revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

 

Fragment ročník 1996, číslo 1-2

MAPY
OSAMELÝCH BEŽCOV '96

IVAN LAUČÍK & PETER REPKA & IVAN ŠTRPKA
& DEŽO URSINY & ANGELA REPKOVÁ
& OLEG PASTIER & FERNANDO PESSO
A



Mapa prvá - ako úvod

IVAN LAUČÍK
PETER REPKA
IVAN ŠTRPKA

Keď položíte lopúchový list pod sklo

Keď položíte lopúchový list pod sklo, prenikne k vám zelená žiara so súradnicami. Táto mapa ihneď vyžaduje pohyb, vyžaduje stopy, ktoré reagujú na vlhkosť a svetlo.
&
V tichu sa kolíšete, ste masa plávajúcich rastlín, samotná mapa v mori. Spresňovanie. Je opak snenia nad vlnami. Pohyb dát. Zaplavujúcich a obnažujúcich, neznačiacich zatiaľ nič v priestore, ktorým ste (bez okrajov).
&
Čo je skutočnosť? – pýta sa mapa. Mierka a možno aj smer – odpovedá si (v tichu bez miery). Jej neskutočný život je skutočnosťou: skracujúcim sa tieňom na skale. Ó chronometria! Pritom nikde nieto dosť piesku do presýpacích hodín! A tak cestujete so starou kamennou korytnačkou po práve sa rodiacich slepých mapách. Vysúšaných horúcim vzduchom a rozpadávajúcich sa na štvorce jej panciera. (Mandala je živá!)
&
Uberáte sa na severovýchod, aby sa naplnil obrazec vašich ciest.
               Ivan Laučík

Môžete povedať, kedy je dulová marmeláda zrelá?

– Môžete povedať, kedy je dulová marmeláda zrelá?
– Nemám žiadne vedomosti o dozrievaní lekvárov.
– Nezapierať! Všetko vieme. Od koho ste naposledy dostali zaváraniny z nepriateľského zahraničia, s nálepkami v cudzom jazyku?
&
Veď sú to mapy koreňov stromov.
Prečo nie.
Ešte neboli.
&
Hranice ceremónií, kde plány zbytočne a hriešne stroskotávajú, okúzľujú prieskumníkov rečou minulých ľudí, jazykom, ktorý zvádza, ale nepreniká: „Máme i novšie, ako tieto rozpadávajúce sa, ale podľa tých máp by ste nenašli, čo hľadáme.“
&
Na znovuobjavených mapách pomedzia svetielkujú radosť, nadšenie a prekvapenie pána Röntgena, keď dvojrozmerne preniká zlomeninami trojrozmerných Ukazovákov. Pulzujú na nich životodárne i zradné siete žíl, nervov, kanálov komunikácií i sídiel. Ako čisto objíma spriaznených telepatia!
Sám si, s darom života, mapou celého vesmíru.
Prednosťou máp je zobrazovanie veľkého v malom. Mesto v bodke, Boh v človeku, cesta v čiarke, vždy sú načrtnuté bezohľadne k merítku. Na spoľahlivých mapách sú už vyznačené i cesty, ktoré ešte len budú. Mlčanliví kartografi, treba dodať, nezakresľujú miesta, ktoré ich v myšlienkach, slovách a v skutkoch nerozohriali.
&
Nie každý, kto sa naučil čítať, vie čítať mapy.
Aj majiteľ máp, ak drží mapu naopak, nič nevidí.
&
Návštevníci jaskyne Slobody, bez mapy, radšej sa hneď po vstupe spýtajú: „Pán Sprievodca, a Organ bude?“ Bude, uspokojí ich rozrečnený muž s karbidkou.
Pri všakovakých umelo osvetlených zaujímavostiach ľahko sa pozabudne na to podstatné, čoho sme sa nemienili vzdať.
Keď sa už, už objavuje svetlo východu, turisti sa, pre istotu, opäť pýtajú: „Pán Sprievodca, a Organ bol?“
– Bol!
– Ó, Jesus!
                Peter Repka

Tieto mapy sú

Tieto mapy sú klam. Tieto mapy sú na čítanie. Tieto mapy sa dajú čítať s prižmúrením oka, milý čitopisateľ.
&
Tieto mapy poukazujú na skutočnosť, ktorá sa tvorí v nich samých. Vodstvo týchto máp čerpá z vlastných prameňov, atakďalej.
&
Pýtaš sa, kde je teda holá skutočnosť? Tieto mapy sa premietajú iba do nás – do teba a do mňa, milý hypocrite lecteur. Robiac z nás jeden cestovateľský prízrak. Teda, aspoň majú tento sklon.
&
Tieto mapy sú skôr topické ako topografické. Rozhodne však nie sú utopické. Miesto, ktorého sa dovolávajú, tkvie v nich samých. A je to, podľa istých indícií, možné miesto činu.
&
Tieto mapy sú mimo vopred vytvorenej legendy. Nie sú vsadené do siete hotových súradníc. Ony samy sú plávajúcimi súradnicami. Samy vytvárajú sieť. Ďaleko od nudy holej triangulácie.
&
Tieto mapy sú klam, ktorý chce na kúsku cesty bezostyšne čítať nás. A čítať – ako vždy aj tu – značí čosi ako vytvárať.
&
Tieto mapy sú vlastne tým, čo im jazyk na slinu prinesie. Čo presakuje cez ich okraje. Vlastne práve to, čo presakuje z nich je ich skutočným, na pohľad takmer agramatickým materinským jazykom v stave vznikania. V stave čírej nevyhnutnosti. V stave nadbytku. V stave nedostatku. V stave prepukajúcej krízy. To jest v stave akcie.
&
Tieto mapy spočívajú na nespočinuteľnosti v jednotlivých bodoch. Na nestíchnuteľnosti v bodke.
&
Tieto mapy sa možno dajú vnímať ako podnet na rozhovor. O situácii topografie, topografa aj náhodného cestovateľa.
&
Na týchto mapách stále čmudí duch začiatočníkov.
&
„Hrajme túto hru. Už obyčajné rozkladanie mapy je súčasťou rituálu, ktorým sa veci dejú“, hovorí náš tibetský priateľ I. N.
&
Toto sú veľmi individuálne rozkladacie mapy na ľahký dotyk, na letmú orientáciu v tom, čo sa samo orientuje, lebo sa hľadá, ale neblúdi. A nechce blúdiť. Veď už len čírou svojou existenciou, ako akási chimerická znaková alternatíva realitity v realite, pretína v jednom bode – presnejšie možno v jednom tanci, pretože nemožno jednoznačne identifikovať ten bod – aj to, čomu hovoríme skutočnosť aj to, čomu hovoríme blud. A takto sa aj otvára čítaniu.
&
Tieto mapy sú – napriek všetkým pochybnostiam – roztváracie básne. A báseň nie je informácia. Je to, čo plodí informácie.
&
A autor je tu možno iba stály rukojemník komunikácie. Nič viac.
&
Komunikácie, ktorá smeruje priamo, najkratšou cestou, ale odohráva sa okľukou, ktorej peripetie najzreteľnejšie poukazujú na blízkosť významov ležiacich „mimo všetkých pokusov dorozumieť sa“. (To v úvodzovkách tvrdí Manfred Frank.)
&
Tieto mapy sú tajné zo svojej tretej strany.
&
Kód je v týchto mapách. Význam cestuje. Cestuje v tebe celý tento životaschopný topografický klam? Presakovanie máp cez okraje pokračuje. Veselo cestuj s nimi prstom po holej skutočnosti, milý stroskotanec, mon semblable, mon frére. Tá holá fatamorgána pred nami je skutočná. Vezmi si, prosím, toto malé varovanie na cestu.
          Ivan Štrpka

