|
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
|
|
Fragment
ročník 1996, číslo 1-2
MAPY
OSAMELÝCH BEŽCOV '96
IVAN LAUČÍK & PETER REPKA & IVAN ŠTRPKA
& DEŽO URSINY & ANGELA REPKOVÁ
& OLEG PASTIER & FERNANDO PESSOA
Mapa prvá
- ako úvod
IVAN LAUČÍK
PETER REPKA
IVAN ŠTRPKA
Keď
položíte lopúchový list pod sklo
Keď položíte
lopúchový list pod sklo, prenikne k vám zelená žiara so súradnicami.
Táto mapa ihneď vyžaduje pohyb, vyžaduje stopy, ktoré reagujú na vlhkosť
a svetlo.
&
V tichu sa kolíšete, ste masa plávajúcich rastlín, samotná mapa v mori.
Spresňovanie. Je opak snenia nad vlnami. Pohyb dát. Zaplavujúcich a
obnažujúcich, neznačiacich zatiaľ nič v priestore, ktorým ste (bez okrajov).
&
Čo je skutočnosť? – pýta sa mapa. Mierka a možno aj smer – odpovedá
si (v tichu bez miery). Jej neskutočný život je skutočnosťou: skracujúcim
sa tieňom na skale. Ó chronometria! Pritom nikde nieto dosť piesku do
presýpacích hodín! A tak cestujete so starou kamennou korytnačkou po
práve sa rodiacich slepých mapách. Vysúšaných horúcim vzduchom a rozpadávajúcich
sa na štvorce jej panciera. (Mandala je živá!)
&
Uberáte sa na severovýchod, aby sa naplnil obrazec vašich ciest.
Ivan
Laučík
Môžete
povedať, kedy je dulová marmeláda zrelá?
– Môžete
povedať, kedy je dulová marmeláda zrelá?
– Nemám žiadne vedomosti o dozrievaní lekvárov.
– Nezapierať! Všetko vieme. Od koho ste naposledy dostali zaváraniny
z nepriateľského zahraničia, s nálepkami v cudzom jazyku?
&
Veď sú to mapy koreňov stromov.
Prečo nie.
Ešte neboli.
&
Hranice ceremónií, kde plány zbytočne a hriešne stroskotávajú, okúzľujú
prieskumníkov rečou minulých ľudí, jazykom, ktorý zvádza, ale nepreniká:
„Máme i novšie, ako tieto rozpadávajúce sa, ale podľa tých máp by
ste nenašli, čo hľadáme.“
&
Na znovuobjavených mapách pomedzia svetielkujú radosť, nadšenie a prekvapenie
pána Röntgena, keď dvojrozmerne preniká zlomeninami trojrozmerných Ukazovákov.
Pulzujú na nich životodárne i zradné siete žíl, nervov, kanálov komunikácií
i sídiel. Ako čisto objíma spriaznených telepatia!
Sám si, s darom života, mapou celého vesmíru.
Prednosťou máp je zobrazovanie veľkého v malom. Mesto v bodke, Boh v
človeku, cesta v čiarke, vždy sú načrtnuté bezohľadne k merítku. Na
spoľahlivých mapách sú už vyznačené i cesty, ktoré ešte len budú. Mlčanliví
kartografi, treba dodať, nezakresľujú miesta, ktoré ich v myšlienkach,
slovách a v skutkoch nerozohriali.
&
Nie každý, kto sa naučil čítať, vie čítať mapy.
Aj majiteľ máp, ak drží mapu naopak, nič nevidí.
&
Návštevníci jaskyne Slobody, bez mapy, radšej sa hneď po vstupe spýtajú:
„Pán Sprievodca, a Organ bude?“ Bude, uspokojí ich rozrečnený muž s
karbidkou.
Pri všakovakých umelo osvetlených zaujímavostiach ľahko sa pozabudne
na to podstatné, čoho sme sa nemienili vzdať.
Keď sa už, už objavuje svetlo východu, turisti sa, pre istotu, opäť
pýtajú: „Pán Sprievodca, a Organ bol?“
– Bol!
– Ó, Jesus!
Peter
Repka
Tieto
mapy sú
Tieto
mapy sú klam. Tieto
mapy sú na čítanie. Tieto mapy sa dajú čítať s prižmúrením oka, milý
čitopisateľ.
&
Tieto mapy poukazujú na skutočnosť, ktorá sa tvorí v nich samých. Vodstvo
týchto máp čerpá z vlastných prameňov, atakďalej.
&
Pýtaš sa, kde je teda holá skutočnosť? Tieto mapy sa premietajú iba
do nás – do teba a do mňa, milý hypocrite lecteur. Robiac z nás
jeden cestovateľský prízrak. Teda, aspoň majú tento sklon.
&
Tieto mapy sú skôr topické ako topografické. Rozhodne však nie sú utopické.
Miesto, ktorého sa dovolávajú, tkvie v nich samých. A je to, podľa istých
indícií, možné miesto činu.
&
Tieto mapy sú mimo vopred vytvorenej legendy. Nie sú vsadené do siete
hotových súradníc. Ony samy sú plávajúcimi súradnicami. Samy vytvárajú
sieť. Ďaleko od nudy holej triangulácie.
&
Tieto mapy sú klam, ktorý chce na kúsku cesty bezostyšne čítať nás.
A čítať – ako vždy aj tu – značí čosi ako vytvárať.
&
Tieto mapy sú vlastne tým, čo im jazyk na slinu prinesie. Čo presakuje
cez ich okraje. Vlastne práve to, čo presakuje z nich je ich skutočným,
na pohľad takmer agramatickým materinským jazykom v stave vznikania.
V stave čírej nevyhnutnosti. V stave nadbytku. V stave nedostatku. V
stave prepukajúcej krízy. To jest v stave akcie.
&
Tieto mapy spočívajú na nespočinuteľnosti v jednotlivých bodoch. Na
nestíchnuteľnosti v bodke.
&
Tieto mapy sa možno dajú vnímať ako podnet na rozhovor. O situácii topografie,
topografa aj náhodného cestovateľa.
&
Na týchto mapách stále čmudí duch začiatočníkov.
&
„Hrajme túto hru. Už obyčajné rozkladanie mapy je súčasťou rituálu,
ktorým sa veci dejú“, hovorí náš tibetský priateľ I. N.
&
Toto sú veľmi individuálne rozkladacie mapy na ľahký dotyk, na letmú
orientáciu v tom, čo sa samo orientuje, lebo sa hľadá, ale neblúdi.
