| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2003, číslo 1-2
DIVY VÝCHODU A ZÁPADU
Divy,
východ a západ, cudzinky, ktoré sa majstrovsky zmocnili všetkých rafinovaností
a ťažkostí nemeckého jazyka, ktorý nie je ich materčinou. Sú to inteligentne
podané výpovede o živote moderných Európaniek, ktoré sa nenechajú odradiť
problémami vo vzťahoch, v zamestnaní a v každodennom živote. Chcú žiť
naplno, zabaviť sa, uvedomujú si svoju zodpovednosť a snažia sa byť
nezávislé.
Turkyňa Renan Demirkan, Maďarka Terézia Mora a Nórka Christine Valinkoskii
nám predstavujú novú generáciu spisovateliek, pre ktoré sa hranice stali
len bezvýznamnými čiarami, ktoré sa kľukatia na mape a bohužiaľ ešte
aj zostali v našich mysliach. Ony tým, že tieto hranice neberú vôbec
na vedomie, dokázali, že dobrá literatúra je dobrá literatúra a nezáleží
ani tak veľmi na tom, kto odkiaľ je, akú má farbu pleti a aký je jeho
materinský jazyk.
Terézia
Mora
Náruživosť
In memoriam
Sarah Kane & Norbert Churavy
O desať rokov bude po tebe. To mi povedal tento muž. Dokonale zladený.
Hlas, oblek, vlasy. Perlovosivé. Ani nie taký pripitý moderátor. Zatvára
moju knihu. Literatúra o literatúre. O desať rokov je po tebe.
Ešte som nalíčená pred kameru, tvár ochrnutá od červeného svetla, len
pery pracujú automaticky. Vitello tonato, sugo, saláma takticky na kolieska,
načo je komu vidlička, moje nechty medzi koktejlovými paradajkami, kaparami,
olivami naloženými vo vlastnom panenskom oleji, hodia sa ku mne ako
tu tak všade visím na obrazoch čierna a biela, vlasy nariasené ako utopenec,
takmer ako Panna blahoslavená beata Beatrix.
Skončíš ako Bachmannová, vraví muž. Ku koncu už nenapísala nič dobré
a potom zhorela. Literatúra o literatúre.
Bachmannová, aha.
Neskôr tento chlapík celkom stratí rovnováhu a narazí ksichtom o stenu
ale teraz je takmer triezvy, ako tak rozpráva. Vety, v ktorých nie je
slovka pravdy.
Takéto veci mi teraz hovoria často – dávajte si pozor, lebo pohoríte.
Tu o tabletku viac a skončíte v plameňoch! – koľko viet s plamenným
obsahom, vlasy dočervena rozpálené na vankúši, v kuchyni, krk vyúdený
v komore na háku, kosti zuhoľnatené v krematóriu, korene stromu vo vyklčovanom
pralese. O desať rokov je po tebe. Prečo o desať rokov? Prečo nie o
desať minút? Prečo nie hneď teraz?
Ak sú príliš silní, si slabý, vravím a dám sa do jedla.
Linguini s hľuzovkami, cesnak, korenie, maslo, slziace oči, petržlenová
vňať v zuboch, vo víne, jeho oheň hasím vodou až to zašumí. Jesť a zomierať,
to potrebujem, inak nič.
Čo zješ, patrí tebe, povedal môj milovaný, keď sa to tu stalo Západom.
Vziať ti môžu už len hovno. A my sme sa prežierali k drahším a drahším
jedlám, ako by boli päťdesiate roky. Zožrať svet a potom ho vylúčiť.
Hlavný chod žraločí steak, šalát. Všetko je zem.
Mŕtva mačka, znamená šťastie, to som niekde čítala. Mŕtva mačka, lebo
tá už po ničom netúži. Ale ja som dieťa závislých a tie chcú zo všetkého
viac: slávu, peniaze, sex. Jesť a zomierať.
Objaviť
sa v televízii. Áno, vravím. So všetkým súhlasím. Milujem všetkých,
ktorí ma milujú. Povaľujem sa, všade. Pery a prsty pracujú automaticky.
Čierne na bielom. Zhorím? No a čo? Každé áno je hodné tisícku. Luxus
je ako vitamínové tabletky.
Už nemusím hladovať. Už som to všetko dohonila. Žijem s mojim milovaným
v byte so šikmými stenami, ktorý je tak vysoko, že nevnímame ročné obdobia,
u nás je stále leto, denne vitamíny a vďaka vedľajším účinkom mojich
liekov nikdy nepriberiem. Hovorí sa o mne, že som bez hriechov. Mäso
z Nemecka. Mladé, jemné, vždy chutné.
Viete narábať s číslami? To sa ma opýtal muž s červenou tvárou nad trávovozelenou
košeľou v mojej prvej práci. Bola som naozaj ešte mladá a povedala som
áno, počítať viem dobre. Potom sme spolu falšovali účtovné knihy a kreatívnym
spolupracovníkom sme nevyplácali tantiémy. Mama mi posielala balíky
plné najsladších pokušení, čokoládu obohatenú o vitamíny. On mal na
obed lososa v limetkovej omáčke. Keď som odchádzala, dlhoval mi výplatu.
Peniaze nie sú všetko, vravel. Aj ja som snívala o niečom inom.
Snívalo
sa mi, že som tancovala na deravom odkvape ako dievčina s vrkočmi v
nejakom drogovom opojení. Veselo som skackala a odkvapová rúra za mnou
sa zlomila. Vápno lieta a všetko letí za mnou, hnijúce listy, kusy omietky,
škridly, mŕtve holuby, možno aj sýkorky, lastovičky, všetko myšie hlavy
– podoby smrti – a ja tancujem skáčem dokola v berlínskom dvore, ponad
dažďový odkvap, ktorý sa za mnou preborí ako v akčnom filme. Tam si
poskakujem ako strašiak do maku a z okien vykúkajú ďalší strašiaci.