(Francúzske slová sú citát z Baudelaireovho predslovu ku Kvetom zla: „pokrytec čitateľ, môj blížny, môj brat“.)


Mapa druhá
DEŽO URSINY

(† 2. 5. 1995)

Toto spievam

VLČÍ SEN

S jasavým krikom rastu vo svaloch sa borím
do sviežeho snehu.
Lížem ho vyprahnutým jazykom.
V kostolnej veži
mi ticho straší blížiaci sa odmäk.
Nad hluchonemou riekou duní dutý zvon.

Zaviate holé konáre v sebe taja listy.
Skrehnutá, náhle precitnutá prsť vo švoch ostro praská.
Meraví vtáci sa rozpŕchli -
a hneď zas živo zlietli.
Na oceľovom nebi to temne iskrí.
Psy vrčia. Ceria zuby.
Láska.

S kvílivým spevom letu v drsnej srsti sa rútim
zo strmého brehu.
V oblúku nahej dúhy krúžim pod nebom.
A na plynúcej mihotavej hladine sa až za obzor rozsvecuje
neúprosne nežná sivá vlčia stopa,
ktorú som vlani koncom zimy zľahka usínajúc nechal za sebou.

VEĽKÁ VLAKOVÁ LÚPEŽ

Niečím som sa previnil,
ale už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Strieľaš mi suchú jasnú facku:
„Viež už?“
Neviem.
„Choď si kľaknúť tvárou k stene. Pekne si to rozmysli.“
Kolíšem sa jednotvárne tvárou k čistej bielej stene.
Predomnou sa rozsvecuje chrbát starej knihy.
Pohrávam sa s písmenkami. Rozmýšľam. Čosi tuším.
Rozhádžem ich. Usporiadam.
Splývam s nimi.
Tuším, že si rušňovodič na rušni, čo stále letí,
nikde nikdy nepostojí. Ty ma vozíš.
Ty ma hrešíš. Ty ma biješ. Ty si za mňa zodpovedný.
Čo som to len urobil?
Neviem sa rozpamätať.
Vytrhol ma neľútostný protivietor,
alebo som z tvojho vlaku vyskočil?

Čosi už viem. Niečo vidím.
Až sem som sa prikopŕcal po trávnatom brehu.
Včely bzučia. Rieka šumí.
Som tu celkom na začiatku.
Ešte bez sivého snehu.
V žilách cítim, po čom túžim:
až narastiem, budem rušňovodič.
Strojvodca aj cestujúci.
Ihneď to aj uskutočním.
Svoj vynález rýchlo kreslím čínskymi pastelkami:
koľajnice, zopár kolies, vagóny a rušeň,
všade vôkol biely obzor,
nad obzorom biely dym,
vlak, čo nikdy nezastaví.

To ja som ten rušňovodič, čo veselo blčí v peci,
vyráža von z kotla v bielej pare,
čierny od sadzí.
Čo a kam to veziem? Čím som práve naložený?
Živým pieskom? Snivou vodou?
Oslepený ostrým suchým protivetrom
kolíšem sa jednotvárne,
cez spánok mi tečie slza.
Predomnou sa náhle tak ako blesk zjaví čísi známy chrbát.
Kov ohlušujúco kvíli o kov, piesok škrípe, para syčí.
Slnko páli ako sauna.
Ako piaď malý, holý, stojí na trati chlapec,
zaskočený, vyľakaný.
Rieka šumí. Včely bzučia.
Kráčam k nemu.
Čosi tuším.

Niečím som sa previnil.
Dávno už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Pocit viny, že som živý.
To ja som ten rušňovodič v exprese bez konečnej,
na rušni, čo stále duní.
Ja ťa vozím.
Kolíšem ťa jednotvárne.
Ja ťa budím.
Čosi tuším.
Nemusíš mať pocit viny, otec, nie si živý.
Viem však kúzlo. Oži.
Práve som ti odpustil.

Vynáram sa ticho z písmen dávnej knihy.
Kolíšem sa tvárou k čistej bielej stene.
Včely bzučia, rieka šumí.
Predomnou sa rozsvecuje tvoj pokojný živý úsmev.
Vykradnutý prázdny expres sa do noci ďalej ženie.

SPOJENIE POČAS ĽAHKÉHO JARNÉHO PÔSTU

Už si si zase spomenula, že zabúdaš?
Zase sa dnes cítiš akási osamelá?
Treba ti každú vec dva-trikrát povedať, lebo si nahluchlá?
Práve ti uletela jediná zlatá včela?

Bude ti určite stačiť
pomalá skleróza
a nežne sivý zákal
a krivá chrbtica na to,
aby si nevidela,
aby si necítila,
aby si ničím nehýbala?

A čo ten ako blesk jasný pád z mosta do prosta,
pád zo sna do prázdna,
keď si si odbehla nakúpiť a mňa si nechala iba tak pobiehať,
až som sa ti stratil a neodvetil,
keď si ma volala bez konca dusená prízračnou nemou hlinou
v zosuvoch pôdy,
keď som sa odmlčal,
keď som spal?

