|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 3 Keď vyšiel v roku 1935 Millerov román Obratník Raka, bol prijatý vcelku priaznivo, aj keď s určitou rezervovanosťou, spôsobenou pravdepodobne obavou kritikov, aby ich nikto neobvinil z náklonnosti k pornografii. Medzi tými, ktorí dielo chválili, boli T. S. Eliot, Herbert Read, Aldous Huxley, John Dos Passos, Ezra Pound – slovom prinajmenšom nie tí spisovatelia, ktorí sú teraz v móde. Samozrejme, tématika knihy, a do určitej miery aj jej duchovná atmosféra, patrí skôr do dvadsiatych než do tridsiatych rokov. Obratník Raka je román v prvej osobe alebo inak povedané autobiografia vo forme románu – ako sa komu páči. Sám Miller zdôrazňuje, že je to typická autobiografia, avšak na druhej strane rytmus a spôsob rozprávania je charakteristický pre román. V knihe je opísaný americký Paríž, ale nie podľa známej ošúchanej schémy – lebo v tomto prípade Američania nemajú peniaze. V rokoch prosperity, keď bolo dolárov dosť, a hodnota franku bola pomerne nízka, bol Paríž zahemžený umelcami, spisovateľmi, študentami, milovníkmi umenia, turistami, dobrodruhmi i obyčajnými lumpami, akých predtým nikto v takom hojnom množstve nevidel. Došlo k tomu, že v určitých štvrtiach počet tzv. umelcov prevyšoval počet robotníkov – ako sa odhaduje, ku koncu dvadsiatych rokov bývalo v Paríži o nič menej a nič viac – len tridsaťtisíc maliarov, vo väčšine však šarlatánov. Boli to časy „čiernych koní“ a neuznaných géniov; ujalo sa porekadlo: „Quand je serai lancé“. Ako sa však ukázalo, nikto nebol „lancé“; kríza prišla ako doba ľadová, zmizli kozmopolitné davy umelcov, a obrovské kaviarne na Montparnasse, v ktorých sa pred necelými desiatimi rokmi noc čo noc tlačila masa prekrikujúcich sa pozérov, sa zmenili na tmavé hrobky, ktoré už nenavštevovali ani duchovia. Práve o tomto svete – opísanom o.i. aj v románe Wyndhama Lewisa Tarr -rozpráva Miller, zaujíma sa však len o jeho spodné vrstvy, lumpenproletariát, okraj spoločnosti, ktorému sa podarilo prežiť krízu, keďže sa skladal čiastočne zo stopercentných umelcov a čiastočne zo stopercentných darebákov. Stretávame neuznaných géniov, paranoikov večne „plánujúcich“ napísať román, ktorý vykáže Proustovi miesto niekde v kúte kravína, avšak tieto indivíduá sa vykazujú genialitou len vo veľmi zriedkavých chvíľach, keď nemusia zháňať niečo pod zub. Značná časť Millerovej knihy hovorí o plošticami zahmyzených hotelových izbách, v ktorých bývajú ľudia, žijúci z manuálnej práce, o bitkách, pitkách, lacných bordeloch, ruských emigrantoch, o žobraní, o mámení peňazí a príležitostných zamestnaniach. Celá atmosféra bedárskych štvrtí Paríža videných očami cudzinca – dláždené uličky, kyslý zápach stôk, bistra s obtlčenými cínovými pultami a vyšúchanými tehlovými podlahami, zelená voda Seiny, granátové uniformy Republikánskej Gardy, vyštrbené železné pisoáre, špecificky sladkastý pach stanice metra, cigarety rozpadávajúce sa medzi prstami, holuby v Luxemburskej záhrade – je tam naozaj celý ten svet – v každom prípade jeho príchuť. Na prvý pohľad ťažko nájsť menej sľubujúci literárny materiál. Keď bol vydaný Obratník Raka, Taliani pochodovali cez Abesíniu a Hitlerove koncentračné tábory sa už pomaly zapínali. Intelektuálnymi centrami sveta boli Rím, Moskva a Berlín. Zdalo sa, že to rozhodne nie je vhodná chvíľa pre vznik vynikajúceho románu o amerických otrhancoch