|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 9 DARIUSZ BITNER (1954) – gdynský rodák, žijúci v súčasnosti v Štetíne, prozaik a esejista prenikavo analyzujúci duchovné stavy „periférnych obyvateľov reality“ konca nášho storočia; tabuizované témy – od naturalistického zobrazenia sexuálnych vzťahov až po trýznivé záznamy rakovinových obsestí – tu našli, a určite nielen v rámci poľskej literatúry, svojho majstra, o čom svedčí aj udelenie viacerých významných literárnych cien, o.i. Ceny Andrzeja Bursu; dosiaľ vydal knihy – Rozprávka (1979), Vták (1981), Cyt (1982), Isteže (1984), Kfazimodo (1989), Ďalšie pokračovanie (1989), na vydanie čakajú prózy Tri razy a Sám v smernom koši slov. Próza Frankensteiniáda je vybraná z cyklu poviedok Bulgulula, uverejneného v časopise Twórczosc č.12/2990. Existujú také miesta, kde je všetko inak: vidieť tam minulosť, a ak je dobrý vietor, sem-tam sa ukáže aj budúcnosť. Vidieť všetko skrz-naskrz, dôkladne. Ale to nie je to najpodstatnejšie. Najpodstatnejšie je niečo, čo sa ani nedá pomenovať, ba ani pochopiť. Keď som si také miesto našiel – nepoviem kde, nech si každý nájde svoje, je ich toľko, že sa určite ujde každému, moje je tak asi tri veľké kroky a dve šlapy od jedného stromu, len neďaleko od jednej asfaltovej cesty, nachádza sa vo výške asi tak meter nad zemou, a ak sa v ňom chcem ocitnúť, musím sa prikrčiť a chvíľu zostať v pokľaku, počkať, lebo miesto sa vtedy aktivizuje, vzniká, alebo čojaviem ako by som to povedal, lebo až po chvíli – keď som ho našiel, cítil som sa ako v objatí krásnej ženy, ako púštny pútnik ponárajúci sa do chladivej vody, ako hriešnik v získanom raji, ak sme naozaj niekedy ten raj stratili, ak vôbec jestvoval vo svete, ktorý nebol z tohto sveta. Je to miesto navštívenia, objavujem tam v sebe stále strašnejšie obsesie, spoznávam tam celú krutú pravdu o sebe samom, a hoci by som tam chcel zostať navždy – dozvedám sa a všímam si veci také obludné, že nakoniec zakaždým ujdem. Ale zároveň je to také dráždivé, pokušiteľské, že sa tam – napriek všetkému – musím vracať, a aj sa vraciam. Stretáva dvojníka, ideálneho. Rozhodnú sa niečo urobiť (taká náhoda!) – samozrejme vymenia si miesta. Ale ich ženy ich hneď odhaľujú, ba odhaľujú ich všetci. Každý ich hneď odhalí, len im sa stále zdá, že sú ideálni dvojníci. Hypertrofia klitorisu – ako výsledok sebaukájania, zvýšenej hladiny androgénov, užívania hormonálnych liekov – (hypertrofia alebo precitlivelosť), môže byť spôsobená aj pošvovými vibrátormi. U niektorých žien nastáva orgazmus po dráždení zadnej klenby pošvy prstom, ak sa prst zároveň dotýka aj krčku maternice. Takéto dráždenie je najviac uľahčené v polohe, keď žena leží na chrbte s široko rozkročenými nohami, a partner leží na boku vedľa nej. Pozícia TAO: muž je v polohe pololežmo, žena naňho nasadáva zboku. Tato pozícia slúži na rozvíjanie kontemplácie. Muž vykoná asi 2000 ľúbostných vsunutí rôznorodého charakteru (rôzne smery, intenzita a rytmus). Počúvam svoje zuby, stále ich vnímam, nemôžem na ne zabudnúť, stále ich cítim. Stále cítim každý zub zvlášť. Som započúvaný do svojho žalúdka, môj žalúdok vie, že viem o ňom všetko. Neprekvapí ma nijakým pokryteckým vredom, neporazí ma rakovinovým nádorom... Ibaže by využil moju chvíľkovú nepozornosť, nejaké to moje zadívame sa (vezme si na pomoc rakovinotvorných zradcov, podplatí každý pohárik vodky, každý kúsok pripáleného mäsa a čojaviemčo ešte) – a neodvolateľne padnem. Telo po smrti netuhne, ligoce sa, ba ako keby voňalo, ako keby vyžarovalo omamné látky. Každý, kto k nemu pristupuje, je odrazu šťastný. Ale veď takto sa to nedá. Zdravý rozum predsa len zvíťazí – navzdory tomu vyžarovaniu – a telo je pochované, zasypané zemou, ako Pán Boh prikázal. A potom vznikajú strašidelné historky, lebo na tom hrobe sa zo zeme dymí, všetky rastliny vyschnú, jedným slovom, strach a hrôza podísť bližšie. Charakter človeka sa prejavuje vo všetkom, čo robí, ale v absolútne všetkom – ako umýva riad, ako je, ako drží knihu, ako vstáva a ako si sadá, ako serie, ako si utiera nos, ako zvracia, ako... no vo všetkom... niet jedinej veci, ktorá by bola univerzálna, taká istá u všetkých, teda nepoznačená len tou jedinou, konkrétnou osobou. Spisovateľ predsa len musí byť lump – nezávisle od toho, ako chápeme lumpáctvo, darebáctvo (odvrátená strana každej činnosti a