Popolavé vlasy, ako moje, biele alebo čierne, kde tu má niekto z nich
ryšavé dieťa. Vystrkujú hlavy, vyplazujú jazyky: čo tu dočerta robíš,
nemôžeš skapať ako aj ostatní? Pritom vôbec nechcem zomrieť, tento tanec
ma rozveselil, ale čo tam robíš, ty bláznivá, volá na mňa nejaký muž,
ktorý možno uvidí viac ako ostatní, keď budem na konci ríny?
Tak, toto bol môj sen. Skončím tak ako už niektorí predo mnou?
Skončíš
ako Bachmannová. Nepochopiteľne, z náruživosti, všetci ťa budú chápať.
Pochádzam z rodiny analfabetov. Môj milovaný nechápe ani slovo z toho,
čo napíšem. Literatúra literatúry. Hovorí mi, že som pekná. Využívam
jedinečné sily prabahna z mŕtveho mora. Varím mu zemiaky a rezance so
smotanou, k tomu denne komédiu. If I die here I was murdered by daytime
television. To som všetko dobehla. Mladé jemné, vždy chutné. Nemám
v sebe zlosť. Zato ma porovnávajú veľkými rečami. Skončíš – vo sfalšovaných
štatistikách. Vo vetách, kde nie je pravdivé jediné slovo. Kde je duch,
keď nie je prítomný? Na konci. Zhorel. Kto chce byť pochopený, napísala
Bachmanová. Mŕtva mačka. Ak si príliš slabý. Závislé dieťa. Sláva, peniaze,
sex. Ani slovo nie je pravdivé. Každé toto slovo je hodné 50 fenigov.
Marku. Marku a pol. A koľko o desať rokov? Prečo o desať rokov. Prečo
nie teraz? Mŕtva mačka. Prečo nie teraz?
Pre mňa
z nepochopiteľného zúfalstva sa obesil môj brat. Tak mi napísal jeden
muž, ktorého nepoznám. Toho brata som poznala. Predstav si ho ako obraz
od Dürera. Ako autoportrét, ktorý znázorňuje Krista : umelec s talentom
na maľovanie ikon. Len kosť a koža a predsa ťažký ako cent, lebo je
taký veľký – asi to nebolo ľahké nájsť také miesto, kde mohol visieť
až dokonca tak, aby sa neodtrhol. Vysoký dva metre alebo šesť ako ten
húževnatý princ alebo tridsaťcentimetrový ako urna, korene vytrhnuté
zo zeme a zuhoľnatené. Tak veľa viet s ohňom v nich.
Pečená, varená, škvarená, flambovaná. Prach k prachu. Spáliť, zjesť,
spáliť. Káva po krematóriu. Oriešková torta s mokka krémom. Jazyk je
orgánom chuti, reči, bozkávania a smrti. Sláva, peniaze, sex, baklažánovo
sfarbené mäso v slučke. Z Nemecka, vždy chutné.
To si čítam cestou domov. Steak v ľudskej veľkosti na obrovskom plagáte.
Neverím v proroctvá. Potrebujem jesť, zomierať a slávu, inak nič.
Môj mŕtvy
priateľ povedal, robím divadlo, aby som si uvedomil, že ešte existujú
telá. Moje telo je ako vtáčie mlieko. Pozorujem ho. Na zlatistej vanilkovej
pokožke vločky vaječného snehu pŕs a poslušné pologule zadku. Posledný
chod v ľudskej veľkosti. Vlasy farby koňaku. Už si niekedy pil zo ženy?
Jesť, zomierať, Sláva.
Problém
je v tom, hovorím svojmu milovanému, že mi chutí všetko. Takto svoj
hlad nikdy neukojím. A on sa na mňa pozrie, ako sa na mňa pozerá vždy,
keď niečo hovorím a povie: Čo?
Terézia
Mora sa narodila v roku 1971 v Maďarsku, od roku 1990 žije v Berlíne.
Píše scenáre a prekladá z maďarčiny. V 1999 vyšla jej prvá zbierka poviedok
„Zvláštna matéria“, za ktorú dostala v tom istom roku cenu Ingeborg
Bachmannovej. Už v roku 1997 dostala Würthovu cenu za scenár „ Cesty
vody v Erzincane“ ako aj literárnu cenu Open-Mike berlínskej Literatur
WERKstatt za poviedku „Smäd“. Naposledy bola odmenená cenou Adalberta
von Chamisso. Poviedka „Náruživosť“ vyšla prvýkrát vo Frankfurter Allgemeine
Zeitung 25. marca 2000.
Christin
Vallinkoski
Až dokonca si v mojich myšlienkach
Ešte vždy
pobehuješ v mojom vnútri, tak, že počujem ozvenu tvojich bosých nôh
na kamennej dlažbe.
Nemôžeme si dovoliť mať dieťa, povedal. My – jestvovalo vôbec nejaké
spoločné my? Mlčala. Už deväť rokov s ním má pomer. Ona je jeho pomer.
Deväť rokov a už prvý rok sa ho naučila milovať. Bolo to ľahké. A tie
roky patrili jej, spolu obývané roky, aj keď on žil v inom dome so svojou
naozajstnou manželkou. Pár nocí v týždni, keď sa na ňu vrhal, rýchlo
a neisto, oslobodzoval sa sám od seba a potom nastúpil do auta. Zatvorila
oči a videla zadné svetlá jeho auta, ktoré osvetľovali nálepku „Dieťa
na palube“.
Ako často som ostávala opustená? Zvuky veľkomesta, ktoré sa jej hádzali
pod nohy a splývali s teplým neónovým svetlom, ktoré mi neuberie chlad.