nahovárajúcich iných na alkohol v parížskej Latinskej štvrti. Románopisec prirodzene nemusí presne zaznamenávať fakty súčasnej histórie, predsa však autor, ktorý jednoducho zľahčuje závažné udalosti súčasnosti, je obyčajne buď obrnený neokrôchanec alebo jednoducho normálny hlupák. Keby si vypočuli zhustený obsah Obratníka Raka, väčšina ľudí by došla k záveru, že v tejto knihe sa dá nájsť nanajvýš zopár nemravností, nejaké tie splašky po dvadsiatych rokoch. Avšak každý, kto si knihu prečíta, si okamžite všimne, že nejde o nič z uvedených vecí – že je to vynikajúce dielo. V akom zmysle a prečo vynikajúce? Na takúto otázku nie je nikdy jednoduché odpovedať. Začnem azda opisom pocitu, aký vo mne vyvolal Obratník Raka. Keď som otvoril tento román a uvidel som kopu slov, ktoré sa nepatrí tlačiť v knihách ani časopisoch, okamžite som zareagoval pokrytecky: rozhodol som sa zostať ľahostajný. Myslím si, že väčšina čitateľov by zareagovala podobne. Ale aj tak sa mi po určitom čase atmosféra knihy, nehovoriac už o mnohých detailoch, vryla do pamäti. Po roku sa objavil ďalší Millerov román Black Spring (Čierna jar). Ukázalo sa vtedy, že si pamätám Obratník Raka lepšie než hneď po prvom prečítaní. Bezprostredne po prečítaní Čiernej jari som si pomyslel: autor si položil latku nižšie; v podstate tomuto románu chýbala spojitosť predchádzajúceho diela. Po roku som však skonštatoval, že viaceré fragmenty tejto knihy mi tiež utkveli v pamäti. Obidva romány patria nepochybne k tej kategórii diel, ktoré zanechávajú pocit čohosi neuchopiteľného – ktoré, ako sa hovorí, „vytvárajú vlastný svet“. Nemusí to byť vždy prvotriedna literatúra, niekedy sú to „dobré zlé knihy“, také ako Raffles alebo dobrodružstvá Sherlocka Holmesa alebo také perverzné a pochmúrne diela ako Búrlivé výšiny či The House with the Green Shutters. Raz za čas sa však vyskytne aj román, ktorý pred nami otvorí nový svet, aj keď zväčša neodkrýva to, čo bolo doteraz neznáme, ale skôr to, čo bolo známe až príliš dobre. Možno napríklad s úplnou istotou tvrdiť, že obsah Ulyssa tvorí množstvo banálnych príhod. Ulysses je samozrejme aj niečím oveľa väčším – Joyce je totiž najmä básnik a popri tom aj neuveriteľný pedant; jeho skutočná zásluha spočíva v tom, že sa mu podarilo preniesť na papier to, čo bolo známe. Odvážil sa – bola to totiž rovnako otázka odvahy ako aj literárnej techniky – vystaviť na denné svetlo každodenné idiotizmy vnútorného „ja“ a vďaka tomu objavil Ameriku, ktorú by si všimol aj slepý. To je to nekonečno niečoho, o čom sa dosiaľ predpokladalo, že je nezobraziteľné – a predsa sa to niekomu podarilo zobraziť. Vďaka tomu bola narušená – hoci len na chvíľu – samota, v ktorej žije človek. Čítajúc určité fragmenty Ulyssa pociťujeme, že myseľ Joycea a myseľ prijímateľa vytvárajú jednotu, že autor o nás vie všetko, aj keď nikdy nepočul o našej existencii, vie, že niekde mimo čas a priestor jestvuje svet, v ktorom existujeme spolu – on aj my. Ale keď z iných hľadísk Henry Miller Joycea nepripomína, túto zvláštnu vlastnosť má aj jeho próza. Nie je markantná vo všetkých jeho knihách – sú totiž veľmi rôznorodé – niekedy (najmä v Black Spring) autor prezrádza svoje sklony k utáranosti alebo, povedané miernejšie, k tvorbe zhustenej surrealistickej reality. Postačí však prečítať si päť-desať strán a pocítite tú zvláštnu úľavu, ktorá pramení ani nie tak z toho, že