A nechce blúdiť. Veď už len čírou svojou existenciou, ako akási chimerická
znaková alternatíva realitity v realite, pretína v jednom bode – presnejšie
možno v jednom tanci, pretože nemožno jednoznačne identifikovať ten
bod – aj to, čomu hovoríme skutočnosť aj to, čomu hovoríme blud. A takto
sa aj otvára čítaniu.
&
Tieto mapy sú – napriek všetkým pochybnostiam – roztváracie básne. A
báseň nie je informácia. Je to, čo plodí informácie.
&
A autor je tu možno iba stály rukojemník komunikácie. Nič viac.
&
Komunikácie, ktorá smeruje priamo, najkratšou cestou, ale odohráva sa
okľukou, ktorej peripetie najzreteľnejšie poukazujú na blízkosť významov
ležiacich „mimo všetkých pokusov dorozumieť sa“. (To v úvodzovkách
tvrdí Manfred Frank.)
&
Tieto mapy sú tajné zo svojej tretej strany.
&
Kód je v týchto mapách. Význam cestuje. Cestuje v tebe celý tento životaschopný
topografický klam? Presakovanie máp cez okraje pokračuje. Veselo cestuj
s nimi prstom po holej skutočnosti, milý stroskotanec, mon semblable,
mon frére. Tá holá fatamorgána pred nami je skutočná. Vezmi si,
prosím, toto malé varovanie na cestu.
Ivan Štrpka
(Francúzske
slová sú citát z Baudelaireovho predslovu ku Kvetom zla: „pokrytec čitateľ,
môj blížny, môj brat“.)
Mapa druhá
DEŽO URSINY
(† 2. 5. 1995)
Toto
spievam
VLČÍ SEN
S jasavým
krikom rastu vo svaloch sa borím
do sviežeho snehu.
Lížem ho vyprahnutým jazykom.
V kostolnej veži
mi ticho straší blížiaci sa odmäk.
Nad hluchonemou riekou duní dutý zvon.
Zaviate
holé konáre v sebe taja listy.
Skrehnutá, náhle precitnutá prsť vo švoch ostro praská.
Meraví vtáci sa rozpŕchli -
a hneď zas živo zlietli.
Na oceľovom nebi to temne iskrí.
Psy vrčia. Ceria zuby.
Láska.
S kvílivým
spevom letu v drsnej srsti sa rútim
zo strmého brehu.
V oblúku nahej dúhy krúžim pod nebom.
A na plynúcej mihotavej hladine sa až za obzor rozsvecuje
neúprosne nežná sivá vlčia stopa,
ktorú som vlani koncom zimy zľahka usínajúc nechal za sebou.
VEĽKÁ
VLAKOVÁ LÚPEŽ
Niečím
som sa previnil,
ale už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Strieľaš mi suchú jasnú facku:
„Viež už?“
Neviem.
„Choď si kľaknúť tvárou k stene. Pekne si to rozmysli.“
Kolíšem sa jednotvárne tvárou k čistej bielej stene.
Predomnou sa rozsvecuje chrbát starej knihy.
Pohrávam sa s písmenkami. Rozmýšľam. Čosi tuším.
Rozhádžem ich. Usporiadam.
Splývam s nimi.
Tuším, že si rušňovodič na rušni, čo stále letí,
nikde nikdy nepostojí. Ty ma vozíš.
Ty ma hrešíš. Ty ma biješ. Ty si za mňa zodpovedný.
Čo som to len urobil?
Neviem sa rozpamätať.
Vytrhol ma neľútostný protivietor,
alebo som z tvojho vlaku vyskočil?
Čosi
už viem. Niečo vidím.
Až sem som sa prikopŕcal po trávnatom brehu.
Včely bzučia. Rieka šumí.
Som tu celkom na začiatku.
Ešte bez sivého snehu.
V žilách cítim, po čom túžim:
až narastiem, budem rušňovodič.
Strojvodca aj cestujúci.
Ihneď to aj uskutočním.
Svoj vynález rýchlo kreslím čínskymi pastelkami:
koľajnice, zopár kolies, vagóny a rušeň,
všade vôkol biely obzor,
nad obzorom biely dym,
vlak, čo nikdy nezastaví.
To ja
som ten rušňovodič, čo veselo blčí v peci,
vyráža von z kotla v bielej pare,
čierny od sadzí.
Čo a kam to veziem? Čím som práve naložený?
Živým pieskom? Snivou vodou?
Oslepený ostrým suchým protivetrom
kolíšem sa jednotvárne,
cez spánok mi tečie slza.
Predomnou sa náhle tak ako blesk zjaví čísi známy chrbát.
Kov ohlušujúco kvíli o kov, piesok škrípe, para syčí.
Slnko páli ako sauna.
Ako piaď malý, holý, stojí na trati chlapec,
zaskočený, vyľakaný.
Rieka šumí. Včely bzučia.
Kráčam k nemu.
Čosi tuším.
Niečím
som sa previnil.
Dávno už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Pocit viny, že som živý.
To ja som ten rušňovodič v exprese bez konečnej,
na rušni, čo stále duní.
Ja ťa vozím.
Kolíšem ťa jednotvárne.
Ja ťa budím.
Čosi tuším.
Nemusíš mať pocit viny, otec, nie si živý.
Viem však kúzlo. Oži.
Práve som ti odpustil.
Vynáram
sa ticho z písmen dávnej knihy.
Kolíšem sa tvárou k čistej bielej stene.
Včely bzučia, rieka šumí.
Predomnou sa rozsvecuje tvoj pokojný živý úsmev.
Vykradnutý prázdny expres sa do noci ďalej ženie.
SPOJENIE
POČAS ĽAHKÉHO JARNÉHO PÔSTU
Už si
si zase spomenula, že zabúdaš?
Zase sa dnes cítiš akási osamelá?
Treba ti každú vec dva-trikrát povedať, lebo si nahluchlá?
Práve ti uletela jediná zlatá včela?
Bude ti
určite stačiť
pomalá skleróza
a nežne sivý zákal
a krivá chrbtica na to,
aby si nevidela,
aby si necítila,
aby si ničím nehýbala?
A čo ten
ako blesk jasný pád z mosta do prosta,
pád zo sna do prázdna,
keď si si odbehla nakúpiť a mňa si nechala iba tak pobiehať,
až som sa ti stratil a neodvetil,
keď si ma volala bez konca dusená prízračnou nemou hlinou
v zosuvoch pôdy,
keď som sa odmlčal,
keď som spal?