mimoriadne ukrutná tma onej činnosti), beda tomu, komu sa zdá, že môže zostať nevinný, že môže zostať nevinný a zachrániť v sebe kadejaké relikvie. Keď chodím, vajcia sa mi vysunú z trenírok, omínajú ma medzi nohami – a to ma deprimuje. Iným sa buď niečo také vôbec nestáva alebo im to nevadí. Alebo si možno zaobstarali nejaké supergate, zázračné suspenzory z umelých vláken, z plastiku alebo dokonca z hliníka a skla, s namontovanými elektrickými hodinkami a hracím strojčekom, niektorí možno aj s malým televízoríkom na princípe tekutých kryštálov, a tak si chodia po uliciach ako králi, ako cári, ako bohovia, omámení a až do zhnusenia mužní. Mňa mužnosť ponižuje. Človek, ktorý má zásady (napr. dodržiava termíny, nepožičiava si od nikoho peniaze, pohŕda hazardovaním, keď si niečo naplánuje, tak je to to aj to aj to, a ráta hoci aj so zemetrasením, a ešte aj povie: čo poviem, to platí – je to ako zlý sen), sa pýši tým, že ich má – ale čo sa dá o ňom povedať dobré? Je to len určitý mechanizmus nastavený na samoľúbu dokonalosť. Dokonalosť môže byť rovnako silou negatívnou ako aj pozitívnou. (V tých zásadách je natlačená celá morálna sračka, napr. to, že je dovolené podvádzať ženu, ale božechráň sa v tom angažovať – robiť to len tak, aby o tom nikto nevedel; je dovolené kradnúť a zúčastňovať sa čachrov akéhokoľvek druhu, veď každý, kto môže, berie, a každý je v tom namočený, či už je to to alebo iné, lebo keď už – tak už...) Staré ľúbostné listy (ako sa potom človek hanbí, keď to číta). – Všetko sa vidí a registruje, špehujeme sami seba, ale načo? (toto vedomie pri umieraní). – Je dobré ovládnuť svoj život! – a vlastne – prečo hovno pláva? – Aby sme mohli žiť, potrebujeme dnes viacej drzosti než kedykoľvek predtým. Preto si ženy počínajú oveľa lepšie. – Pozerám sa na list papiera ležiaci na stolíku: pohol sa a v jednej chvíli sa sám zhúžval do gule (t.j. určite ten papier zhúžvala nejaká neviditeľná ruka). – Dať šancu prirodzenému priebehu udalostí. – Trpaslík mi sedí za krkom a vyciciava zo mňa život. Zjavil sa mi Boh a povedal: JESTVUJEM. Čo mám robiť s takýmto zážitkom? Úprimne povedané: – som si istý, že sa mi to len snívalo. Boh ma vcucáva do neba a pýta sa, a žiada radu: no povedz, čo mám robiť s tými bláznivými komunistami, naozaj už neviem, myslel som si, že sa spamätajú, a oni zatiaľ... som celkom dezorientovaný, povedz, mám im poslať blesk z jasného neba? Usilujem sa, ako viem, len aby som nezošalel. Nútim sa preto ku kontaktom s niekoľkými ľuďmi (je ich len pár), ktorí sú mi nepríjemní. Nudia ma, iritujú. Dokonca odpudzujú. Ale veď nemám na výber. Nechcem sa celkom zblázniť. Vlastne si musím bez prestania dokazovať, že som spisovateľ a dokážem písať. (Možno, že nič iné neviem, ale písať – jebem ti biedu – písať ešte dokážem!) Začala mi chutiť vodka. Nepotrebujem nijaké mimoriadne príležitosti ani spoločnosť, dokonca som radšej sám – a vypijem si rád, občas sa spijem tak, že škoda reči... Aj keď mi býva často na druhý deň zle – vodka mi chutiť neprestane. Muži bezstarostne rozsievajú svoje semeno a nestarajú sa o deti, ktoré z neho vzniknú. Neskôr, keď v nich nastáva tajomný proces premeny na dospelého človeka, začnú sa starať len o to vyvolené spolu s vyvolenou. Zatiaľ čo pre ženy je každé dieťa práve len a len tým jediným. Zaspávam – a sníva sa mi, že sa zjednocujem s celým svetom, celým vesmírom, som nekonečno, svetlo, som všetko, čo žije, ale aj voda, hlina, prach... Cítim, že konečne som, chápem zmysel slova „som“, všetko je konečne také, aké má pravdepodobne vždy byť... Ale to je len ilúzia. Našťastie sa prebúdzam. Prebúdzam sa a je mi jasné, že v takejto strašnej predstave sa nedá žiť dlhšie ako pár minút – pár minút sna. Každý večer k nemu prichádza ježibaba z detstva, v kúte izby celé dni vyspáva starý drak, trpaslíci sa v celých stádach preháňajú po dlážke, rozprávkové bytosti sedia na neónoch, šplhajú sa po stenách – jeho žena nič nevidí, len občas počuje, ako niečo hovorí, ako sa niekoho niečo pýta, ako sa pošepky s niekým radí, a potom sa správa tak, ako keby mu niekto odpovedal. Človek nemá nijakú tvár, musí si ju vypracovať. Zvyknúť si na ňu a akceptovať ju – až potom je naozaj. Vidíš, synak – povedal otec – svet je stvorený tak, že nemusí vždy vyhrať spravodlivý... Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla: Obsah
čísla:
|
|
|