chápete, ako z toho, že ste chápaní. – Vie o mne všetko – myslí si čitateľ – napísal to špeciálne pre mňa. Máme pocit, že počujeme hlas, ktorý oslovuje priamo nás – srdečný hlas Američana, ktorý neklame ani nemoralizuje: iba naznačuje, že sa všetci navzájom podobáme. Na chvíľu sa uvoľňujeme od lží a zjednodušení, od banálnej, manieristickej, priemernej prózy (niekedy dokonca aj celkom dobrej) a obcujeme s naozajstnými ľudskými pocitmi. O aké pocity ide? O akých ľudí? Miller píše o človeku z ulice, ale zväčša to vychádza tak, že je to zhodou okolností ulica plná bordelov. Takýto trest sa platí za opustenie rodnej zeme. Znamená to preniesť vlastné korene do plytšej pôdy. Emigrácia spôsobuje azda väčšiu škodu spisovateľovi než maliarovi či básnikovi, keďže ona je príčinou toho, že nakoniec stráca kontakt s každodenným životom, a svoj obraz sveta redukuje na ulicu, kaviareň, kostol, bordel či ateliér. V Millerových knihách sa môžme dočítať o ľuďoch, čo vedú život vyhnancov, o ľuďoch, ktorí pijú, rozprávajú sa, uvažujú a cudzoložia – ale už nie o takých, ktorí pracujú, uzatvárajú manželstvá a vychovávajú deti – škoda, lebo Miller by rovnako dobre vedel opísať aj tieto činnosti. V Black Spring nájdeme zázračné retrospekcie New Yorku plného ruchu a hluku, zahemženého Írmi, New Yorku z doby O'Henryho; najlepšie sú však parížske výjavy, totiž opilci a čudáci vysedávajúci pri kaviarenských stolíkoch (treba mať samozrejme na pamäti, že Millerovi hrdinovia patria k bezcennému spoločenskému odpadu) boli zachytení s takou znalosťou charakterov, s takým technickým majstrovstvom, aké ťažko nájsť v ktorejkoľvek súčasnej próze. Všetci Millerovi hrdinovia nie sú len autentické postavy, ale aj to je všeobecne známe; čitateľ má pocit, že ich príhody prežil aj on sám. Aj keď to nie sú nijako vzrušujúce dobrodružstvá. Je fakt, že mnohí obyčajní ľudia, možno dokonca väčšina, rozprávajú a konajú presne tak ako postavy Obratníka Raka. Drsný, brutálny jazyk týchto postáv, s akým sa v literatúre stretávame len zriedka, počujeme v skutočnosti deň čo deň; často som bol svedkom rozhovorov ľudí, ktorí si ani neuvedomovali, že rozprávajú práve takto. Stojí za to všimnúť si, že Obratník Raka nenapísal nijaký mladíček. Keď sa kniha objavila na knižnom trhu, mal Miller na krku štyridsiatku, a hoci napísal medzitým i tri-štyri ďalšie, je isté, že zámer napísať túto prvú v ňom dozrieval celé roky. Tento román totiž patrí do kategórie diel, ktoré pomaly dozrievajú, zatiaľ čo autor žije v biede a zabudnutí, avšak vie čo chce a preto si môže dovoliť čakanie. Próza Obratníka Raka je vynikajúca – ale niektoré fragmenty Black Spring sú ešte lepšie. Miller chápe a používa angličtinu ako hovorový jazyk, jazyk používaný bez obáv, t.j. bez obáv, že upadne do rétoriky alebo že použije nejaké neobvyklé či poetické slovo. Millerova próza je prudká, šťavnatá, rytmická, líši sa od dnes módnych plochých, bezfarebných výpovedí a slangu snack-barov. Keď sa objaví taká kniha ako Obratník Raka, ťažko sa diviť čitateľom, že si všimnú predovšetkým obscénnosť. Pri obecne platných kritériách mravnosti v literatúre nie je vôbec až také jednoduché analyzovať nemravnú knihu. Niektorí sú šokovaní a pohoršení alebo nezdravo rozrušení, iní si myslia, že obscénnosť nemá právo zanechať na nich ani najmenší dojem. Tento postoj je azda najčastejší: výsledkom býva skutočnosť, že knihám, ktoré