Bojíš sa zimy?
Nie si dosť krásna?
Bojíš sa vetra?
Máš závrat z prázdna?
Bojíš sa bdieť aj spať?
Si málo milovaná, duša moja?
Predstavuješ si to všetko trochu inak?
Nevieš už, či si niekomu potrebná,
nechceš sa vnucovať,
nemáš čo vziať či dať,
zunovalo sa ti rásť,
neoplatí sa ti už umývať,
je moja chvíľková či večná rakovina tvoja vina?
A či to všetko z hladného rozmaru prvého jarného slnka
na mňa len hráš?

A nezabudla si na to, že zabúdaš?
Naozaj ťa dnes strašne bolí hlava?

Vieš ty čo, keď ťa tak počúvam,
mám jeden nápad:
zahoď tú samým nešťastím vypchatú lenivú dutinu do kúta.
Spojenie stále ďalej trvá.

A skutočne si stále pamätáš, že zabúdaš? Ó, ak je tak –
slávnostne sľubujem: budem sa s tebou od pôstu do pôstu
zľahka a bezhlavo zhovárať o istom
tajnom a smelom pláne.
To som ti práve dnes chcel jasne povedať.
Tak to už nevešaj.

Už to viac nevešaj.
Si v tom posledná aj prvá.

HARAKIRI

Dosť bolo cudnosti,
čo hru stále kazí.
Vynesme svoje tromfy.
Oživme túto party.
Ak máš, tak si pridrž klobúk,
pofrčíme z kopca dolu.
A hrajme bez zlosti.
Tu sú moje karty.

Doma som nepočúval.
V škole som sa neučil.
Preto sa neviem chovať.
Preto som ostal sprostý.
Stále som vyrušoval,
s dievčinami koketoval,
onanoval, fajčil, slopal,
donášal na kamarátov.
Zázrak, že mám zdravé kosti.
Narobil som kopu detí.
Semafor na „STOP“ svieti.
Pretože som rozmaznaný
tak ako to chcela mama,
možno ma ľahko klamať.
Lenže ja lož potrebujem,
pretože na nej spočívam.
Luhám ako istá krásna dáma.
V každom vidím iba seba.
Nič iné v tej lebke nemám.
Vlastne pardón: ešte dieru,
kadiaľ strkám kusy sveta do mašiny,
z ktorej sa sypú mince.
Každý deň ich prepočítam.
Ženiem sa za každým sústom.
Nádherné zlaté mince.
Také nemá nikto iný.
A keďže prísť o ne nechcem,
nerád tu vidím hostí.
Nik nemusí vidieť bordel,
ktorý mám v domácnosti.
Milý priateľ,
tento môj holý život
už na prahu dospelosti
je zhola bez dôstojnosti.
Dosť už bolo strašnej hanby.
Hľadám recept, ako sa spasiť.
Kadiaľ chodím, tadiaľ zháňam.
Špehujem a lovím
u tibetských mníchov.
Ó, ako by bolo krásne
rozplynúť sa v pokore
ako čistá slza v mori.
Ako kvet čerešne v splne
explodovať pýchou.
Lenže nie som kvet čerešne.
Ani čistá slza.
Som len jeden rozmaznaný,
rozháraný chumaj.
V lebke mi už chvíľu víri
myšlienka na harakiri.
Predtucha okamihu.
Ďalej už v ostrom strihu.
Roztváram čínsky nožík.
Páram si ostrím brucho.
Zvŕtam čepeľ v mieste hara.
Tebe sa zdá, že táram?

Až sa z chuti vynadívaš,
keď už budem vykúpený,
zbav ma tej hlúpej driny,
šikovne mi zotni hlavu.
A ten neúnavný mozog
pokojne predhoď supom,
páchnucim mrchožrútom.
Nech je raz užitočný.
Nech im je len za potravu.

To sú všetky moje tromfy.
Ako sa ti ráta party?
Mám tu ešte prázdny rukáv.
To sú moje karty.

A ty?

Všetky piesne-básne Deža Ursinyho († 2. 5. 1995) sú z jeho CD dvojalbumu TEN ISTÝ TANEC (ARTA, Praha 1992).


Mapa tretia
IVAN LAUČÍK

Horúci popol

Prvá zastávka v Taliansku. Pijeme vodu na toaletách benzínového čerpadla. Brieždi sa. Traťmajster čistí koľajnice od kameňov – je priďaleko na akýkoľvek signál.
Pútnici do Ríma už sedia v autobuse.
Čakajú ich Benátky, zajtra sa zobudia v Ríme, kde by ešte mali žiť niektorí z Najnovších.
„Pane, doprial si mi túto cestu s pútnikmi za pápežom, ktorý je aj tak na zdravotnej dovolenke. Daj, nech uvidím Talianov, ktorých mená som v sebe opatroval ako mená vchodov do Labyrintu.“
A za mojou  b e z h l a s n o u  prosbou zaznela v autobuse pieseň „Slovenská rodná dedina“, šláger ako stvorený na privítanie Slnka.

* * *

Zobudili sme sa pri benzínovom čerpadle
nad Rímom: iné svetlo, iná obloha, neznáme
tŕnisté rastliny okolo parkoviska.

Rím začína poranením jazyka, kĺzavou jazdou
cez Nerónove pozemky.

Si Elio Pagliarani? Si Amelia Roselli?
Si Antonio Porta? – pozerám do očí
(všetkým).
Som tiež len pohľad, voda,
ktorá plynie (tebe) v ústrety
                 Mesto
triangulačných bodov a mramorových škvŕn
za zábradlím
                v hĺbke.

Celý deň
            na tvojich zvlnených dlažbách:
nepočúvať „hlasy“
            kým v očiach plynie
próza vysekaná majuskulou v diorite
až po M... (jadro výpovede) odvliekli
(kedysi)
a zasadili späť na miesto v kameňolome.
Teraz hynie Labyrint,
za svetla v ňom umývajú schody, bez oddychu.

Podvečer sa blíži
            a noc
pri Tyrhénskom mori
na pozemkoch „pôvodného majiteľa“.

(Akýsi) Sanguineti si prisadol
k nášmu plynovému variču: v úzkostiach (tiež)
v oneskorenej hmle
nedúfal už, že uvidí
čitateľov: J'ai SOIF? svojich
opuchnutých a zároveň dehydrovaných

: ktorí sú tiež len pieskom.
Zobúdzajú sa ťažko.