Pestré bezpečie. Až kým sa nestriasla a nezavrela balkónové dvere. Tesne
pred Vianocami zistila, že je tehotná. Tak ako každý rok aj teraz jej
ozdobí stromček malými darčekmi, vetami typu: už ju konečne opustím,
milujem len teba. Vety sa odrážali vo farebných guliach, vo svetle,
ktoré ju lámalo a hádzalo o stenu, pretrhnuté vety, bez významu a chladné.
Sneh sa mi sype pred očami. Vianoce.
Nemôžeme si dieťa dovoliť a ja už dve mám. Vianoce a zlomené svetlo.
Črepy, po ktorých musím prejsť.
A okrem toho, načo ti bude dieťa? Pomysli na našu pohodu. Chceš to všetko
zničiť?
Deti mal doma, trávil s nimi svoj voľný čas. Voľný bez detí, bez záväzkov.
Miluj ma, využívam ťa. Triezva rozvaha ju v živote obklopovala. Črepy
ma porežú. Plakala a on ju utešoval, vzal ju do náručia. Buď rozumná.
Udusím sa vlastnou rozumnosťou.
Poradňa pre plánované rodičovstvo.
Pôjdem s tebou ak chceš. Ale ona chcela ísť sama, chcela sa tam sama
odniesť a pozorovať ako pomaly mizne.
Dlho stála na opačnej strane ulice a pozerala na vchod. Písmená sa zmazávali,
všetko sa strácalo, svetlá, skákali cez P ako lev cez obruč v cirkuse
dávneho detstva, ktoré už nikdy nebude moje.
Pred vchodom stála žena. V ruke mala ruženec, oči upierala na obraz,
ktorý jej stál pri nohách. Farebný obraz, ako farby, ktoré videla pred
tým. Tmavé pozadie, teplá voda placenty, v ktorej pláva malý človek.
Z druhej strany ulice videla tiene očí, čiernych a zavretých, okrúhlych
ako čierne perly ruženca, ktoré sa s tichým zvukom kĺzali pomedzi ženine
prsty. Keď zadržala dych, počula ho aj napriek autám, ktoré prechádzali
okolo. Potom zvuk snehu pod pneumatikami. Špinavá voda jej ostriekala
nohy, no ona to necítila. Civela na dvere. Ľudia ju obchádzali a vchádzali
na poštu. Zase písmená, ktoré posielali. Ujsť. Zatvárala oči a pokúšala
sa myslieť na niečo iné. Potom znovu zhrbená žena s perličkami medzi
prstami. V Grécku videla starého muža ako sedel na krivej drevenej stoličke
a počítal perly. Hodiny svojho života. Pokúšala sa myslieť na slnko.
Zatvoriť oči a žltá ti potiahne celé vnútro viečok. No slnko sa rozpadlo.
Sivé svetlo, čajčie krídla sa vznášajú nad kanálom, sivé ako zimné nebo.
Ich výkriky sú len vzdialené pišťanie. Okolo letí holub. Sivý. Všetko
sivé.
Akosi predsa len prešla na druhú stranu ulice. Matne sa pamätá na tvár
pracovníčky v poradni, ktorá ju vtiahla popri modliacej sa žene. Vtiahla
ju cez vchod vlastného svedomia. Žena k nej krátko vzhliadla a čosi
jej otrčila, čo vyzeralo ako malý človek v teplej dlani.
Plastikové embryá, nedotýkať sa, ďalší a už bola v poradni. Či aj toto
bolo chladné ba dotyk ako kedysi jej plastové bábiky? Mäkké keď im stlačíte
brucho?
Dlhé, modré chodby, miestnosti. Prosíme nevstupovať. Svetlo na linoleu
a ona myslí na tisíc míľ pod morom. Zvonenie telefónu, meno, ktorému
nerozumie vyvolajú. Je to moje meno? Nejako vyplnila dotazník. Deti:
žiadne. Tehotenstvá: žiadne. Len toto a len tieto. Spontánne potraty,
mŕtvo narodené. Žiadne. Len šesť písmen. Sadla si do kresla. Ženy v
podobnej situácii ako ona. Tváre, v ktorých niečo hľadala, niečo, čo
tam nebolo. Rozčítané časopisy s článkami o princeznách. Usmiate deti
narodené bohatým rodinám. Zákaz fajčiť. Nemocničný pach.
Studený pach a pocit, že je sama, ktorý ju neopúšťal. Tvárou jej tiahnú
krajiny. Mapa, ktorú pozná iba ona. Zatvorí oči. Možno sa dá tento svet
vytesniť. Hodiny a ich ručičky ostanú mimo. Celý život. Už ich nespočíta.
Mladá žena vypĺňa svoj dotazník. Asi vie len španielsky. Manžel jej
pritom pomáha.. Nie je tu sama a predsa je rovnako osamelá ako ja.
Pani Heimannová. Nepočuje. Až druhýkrát. Vstane a myslí si, že všetci
hľadia len na ňu.
Automaticky
pláva po modrej chodbe. Za sestrou. Do malej miestnosti. Ultrazvuk.
Ľahne si na lôžko a čaká. Lekár má teplé ruky, keď jej vezme dlaň do
svojej. Záhyby ruky, o ktorej sa nikdy nič nedozvie. Obnažte si, prosím,
brucho. Gél chladí. Pomaly jej prechádza po bruchu skenerom. Znovu chce
zatvoriť oči, aby sa nemusela pozrieť na monitor. Aby neuvidela teba.
Niekde čítala, že je to ako oplodnené slepačie vajce, ktoré sa náhodou
dostane do balíka k ostatným vajciam. Raz jedno také našla a súcitila
s ním. Ako dieťa. Keď ešte všetko bolo jasne definované. Dobro, zlo.
Ľahké, ťažké. Svetlo, tieň. A predsa sa pozrie na monitor.
Nevidí priamo naň, lekár ho otočil k sebe.