sa nehodia (kvôli mravom) pre tlač, sa často venuje oveľa menej pozornosti než si zaslúžia. Dnes je v móde tvrdiť, že najľahšie je napísať obscénnu knihu, že ľudia píšu také diela len preto, aby sa o nich hovorilo, a pre peniaze, atď., atď. O tom, že to tak zaručene nie je, svedčí fakt, že knihy obscénne podľa súdno-policajných kritérií patria skôr k výnimkám. Keby bolo skutočne také jednoduché získať majetok pomocou vulgárnych slov, mnoho spisovateľov by sa už o to pokúsilo. Keďže sa však „obscénne“ knihy neobjavujú až tak často, existuje tendencia vhadzovať ich všetky do jedného vreca: zväčša nespravodlivo. Obratník Raka spájajú kritici už automaticky s dvoma inými knihami: Ulyssom a Cestou do hlbín noci; v obidvoch prípadoch však nevidno nijaké mimoriadne podobnosti. Miller a Joyce majú spoločné to, že sa obidvaja rozhodli opísať všetkým dobre známe fakty z všedného života. Ak na chvíľu zabudneme na rozdiely v technike písania, zistíme, že napríklad scéna pohrebu z Ulyssa by sa celkom hodila do Obratníka Raka; celá kapitola, v ktorej sa nachádza, je spoveďou, expozé údesnej brutality ľudského vnútra. Na tomto sa však podobnosti končia. Z literárneho hľadiska je Obratník Raka oveľa horší než Ulysses. Joyce je však iný umelec než Miller (a Miller by sa mu zrejme ani podobať nechcel), v každom prípade má väčšie ambície. Analyzuje rôzne stavy vedomia, spánok, sen, (epizóda „Bronz vedľa zlata“), stav alkoholického opojenia, a všetko to spája do obrovskej, komplikovanej štruktúry, pripomínajúcej fabulu viktoriánskeho románu. Miller je jednoducho prízemný chlapík, ktorý rozpráva o živote, obyčajný americký biznisman obdarený intelektuálnou odvahou a talentom spájať slová. Možno nie je bez významu aj skutočnosť, že vždy aj vyzerá tak, ako si predstavujeme amerického biznismana. Ak ide o porovnanie Obratníku Raka s Célinovou Cestou do hlbín noci musíme konštatovať, že nemá nijaký zmysel. V obidvoch knihách sa dajú nájsť slová, ktoré sa nepatrí vytlačiť, obidve sú do istej miery autobiografické, ale to je všetko. Cesta do hlbín noci obsahuje aj akési „posolstvo“ – je ním protest proti ohavnosti a nezmyselnosti súčasného života, ba vlastne života ako takého. Tento román je vlastne výkrikom strašného zhnusenia, hlasom zo stoky. Obratník Raka je jeho protikladom. Posledne sa to stáva naozaj veľmi zriedka, až to vyzerá skoro ako patológia, ale túto knihu napísal šťastný človek. S Black Spring to vyzerá podobne, ibaže v niektorých pasážach cítiť aj nostalgiu. Po rokoch lumpenproletárskeho života, hladu, túlania, špiny, po nociach strávených pod holým nebom, dobrodužstvách s úradníkmi imigračných úradov, stálych naháňačkách za pár frankami, Miller dochádza k záveru, že niečo také mu vlastne vyhovuje. Nachádza pôžitok v tých aspektoch života, ktoré Celina odpudzujú. Nemá síce ďaleko k protestu, ale predsa len akceptuje takýto stav vecí. Slovo „akceptuje“ mi vyvolalo v pamäti meno spisovateľa, ktorý je s ním naozaj príbuzný, a je tiež Američan. Walt Whitman. Je však zvláštne byť Whitmanom v dvadsiatych rokoch nášho storočia. Vôbec nie je až také isté, že by Whitman, keby žil dnes, napísal dielo, ktoré by aspoň do akej-takej miery pripomínalo Stebla trávy. Píše totiž „akceptujem“, ale medzi akceptovaním ako takým a akceptovaním v jeho časoch je predsa zásadný rozdiel. Whitman tvoril v období predtým netušeného ekonomického