Bojíš
sa zimy?
Nie si dosť krásna?
Bojíš sa vetra?
Máš závrat z prázdna?
Bojíš sa bdieť aj spať?
Si málo milovaná, duša moja?
Predstavuješ si to všetko trochu inak?
Nevieš už, či si niekomu potrebná,
nechceš sa vnucovať,
nemáš čo vziať či dať,
zunovalo sa ti rásť,
neoplatí sa ti už umývať,
je moja chvíľková či večná rakovina tvoja vina?
A či to všetko z hladného rozmaru prvého jarného slnka
na mňa len hráš?
A nezabudla
si na to, že zabúdaš?
Naozaj ťa dnes strašne bolí hlava?
Vieš ty
čo, keď ťa tak počúvam,
mám jeden nápad:
zahoď tú samým nešťastím vypchatú lenivú dutinu do kúta.
Spojenie stále ďalej trvá.
A skutočne
si stále pamätáš, že zabúdaš? Ó, ak je tak –
slávnostne sľubujem: budem sa s tebou od pôstu do pôstu
zľahka a bezhlavo zhovárať o istom
tajnom a smelom pláne.
To som ti práve dnes chcel jasne povedať.
Tak to už nevešaj.
Už to
viac nevešaj.
Si
v tom posledná aj prvá.
HARAKIRI
Dosť
bolo cudnosti,
čo hru stále kazí.
Vynesme svoje tromfy.
Oživme túto party.
Ak máš, tak si pridrž klobúk,
pofrčíme z kopca dolu.
A hrajme bez zlosti.
Tu sú moje karty.
Doma som
nepočúval.
V škole som sa neučil.
Preto sa neviem chovať.
Preto som ostal sprostý.
Stále som vyrušoval,
s dievčinami koketoval,
onanoval, fajčil, slopal,
donášal na kamarátov.
Zázrak, že mám zdravé kosti.
Narobil som kopu detí.
Semafor na „STOP“ svieti.
Pretože som rozmaznaný
tak ako to chcela mama,
možno ma ľahko klamať.
Lenže ja lož potrebujem,
pretože na nej spočívam.
Luhám ako istá krásna dáma.
V každom vidím iba seba.
Nič iné v tej lebke nemám.
Vlastne pardón: ešte dieru,
kadiaľ strkám kusy sveta do mašiny,
z ktorej sa sypú mince.
Každý deň ich prepočítam.
Ženiem sa za každým sústom.
Nádherné zlaté mince.
Také
nemá nikto iný.
A keďže prísť o ne nechcem,
nerád tu vidím hostí.
Nik nemusí vidieť bordel,
ktorý mám v domácnosti.
Milý priateľ,
tento môj holý život
už na prahu dospelosti
je zhola bez dôstojnosti.
Dosť už bolo strašnej hanby.
Hľadám recept, ako sa spasiť.
Kadiaľ chodím, tadiaľ zháňam.
Špehujem a lovím
u tibetských mníchov.
Ó, ako by bolo krásne
rozplynúť sa v pokore
ako čistá slza v mori.
Ako kvet čerešne v splne
explodovať pýchou.
Lenže nie som kvet čerešne.
Ani čistá slza.
Som len jeden rozmaznaný,
rozháraný chumaj.
V lebke mi už chvíľu víri
myšlienka na harakiri.
Predtucha okamihu.
Ďalej už v ostrom strihu.
Roztváram čínsky nožík.
Páram si ostrím brucho.
Zvŕtam čepeľ v mieste hara.
Tebe sa zdá, že táram?
Až sa
z chuti vynadívaš,
keď už budem vykúpený,
zbav ma tej hlúpej driny,
šikovne mi zotni hlavu.
A ten neúnavný mozog
pokojne predhoď supom,
páchnucim mrchožrútom.
Nech je raz užitočný.
Nech im je len za potravu.
To sú
všetky moje tromfy.
Ako sa ti ráta party?
Mám tu ešte prázdny rukáv.
To sú moje karty.
A ty?
Všetky
piesne-básne Deža Ursinyho († 2. 5. 1995) sú z jeho CD dvojalbumu TEN
ISTÝ TANEC (ARTA, Praha 1992).
Mapa tretia
IVAN LAUČÍK
Horúci
popol
Prvá zastávka
v Taliansku. Pijeme vodu na toaletách benzínového čerpadla. Brieždi
sa. Traťmajster čistí koľajnice od kameňov – je priďaleko na akýkoľvek
signál.
Pútnici do Ríma už sedia v autobuse.
Čakajú ich Benátky, zajtra sa zobudia v Ríme, kde by ešte mali žiť niektorí
z Najnovších.
„Pane, doprial si mi túto cestu s pútnikmi za pápežom, ktorý je aj tak
na zdravotnej dovolenke. Daj, nech uvidím Talianov, ktorých mená som
v sebe opatroval ako mená vchodov do Labyrintu.“
A za mojou b e z h l a s n o u prosbou zaznela v autobuse
pieseň „Slovenská rodná dedina“, šláger ako stvorený na privítanie Slnka.
* * *
Zobudili
sme sa pri benzínovom čerpadle
nad Rímom: iné svetlo, iná obloha, neznáme
tŕnisté rastliny okolo parkoviska.
Rím začína
poranením jazyka, kĺzavou jazdou
cez Nerónove pozemky.
Si Elio
Pagliarani? Si Amelia Roselli?
Si Antonio Porta? – pozerám do očí
(všetkým).
Som tiež len pohľad, voda,
ktorá plynie (tebe) v ústrety
Mesto
triangulačných bodov a mramorových škvŕn
za zábradlím
v
hĺbke.
Celý deň
na
tvojich zvlnených dlažbách:
nepočúvať „hlasy“
kým
v očiach plynie
próza vysekaná majuskulou v diorite
až po M... (jadro výpovede) odvliekli
(kedysi)
a zasadili späť na miesto v kameňolome.
Teraz hynie Labyrint,
za svetla v ňom umývajú schody, bez oddychu.
Podvečer
sa blíži
a
noc
pri Tyrhénskom mori
na pozemkoch „pôvodného majiteľa“.
(Akýsi)
Sanguineti si prisadol
k nášmu plynovému variču: v úzkostiach (tiež)
v oneskorenej hmle
nedúfal už, že uvidí
čitateľov: J'ai SOIF? svojich
opuchnutých a zároveň dehydrovaných
: ktorí
sú tiež len pieskom.