Chce ho vidieť, akoby všetko ostatné záviselo od toho. Tiene a obliny,
biele čiary, svetlé ako vrypy do kameňa. Žblnkot, znovu vlnky, ktoré
sa vrhajú na brehy svojich rokov. A možno malá bublina, ktorá pomaly
stúpa.
Štyridsiaty siedmy deň? Môžete sa rozhodnúť medzi operatívnym a medikamentóznym
zákrokom. Uviedli ste, že nepatríte do rizikových skupín, takže ihneď
môžete užiť tri tablety. Uvidíme sa o štyridsaťosem hodín a potom užijete
preparát, ktorý vyvolá sťahy. Ostanete tu štyri hodiny a s najväčšou
pravdepodobnosťou dôjde k abortu. Jeho slová sa ozývajú, narážajú do
nej, ale ona sa prinúti pozrieť na neho. Dáva mu pocit, že ho vníma,
že jeho slová sú viac ako ozvena, ktorá sa v nej ozýva, putuje hore
dole jej vnútornými stenami a ona ju môže zachytiť.
Ale musím vám povedať aj to, že tri dni budete mať silné krvácanie,
to sa vypudzuje plod. Ak sa tak nestane, v dvoch percentách všetkých
prípadov sa to môže stať – kašle a ospravedlňuje sa. Aj on je len človek,
pomyslí si. A padá naspäť do tmavého tepla svojho Ja – tehotenstvo sa
ešte neskončilo a my musíme pristúpiť k operatívnemu zákroku. Bohužiaľ.
Znie to ako malé nežné ospravedlnenie. Druhá možnosť je okamžitý zákrok
v úplnej narkóze. O pol hodinu by bolo po všetkom. Vydezinfikujme otvor
maternice a všetko rýchlo vysajeme. Raz videla kreslený film, v ktorom
sa mravec dostal do hadice vysávača. Telíčko sa mu otĺkalo o steny a
vtedy si zaumienila, že už nikdy nesmie vysávať mravce, lebo ich to
bolí – je úplne jedno, či sú také malé alebo nie. A ona tieto bolesti
teraz spôsobí tejto bytosti, ktorá nikdy nebude mať meno. Bola taká
unavená, chcelo sa jej ľahnúť si do trávy a nechať si po bruchu robiť
mravčie cestičky.
Bezmocne na neho pozrie. Gél na bruchu je úplne teplý. On vezme utierku
a opatrne ho zotrie. Dôverné dotyky. Blúzka jej znovu skĺzne nadol.
Prosím ľahnite si sem, aby som vás prehliadol.
Jeho ruky sú zase teplé, tento raz v priesvitných rukaviciach. Jeho
ruka sa jej mimovoľne dotkne nohy a ona si pomyslí: aký zvláštny je
tento dotyk. Zrazu si nevie spomenúť na žiadny iný dotyk. Lekár ju prehmatá,
dotýka sa jej vnútra a ona nič necíti. Len chlad na nohách. Ona vie,
že teraz sa musí rozhodnúť a vie aj to, že to musí byť rýchlo. Nechce
čakať na zomieranie celé dni.
Ticho, skoro príliš ticho povie, že sa rozhodla pre operatívny zákrok.
Potrat – to slovo tu nikdy nezaznie. On sa odtiahne a ona si pomyslí
na všetky tie chvíle, keď sa ten druhý odťahoval z nej. Rýchlo a konečne.
Vyprázdni ma. Pozdvihni moje ja, vezmi zo mňa túto ťažobu. Ale to nepovedal.
Pritom ju mohol nájsť v jej vnútri, kde na neho čakala.
Ostal len tento chlad, ktorý objavila aj tu, pocit straty, keď jej po
nohách stekala studená tekutina. A neostalo nič, len jemná vlhká stopa.
Len slimačia stopa. Bude vysychať. Lesknúť sa. A keď si tadiaľ prejde
prstom a pokúsi sa nájsť tú stopu, ktorú zanechal on v jej živote, už
nenájde nič. Trošku bieleho prachu. A počuje ho ako odchádza, kým na
jej pokožke zasychá a bledne jeho semeno.
Lekár jej dal modré plastikové návlečky a zavolal ju do vedľajšej miestnosti.
Umelá hmota jemne šuchoce na dlážke. Musím dávať pozor, aby som nespadla,
pomyslí si, možno sa takto kráča aj po Mesiaci. Ľahne si na operačný
stôl. Pocit, že stojí vedľa seba. S úžasom na seba hľadí. Je to ona,
čo nespoznáva samu seba a nemôže sa uvidieť. Civie na panely na plafóne,
kým jej doktor meria tlak. Páčia sa jej jeho teplé ruky. Moje sú také
studené. Vankúšik sa napumpuje a zovrie jej ruku. Chce, aby sa jej dotýkal,
nech nie je sama. Maska na tvár a ešte počuje ako jej lekár káže rátať.
Od sto naopak. Deväťdesiatdeväť – ďalej sa už nedostane.
Ružový lupienok jej spadne na tvár.
Modré miestnosti. Bude ma obklopovať voda, oči doširoka otvorené, budem
sa hojdať v trstenom opasku vlastného bytia. Morský vták na mne pristane
ako na nejakej skale. Keď som zaspala, povedala mi, že vták bude žmúriť
do slnka a striasať si vodu z mokrého peria. Ona, to som ja, ktorá žijem
v sebe. Bude ma unášať prúd a uvidím veci, o ktorých sa mi snívalo.