rozkvetu; ale to nie je to najpodstatnejšie – tvoril v krajine, v ktorej bola sloboda niečím viac než len slovom. Demokracia, rovnosť a bratstvo, ktoré neustále pripomína, neboli ešte vzdialenými ideálmi, ale niečím, čo skutočne jestvovalo. V polovici devätnásteho storočia sa ľudia v Amerike cítili slobodní a seberovní, boli slobodní a rovní do takej miery, do akej je to len možné okrem spoločnosti žijúcej v ideálnom komunizme. Pravdaže, bola bieda, boli aj triedne rozdiely, nijaká skupina spoločnosti, okrem černochov, sa však nenachádzala v beznádejnej situácii. Každý dobre, takmer inštinktívne vedel, že si dokáže zarobiť na poctivé živobytie a nemusí sa nikoho báť. Keď čítame u Marka Twaina o pltiaroch a lodníkoch na Mississippi alebo u Bret Harta o zlatokopoch z Divokého Západu, vidia sa nám títo ľudia vzdialenejší v čase než kanibali z doby kamennej. Dôvod je jednoduchý: boli to slobodní ľudia. To isté sa však týka aj spokojnej, „civilizovanej“ Ameriky východných štátov známej z diel Ženičky, Helen' Babies, Riding Down from Bangor. Život je optimistický, oslobodený od starostí, veselý – a cítiť to výrazne aj pri čítaní – ako tlak v žalúdku. Whitman ospevuje práve takýto život, ibaže to robí veľmi zle: je totiž umelcom, ktorý len našepkáva čitateľovi, čo má pociťovať, namiesto toho, aby písal tak, aby to naozaj tak pociťoval. Možno na šťastie pre seba samého zomrel dosť zavčasu a neuvidel, ako so vznikom veľkého priemyslu a využívaním lacnej pracovnej sily život prisťahovalcov v Amerike vyšiel na psí tridsiatok. Millerov svetonázor v mnohom pripomína svetonázor Whitmanov, čo potvrdí azda každý, kto pozná obidvoch autorov. Obratník Raka sa končí scénou vo whitmanovskom štýle: po hýrení, podvodoch, orgiách, pitkách, po rozličných výstrelkoch si hrdina sadá na lavičku a pozerá sa na Seinu; je to mystická akceptácia vecí takých, aké sú. Lenže čo to vlastne akceptuje? Po prvé, určite nie Ameriku, ale veľké prastaré pohrebisko – Európu, v ktorej každý kúsok zeme prešiel cez nespočetné telá. Po druhé, určite nie dobu expanzie a slobody, ale dobu strachu, tyranie a prísnej disciplíny. Povedať v našich časoch „akceptujem“ znamená priznať, že sú mi ľahostajné koncentračné tábory a policajné obušky, bomby, lietadlá, konzervy, strojové pušky, puče, čistky, heslá, plynové masky, ponorky, špióni, provokatéri, cenzúra, tajné väznice, acylpyrín, holywoodské filmy a politické vraždy. A samozrejme nielen to. A práve takto sa vo všeobecnosti predstavuje filozofia Henryho Millera. Niekedy v jeho knihách cítiť celkom obyčajnú nostalgiu. Na začiatku Black Spring je dlhá pasáž, v ktorej autor vychvaľuje stredovek: hoci je to celkom určite príklad najkvalitnejšej prózy posledných rokov, vyjadruje názor, ktorý sa bohvieako nelíši od názorov Chestertona. Román Max and the White Phagocytes obsahuje útok na modernú americkú civilizáciu (raňajky narýchlo, celofán atp.) z dobre známych pozícií vzdelanca, ktorý nenávidí spriemyselňovanie spoločnosti. Všeobecne sa dá Millerova filozofia vyjadriť takto: „Prehltnime to v celku“. Odtiaľ je aj tá zdanlivá akceptácia nemravnosti a špinavej strany života. Zámerne hovorím zdanlivá – je totiž fakt, že každodenný život je oveľa bohatší na ohavnosti a nemravnosti, než to zvyčajne spisovatelia priznávajú. Whitman „akceptoval“ veľmi veľa z toho, čo jeho súčasníci považovali za nemravné. Nepíše len o prériách, chodí