokonca tesne pri uchu... zhluk hlasov, no niekedy len jeden jediný... Kútikom oka registrujem pavúka, myk-myk-myk, uteká trhavo a rezko – kým otočím hlavu, už tam nie je. Po chvíľke prebehne pavúk v inom kúte izby – myk-myk-myk. Znovu som ho dobre nevidel. Keď sa sústredím na jedno miesto, zatiaľ sa pavúk poflakuje na inom – myk-myk-myk. Sú všade, všade.

Každý večer k nemu prichádza ježibaba z detstva, v kúte izby celé dni vyspáva starý drak, trpaslíci sa v celých stádach preháňajú po dlážke, rozprávkové bytosti sedia na neónoch, šplhajú sa po stenách – jeho žena nič nevidí, len občas počuje, ako niečo hovorí, ako sa niekoho niečo pýta, ako sa pošepky s niekým radí, a potom sa správa tak, ako keby mu niekto odpovedal.

Človek nemá nijakú tvár, musí si ju vypracovať. Zvyknúť si na ňu a akceptovať ju – až potom je naozaj.

Vidíš, synak – povedal otec – svet je stvorený tak, že nemusí vždy vyhrať spravodlivý...
Pamätník môjho dedka (chcel som napísať: môjho originálu, ale veď on bol považovaný za hlupáka, obyčajného hlupáka a navyše aj za držgroša... pamätám sa, že to bol suchár, hundravý a prchký, keď mu náhodou niekto... dajme tomu, napríklad: keď som sa mu priplietol pod nohy, ak bol niečím zamestnaný alebo ak chcel byť sám – jednoducho hneď mlátil svojou kostnatou päsťou a klial a hromžil, že zo mňa zderie kožu, a že ma potom nasolí – vždy bolo treba čo najrýchlejšie ubziknúť) – ten pamätník sa váľal medzi mojimi papiermi. Raz som doňho nazrel, dívam sa, čítam, a tu (medzi nepodstatnými úvahami o rannej stolici, o kývajúcom sa poslednom zube...) – tajomné zložité alchymistické vzorce a formulky, zaklínadlá a magické piesne. A čo keď vyslovím jednu z tých čarodejných formúl – možno tú najjednoduchšiu – a niečo sa stane! Tak teda môj dedo, teraz to už viem, bol veľký mág. A tu je to zložité prvotné, prapôvodné zaklínadlo, ktoré slúži na umocnenie každého iného zaklínadla, ktoré po ňom nasleduje, a ktoré je schopné vyplniť základné magické úlohy, také, akými sú: premena človeka na zviera, premena olova na zlato alebo vyčarovanie drobných predmetov každodennej potreby, len tak, z ničoho. Zaklínadlo treba vyslovovať pomaly a dôkladne. Znie takto:

Preložil Karol Chmel.

 


 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Aldous Huxley
Diabol v dave

s. 3
c
Erik Groch
Odviate krídlami
s. 12
c
Juraj Špitzer
Občan spisovateľ
s. 17
c
Jiří Olič
Jakub Deml anebo portrét básníka jako obludy
s. 23
c
Ivan Hoffman
Nezmeškať vlak

s. 41
c
Zbigniew Herbert
Básne
s. 45
c
Dariusz Bitner
Frankensteiniáda

s. 56
c
Ivan Slavík
Malost, nebo velikost
s. 63
c
Ivan Slavík
Básne
s. 70
c
Viktor Jerofejev
Kar za sovietskou literatúrou
s. 74
c
Paul Johnson
Karol Marx
s. 83
c
RECENZIE – POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Génius populizmu – H. B. Gisevius: Adolf Hitler
s. 109
c
Jiří Blažek
Mluvil jsem s Hitlerem
s. 110
c
Ľudovít Kossár
Spasiteľ umenia alebo Ježiš a show bussines
s. 113
c
Leopold Botcher
Andy Warhol v Medzilaborciach
s. 114
c
Skelety a silhouety
Jiří Olič: Vařečky a ekstase
s. 116
c
36 x podľa Prousta
František Skála
s. 117
c
Slawomir Mrožek
Samota

s. 118
c
Časopisecký monitor
Brulion
s. 120
c
Amnesty International
s. 121
c
J. M. Bocheňski
Stručný slovník filozofických povier
s. 123
c
Dokumenty
J. W. Brugel: Češi a Slováci
s. 147
c




 

 

c
© 1987-2015 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.