Všetky otázky sa vyriešia, na všetko nájdem odpoveď. Budú cezo mňa plávať
ryby a ja sa pomaly rozpustím. Svetlo v očiach sa mi zlomí a a pestrofarebná
rybka zachráni čriepky, aby sa nimi prifarbil. Sklíčka, všade navôkol
farebné sklíčka, ktoré nehlučne dopadajú na dlážku. Zaduje vietor a
vlny tíško žblnkajú, keď narazia na brehy môjho plynúceho času. Možno
ma budú hľadať a pokúšajú sa prečítať slimákovité znaky, ktoré sa mi
ťahajú po chladnúcom bruchu. Dno temných vôd sa skladá do záhybov, ktoré
ma pomaly omotávajú. Všetko je mäkké a bezbolestné.
Obklopí ma modré svetlo, keď sa budem kúpať vo vodách mesačných údolí.
Sasanky korálového útesu sa mi usadia na pleciach, kým sa studená voda
nezafarbí na červeno a moje svaly sa rozpadnú. Nebolí to. A padám hlbšie.
Koralové garnáty sa ubytujú v opustených priehlbinách mojej panvy a
v noci, keď zavanie prvý zimný vietor, prúdenie sa obráti a nepokojne
sa bude preháňať klietkou mojich rebier.
Ponorím sa, nenávratne klesnem a už nič nepocítim. Kosti, vybielené
morskými špongiami sa oddelia od mäsa a ligotavé sa vyplavia na neznáme
brehy. Nespoznáš ich.
Dotkne
sa ma iné slnečné svetlo, akoby som pocítila oneskorený ľudský dotyk.
Soľ zanechá biele kruhy, verše, čo nik nečíta. Pes nájde kľúčnu kosť
a ponesie ju ďalej. Dieťa prichádza a odchádza.
Možno počuje nejaký zvuk. A vidí dieťa, ktoré ňou prechádza. Nemá tvár,
ani telo, len teplý závan. Moje dieťa. Bude teplé? Izba vystlatá červeným
machom. Chlad ťa z nej vytrhne. A ja som tvoj chlad. Tak, ako on bol
mojím chladom. Nebež po mne bosý, mohla by som ťa poraniť.
Predsa ťa prosím, ešte raz mnou prebehni, len raz chcem začuť zvuk tvojich
bosých nôh. Tam, kde si tak dlho prebýval. Pohyboval si sa hore dolu,
dýchal si. Neskôr, oveľa neskôr nájdem zvyšky tvojho smiechu. Roztrúsené
v mojich najtemnejších kútoch. Chcela som sa ich dotknúť, no tvoj smiech
ma zraňoval. Hľadám ťa všade v sebe. Tiene končekov tvojich prstov mi
ostali vo vlasoch, tam, kde teraz plávajú striebristé plutvy. Obrys
tvojho tela na posteli teraz zaliaty vodou chladne.
Posledné
minúty narkózy a zima prináša ľad. Zvláštne ticho, ktoré všetko prekryje.
Svit modrého mesiaca. Akváriovomodré. Nemocničné chodby. Všetko zmĺkne.
Ostrieže z koralového útesu sú nehybné na jar vo svojich vzduchových
bublinách. Zimujú v tichu.
Už nebudem mať ani oči, ale ešte vždy budem lipnúť na obrazoch. Nechcem
vedieť, že po tom všetko nič nezostane. Len bolesť, samota, zbytočnosť.
Ak také slovo nejestvuje, vymyslím ho.
Chcem vidieť farby. Tvoj obraz bude vo mne krúžiť a malo by to byť tak,
ako by si sa ma ešte mohol dotknúť. Dosiahnuť ma.
A keď sa ľad láme, odnesie ticho, voda ma vyplaví a keď sa ma opýtajú,
odpoviem: Nie, ty si ma nezabil. Nechal si ma žiť, aj keď to bolo pre
mňa zakázané. Nie, nebol si mojím vrahom.
Posledný
obraz, ktorý si nosí v sebe je ona sama ako stará žena. Sníva sa jej
o matke, po rokoch si spomenie na jej meno. Anna. Vidí matku stratenú
v labyrinte novín, ktoré nazbierala za dvadsať rokov od otcovej smrti..
Navŕšila ich. Papierové stohy, ktoré niesli ich roky života.
Každý stoh jeden rok. Žije uprostred plesnivých kôrok a okolo tváre
jej poletujú motýle. Potom ju musela už dať do domova. Keď som ťa navštevovala,
nespoznávala si ma. Mama, bola som na Mesiaci.
Keď sa
zobudí, zuní jej v ušiach. Na vankúši jej sedí lúčna kobylka. Prvé,
čo si uvedomí, keď otvorí oči je bzučanie neónu. Zapína sa a vypína,
modré blesky jej chladne sadajú na tvár. Nechce sa vymaniť z teplej
narkózy. Dopovedať niečo, čo začala. Pomaly ju život vťahuje do Prítomnosti,
ktorú by tak rada oddialila. Počuje svoje vlastné stony. Rada by si
ešte pospala. A zrazu je tu obraz. Je tu on a ona počuje, čo jej hovorí,
vidí spoločne prežitý čas.
Prichádza sestra a podrží jej ruku. Pulz má tichý ako zvieratko v zimnom
spánku. Len šepot. Šuchot krídel. Ostaňte ležať. Myslite na niečo príjemné.
Sestrine prsty zanechajú v pokožke zápästia drobné stopy. Stopy nôh.
Zatvorí oči a rozmýšľa, že musí myslieť na niečo pekné. Vložky medzi
nohami sú vlhké. Niečo pekné Hľadá v zásuvkách prežitých zážitkov. Niekde
medzi všetkou tou prázdnotou, sklamaniami, samotou neobývaných rokov
musí byť niečo pekné. Každý má nejaké pekné spomienky. Náhodné obrazy,
ktoré sa oplatí oživiť. Bolo by pekné, keby nám ostal záchvev konárika,
z ktorého práve odletel vták. Mrmle si a sama sebe nerozumie. Roztvorí
ruku a stvorí vtáčika, ktorý odlieta z hniezda v jej dlani. Kúpala som
sa v tvojej koži, slnila sa na tvojich pleciach.