Ja však mám zelené vlasy, pútnickú palicu
a mierim do slepých uličiek,
kde v poludňajšom slnku (za sklom) chvie sa
„kovová štruktúra cikády“, znak,
že žijeme. Ale pri Palazzo Sacchetti vidno najviac
navŕšenej neistoty –
popol (tiež) odvezú
v igelite
ani stopy po cikáde!...
10. 8. 1992
Umberto Nobile (čo zostalo),
čo sa vzďaľuje.
           Pripravujúci sa,
a nepripravený na prerušenie
toho ja, čo hovorí (dodnes) z tŕnia nahé,
neprosiace už o nič.

Tieň vzducholode preniká hmlou
25. 05. 1928, potom
aj / ja
na schodoch
          pred zatvorenou bronzovou šuškou
v rozvalinách obalu „I T A L I E “!
A Pomella
          sedí na ľade mŕtvy, vyzúva si topánky,
všade stopy
ako horúci popol na snehu...

Piaty deň sme sa chladili
v kyklopských vežiach, vo vetre,
ktorý pretínal Etrúriu, Toskánsko s Mesiacom
zbaveným vlahy
          v autobuse, pri horúcom motore
a v páľave (iného) jazyka predsa
cvrlikanie...
Z trávy do katedrály, zo skla
do piesku.
Cez hlasy v malej továrničke,
cez nekonečné závity vzduchu nad terminálmi,
divým časom rýchlo rastúcich stromov:

tieň autobusu sa mihá vo večernom lístí.
Niekoľko Perseíd zažiarilo nad Alpami,
keď sme v mrákotách opúšťali tú zem,
kde by ešte mal žiť Andrea Zanzotto...

A my ďalej, ďalej, nočnou hodinou,
pod sneh, čo príde.

Poznámky:
Najnovší..., autori zborníka I Novissimi, Einaudi 1965, súčasníci Osamelých bežcov, v priemere však od nich o 10 rokov starší. Ich tváre som dúfal nájsť v Ríme medzi dnešnými šesťdesiatnikmi.
Elio Pagliarani, Amelia Rosselli, Antonio Porta... autori stále žiarivých veršov, ktoré postrehli rozpínajúce sa vákuum medzi tým, čo sa nazýva „talianska krajina“ a skutočnosťou.
Edoardo Sanguineti..., Turínčan, danteovec v spriemyselnenej krajine, autor veľkých, často i rozsiahlych básní.
... „kovová štruktúra cikády“..., citát z Paola Volponiho. Práve jeho dávnu knihu Stará minca som uvidel v Ríme za sklom na poludnie.
Palazzo Sacchetti..., jedno z krátkodobých rímskych obydlí „cikády“ Ingeborg Bachmannovej.
Vincenza Pomella..., strojník na vzducholodiach Norge a Italia, pri letoch sedával v zadnej stredovej gondole, najľahší, ale zároveň najodolnejší člen posádky gen. U. Nobileho. Zahynul o 10.33 hod. pri havárii Italie.
Perseidy..., augustový roj meteoritov, vizuálna kulminácia pozemského leta.

ZÁLIV

Uvidíš kamenné levy v snehu a levíčatá
priasť
          (a) vlnu klesať do tmy. Sleduj
kameň a vodný dub po hladinu, hlbšie už nepresvieti
lúč.

Bagre blúdia v kanáloch, načierajú vodu, vlasy,
hmyz. Naozaj už iba hladina
udržiava pravý uhol. Neuhni čiare,
čo sa voľne vydala na púť...

Staré turistické báchorky
(keď unikne duch)
naplnia chvíľu,
          to jediné, čo máš.
A nezaujíma ťa, čo bude ďalej...

Po všetkom
          otvoriť brány (dokázali
ešte Benátčania).
Udržať aké-také napätie medzi
          povrchom a vnútrom
v SAN MARCO
          pred búrkou:
tisíce Európanov, takmer všetci Indovia, Íri,
a deti
          pod kupolami!
„S kým to hovoríš?“ pýta sa
Mária.
(s jazykmi, s tŕňmi!)
S tým, čo zomieral dolu hlavou. S Iwanom
pred Warszawou.
Priamo s Petrom, cez
                   sklené vlákno,
čo sa nedá kúpiť!

Topografia musí ustúpiť
životu, t.j. mesto sa ocitne vo vnútrozemí,
len čo odídu
(turisti).

Tu skončilo zrno barbarov.
A Palác sa prenajíma na jednu noc, zverejňuje
svoje zákutia.

V šiestich Knihách Odvety
jazyk obstál. V siedmej...
prežili iba zrkadlá.
„...a ktorí neprisahali na zrkadlá,
podpísali svoj ortieľ.“
Preto sú gondoly voľné.
Prázdne, nekonečne voľné,
                 ako hovorí vietor.

Tak je všetko v „docestovaní“. Iné vlny,
iného mora
budeš piť
          bez smädu.
Benátky sú len analógia
konca Zálivu.
Veď treba niekde „docestovať“ a rýchlo
konať (v hlbokých vodách).
To nebolo povedané
in absentia!

Vo vákuu ponechaná
          hláska
preklenie Kanál,
          stúpaš v tom zmenšenom
nekonečne,
          STRED
už nie je uprostred,
                 lebo sa rozpína....,
a to sa nepovie. V noci
je už prázdno
         na dosah,
popol odvážajú.
Niekto (!)
              hovorí zo sna (čínsky)
...a Dazzi (volá)  ...Da-c'!
Nočná búrka obchádza mesto.

Vtedy voda pod pamäťou
vystupuje
a rýchlo uniká do hlbšej
samoty.

(Má iné meno,
ale to isté „rozplynutie“
na konci cyklu.)
Je to TEN
          (šíp)
                   vystrelený na úsvite?
Kde sa má vrátiť?

Ďaleko od brehu,
            vedľa tváre
má každý nehybné meno v mozaike.
Hlboké oči, úzke pery,
šum vzdialeného mora, čo nám
premývalo pamäť:

a ty uvidíš kamenné levy v snehu
a levíčatá...

9. 8. 1994
I.L.


Mapa štvrtá
PETER REPKA

Priateľka púšť

(Že - lez - ni - ce 7)

I.
Súmrak sa zvíja ako had
v temnom kalichu.

Púšť rozpálená pekárska pec.
Tiché chóry žien.

Ešte dnes večer nás opustí
istota drahokamov, vonných farieb,
pestovaných vlasov a hladkých lýtok.