aj po meste, všíma si rozmlátenú lebku samovraha, „zosivené vycivené tváre onanistov“ atď. Nemôžme však pochybovať o tom, že naše časy, v každom prípade aspoň na území Európy, sú oveľa menej zdravé a menej sľubujúce než doba, v ktorej tvoril Whitman. Žijeme totiž v inom, zmenšujúcom sa svete. „Demokratické perspektívy“ sa skončili za plotom z ostnatého drôtu. Stále menej dnes znamená tvorba a dozrievanie, stále anachronickejším symbolom sa stáva rozhojdaná kolíska – kolísku stále častejšie nahrádza hvízdajúci čajník. Akceptácia civilizácie v terajšej podobe znamená jednoducho akceptovať rozklad. Tento postoj si už nevyžaduje nijakú námahu – stal sa pasívnou pozíciou – možno i „dekadentnou“, ak toto slovo niečo znamená. Na druhej strane (výborne to vysvetľuje fakt, že reprezentuje pasívnu pozíciu voči skúsenostiam) Miller vie vyjadriť pocity obyčajného človeka oveľa lepšie než iní, viac moralizujúci spisovatelia. Prečo? Preto, že obyčajný človek je tiež pasívny. V úzkom kruhu denných záležitostí (rodinný život alebo hoci i odborárska aktivita či lokálna politika) sa považuje za pána svojho osudu, avšak keď sa ocitne zoči-voči nejakým závažným udalostiam, stáva sa bezbranný ako zoči-voči prírodným živlom. Ani sa nepokúša vplývať na budúcnosť, jednoducho kapituluje, dáva udalostiam voľný priebeh. V poslednom desaťročí sa literatúra stále častejšie zaoberala politikou, čo spôsobilo, že v nej dnes zostalo menej miesta pre obyčajného človeka než kedykoľvek inokedy počas posledných dvoch storočí. Túto zmenu smeru si môžeme všimnúť, keď porovnávame literatúru o španielskej občianskej vojne s knihami o prvej svetovej vojne. Keď čítate knihy o Španielsku, najmä knihy napísané Angličanmi, útočí na vás nuda a plytkosť. Ešte závažnejší je fakt, že sa to týka temer celej literatúry pojednávajúcej o tamtých udalostiach, či už je pravicová alebo ľavicová: skoro všetky tieto knihy boli napísané z politických pozícií rôznymi sebavedomými inteligentmi, ktorí diktujú čitateľom, čo si majú myslieť – zatiaľ čo o I. svetovej vojne písali obyčajní vojaci alebo mladší dôstojníci, ktorí sa ani len neusilovali pochopiť, o čo vlastne v tom všetkom ide. Také knihy ako Na západnom fronte nič nového, Oheň, Zbohom zbraniam, Smrť hrdinu a iné nenapísali propagandisti, ale obete vojny. Ich autori hovoria: „O čo v tom všetkom, do čerta, ide? To vie len Boh. My máme jedinú šancu: prežiť.“ Hoci Miller nepíše o vojne a vo všeobecnosti ani o nešťastí, jeho filozofii je bližší práve tento prúd, než momentálne v literatúre moderné vševedenie. „Booster“, časopis s krátkym trvaním, v ktorom pracoval ako redaktor, sa propagoval ako magazín „nepolitický, nevýchovný, nepokrokový, nespoločenský, neetický, neliterárny, nelogický, nesúčasný“: podobnými slovami by sa dala označiť aj Millerova tvorba. Je hlasom z davu, z bane, z vagóna tretej triedy, hlasom priemerného, nepolitického, amorálneho, pasívneho človeka. Používam označenie „priemerný človek“, hoci je nepresné a vopred predpokladám, že onen „priemerný človek“ existuje (niektorí to teraz popierajú). Nejde mi vôbec o to, že ľudia, o ktorých Miller píše, tvoria väčšinu spoločnosti, a už vonkoncom nie o to, že píše o proletároch. Dosiaľ sa nijaký anglický či americký spisovateľ o nič závažnejšie v tomto smere nepokúsil. Len si všimnite: hrdinovia Obratníku Raka nemôžu byť priemerní ľudia – sú totiž len