Zomriem v teplých riekach svojej krvi.
Keď platí,
už vie, že jej vzťah k tomuto mužovi je už len opustený dom, otvorené
okná s povievajúcimi záclonami a niekde dávno spomienka na more. Na
náš nábytok sadá prach.
Vietor v knihách, ktoré sme čítavali. Vzdialená vôňa sušených kvetov.
Sušené spomienky. Časom sa rozpadnú. Ako náš život. Sama sa stanem chátrajúcim
domom. Polovica kúpeľne. Biele a modré dlaždičky, ktoré sa prepadnú
do priepasti. Denne sa nanovo pokúšam žiť. Kuchyňa, ktorou prechádza
trhlina. Polovičné tehly, polovičné múry, hŕby sutín denne sa dom čoraz
viac prepadá, čoraz viac sa nakláňa. Nepochybuje, že raz sa v tomto
polorozpadnutom dome bude niekto hrať, vynesie na denné svetlo belasú
dlaždicu a vyčistí ju, kým sa jej popraskaná farba nebude lesknúť. Maurská
modrá, ktorá vyzerá akoby bola vypálená v prastarej peci. Poklad, zvolá
nejaké dieťa a úlomok dlaždice spadne hlboko do teplého vrecka. Nikto
sa nebude pýtať, komu dlaždičky kedysi patrili.
Žiješ, alebo si už dávno mŕtva? Kto si?
Nikto sa na to nebude pýtať a ja sa s tým zmierim.
Až do konca ťa chcem mať v mojich myšlienkach. Spadla som z teplej izby
do chladnej. Zabudla som, že si sa odsťahoval.
A celkom pomaly spravím krok späť od priepasti, ešte mi nedovolia odísť,
ešte nemožno zbúrať polovičný dom.
Keď odchádza
z kliniky, sneží. V deň, keď si zomrel, trochu snežilo. Teraz jej už
žiadna žena nevtisne do ruky embryo. Stojí tu len mladý muž, ten istý
výjav, ten istý ruženec. Nepočíta perličky.
Zvedavo pozrie na ňu. Má mu vysvetľovať, že zostala na všetko sama a
on si ani nevie predstaviť, aká prázdnota ju obklopuje? Teraz.
Až na ulici si uvedomí, že po nohách jej steká krv. Dôverne známe teplo.
Tvoja krv.
Christine
Siiri Vallinkoski, narodená v roku 1969 v nórskom Oslo, žije od roku
1974 v Rakúsku. Má magisterský diplom z politológie, publicistiky a
komunikačnej vedy a od roku 1998 študuje literárnu vedu v Anglicku.
Pracuje ako novinárka na voľnej nohe v oblasti literatúry a kultúry,
pre literárne rubriky Standardu a Viedenského žurnálu. Momentálne pracuje
na svojom prvom románe. Poviedku Až dokonca si v mojich myšlienkach
napísala v roku 2000.
Renan
Demirkan
List Evelyne
Najvznešenejšia
vlastnosť duše je spomienka
Ahoj,
milá Eve,
Divy východu i západu – znie to takmer ako keby sme boli mimozemšťanky
alebo nejaké miešanky – to sa celkom dobre hodí k nám dvom, ty a ja,
jedna za všetky! Žiadny pozorovateľ by toto priateľstvo medzi odlišnými
kultúrami nevedel pochopiť. Ty, vysoká, modrooká, prsnatá, dlhonohá
európska blondínka a ja vo všetkom tvoj anatólsky protipól – navonok.
Nikto by si nepomyslel ako sme vnútorne spriaznené, ako dvojičky, ten
istý rok narodenia, to isté znamenie, narodili sme sa na dvoch rozdielnych
kontinentoch takmer v tom istom čase. Obidve sme staršie, naše mladšie
sestry sú v rovnakom veku. S našimi matkami sme súcitili, skutočnou
prekážkou boli naši otcovia a ich plány s nami. Všetko čo robili alebo
hovorili nepasovalo k našej budúcnosti. Zapchali naše životy, zatarasili
nám cesty a ako veľmi, to sme ešte vtedy nevedeli.
Obidve
sme hlboko a neotrasiteľne ako posadnuté verili vo veľkú lásku, ktorá
nás raz v budúcnosti určite spasí. Ak by sme my dve boli vladárkami
vlastného kráľovstva, naším symbolom by bol Fénix, nemám pravdu? Zvláštna
bytosť, ktorá sa spáli, aby sa vlastnými silami znovuzrodila. Bláznivý!
Ale k nám sa hodil, nechceli sme ani vrabca v hrsti, ani holuba na streche,
chceli sme viac, oveľa viac. Chceli sme sa vznášať rovno na krídlach
orla.
Ako často
si sa sťahovala! Kde všade si bola ! A zakaždým, keď sa ti už život
zdal prázdny, odniesla si si kufor plný dlhov do ďalšieho mesta k novému
mužovi, ktorý bol k tebe dobrý, istý čas, až kým ti už nemal čo ponúknuť.
Kufre boli čoraz menšie, tvoje utrpenie však naberalo nepredstaviteľné
rozmery.
Pamätáš
si na obdobie veľkého priznania? Jasné, že sa pamätáš, mŕtvi predsa
nezabúdajú. Pravá polovica tváre ti visela ako mokré prádlo, akoby mäso
na tvojom líci nemalo s tebou nič spoločné.
Ochrnuli ti nervy. Oko hnisalo a z kútika úst ti tiekol tenký pramienok
slín až na bradu. Líce si si vydrhla do krvi, lebo si necítila ako silno
sa umývaš. Bola som hotová, keď som ťa zbadala. „Toto je znamenie“,
povedala si, „posledné predtým, než sa v tebe všetko skončí“. Napriek
tomu sme sa rozosmiali, lebo slová ti tak smiešne pufkali pomedzi umŕtvené
pery.