Zobúdzajú sa ťažko.
Ja však
mám zelené vlasy, pútnickú palicu
a mierim do slepých uličiek,
kde v poludňajšom slnku (za sklom) chvie sa
„kovová štruktúra cikády“, znak,
že žijeme. Ale pri Palazzo Sacchetti vidno najviac
navŕšenej neistoty –
popol (tiež) odvezú
v igelite
ani stopy po cikáde!...
10. 8. 1992
Umberto Nobile (čo zostalo),
čo sa vzďaľuje.
Pripravujúci
sa,
a nepripravený na prerušenie
toho ja, čo hovorí (dodnes) z tŕnia nahé,
neprosiace už o nič.
Tieň
vzducholode preniká hmlou
25. 05. 1928, potom
aj / ja
na schodoch
pred zatvorenou
bronzovou šuškou
v rozvalinách obalu „I T A L I E “!
A Pomella
sedí na
ľade mŕtvy, vyzúva si topánky,
všade stopy
ako horúci popol na snehu...
Piaty
deň sme sa chladili
v
kyklopských vežiach, vo vetre,
ktorý pretínal Etrúriu, Toskánsko s Mesiacom
zbaveným vlahy
v autobuse,
pri horúcom motore
a v páľave (iného) jazyka predsa
cvrlikanie...
Z trávy do katedrály, zo skla
do piesku.
Cez hlasy v malej továrničke,
cez nekonečné závity vzduchu nad terminálmi,
divým časom rýchlo rastúcich stromov:
tieň
autobusu sa mihá vo večernom lístí.
Niekoľko Perseíd zažiarilo nad Alpami,
keď sme v mrákotách opúšťali tú zem,
kde by ešte mal žiť Andrea Zanzotto...
A my ďalej,
ďalej, nočnou hodinou,
pod sneh, čo príde.
Poznámky:
Najnovší..., autori zborníka I Novissimi, Einaudi 1965, súčasníci Osamelých
bežcov, v priemere však od nich o 10 rokov starší. Ich tváre som dúfal
nájsť v Ríme medzi dnešnými šesťdesiatnikmi.
Elio Pagliarani, Amelia Rosselli, Antonio Porta... autori stále žiarivých
veršov, ktoré postrehli rozpínajúce sa vákuum medzi tým, čo sa nazýva
„talianska krajina“ a skutočnosťou.
Edoardo Sanguineti..., Turínčan, danteovec v spriemyselnenej krajine,
autor veľkých, často i rozsiahlych básní.
... „kovová štruktúra cikády“..., citát z Paola Volponiho. Práve jeho
dávnu knihu Stará minca som uvidel v Ríme za sklom na poludnie.
Palazzo Sacchetti..., jedno z krátkodobých rímskych obydlí „cikády“
Ingeborg Bachmannovej.
Vincenza Pomella..., strojník na vzducholodiach Norge a Italia, pri
letoch sedával v zadnej stredovej gondole, najľahší, ale zároveň najodolnejší
člen posádky gen. U. Nobileho. Zahynul o 10.33 hod. pri havárii Italie.
Perseidy..., augustový roj meteoritov, vizuálna kulminácia pozemského
leta.
ZÁLIV
Uvidíš
kamenné levy v snehu a levíčatá
priasť
(a) vlnu
klesať do tmy. Sleduj
kameň a vodný dub po hladinu, hlbšie už nepresvieti
lúč.
Bagre
blúdia v kanáloch, načierajú vodu, vlasy,
hmyz. Naozaj už iba hladina
udržiava pravý uhol. Neuhni čiare,
čo sa voľne vydala na púť...
Staré
turistické báchorky
(keď unikne duch)
naplnia chvíľu,
to jediné,
čo máš.
A nezaujíma ťa, čo bude ďalej...
Po všetkom
otvoriť
brány (dokázali
ešte Benátčania).
Udržať aké-také napätie medzi
povrchom
a vnútrom
v SAN MARCO
pred búrkou:
tisíce Európanov, takmer všetci Indovia, Íri,
a deti
pod kupolami!
„S kým to hovoríš?“ pýta sa
Mária.
(s jazykmi, s tŕňmi!)
S tým, čo zomieral dolu hlavou. S Iwanom
pred Warszawou.
Priamo s Petrom, cez
sklené
vlákno,
čo sa nedá kúpiť!
Topografia
musí ustúpiť
životu, t.j. mesto sa ocitne vo vnútrozemí,
len čo odídu
(turisti).
Tu skončilo
zrno barbarov.
A Palác sa prenajíma na jednu noc, zverejňuje
svoje zákutia.
V šiestich
Knihách Odvety
jazyk obstál. V siedmej...
prežili iba zrkadlá.
„...a ktorí neprisahali na zrkadlá,
podpísali svoj ortieľ.“
Preto sú gondoly voľné.
Prázdne, nekonečne voľné,
ako
hovorí vietor.
Tak je
všetko v „docestovaní“. Iné vlny,
iného mora
budeš piť
bez smädu.
Benátky sú len analógia
konca Zálivu.
Veď treba niekde „docestovať“ a rýchlo
konať (v hlbokých vodách).
To nebolo povedané
in absentia!
Vo vákuu
ponechaná
hláska
preklenie Kanál,
stúpaš v
tom zmenšenom
nekonečne,
STRED
už nie je uprostred,
lebo
sa rozpína....,
a to sa nepovie. V noci
je už prázdno
na dosah,
popol odvážajú.
Niekto (!)
hovorí
zo sna (čínsky)
...a Dazzi (volá) ...Da-c'!
Nočná búrka obchádza mesto.
Vtedy
voda pod pamäťou
vystupuje
a rýchlo uniká do hlbšej
samoty.
(Má iné
meno,
ale to isté „rozplynutie“
na konci cyklu.)
Je to TEN
(šíp)
vystrelený
na úsvite?
Kde sa má vrátiť?
Ďaleko
od brehu,
vedľa
tváre
má každý nehybné meno v mozaike.
Hlboké oči, úzke pery,
šum vzdialeného mora, čo nám
premývalo pamäť:
a ty uvidíš
kamenné levy v snehu
a levíčatá...
9. 8.
1994
I.L.
Mapa štvrtá
PETER REPKA
Priateľka
púšť
(Že -
lez - ni - ce 7)
I.
Súmrak
sa zvíja ako had
v temnom kalichu.
Púšť rozpálená
pekárska pec.
Tiché chóry žien.
Ešte dnes
večer nás opustí
istota drahokamov, vonných farieb,
pestovaných vlasov a hladkých lýtok.