flákači, podozrivé indivíduá, ktoré sa však považujú za umelcov. Ako som napísal už predtým, je to nepríjemné, no nevyhnutné: ich situácia vyplýva zo skutočnosti, že sú vyhnancami. Millerov „priemerný človek“ nie je ani robotník ani majiteľ vily na predmestí, ale vykoľajenec, deklasované indivíduum, dobrodruh, americký intelektuál bez koreňov a peňazí. Napriek tomu všetkému skúsenosti takýchto osôb sú často podobné skúsenostiam iných, normálnejších ľudí. Miller bol schopný naplno využiť pomerne obmedzený materiál – mal totiž odvahu sa s ním stotožniť. Obyčajný človek, „priemerný, citlivý človek“ odrazu prehovoril ako oslica Balaamova. Je to však anachronizmus – v každom prípade niečo, čo vyšlo z módy. Priemerný citlivý človek vyšiel z módy. Záujem o sex a úprimnosť vo veciach týkajúcich sa intímneho života vyšla z módy. Vyšiel z módy americký Paríž. A teda taká kniha ako Obratník Raka je v dnešných časoch buď nudná, pompézna obluda, alebo neobyčajné dielo: určite so mnou budú mnohí súhlasiť, že nepatrí medzi tie prvé. Stojí za to zauvažovať, čo znamená ten útek od povinnej literárnej módy. S Millerom som sa zoznámil koncom roku 1936, keď som sa cestou do Španielska zastavil v Paríži. Najviac ma pobúrila skutočnosť, že ho vôbec nezaujímala občianska vojna. Povedal mi v rámci rozhovoru – veľmi dôrazne – že len idiot dnes cestuje do Španielska. Dokázal síce pochopiť niekoho, kto sa tam vydal z číro egoistických pohnútok, napríklad zo zvedavosti, ale miešať sa do podobných vecí z pocitu zodpovednosti to bolo, podľa jeho názoru, znakom totálnej hlúposti. Moje názory o nevyhnutnosti boja s fašizmom, o obrane demokracie a tak ďalej, považoval za bohapustú táraninu. Priznával síce, že naša civilizácia je určená na zánik, a že po nej príde niečo natoľko odlišné, že to nebude mať skoro nič spoločné s ľudstvom – takáto perspektíva ho však, ani v najmenšom, nedesí. Podobná filozofia sa dá nájsť aj v jeho knihách. Na každej strane je prítomná predtucha prichádzajúcej katastrofy a skoro vždy sú pri nej aj autorove úvahy o tom, že to nemá nijaký význam. V knihe Max and the White Phagocytes môžme nájsť pasáž z rodu tých, ktoré prezrádzajú veľa faktov, lebo autor píšuc o niekom inom, rozpráva v podstate aj veľa o sebe. Ide o dlhšiu úvahu venovanú denníkom Anais Nin, ktoré, až na niekoľko výnimiek, nepoznám a ktoré, ako usudzujem, neboli publikované. Miller uvádza, že tieto denníky sú dosiaľ jediným dokonalým príkladom ženskej literatúry – nepúšťam sa tu hlbšie do vysvetľovania, čo má tento termín znamenať. Zaujímavé je to, že v určitej chvíli porovnáva Miller Anais Nin, autorku nepochybne introvertnú, subjektívne orientovanú – k Jonášovi v bruchu veľryby. Autor si spomína na istú esej Aldousa Huxleya o El Grecovom obraze „Sen Filipa Druhého“. Huxley si všimol, že ľudia na El Grecových obrazoch vždy vyzerajú tak, ako keby žili v bruchách veľrýb; tvrdil navyše, že byť zavretý vo „väzení z útrob“ je strašný osud. Miller s týmto tvrdením polemizuje: podľa jeho názoru existuje ešte veľa horších možností než byť zhltnutý veľrybou; ako možno usúdiť vzhľadom na túto pasáž, nemal by nič proti tomu ocitnúť sa v bruchu veľryby. Odvoláva sa pritom na niečo, čo je pomerne dosť rozšíreným omylom – treba si totiž všimnúť, že každý (prinajmenšom každý Angličan) spája postavu Jonáša s veľrybou. Jonáša samozrejme prehltla ryba, o čom sa píše v Biblii (Jon 1,17) avšak deti si túto rybu mýlia s veľrybou, a potom prenášajú „zo zotrvačnosti“ toto presvedčenie aj do dospelosti; svedčí to o veľkom vplyve mýtu o Jonášovi na našu fantáziu. V bruchu veľryby je nepochybne pohodlne, útulne, bezpečne. Skutočný Jonáš, ak nosil naozaj takéto meno, bol určite rád, že sa mu odtiaľ podarilo dostať – ale veľa ľudí mu vo svojich predstavách a snoch závidí práve ten pobyt. Je ľahké domyslieť si, prečo je práve brucho veľryby jednoducho lonom, schopným ukryť dospelého človeka. Zhltnutý sa ocitne v tmavom, mäkko vystlanom vreci, ktoré ho tesne obopína; od vonkajšieho sveta ho oddeľujú desiatky metrov čriev – potom možno celkom ľahko zľahostajnieť voči všetkému bez ohľadu na to, čo sa deje. Uragán, ktorý by mohol zničiť akúkoľvek loď znie v bruchu veľryby len ako slabá ozvena. A necítiť azda ani pohyby veľryby. Cicavce plavé na hladine, ponára sa do tmavých hlbín (podľa Melvilla až do jednej míle hĺbky) – človek v jej útrobách však necíti nijaké rozdiely. To je už posledné, neprekročiteľné štádium nezodpovednosti, ďalším je už len smrť. Ak nerátame Anais Nin, niet pochybností o tom, že Henry Miller väzí tiež v bruchu veľryby. Najlepšie a najcharakteristickejšie fragmenty jeho románu boli napísané z perspektívy Jonáša, ibaže Jonáša, ktorý nemá nič proti svojmu osudu. Popri tom Miller nie je nijaký introvert, skôr naopak. V takomto prípade však musí byť veľryba – a naozaj aj je – priezračná. Prehltnutý nemá chuť na nijaké zmeny, nechce nijako ovplyvňovať svoj osud. Splnil už najzávažnejšiu povinnosť Jonáša – bol prehltnutý a zostal pasívny – akceptoval situáciu. Dnes sa (...) pre spisovateľa stal najdôležitejším fakt, že v súčasných podmienkach už preňho niet miesta. Neznamená to síce, že spisovateľ sa nemôže zúčastniť na vytváraní nového spoločenstva, avšak nemôže sa na ňom zúčastniť ako spisovateľ. Ako spisovateľ je totiž liberál – a teraz sme svedkami smrti liberalizmu. Je veľmi pravdepodobné, že v posledných rokoch, ktoré nám zostávajú pre slobodu slova, nám bude každý lepší román pripomínať Millerove romány; nielen z hľadiska techniky či tematiky, ale hlavne z hľadiska filozofie. Vráti sa pasívny postoj, ibaže bude ešte pasívnejší než predtým. Veď sa dokázalo, že pokrok rovnako ako reakcia je len podvod. Nezostáva teda nič iné, len kvietizmus zbavujúci skutočnosť jej obludností – zbavujúci ju obludností tým, že sa skutočnosti podriadime. Vojsť do brucha veľryby alebo skôr priznať, že už v tom bruchu sme (lebo je to naozaj tak), poddať sa priebehu udalostí, prestať plávať proti prúdu alebo predstierať, že naň máme vplyv, jednoducho akceptovať, prežívať, registrovať. Toto je formula, ktorú prijme určite každý citlivý románopisec. lažko si dnes predstaviť hodnotný román, ktorý by bol „budovateľský“ a pritom aj intelektuálne úprimný. Miller je, čo uzná pravdepodobne každý, netuctový spisovateľ, hodný našej pozornosti: okrem toho je spisovateľom totálne negatívnym, nekonštruktívnym, amorálnym, Jonášom, spisovateľom pasívne akceptujúcim zlo, Whitmanom uprostred mŕtvol. Všetko to je oveľa významnejšie než fakt, že v Anglicku sa ročne vydáva päťtisíc románov, z ktorých štyritisícdeväťsto patrí do makulatúry. Dokazuje to len nemožnosť vzniku vynikajúcej literatúry, pokiaľ svet zažívajúci otras, nezmení svoju tvár. Preložil lech
1. marko.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|