|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1992, číslo 10 Sú ľudia a básnici, ktorým život udrie na strunu bolesti, hnevu či súcitu. V prípade Henriho Michauxa je to inak. Prvý udiera on, rýchlo a presne. Rozozvučí všetky struny jazyka. Osudu nepreukazuje nijaké zdvorilosti. Nijaké „až po vás, páni“. Dalo by sa povedať, že na svet prišiel ako uzlík nervov, agresívny, kŕčovitý. No ani údelu, ani nešťastným okolnostiam, ani chorobe, ani smrti nedovolil, aby z tohto svinstva ťažili. Trval na tom, že začať musí on, Henri Michaux. Jeho poézia nie je odpoveďou. Je nevrlou, na plné hrdlo vykríknutou otázkou, na ktorú vlastne nečaká repliku, iba rany pod pás. Tento postoj si zachoval v celom diele na kľukatej ceste životom. Henri Michaux vzrušuje tým, že minuciózne opisuje onoho netvora (ktorým bezpochyby nie je, alebo ním nie je celkom), človeka-pre-ktorého-ľudia-neexistujú. Sartrove slová „peklo sú tí druhí“, ktoré sú, mimochodom, všeobecne veľmi zle pochopené, tu nadobúdajú iný zmysel. Peklom básnickej postavy Henriho Michauxa je to, že tí druhí neexistujú. Michaux oslavuje ľadovce, a to nie je básnický rozmar. Spoznáva v nich: Ľadovce,
ľadovce, ľadovce, osamelé bez potrieb, Tento druh človeka-ľadovca poznal za dlhých útrap chorľavého, krutého a do samoty utiahnutého života (táboriac v oveľa strašnejšej púšti bez lásky, ako bola „púšť lásky“, ktorú chcel opísať Mauriac) iba jediný exorcizmus: báseň. Básňami, ktoré sú zlostným revom a sykotom, sa chce oslobodiť, uľaviť si ako chorí, čo stonajú a kričia, lebo im to robí dobre. Jeho poézia je dlhodobo takmer rovnako neznesiteľná ako hlas týchto chorých. Úplne ignoruje onen exorcizmus priateľstva ľudí, spoluviny, nehy (tej mužskej, ktorú Shakespeare nazýva Kindness), dôvery, lásky, teda všetkého toho, čo zachraňuje Paula Eluarda alebo Aragona v dojemnom Súkromnom majetku, alebo Loysa Massona. Toto porovnanie by v ňom vyvolalo škrípanie zubov, ale jeho človek-ľadovec je chorý, a vraj mu čelo rozpálené horúčkou nikdy neschladila ruka človeka. Rovnako prekvapujúce je to, keď René Bertelé hovorí v istej eseji o sociálnej hodnote Michauxovej poézie. Buď slová nemajú zmysel, alebo René Bertelé podlieha móde. Michaux je zaujímavý práve tým, že chce byť najasociálnejším žijúcim spisovateľom. Akýmsi netvorom, ak chcete, ale netvorom, ktorého hodnota spočíva v tom, že ho môže mať v sebe každý z nás. Michaux je anti-Eluard, nie vedome, ale svojou podstatou. Všetkým, čo píše, akoby zúfalo popieral báseň, v ktorej Eluard hovorí: Nemal
JEDNÉHO druha Vezmime si napríklad tému, ktorou sú (právom) tak veľmi posadnutí dnešní spisovatelia, tému ľudskej solidarity. Je oporou Sartrovho Odkladu, nepodarenej stavby Ľudí dobrej vôle, pozoruhodného románu Grahama Greena This gun for hire a mnohých ďalších súčasných diel. Michauxa inšpiruje k úžasnej básni. Niekde, niekto. Keď si Michaux myslí, že existujú aj tí druhí, jeho báseň vôbec nevytvára vzťahy medzi nimi. Vyratúva. Pridáva malé, do vlastnej samoty uzavreté monády, malé bizarné, nevrlé, neprístupné kompaktné bloky: Niekto
pre druhých, doparoma, Veľmi dobre viem, že Michaux sa vcelku prudko a kruto dožaduje slobody, ale trvalé bolestná je práve jeho úprimná neschopnosť rozuzliť sa, odovzdať sa, oslobodiť sa len sám vo svojej myšacej diere, ktorú bez prestania prebodáva rozpáleným kutáčom a pritom nikto nikomu nikdy nepríde na pomoc. Zaiste,
človek vás žiadal len o malý zázrak, vás tam hore, Ak sú ľudia (a sú), čo žijú v takom svete ako Michaux a nemôžu zo seba vyhnať zlo tým, že sú veľkí básnici, nezostáva im nič iné, len sa stať fašistami, fajčiť ópium, byť sadistami alebo spáchať sebevraždu. Michaux má šťastie, že je spisovateľ. Ale vari neexistujú z tohto bludiska iné východy, východy prístupné človeku, čo nemá dar napísať Bludiská a Slobodu konania? Podľa mňa existujú. Michaux sa zachraňuje tým, že je Michaux. Ale Perko? Treba zachrániť Perka. Michaux totiž nie je len dosť mimoriadnym básnikom a jedným z najlepších terajších reportérov (Barbar v Ázii). Nazdávam sa, že je tiež jediným básnikom, ktorý vymyslel mýtickú postavu a dal nám súčasný ekvivalent Elou alebo, ak chcete, Zúrivého Rolanda, teda rovnako silnej básnickej postavy, ako sú veľké románové či divadelné „typy“: don Quijotte, Tartuffe, Tartarin. Perko, ten sa veru vydaril. Je to smiešny zlomený človek, ktorý robí samé chyby a vie o tom. Jeho zoslabený odraz nachádzame v mnohých súčasných románoch a cez neho môžeme vzývať Kafku, Chaplina a Jamesa Thurbera, ale s konečnou platnosťou je to vždy len Perko. Dieťa z Noci, ktorá sa hýbe je Michauxovým dieťaťom ako všetky ostatné z Idumejskej noci. Mravce mu zožerú dom, rozštvrtia mu ženu, sudca sa vypytuje... „Prepáčte,“ hovorí Perko, „nesledoval som to. A znovu zaspal.“ V reštaurácii sa Perko cíti obvinený čašníkom, na ceste sú vlaky pre druhých, nie preňho, alebo mu z ničoho nič hodia do náručia troch či štyroch mŕtvych Bulharov a Perko sa dostane do ťažkostí, ťažkosti má aj so ženami, mestami a vôbec so životom. Perko je stelesnením ťažkostí a nikdy sa nestretne s ochotným pohľadom, pomocnou rukou či dobrým slovom. Možno nikdy nezdoláme ani utrpenie, ani smrť, ani zlo. Ale Perko je v každom prípade moderná postava. Zrodená z ducha básnika, chorého na absolútnosť, no Perko je hrdina v čase, Je rovnako súčasný ak Charlie v Modernej dobe. Nešťastie, ktoré sa naňho valí, nie je len nešťastím všeobecného „ľudského údelu“, ako sa tomu hovorí literárne (trochu patetické), je to tiež nešťastie absolútne a definitívne idiotskej spoločnosti. A túto spoločnosť možno zmeniť, modifikovať. Perkovi nemožno zabrániť, aby bol chorý, aby zomrel. Dal by sa však vyliečiť z mnohých podružných chorôb, ktoré ho deptajú a nahlodávajú. Áno, Perka treba zachrániť (a Henri Michaux to urobil po svojom). Z knihy Descriptions critiques, Paríž 1949. Preložila
Eva Piovarcsyová.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|