Manžel od teba ušiel, najprv ti vyraboval účet, neskôr každý deň prehrával
výplatu, kým nezostalo nič, vôbec nič. Musela si zavrieť krčmu, vyhlásiť
bankrot, založiť všetko a to trvalo celé roky až do samého konca, tvojho
konca.
Prečo
si mi povedala o všetkom tak neskoro, o bitke, ponižovaní, prečo si
to tak dlho trpela?
Hanbila si sa, lebo si nedodržala našu prísahu? Lebo si sa prepadla
do pasce prispôsobovania?
Mne sa stalo predsa to isté, len mi dlhšie trvalo, kým so to zistila.
Na hanbu nie je dôvod. Boli sme poslušné dcéry, plnili sme plány našich
otcov.
Ach Eve,
chýbaš mi. Veľmi. Tak veľmi, že to až bolí ako nejaká choroba. Často
myslím na tvoju poslednú návštevu, keď sme oneskorene oslavovali našu
štyridsiatku. Práve si prišla z dovolenky. Na sebe si mala červené šortky,
vysoké opätky, na rukách miniatúrneho psa s červenou mašľou a dva hrubé
fotoalbumy, preplnené veselými fotkami. Nemali sme čas ani spať, rozprávali
sme sa až kým nezazvonil budík mojej dcéry. Stále si mi hrdo ukazovala
svojho najnovšieho muža. „Až teraz na staré kolená som sa dožila toho,
že som konečne šťastná!“ Ale prečo si nemohla zostať šťastná? Sú bohovia
šialení? Prečo dopustia, aby šofér nákladiaku zaspal na diaľnici, prepásol
koniec zápchy a zabil dvoch ľudí? Muž za tebou bol otcom dvoch detí:
Prečo niečo takéto dopustia?
„Na tých
hore aj tak neverím,“ hovorievala si. „Ak by tam niečo bolo, museli
by sa vystrieľať kvôli zanedbaniu pomoci blížnemu!“ V tom si nebola
taká istá ako ty. A teraz dúfam, že tam hore je nejaké miesto, mimo
nášho sveta, kam ti môžem adresovať svoje listy.
Chýbajú mi rozhovory s tebou, Eve. Je to ako túžba po domove, ako diera
v duši a unavuje ma to, hlboko ma to unavuje. Chýbaš mi ako svedok mojej
minulosti a ako útočisko v prítomnosti.
Život nie je len ľubovolný čas medzi narodením a smrťou na nejakom náhodnom
mieste. Najvznešenejšia vlastnosť duše je spomienka, túžba po niečom
dôverne známom. Poskytuje nám istotu a ochranu, ako kompas, ktorým sa
riadime. Aj zahanbujúce, zúrivé alebo bezmocné spomienky – to je jedno
– len nech zostanú našim útočiskom!
Pamätáš
si na posledný koncert Cata Stevensa v Mníchove? Vieš ako som naň chcela
ísť? Je to vlastne len bezvýznamná anekdota, ale nahromadili sa v nej
všetky negatívne aj pozitívne sily: Samozrejme otec by mi to nikdy v
živote nedovolil. Neznášal hudbu tých čias a jej protagonistov! Celé
hodiny som sedela ako prikovaná na posteli, plačky som myslela na všetky
únikové cestičky, no napokon som sa ani nepohla z miesta.
„Ja by som zdrhla“, povedala si mi vtedy, „ale ty si taká rozumná.“
Nebola som rozumná. Bola som zbabelá a poslušná. Moji rodičia boli moji
jediní ochrancovia. Nikoho iného som tu nemala. Ako by som prežila,
veď som mala iba štrnásť? A alternatíva života na ulici ma vždy odpudzovala.
Zbedačenie, chudoba, to bolo geto tých, čo nemali na nič nárok. Žila
som síce v gete ľudí, čo nemali žiadne práva, stále sme žili v ohrození,
že nám nepredĺžia pobyt, ale ja som mala svoje sny, aj keď som bola
absolútne podriadená. A jeden z tých snov bol aj počuť Cata Stevensa
spievať naživo. Milovala som jeho texty a jeho hlas bol pre mňa oknom
do raja.
Táto spomienka ma ešte stále zahanbuje, pretože sa cítim vinná. Nakoniec
som sa predsa podvolila. Otec mi síce zatarasil cestu, nesmela som zažiť
nič, čo už on predtým neprežil, no ja som neodvrávala, nasledovala som
ho. Nasledovala som jeho život. Často. Potom so sa strácala vo vlastnom
pocite ničoty, no z trucu, keďže som nechcela byť vinná, som sa naučila
umeniu zmiznúť. Napokon som už nepočúvala, sedela som tam, bez pohnutia,
ale nič som nepočula. A už som bola preč!
Neskôr, keď som sama zarobila mesačné minimum, som odtiaľ naozaj zmizla.
A určite si pamätáš aj následky: Dva roky som sa nesmela vrátiť domov!
Vtedy si už bola na tretej alebo štvrtej súkromnej škole. Nie preto,
že by si bola hlúpa, ale preto, že si nemala čas. Musela si pracovať
vo vašom grile. Bolo to obdobie otáčavých kurčiat, na každom rohu. Chodilo
sa do „Wiener Waldu!“ alebo k „Handy“, keď ste sa chceli niekde dobre
najesť. Obchody vám išli dobre a každé popoludnie, keď prichádzali úradníci
alebo murári zo stavby a pýtali si „polovičku s pomfritkami“, kúdolili
sa mastné výpary až na druhú stranu ulice. Sama seba som sa spytovala,
ako si to mohla v lete vydržať. Mne bolo z toho zle aj v chladnejších
mesiacoch.