Máme všetky       doklady        pri sebe?

Sme prachom a dusíme sa prachom
neživých slov v krajine,
ktorú nemáme poistenú.

Guvernér sľuboval iba púšť,
prieskumy pamäti
a my sme jasali.
Brali sme to i s pieskom,
i s víchrami.

Keď prokurátor zakázal
perspektívu železníc,
bola to iba chvíľa
v hľadaní pravdy
o Ostrove.

Cítili sme ako sa vzďaľujeme
jeden druhému
ako iba On sprítomňuje
spoločné napredovanie.

II.
Miesta
na odkladanie neskladných bremien
som obchádzal ako mor.

Listy sám sebe, do vlastných rúk
vláčil som neotvorené so sebou.

Ani na chvíľu som neopúšťal batožinu,
cenníky šarkanov lietajúcich lyžiarov,
plány prívesov, bylinky na zníženie tlaku,
koňak na zvýšenie, mastičky na tvorenie
pigmentu a prostriedky na odstránenie pigmentu.
Umelé kĺby, najmenší šijací stroj na svete
a lupene jabloňových kvetov.
Kvapky, ktoré vracajú slzy a sliny,
hebké látky, tekuté korenie
a cestovné poriadky pobrežnej plavby v Nórsku.

Ako kríž som nosil
sentimentálne zážitky tehotných princezien,
nechty z umelých hmôt a zuby ako pravé,
vibračné prístroje na schudnutie i vzrušenie,
priesvitné lodičky a heraldické príručky,
vábničky a manžetové gombíky s parožím.
Ceruzky, ktoré píšu potme, fajkový tabak
s vôňou rumu, filmy falošných farieb a filmy
okamžitých obrázkov, návody na udržiavanie
kojencov v úsmevoch, vetrovky a vetrové cukríky.

Atlas diaľníc kdekoľvek, obojky pre psov,
atrapy kostí, preparát pre nervózne dieťa
čo neovláda pravopis, koľajničky, výhybky,
strážne domčeky, rúž s príchuťou coca-coly, lak,
„keď nebude zlatý, môže byť strieborný“,
lístkové zlato na náhrobné kamene
a listy z Taize.
Parochňu brunet, strednej veľkosti.

Vyložené sú vagóny,
niet čo skrývať.

Ani minerálku Vincentku a kyslú kapustu,
oštiepky, bryndzu, klobásky,
drevenné misky a vyšívané obrusy,
modranskú a modranské,
bábiky zo šúpolia,
a odkazy ušlým dcéram, ich zabudnuté
nohavičky a krupičnú kašu ich bábätkám.

Bol to pot i cesnak.
Staré harmónium horelo
v batožinovom vozni.

Strach poukladaný v čiernych kufroch
voňal ako vypraté košele slepcov.

III.
Noc mala unavených,
bezmocní mali noc,
bezvodné potoky,
záplavy Sahary.
Plní spánku a snov, smädní,
neučesaní, naboso, pážatá,
princezné, učiteľky fyziky.

Toto je chvíľa,
keď prikázali slepý mak,
malátnosť dobrých
a nedôslednosť pokorných.

Cesta sa volá Piesok.
Spoznal som desať domov pod traťou,
slnečnice sivých sĺnc a loptu,
ktorá sama sebe poskakovala
hoci sa už nik nehral.

Vrabčatá s kuframi
vrhali sa proti lokomotívam,
krátko pred príchodom predmestského.
S príkorím prilepeným na krídlach.

Domovy sme si chránili v dlaniach.
Vyhýbal som sa pohľadom
okná som si nevšímal.
Vedel som prečo.
Kto sme?
Akým rodom zrodení,
akým zradení?

Našli sme medzivrstvy
a pád, krvavo rozbité koleno
priklincované k podvalom na štrku.
Ako ľadovec zažiaril úsmev,
v každom oku okna svietili ľalie.


Mapa piata
IVAN ŠTRPKA

MEDZIHRY. BÁBKY KRATŠIE O HLAVU

(I.) – ach, (podľa vzoru Vodcu); (ach, Vodcu by

– ach, (podľa vzoru Vodcu); (ach, Vodcu by
bolo treba) (obesiť). A prevyšujúc (všetky)
bábky aj živých, Poleno I. Neotesaný, (bez tieňa,
bez tváre, bez parochne, bez hlavy, bez rúk, bez
nôh, bez bázne, bez hany aj bez slova, bez kom-
pasu, a celkom bez seba) (v bodavom svetle
metodickej zúrivosti) vtŕha na scénu a
                                              (ó, Mein Kampf!)
spolu s ním (celá tá) definitívna a neodvratná deš-
trukcia (mo)mentálnej apokalypsy: (dupanie; bú-
šenie; trieskanie; váľanie a trhanie) – papier (na
všetkých stranách) (sa borí), horí a prepadá sa pod ná-
razmi (a pod náporom neskutoč-
ných hromov a bleskov, olova a celkom naturalistickej
vody) v sinavej búrke (bábkového) pekla bez bábok –

– nakoniec vpadá na (vymetenú) scénu snehobiele
Predlaktie a nahé biele Koleno (holé a živé) s pramien-
kom (sviežej) krvi (ktorá práve vymoká); drepí a kľa-
čí. Stmieva sa. Ten, kto je divák ani nedýcha; tele-
fón chrčí v pásme elektrických skratov; (zvonec
je rozšliapnutý); opona (dávno spadla) a (ja sám)

(sám) pred otázkou otázok (tak ako Jób a o pár tisíc-
ročí neskôr C. G. Jung) kladiem si na ústa ruku –

(II.) – toto je smiech (ó, radostný Nietzsche), (fröhliche;

– toto je smiech (ó, radostný Nietzsche), (fröhliche;
gaya) (la gaya scienza) blizúčko
tomu (smiatiu sa) z celej pravdy
                                                             ľahký
smiech (mechanicky), (na prasknutie) napínanej nite;
(prázdny dych) pripomínajúci androidov; priesvit-
ná úzkosť v šuchotaní stránok (v starých
univerzitných palácoch knižníc), (hlboké grimasy
démonov poznania a vysychajúceho rozumu)
vylievajúcich (ako moč zožltnuté) svetlo do noci
aj do dňa; prerývané (koktavé) holé ticho
(večne) filozofujúcich kostí;

                         a drevená hlava sa ďalej
(veselo) kotúľa (Purpurovým, Ružovým aj Fialovým ná-
mestím) a (červená) niť sa trhá (práve vo chvíli,
v ktorej kričia a) usínajú živí.
Mŕtvi sa boja živých

a bábky triumfujú (samy) s meravým úsmevom
na povrchu, lesknúcom sa ako (prepukajúce
teatrálne) zúfalstvo, sekundu predtým
(ako sa – bez výstrelu – zrútia NIKAM)
z neistých nôh –

 

(III.) – dieťa vedie (bábku) slepca. Stredovek. A noc

– dieťa vedie (bábku) slepca. Stredovek. A noc
sa blíži (v hlave bábky). Hlboko, (t.j. plytko
v beľme bábky) je nakreslená škrupinka tmy hneď
pod škrupinkou svetla, ale (ani jedno, ani druhé)
nevychádza (z nej) von. Idú len (neisto a bez slov)
vedľa seba (v blatistom šere) po neznámej ceste.