Máme všetky
doklady pri
sebe?
Sme prachom
a dusíme sa prachom
neživých slov v krajine,
ktorú nemáme poistenú.
Guvernér
sľuboval iba púšť,
prieskumy pamäti
a my sme jasali.
Brali sme to i s pieskom,
i s víchrami.
Keď prokurátor
zakázal
perspektívu železníc,
bola to iba chvíľa
v hľadaní pravdy
o Ostrove.
Cítili
sme ako sa vzďaľujeme
jeden druhému
ako iba On sprítomňuje
spoločné napredovanie.
II.
Miesta
na odkladanie neskladných bremien
som obchádzal ako mor.
Listy
sám sebe, do vlastných rúk
vláčil som neotvorené so sebou.
Ani na
chvíľu som neopúšťal batožinu,
cenníky šarkanov lietajúcich lyžiarov,
plány prívesov, bylinky na zníženie tlaku,
koňak na zvýšenie, mastičky na tvorenie
pigmentu a prostriedky na odstránenie pigmentu.
Umelé kĺby, najmenší šijací stroj na svete
a lupene jabloňových kvetov.
Kvapky, ktoré vracajú slzy a sliny,
hebké látky, tekuté korenie
a cestovné poriadky pobrežnej plavby v Nórsku.
Ako kríž
som nosil
sentimentálne zážitky tehotných princezien,
nechty z umelých hmôt a zuby ako pravé,
vibračné prístroje na schudnutie i vzrušenie,
priesvitné lodičky a heraldické príručky,
vábničky a manžetové gombíky s parožím.
Ceruzky, ktoré píšu potme, fajkový tabak
s vôňou rumu, filmy falošných farieb a filmy
okamžitých obrázkov, návody na udržiavanie
kojencov v úsmevoch, vetrovky a vetrové cukríky.
Atlas
diaľníc kdekoľvek, obojky pre psov,
atrapy kostí, preparát pre nervózne dieťa
čo neovláda pravopis, koľajničky, výhybky,
strážne domčeky, rúž s príchuťou coca-coly, lak,
„keď nebude zlatý, môže byť strieborný“,
lístkové zlato na náhrobné kamene
a listy z Taize.
Parochňu brunet, strednej veľkosti.
Vyložené
sú vagóny,
niet čo skrývať.
Ani minerálku
Vincentku a kyslú kapustu,
oštiepky, bryndzu, klobásky,
drevenné misky a vyšívané obrusy,
modranskú a modranské,
bábiky zo šúpolia,
a odkazy ušlým dcéram, ich zabudnuté
nohavičky a krupičnú kašu ich bábätkám.
Bol to
pot i cesnak.
Staré harmónium horelo
v batožinovom vozni.
Strach
poukladaný v čiernych kufroch
voňal ako vypraté košele slepcov.
III.
Noc mala unavených,
bezmocní mali noc,
bezvodné potoky,
záplavy Sahary.
Plní spánku a snov, smädní,
neučesaní, naboso, pážatá,
princezné, učiteľky fyziky.
Toto je
chvíľa,
keď prikázali slepý mak,
malátnosť dobrých
a nedôslednosť pokorných.
Cesta
sa volá Piesok.
Spoznal som desať domov pod traťou,
slnečnice sivých sĺnc a loptu,
ktorá sama sebe poskakovala
hoci sa už nik nehral.
Vrabčatá
s kuframi
vrhali sa proti lokomotívam,
krátko pred príchodom predmestského.
S príkorím prilepeným na krídlach.
Domovy
sme si chránili v dlaniach.
Vyhýbal som sa pohľadom
okná som si nevšímal.
Vedel som prečo.
Kto sme?
Akým rodom zrodení,
akým zradení?
Našli
sme medzivrstvy
a pád, krvavo rozbité koleno
priklincované k podvalom na štrku.
Ako ľadovec zažiaril úsmev,
v každom oku okna svietili ľalie.
Mapa
piata
IVAN ŠTRPKA
MEDZIHRY.
BÁBKY KRATŠIE O HLAVU
(I.)
– ach, (podľa vzoru Vodcu); (ach, Vodcu by
– ach,
(podľa vzoru Vodcu); (ach, Vodcu by
bolo treba) (obesiť). A prevyšujúc (všetky)
bábky aj živých, Poleno I. Neotesaný, (bez tieňa,
bez tváre, bez parochne, bez hlavy, bez rúk, bez
nôh, bez bázne, bez hany aj bez slova, bez kom-
pasu, a celkom bez seba) (v bodavom svetle
metodickej zúrivosti) vtŕha na scénu a
(ó,
Mein Kampf!)
spolu s ním (celá tá) definitívna a neodvratná deš-
trukcia (mo)mentálnej apokalypsy: (dupanie; bú-
šenie; trieskanie; váľanie a trhanie) – papier (na
všetkých stranách) (sa borí), horí a prepadá sa pod ná-
razmi (a pod náporom neskutoč-
ných hromov a bleskov, olova a celkom naturalistickej
vody) v sinavej búrke (bábkového) pekla bez bábok –
– nakoniec
vpadá na (vymetenú) scénu snehobiele
Predlaktie a nahé biele Koleno (holé a živé) s pramien-
kom (sviežej) krvi (ktorá práve vymoká); drepí a kľa-
čí. Stmieva sa. Ten, kto je divák ani nedýcha; tele-
fón chrčí v pásme elektrických skratov; (zvonec
je rozšliapnutý); opona (dávno spadla) a (ja sám)
(sám)
pred otázkou otázok (tak ako Jób a o pár tisíc-
ročí neskôr C. G. Jung) kladiem si na ústa ruku –
(II.)
– toto je smiech (ó, radostný Nietzsche), (fröhliche;
– toto
je smiech (ó, radostný Nietzsche), (fröhliche;
gaya) (la gaya scienza) blizúčko
tomu (smiatiu sa) z celej pravdy –
ľahký
smiech (mechanicky), (na prasknutie) napínanej nite;
(prázdny dych) pripomínajúci androidov; priesvit-
ná úzkosť v šuchotaní stránok (v starých
univerzitných palácoch knižníc), (hlboké grimasy
démonov poznania a vysychajúceho rozumu)
vylievajúcich (ako moč zožltnuté) svetlo do noci
aj do dňa; prerývané (koktavé) holé ticho
(večne) filozofujúcich kostí;
a
drevená hlava sa ďalej
(veselo) kotúľa (Purpurovým, Ružovým aj Fialovým ná-
mestím) a (červená) niť sa trhá (práve vo chvíli,
v ktorej kričia a) usínajú živí.