Nemohla
si dospieť dostatočne rýchlo, tak akoby si mala, veď si musela stáť
za výčapným pultom. V najkratších šatách s veľkým výstrihom si servírovala
„polovičky s pomfritkami“ tak, aby zákazníci dostali chuť aj na tú druhú
polovičku.
Odmenou ti bolo zlato. Pri každej príležitosti si dostala niečo zo zlata:
retiazky, prstienky, náramky, náušničky, opasky. Závidela som ti, muselo
to byť krásne, vlastniť toľko šperkov. Kto by povedal, že si na to primladá,
bol závistlivec. V priesvitných čipkovaných blúzičkách si sa pohybovala
ako dospelá barmanka. Takmer nik si nevšímal tvoje do krvi obhryzené
nechty, ktoré si si v podniku prelepovala. Červený lak, tak si to želal
tvoj otec. Trval aj na tom, aby si mala kompletný mejkap s červeným
rúžom. Bola si personál Mala si byť dospelá a to hneď. Rátala sa každá
hodina, každý deň sa bilancovalo, každé kurča muselo byť vyúčtované.
Môj otec zase chcel mať zo mňa večné dieťa. Naivné. Naivné deti sa dajú
lepšie kontrolovať a poúčať. Celé hodiny prednášal o minulosti, o sláve
zašlých dynastií na rôznych kontinentoch. Je veľmi sčítaný a ja som
sa napočúvala toho o minulosti veľa. Tebe sa to náhodou páčilo. Kde
tu sa zatáral aj do budúcnosti, opustil bezpečný prístav kníh, aby mi
opisoval prekážky, ktorých by som sa mala obávať. Prítomnosť bola zakázaná
časová zóna, len akýsi pragmatický most, spájajúci minulé hrdinstvá
a ešte nepopísané čisté stránky. V prítomnosti sa žiadni hrdinovia nevyskytovali,
nič čo by stálo za zmienku. Prítomnosť si človek musel odsedieť. A kým
som si tam tak sedela a počúvala, snívala som, že sa otvorí okno a ja
sa vznesiem v ústrety životu. V tom sne sa hrám s priateľkami, počúvame
tú istú hudbu a ony ma majú rady, patrím do ich sveta. Predstavovala
som si tri svety: Jeho svet s hrdinskými historkami, môj svet v oblakoch
a život tých tam dole na zemi, ktorí sa smiali a žili. Predstav si,
ešte stále si hľadám vhodnú pristávaciu dráhu.
Práve
počúvam Cata Stevensa „Where Do The Children Play“ a znovu sa mi otvára
okno: vidín nás dve na jazere Maschsee, je horúce, ty máš na sebe čosi
krikľavočervené a ja niečo biele. Oslavujeme pätnáste narodeniny s dvomi
obrovskými kornútmi zmrzliny. Máme vážnu debatu, príliš vážnu pre takú
príležitosť. Ja nesmiem ísť na školský výlet a ty musíš pracovať v dodávateľskej
firme. Potia sa nám tváre, možno sú to aj slzy a prisaháme si, nikdy!
Nikdy nebudeme ako naši otcovia! Nikdy nebudeme mať žiadne plány a radšej
zomrieme ako panny, akoby sme sa mali vydať za takých istých mužov!
Sme ešte deti, nesmrteľné a plné sebadôvery a odvahy.
Tvoja
Renan
Renan
Demirkan sa narodila v roku 1955 v Ankare a od siedmych rokov žije v
Nemecku. Od roku 1980 pracuje ako herečka v divadle, filme i televízii.
Za svoje herecké výkony získala mnoho významných nemeckých ocenení.
V deväťdesiatych rokoch začala aj písať. Vyšli jej knihy „Čaj s troma
kockami cukru“ (1991), „Dáma s bradou“ (1994), a „Z neba budú padať
diamanty“ (1999). Renan Demirkan žije v Kolíne. Túto poviedku uverejnila
v roku 2000.
Citované
z doslovu: „Hľadanie stratenej autentickosti“, tak sa momentálne dá
nazvať súčasné dianie. Život je totiž zúfalo nudný a to si musíme neustále
dokazovať, najradšej dennodenne, inak nám prežívanie tejto nekonečne
dlhej chvíle neprinesie nijaký pôžitok.“ Citát číslo 2: „Literatúra
nie je manekýna, aj keď si v našom eklektickom časopriestore vie na
seba navliecť ten správny kostým. Pretože nejestvuje jediný, ten správny
tón udávajúci štýl. Jeden text mení farbu ako hodvábne moaré, podľa
uhla pohľadu. Iný je zasa sexy ako priehľadná gáza – pri čítaní tušíme,
čo sa pod ním skrýva. Tretí príde ako od Pradu a iný pohodlne trčí v
gumákoch, lebo je to praktické. Telo sa ľahučko vznáša, za ním je však
predstavovaná skutočnosť. A nie je práve krása literatúry v tom: v ustavičnom
presúvaní povrchu a významu. V presune, ktorý podnieti túžbu a tým zodpovedá
bytostnej ľudskej podstate.“
Výber zostavila a preložila Elvíra Haugová
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Z diára
str. 3
Mila Haugová
Archívy tela, Iowa 96
str. 7
Emil Cioran
Nenávidel som celé univerzum
str. 45
Andrej Hablák
Kniha z jazyka
str. 55
Jani Virk
Dvere
str. 66
Rabindranáth Thákur
Milencov dar
str. 69
Zuzana Líšková
Zbytočne sa pýtaš
str. 75
Duško
Novaković
Znalec zrkadla
str. 83
Sam Shepard
Hra je ako hudba
Jastrabí mesiac
str. 109
Peter Michalovič
Nič nezostáva bez premeny
str. 125
Christine Bustová
Anjel, ktorý nás číta
str. 145
Divy východu a západu
Terézia Mora
Christin Vallinkoski
Renan Demirkan
str. 159
|