(Zatiaľ čo – vonku –) fascinuje
a dojíma to, čo sa vyvinie (napríklad) medzi (člo-
vekom a zvieraťom); napríklad (keď ho človek chová):
(vzťah.) Jedna z najväčších vecí (života
a smrti) prekračujúca z oboch strán (aj ľudské
svetlo noci aj zvieraciu tmu dňa).
                     Zatiaľ čo bábky, s obručou
sivej zóny v hlave (rozpínajúcej sa medzi svetlom a
tmou) – zatiaľ čo bábky – nehybne (a ľahostajne,
bez pohnutia ako slepci na pobreží) pozorujú živých
(plávajúcich) pozorovateľov veľrýb, ktorí pozorujú (živé)
plávajúce veľryby –

More je v nitiach. Noc stojí. Blíži sa
(k nám) stredovek (bábok), plný nespojitosti (plá-
vajúceho svetla a) (harpúnovej tmy). Sivá obruč
(ich delí a) bezbolestne zviera: nič drží; všetko
nepustí.
                      Čo je tá sivosť (ukrytá v hla-
vách bábok)? A kto je dieťa? Kto slepec? Kto
zablúdi (v tom) temnom lese,
                     v ktorom (bez svetla,
bez ozveny a celkom bez pohnutia) leží ťažké
a nemé drevo (na kosti budúcich veľrýb a)
na bábky –


Mapa šiesta
ANGELA REPKOVÁ

HERBSTHAIKU

Seht dort hinterm Zaun
welkend die rote Rose
verdämmert im Herbst

Oktoberlaubmeer
noch tauchen Herzen hervor
aus der bleichen Flut

Noch spielen Meisen
im windzerzausten Gelbhaar
der Trauerweide

Novembernachtwind
rüttelt am Fensterladen
streicht durch die Seelen

Das Futter wird knapp
Krähen auf nassem Asphalt
hacken Igelaas

Auf Dornen kauert
Schwesterchen Elster wie Nacht
in frühem Schneefall

JESENNÉ HAIKU

Pozrite za plot
Vädnúca červeň ruží
stmieva sa v jeseň

Lístie bledý prúd
ešte prináša srdcia
do mora ticha

Hravosť sýkoriek
v rozviatych žltých vlasoch
tých smútočných vŕb

Vietor Tmavonoc
trasie okeniciami
na dušiach vyhráva

Potrava mizne
Vrany na mokrej ceste
Mŕtvy jež je zob

Na tŕní kúše
sestrička straka jak noc
v prvom snežení

Preložil Peter Repka.

ROZLÚČKA

(osamelým bežcom)

Na prvom nástupišti
ani dnes ani zajtra
so svojim nákladom a s tebou
odchádza nočný vlak
k tmavému ohnisku
dychom svojho pohybu
spieva mohutnú pieseň
strháva nás
v neodolatelnom ťahu
vetrov ciest
plápolajú vlasy a ruky
obraciame sa
znovu sami
a spomíname si na maličkosti

Už v polospánku
prejdem si po líci
kde sa ma včera dotkol vánok
alebo mávnutie anjela

Bratislava, 1988


Mapa siedma
OLEG PASTIER

SACRE ET MASSECRE DE L'AMOUR

Večer ktorý vyhĺbil naše lúčenie
J. L. Borges

1
Na tajných mapách
zeleňou osmahnutých spáčov
pustošíš zátišia
driemajúcich fliaš

2
Nenávratný
je tvoj bozk
ktorý vypadol
z registra náhod

3
V ústach
hustý a horký
ako hraničná čiara

4
Do krovín
láka
ženy zajačích úmyslov

5
Keď ešte
v ich teplých telách
rastie tráva
a prst blúdi
po nenapísanom
slove

6
Keď ešte
ani tvoja moc nad nami
nie je taká mocná
aby sa nemusela báť

7
A tebou
z prahu obilia
sfúknutý
zlatý peľ
stáva sa iba
jalovinou
ako semeno
ktoré nestačilo vyfŕknuť

8
Tu
na konci mentálne postihnutej
krajiny
za bezstarostnými oknami
dvere bez zámkov
atlasy bez máp

9
Tam
v hlbokom lese barbarov
kam krásne dni
prichádzajú po uhlopriečkach
hadích stôp

10
Tu
v zadnom dvore podvedomia
barbarských spáčov
rozviera sa
dlaň snov
akoby z veľkej hĺbky

11
Tam
na konci mentálne postihnutej
krajiny
kde nová
nehybnosť
Newtonových starých
telies
zatiahla záves

12
Tu
a
nikde
inde
nikde
tam


Mapa ôsma
FERNANDO PESSOA

Álvaro de Campos: Trafika

Nie som nič.
Nikdy nebudem nič.
Nemôžem chcieť byť nič.
Okrem toho, mám v sebe všetky sny sveta.

Okná mojej izby,
jednej z miliónov izieb na svete, o ktorej
nikto nevie, komu vlastne patrí
(a keby aj vedel, čo by sa dozvedel?)
hľadíte na tajomstvo jednej ulice,
po ktorej sa ustavične hmýria ľudia sem a tam,
na ulicu, do ktorej neprenikne nijaká myšlienka,
na skutočnú, na túto neskutočne skutočnú a konkrétnu,
               nespoznateľne určitú ulicu
s tajomstvom vecí pod kameňmi a bytosťami,
so smrťou, ktorá pokrýva steny pliesňou a ľudí šedinami,
s osudom, poháňajúcim vozidlá všetkého po ceste ničoho.