Mŕtvi sa boja živých
a bábky
triumfujú (samy) s meravým úsmevom
na povrchu, lesknúcom sa ako (prepukajúce
teatrálne) zúfalstvo, sekundu predtým
(ako sa – bez výstrelu – zrútia NIKAM)
z neistých nôh –
(III.)
– dieťa vedie (bábku) slepca. Stredovek. A noc
– dieťa
vedie (bábku) slepca. Stredovek. A noc
sa blíži (v hlave bábky). Hlboko, (t.j. plytko
v beľme bábky) je nakreslená škrupinka tmy hneď
pod škrupinkou svetla, ale (ani jedno, ani druhé)
nevychádza (z nej) von. Idú len (neisto a bez slov)
vedľa seba (v blatistom šere) po neznámej ceste.
(Zatiaľ
čo – vonku –) fascinuje
a dojíma to, čo sa vyvinie (napríklad) medzi (člo-
vekom a zvieraťom); napríklad (keď ho človek chová):
(vzťah.) Jedna z najväčších vecí (života
a smrti) prekračujúca z oboch strán (aj ľudské
svetlo noci aj zvieraciu tmu dňa).
Zatiaľ
čo bábky, s obručou
sivej zóny v hlave (rozpínajúcej sa medzi svetlom a
tmou) – zatiaľ čo bábky – nehybne (a ľahostajne,
bez pohnutia ako slepci na pobreží) pozorujú živých
(plávajúcich) pozorovateľov veľrýb, ktorí pozorujú (živé)
plávajúce veľryby –
More
je v nitiach. Noc stojí. Blíži sa
(k nám) stredovek (bábok), plný nespojitosti (plá-
vajúceho svetla a) (harpúnovej tmy). Sivá obruč
(ich delí a) bezbolestne zviera: nič drží; všetko
nepustí.
Čo
je tá sivosť (ukrytá v hla-
vách bábok)? A kto je dieťa? Kto slepec? Kto
zablúdi (v tom) temnom lese,
v
ktorom (bez svetla,
bez ozveny a celkom bez pohnutia) leží ťažké
a nemé drevo (na kosti budúcich veľrýb a)
na bábky –
Mapa šiesta
ANGELA REPKOVÁ
HERBSTHAIKU
Seht
dort hinterm Zaun
welkend die rote Rose
verdämmert im Herbst
Oktoberlaubmeer
noch tauchen Herzen hervor
aus der bleichen Flut
Noch spielen
Meisen
im windzerzausten Gelbhaar
der Trauerweide
Novembernachtwind
rüttelt am Fensterladen
streicht durch die Seelen
Das Futter
wird knapp
Krähen auf nassem Asphalt
hacken Igelaas
Auf Dornen
kauert
Schwesterchen Elster wie Nacht
in frühem Schneefall
JESENNÉ
HAIKU
Pozrite
za plot
Vädnúca červeň ruží
stmieva sa v jeseň
Lístie
bledý prúd
ešte prináša srdcia
do mora ticha
Hravosť
sýkoriek
v rozviatych žltých vlasoch
tých smútočných vŕb
Vietor
Tmavonoc
trasie okeniciami
na dušiach vyhráva
Potrava
mizne
Vrany na mokrej ceste
Mŕtvy jež je zob
Na tŕní
kúše
sestrička straka jak noc
v prvom snežení
Preložil
Peter Repka.
ROZLÚČKA
(osamelým
bežcom)
Na prvom
nástupišti
ani dnes ani zajtra
so svojim nákladom a s tebou
odchádza nočný vlak
k tmavému ohnisku
dychom svojho pohybu
spieva mohutnú pieseň
strháva nás
v neodolatelnom ťahu
vetrov ciest
plápolajú vlasy a ruky
obraciame sa
znovu sami
a spomíname si na maličkosti
Už v polospánku
prejdem si po líci
kde sa ma včera dotkol vánok
alebo mávnutie anjela
Bratislava,
1988
Mapa siedma
OLEG PASTIER
SACRE
ET MASSECRE DE L'AMOUR
Večer
ktorý vyhĺbil naše lúčenie
J. L. Borges
1
Na tajných mapách
zeleňou osmahnutých spáčov
pustošíš zátišia
driemajúcich fliaš
2
Nenávratný
je tvoj bozk
ktorý vypadol
z registra náhod
3
V ústach
hustý a horký
ako hraničná čiara
4
Do krovín
láka
ženy zajačích úmyslov
5
Keď ešte
v ich teplých telách
rastie tráva
a prst blúdi
po nenapísanom
slove
6
Keď ešte
ani tvoja moc nad nami
nie je taká mocná
aby sa nemusela báť
7
A tebou
z prahu obilia
sfúknutý
zlatý peľ
stáva sa iba
jalovinou
ako semeno
ktoré nestačilo vyfŕknuť
8
Tu
na konci mentálne postihnutej
krajiny
za bezstarostnými oknami
dvere bez zámkov
atlasy
bez máp
9
Tam
v hlbokom lese barbarov
kam krásne dni
prichádzajú po uhlopriečkach
hadích stôp
10
Tu
v zadnom dvore podvedomia
barbarských spáčov
rozviera sa
dlaň snov
akoby z veľkej hĺbky
11
Tam
na konci mentálne postihnutej
krajiny
kde nová
nehybnosť
Newtonových starých
telies
zatiahla záves
12
Tu
a
nikde
inde
nikde
tam
Mapa
ôsma
FERNANDO PESSOA
Álvaro
de Campos: Trafika
Nie som
nič.
Nikdy nebudem nič.
Nemôžem chcieť byť nič.
Okrem toho, mám v sebe všetky sny sveta.
Okná
mojej izby,
jednej z miliónov izieb na svete, o ktorej
nikto nevie, komu vlastne patrí
(a keby aj vedel, čo by sa dozvedel?)
hľadíte na tajomstvo jednej ulice,
po ktorej sa ustavične hmýria ľudia sem a tam,
na ulicu, do ktorej neprenikne nijaká myšlienka,
na skutočnú, na túto neskutočne skutočnú a konkrétnu,
nespoznateľne
určitú ulicu
s tajomstvom vecí pod kameňmi a bytosťami,
so smrťou, ktorá pokrýva steny pliesňou a ľudí šedinami,
s osudom, poháňajúcim vozidlá všetkého po ceste ničoho.