Som dnes zronený, ako keby som sa dozvedel pravdu,
vidím tak jasne, akoby som bol tesne pred smrťou
a posledné bratské gesto voči veciam
akoby bola rozlúčka, kým tento dom a celá strana ulice
sa prepája do súpravy vagónov, hvizdnutie
na odchod zaznie z mojej hlavy,
s trhnutím nervov a vrzgotom kostí sa už-už všetko pohýna.

Som dnes zmätený ako človek, ktorý sa zamyslel,
našiel riešenie a vzápätí ho stratil.
Som dnes rozpoltený medzi vernosťou, ktorá ma viaže
k trafike na druhej strane ulice, ako ku skutočnej veci vonku
a pocitom, že všetko je sen, ako ku skutočnej veci vnútri.

Zlyhal som vo všetkom.
A pretože som nemal nijaký plán, všetko je možno ničím.
Pred ponaučeniami, ktorými ma obšťastňovali,
som unikal oknom obráteným do dvora,
s veľkými predsavzatiami som utekal až do polí.
Našiel som tam len obyčajnú burinu a stromy
alebo ľudí, ktorí boli takí istí ako iní.
Odstúpim od okna, sadám si do kresla. Na čo mám myslieť?

Čo môžem vedieť o tom, čím budem, ja, nevediaci
čím som? Byť tým, čo myslím?
Navymýšľam si čokoľvek.
Toľkí si namýšľajú, že sú tiež tým istým,
že toľko ich ani nemôže byť! Génius? V tejto chvíli
sa stotisíc mozgov považuje za géniov ako ja,
ale dejiny si možno nezaznačia ani jediného z nich
a z koľkých dobytí vrcholov v budúcnosti zostane iba sračka!
Nie, neverím v seba.
Vo všetkých blázincoch je plno šialencov plných istoty!
Ja, ktorý nemám nijakú istotu, som istejší, alebo
menej istý? Nie, ani sebou samým...
V koľkých podkroviach alebo iných dierach sveta
snívajú práve v tejto chvíli géniovia-pre-seba-samých?
Koľko vysokých, ušľachtilých, oslnivých ašpirácií –
fakt vysokých a ušľachtilých aj oslnivých
– čert vie či uskutočniteľných –
neuzrie nikdy svetlo sveta alebo nájde iba
samé hluché uši?
Svet patrí tomu, kto sa narodí, aby ho dobyl
a nie tomu, kto spriada sny spravodlivých, že raz
ho možno dobyje.

Sníval som o skutkoch väčších ako Napoleonove.
Na moju pomyselnú hruď som privinul
zástupy väčšie ako tie Kristove.
Tajne som sformuloval filozofiu akú nespísal dosiaľ
nijaký Kant. No pritom som
a navždy zostávam človekom z podkrovia,
som ním, hoci tam nebývam.
Budem vždy ten, ktorý sa pre to nenarodil.
Budem vždy ten, ktorý mal nadanie.
Budem vždy ten, ktorý čakal, že sa mu roztvoria
dvere uprostred steny, ktorá nemá vchod,
ten, ktorý spieval pieseň Nekonečna na hambalku
a počul Hlas Boží v zasypanej studni.
Veriť v seba? Nie, len v číre nič.
Príroda, zaplav moju horúcu hlavu
svojou páľavou, lejakom, vetrom, ktorý
drsno siaha do vlasov – a hotovo, nech
sa deje čokoľvek alebo nič.
My, otrockí kardiaci hviezd
sme dobyli celý svet ešte skôr, než sme vstali z postele,
ale prebudili sme sa a svet je matný, nejasný,
vstali sme a on je cudzí, vzdialený,
vyšli sme z domu a hľa, pred nami je celá Zem
aj slnečná sústava, Mliečna dráha a Neurčito.

(Len jedz tú čokoládu, maličká,
len papaj! V ničom na svete
predsa niet toľko metafyziky ako v čokoláde.
A všetky učenia sveta nedokážu viac ako jedna cukráreň.
Jedz, zababranček, len si daj!
Kiež by som vedel takto úplne vychutnať čokoládu ako ty!
Lenže ja premýšľam a keď z nej sťahujem strieborný papier
                            zvaný staniól,
odhodím všetko na zem, ako som to spravil so životom.)
No z trpkosti, že zo mňa nič nebude
zostane aspoň letmá kaligrafia tejto básne,
stĺporadie ustupujúce do Neskutočna.

Aspoň ja sám si uštedrím opovrhnutie bez sĺz,
vznešeným gestom odhodím vlastnú špinavú bielizeň
ako vlastné ja bez označenia, do behu vecí
a budem trčať doma bez košele.

(Ty, ktorý ma utešuješ tým, že neexistuješ
alebo ty, grécka bohyňa, považovaná za žijúcu sochu
alebo rímska patrícijka, osudovo neskutočne vznešená
alebo hoci princezná trubadúrov hýriaca
rozkošou a farbami alebo hoci nedostupná markíza
s hlbokým výstrihom z osemnásteho storočia
alebo chýrna kurtizána z čias našich otcov
alebo, napokon, dáka tá dnešná, neviem ako to slušne
povedať –
nech už si čokoľvek, inšpiruj ma!
Moje srdce je vyprázdnená nádoba.
A ako vyvolávač duchov privolávam
seba samého, ale nenachádzam nič.
Podídem k oknu a celkom jasne vidím ulicu.
Vidím obchody, vidím chodníky, vidím okoloidúce vozidlá,
vidím život, míňajúce sa oblečené bytosti,
vidím psov, ktorí existujú tiež
a toto všetko ma ťaží ako rozsudok o vyhnanstve
a toto všetko je cudzie ako všetko.)

Žil som, poznával, miloval, dokonca som veril
a dnes niet žobráka, ktorému by som nezávidel len preto,
že on nie je ja.
Na každom vidím handry, rany, lži
a myslím si: ty si možno ani nikdy nežil, nepoznával,
               nemiloval ani neveril
(pretože je možné toto všetko uskutočniť a pritom nič
                z toho nerobiť);
možno si existoval ako jašterica, ktorej odrežú chvost
a ty si stále tým chvostom, ktorý sa zmieta ďalej sám.