Som dnes
zronený, ako keby som sa dozvedel pravdu,
vidím tak jasne, akoby som bol tesne pred smrťou
a posledné bratské gesto voči veciam
akoby bola rozlúčka, kým tento dom a celá strana ulice
sa prepája do súpravy vagónov, hvizdnutie
na odchod zaznie z mojej hlavy,
s trhnutím nervov a vrzgotom kostí sa už-už všetko pohýna.
Som dnes
zmätený ako človek, ktorý sa zamyslel,
našiel riešenie a vzápätí ho stratil.
Som dnes rozpoltený medzi vernosťou, ktorá ma viaže
k trafike na druhej strane ulice, ako ku skutočnej veci vonku
a pocitom, že všetko je sen, ako ku skutočnej veci vnútri.
Zlyhal
som vo všetkom.
A pretože som nemal nijaký plán, všetko je možno ničím.
Pred ponaučeniami, ktorými ma obšťastňovali,
som unikal oknom obráteným do dvora,
s veľkými predsavzatiami som utekal až do polí.
Našiel som tam len obyčajnú burinu a stromy
alebo ľudí, ktorí boli takí istí ako iní.
Odstúpim od okna, sadám si do kresla. Na čo mám myslieť?
Čo môžem
vedieť o tom, čím budem, ja, nevediaci
čím som? Byť tým, čo myslím?
Navymýšľam si čokoľvek.
Toľkí si namýšľajú, že sú tiež tým istým,
že toľko ich ani nemôže byť! Génius? V tejto chvíli
sa stotisíc mozgov považuje za géniov ako ja,
ale dejiny si možno nezaznačia ani jediného z nich
a z koľkých dobytí vrcholov v budúcnosti zostane iba sračka!
Nie, neverím v seba.
Vo všetkých blázincoch je plno šialencov plných istoty!
Ja, ktorý nemám nijakú istotu, som istejší, alebo
menej istý? Nie, ani sebou samým...
V koľkých podkroviach alebo iných dierach sveta
snívajú práve v tejto chvíli géniovia-pre-seba-samých?
Koľko vysokých, ušľachtilých, oslnivých ašpirácií –
fakt vysokých a ušľachtilých aj oslnivých
– čert vie či uskutočniteľných –
neuzrie nikdy svetlo sveta alebo nájde iba
samé hluché uši?
Svet patrí tomu, kto sa narodí, aby ho dobyl
a nie tomu, kto spriada sny spravodlivých, že raz
ho možno dobyje.
Sníval
som o skutkoch väčších ako Napoleonove.
Na moju pomyselnú hruď som privinul
zástupy väčšie ako tie Kristove.
Tajne som sformuloval filozofiu akú nespísal dosiaľ
nijaký Kant. No pritom som
a navždy zostávam človekom z podkrovia,
som ním, hoci tam nebývam.
Budem vždy ten, ktorý sa pre to nenarodil.
Budem vždy ten, ktorý mal nadanie.
Budem vždy ten, ktorý čakal, že sa mu roztvoria
dvere uprostred steny, ktorá nemá vchod,
ten, ktorý spieval pieseň Nekonečna na hambalku
a počul Hlas Boží v zasypanej studni.
Veriť v seba? Nie, len v číre nič.
Príroda, zaplav moju horúcu hlavu
svojou páľavou, lejakom, vetrom, ktorý
drsno siaha do vlasov – a hotovo, nech
sa deje čokoľvek alebo nič.
My, otrockí kardiaci hviezd
sme dobyli celý svet ešte skôr, než sme vstali z postele,
ale prebudili sme sa a svet je matný, nejasný,
vstali sme a on je cudzí, vzdialený,
vyšli sme z domu a hľa, pred nami je celá Zem
aj slnečná sústava, Mliečna dráha a Neurčito.
(Len
jedz tú čokoládu, maličká,
len papaj! V ničom na svete
predsa niet toľko metafyziky ako v čokoláde.
A všetky učenia sveta nedokážu viac ako jedna cukráreň.
Jedz, zababranček, len si daj!
Kiež by som vedel takto úplne vychutnať čokoládu ako ty!
Lenže ja premýšľam a keď z nej sťahujem strieborný papier
zvaný
staniól,
odhodím všetko na zem, ako som to spravil so životom.)
No z trpkosti, že zo mňa nič nebude
zostane aspoň letmá kaligrafia tejto básne,
stĺporadie ustupujúce do Neskutočna.
Aspoň
ja sám si uštedrím opovrhnutie bez sĺz,
vznešeným gestom odhodím vlastnú špinavú bielizeň
ako vlastné ja bez označenia, do behu vecí
a budem trčať doma bez košele.
(Ty,
ktorý ma utešuješ tým, že neexistuješ
alebo ty, grécka bohyňa, považovaná za žijúcu sochu
alebo rímska patrícijka, osudovo neskutočne vznešená
alebo hoci princezná trubadúrov hýriaca
rozkošou a farbami alebo hoci nedostupná markíza
s hlbokým výstrihom z osemnásteho storočia
alebo chýrna kurtizána z čias našich otcov
alebo, napokon, dáka tá dnešná, neviem ako to slušne
povedať
–
nech už si čokoľvek, inšpiruj ma!
Moje srdce je vyprázdnená nádoba.
A ako vyvolávač duchov privolávam
seba samého, ale nenachádzam nič.
Podídem k oknu a celkom jasne vidím ulicu.
Vidím obchody, vidím chodníky, vidím okoloidúce vozidlá,
vidím život, míňajúce sa oblečené bytosti,
vidím psov, ktorí existujú tiež
a toto všetko ma ťaží ako rozsudok o vyhnanstve
a toto všetko je cudzie ako všetko.)
Žil som,
poznával, miloval, dokonca som veril
a dnes niet žobráka, ktorému by som nezávidel len preto,
že on nie je ja.
Na každom vidím handry, rany, lži
a myslím si: ty si možno ani nikdy nežil, nepoznával,
nemiloval
ani neveril
(pretože je možné toto všetko uskutočniť a pritom nič
z
toho nerobiť);
možno si existoval ako jašterica, ktorej odrežú chvost
a ty si stále tým chvostom, ktorý sa zmieta ďalej sám.
Spravil
som zo seba to, čo sa nedalo
a to, čo by sa mohlo dať, som nespravil.
Obliekol som si nesprávne prestrojenie.
Spoznali ma takého, aký som nebol,
ja som neprotestoval a tak som stratil seba.
Keď som si chcel strhnúť masku
už sa mi prilepila na tvár.
Kým som si ju strhol a uzrel som sa v zrkadle
už som zostarol.
Bol som opitý, už som si nevedel
obliecť prestrojenie, ktoré som zo seba nezhodil.
Masku som zahodil a spal som v šatni
ako pes, ktorého panstvo strpí
lebo nehryzie.
A ešte to aj popisujem, aby som
ukázal, že som pri tom všetkom nad vecou.
Hudobná
podstata mojich zbytočných básní,
kto mi pomôže nájsť ťa ako čosi, čo som vytvoril ja sám
a nenechá ma navždy zoči-voči tejto trafike oproti
prešliapavať vedomie môjho bytia
ako koberec, o ktorý sa potkýna opilec,
ako rozhožku, ktorú možno kúpiť na každom rohu
za päť prstov.
Ale majiteľ
Trafiky podišiel k dverám a zostal v nich stáť.
Premeriavam si ho s nepríjemným pocitom stŕpnutia šije
a s nepríjemným pocitom nepochopenej duše.
On raz zomrie a ja zomriem tiež.
On zanechá vývesný štít, ja zanechám básne.
A potom postupne zomrie aj tabak aj básne,
o istý čas zomrie aj ulica, v ktorej bol vývesný štít
aj jazyk, v ktorom boli básne napísané.
Potom zomrie aj planéta, na ktorej sa to všetko udialo.
Na iných obežniciach iných sústav ktosi ako ľudia
bude ďalej pokračovať v čomsi ako báseň a bude žiť
pod akýmisi vývesnými štítmi –
vždy jedna vec proti druhej,
vždy jedna vec taká zbytočná ako druhá,
vždy to neskutočné také hlúpe ako to skutočné,
vždy tajomstvo hĺbky také isté ako sen tajomstva povrchu,
vždy toto alebo tamto alebo ani jedno ani druhé.
Ale akýsi
človek vošiel do Trafiky (aby si kúpil tabak?)
a hmatateľná skutočnosť zrazu padá priamo na mňa.
Vzopriem sa v kresle, energicky a ľudsky zaujato
púšťam sa do písania tejto básne, v ktorej hovorím opak.
Zapálim si, kým uvažujem o tom, že ju napíšem
a vychutnávam v cigarete oslobodenie od všetkých myšlienok.
Nasledujem dym ako vlastnú dráhu
a v tomto roztvorenom okamihu zasvätenia prežívam
oslobodenie od všetkých špekulácií
a vedomie, že metafyzika je iba následok chvíľkovej nevoľnosti.
Pokojne
sa opriem chrbtom o operadlo
a fajčím ďalej.
A budem pofajčievať, pokým mi to Osud dovolí.
(Možnože, keby som si zobral za ženu
dcéru mojej práčky, bol by som šťastný.)
S tým všetkým vstávam z kresla. Podídem k oknu.
Ten človek
vyšiel z Trafiky. (Strčí si drobné do vrecka nohavíc?)
Poznám ho, veď je to Esteves bez metafyziky.
(Majiteľ Trafiky podišiel k dverám.) Ako v dôsledku
božieho vnuknutia sa Esteves obrátil a uvidel ma.
Zakýval mi, ja som mu zakričal Zbohom, Esteves! a vesmír
sa mi znova obnovil bez ilúzií a nádeje, a Majiteľ Trafiky sa usmial.
Z
portugalčiny preložil František P. Osoba.
Skupina
OSAMELÍ BEŽCI vystúpila verejne roku 1964 ako básnická a iná iniciatíva.
Jej verejné pôsobenie malo dvadsaťročnú pauzu.
DEŽO URSINY (1949-1995) skladateľ, spevák, gitarista, spisovateľ. Autor
dvanástich albumov. Filmová hudba. Vedúca osobnosť rockových skupín
Beatman, Soulman, New soulman, Provisorium. Autor a dramaturg dokumentárnych
filmov. Nakrútil dlhometrážne dokumentárne filmy O rakovine a nádeji
a IETSS. Zomrel po niekoľkoročnom zápase s rakovinou.
IVAN LAUČÍK (1944-2004) básnik a učiteľ. Spoluzakladateľ básnickej skupiny
Osamelí bežci. Vydal viacej knižiek poézie. Vydával neoficiálnu edíciu
OB s názvom &. Žil v Liptovskom Mikuláši.
PETER REPKA (1944) básnik a reportér. Spoluzakladateľ básnickej skupiny
Osamelí bežci. Autor niekoľkých kníh poézie a kníh reportáží Vstaň a
choď. Žije v Offenbachu (SRN).
IVAN ŠTRPKA (1944) básnik. Spoluzakladateľ básnickej skupiny Osamelí
bežci. Vydal viacej knižiek poézie. Písal texty pre Deža Ursinyho. Žije
v Bratislave.
ANGELA REPKOVÁ (rod. Osburg) prekladateľka slovenskej poézie a prózy
do nemčiny. Píše eseje o literatúre. Manželka Petra Repku. Žije v Offenbachu
(SRN).
OLEG PASTIER (1952) autor básnických zbierok Tieň Chamraj, Pavúčie hniezda,
Duté ticho, Plot, Oko za zub, Možno. Žije v Bratislave.
FERNANDO PESSOA (1889-1935). Portugalský básnik, autor mnohých kníh
a autorov-heteronymov. Jedným z nich je Álvaro de Campos.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Svetislav Basara
Manipulovanie hviezdami
str. 3
Paľo Bohuš
Jednosmerný rebrík
str. 7
Víťazoslav Hronec
Štyri krátke prózy
Vladimíra Lutrova
str. 17
Hatif al-Janabi
Anjeli milosrdenstva
Adam Szyper
Diabol žid
str. 23
Danilo Kiš
Skladisko
str. 51
Hans Magnus Enzensberger
Bohatstvo tieňa
básne, rozhovor
str. 77
POSTE RESTANTE
Škvrny na stene
Mladá slovinská próza
str. 107
Zeno
Kaprál
Česká pojišťovna, a.s.
str. 121
Igol Kalný
str. 143
Janice Elliottová
Poviedky
str. 141
Ondřej Mrázek
Svetlo a tma
str. 151
His Master´s Voice
Giono, Basara, Lukáč, Pastier, Časopisecký monitor
str. 165
ALMANACH
Mapy osamelých bežcov ´96
Laučík, Repka, Štrpka, Ursiny, Repková, Pastier, Pessoa
str. 177
|