Spravil som zo seba to, čo sa nedalo
a to, čo by sa mohlo dať, som nespravil.
Obliekol som si nesprávne prestrojenie.
Spoznali ma takého, aký som nebol,
ja som neprotestoval a tak som stratil seba.
Keď som si chcel strhnúť masku
už sa mi prilepila na tvár.
Kým som si ju strhol a uzrel som sa v zrkadle
už som zostarol.
Bol som opitý, už som si nevedel
obliecť prestrojenie, ktoré som zo seba nezhodil.
Masku som zahodil a spal som v šatni
ako pes, ktorého panstvo strpí
lebo nehryzie.
A ešte to aj popisujem, aby som
ukázal, že som pri tom všetkom nad vecou.

Hudobná podstata mojich zbytočných básní,
kto mi pomôže nájsť ťa ako čosi, čo som vytvoril ja sám
a nenechá ma navždy zoči-voči tejto trafike oproti
prešliapavať vedomie môjho bytia
ako koberec, o ktorý sa potkýna opilec,
ako rozhožku, ktorú možno kúpiť na každom rohu
za päť prstov.

Ale majiteľ Trafiky podišiel k dverám a zostal v nich stáť.
Premeriavam si ho s nepríjemným pocitom stŕpnutia šije
a s nepríjemným pocitom nepochopenej duše.
On raz zomrie a ja zomriem tiež.
On zanechá vývesný štít, ja zanechám básne.
A potom postupne zomrie aj tabak aj básne,
o istý čas zomrie aj ulica, v ktorej bol vývesný štít
aj jazyk, v ktorom boli básne napísané.
Potom zomrie aj planéta, na ktorej sa to všetko udialo.
Na iných obežniciach iných sústav ktosi ako ľudia
bude ďalej pokračovať v čomsi ako báseň a bude žiť
pod akýmisi vývesnými štítmi –
vždy jedna vec proti druhej,
vždy jedna vec taká zbytočná ako druhá,
vždy to neskutočné také hlúpe ako to skutočné,
vždy tajomstvo hĺbky také isté ako sen tajomstva povrchu,
vždy toto alebo tamto alebo ani jedno ani druhé.

Ale akýsi človek vošiel do Trafiky (aby si kúpil tabak?)
a hmatateľná skutočnosť zrazu padá priamo na mňa.
Vzopriem sa v kresle, energicky a ľudsky zaujato
púšťam sa do písania tejto básne, v ktorej hovorím opak.
Zapálim si, kým uvažujem o tom, že ju napíšem
a vychutnávam v cigarete oslobodenie od všetkých myšlienok.
Nasledujem dym ako vlastnú dráhu
a v tomto roztvorenom okamihu zasvätenia prežívam
oslobodenie od všetkých špekulácií
a vedomie, že metafyzika je iba následok chvíľkovej nevoľnosti.

Pokojne sa opriem chrbtom o operadlo
a fajčím ďalej.
A budem pofajčievať, pokým mi to Osud dovolí.
(Možnože, keby som si zobral za ženu
dcéru mojej práčky, bol by som šťastný.)
S tým všetkým vstávam z kresla. Podídem k oknu.

Ten človek vyšiel z Trafiky. (Strčí si drobné do vrecka nohavíc?)
Poznám ho, veď je to Esteves bez metafyziky.
(Majiteľ Trafiky podišiel k dverám.) Ako v dôsledku
božieho vnuknutia sa Esteves obrátil a uvidel ma.
Zakýval mi, ja som mu zakričal Zbohom, Esteves! a vesmír
sa mi znova obnovil bez ilúzií a nádeje, a Majiteľ Trafiky sa usmial.

Z portugalčiny preložil František P. Osoba.


Skupina OSAMELÍ BEŽCI vystúpila verejne roku 1964 ako básnická a iná iniciatíva. Jej verejné pôsobenie malo dvadsaťročnú pauzu.
DEŽO URSINY (1949-1995) skladateľ, spevák, gitarista, spisovateľ. Autor dvanástich albumov. Filmová hudba. Vedúca osobnosť rockových skupín Beatman, Soulman, New soulman, Provisorium. Autor a dramaturg dokumentárnych filmov. Nakrútil dlhometrážne dokumentárne filmy O rakovine a nádeji a IETSS. Zomrel po niekoľkoročnom zápase s rakovinou.
IVAN LAUČÍK (1944-2004) básnik a učiteľ. Spoluzakladateľ básnickej skupiny Osamelí bežci. Vydal viacej knižiek poézie. Vydával neoficiálnu edíciu OB s názvom &. Žil v Liptovskom Mikuláši.
PETER REPKA (1944) básnik a reportér. Spoluzakladateľ básnickej skupiny Osamelí bežci. Autor niekoľkých kníh poézie a kníh reportáží Vstaň a choď. Žije v Offenbachu (SRN).
IVAN ŠTRPKA (1944) básnik. Spoluzakladateľ básnickej skupiny Osamelí bežci. Vydal viacej knižiek poézie. Písal texty pre Deža Ursinyho. Žije v Bratislave.
ANGELA REPKOVÁ (rod. Osburg) prekladateľka slovenskej poézie a prózy do nemčiny. Píše eseje o literatúre. Manželka Petra Repku. Žije v Offenbachu (SRN).
OLEG PASTIER (1952) autor básnických zbierok Tieň Chamraj, Pavúčie hniezda, Duté ticho, Plot, Oko za zub, Možno. Žije v Bratislave.
FERNANDO PESSOA (1889-1935). Portugalský básnik, autor mnohých kníh a autorov-heteronymov. Jedným z nich je Álvaro de Campos.

 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Svetislav Basara
Manipulovanie hviezdami

str. 3

Paľo Bohuš
Jednosmerný rebrík
str. 7

Víťazoslav Hronec
Štyri krátke prózy
Vladimíra Lutrova
str. 17

Hatif al-Janabi
Anjeli milosrdenstva
Adam Szyper
Diabol žid
str. 23

Danilo Kiš
Skladisko
str. 51

Hans Magnus Enzensberger
Bohatstvo tieňa
básne, rozhovor
str. 77

POSTE RESTANTE
Škvrny na stene
Mladá slovinská próza
str. 107

Zeno Kaprál
Česká pojišťovna, a.s.
str. 121

Igol Kalný
str. 143

Janice Elliottová
Poviedky
str. 141

Ondřej Mrázek
Svetlo a tma
str. 151

His Master´s Voice
Giono, Basara, Lukáč, Pastier, Časopisecký monitor
str. 165

ALMANACH
Mapy osamelých bežcov ´96
Laučík, Repka, Štrpka, Ursiny, Repková, Pastier, Pessoa
str. 177


 

 


© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.