|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2008, číslo 3-4 MARCEL PROUST (1871 – 1922) je slovenskému čitateľovi známy predovšetkým ako autor niekoľkodielneho románového cyklu Hľadanie strateného času (v slovenčine vyšiel len prvý zväzok), ktorý je pokladaný za jedno z kľúčových diel modernej svetovej literatúry (spolu s Joyceom, Kafkom či Woolfovou) a ktorého jedným z aspektov je aj filozofické ponímanie literárneho diela ako prostriedku, ktorým sa možno vyrovnať s deštruktívnym pôsobením času v ľudskom živote. Proust však okrem románov písal aj eseje, z ktorých za jeho života vyšli napríklad Pastiše a rozmanitosti (1919), posmrtne Kroniky (1927) či nedokončený súbor polemických esejí Proti Sainte-Beuveovi (1954). Pre malý slovenský výber z Proustových esejí sme vybrali 4 eseje, napísané v čase, keď Proust koncipoval svoj protoromán Jean Santeuil (1896 – 1904) o poézii, tajomných zákonoch ľudskej tvorivosti či inšpirácie, vyznačujúce sa vysokou senzibilitou a imagináciou a dve eseje z čias po vojne, nedlho pred smrťou autora, o dvoch slávnych ruských spisovateľoch, svedčiace o tom, že Proust si Dostojevského či Tolstého prečítal s veľkým záujmom a sprostredkoval nám následne svoje čitateľské postrehy, plné senzitivity a originálneho myslenia.B. M.
Básnická tvorba Stav ducha, v ktorom básnik v akomsi očarení nachádza tak ľahko v každej veci čosi vzácne, čo je v nej ukryté, je zriedkavý. Odtiaľ mudrovanie, úsilie znova sa vyhupnúť do sedla onej mimoriadnej schopnosti, vypomáhajúc si čítaním, vínom, láskou, cestovaním, návratom do známych miest. Odtiaľ diela prerušené, opravované, ustavične znovuzačínané, niekedy dokončené až na konci šesťdesiatky ako Faust od Goetheho, niekedy ponechané nedokončené a bez toho, že by sa ich dotkla oná mimoriadna schopnosť, rovnako ako v svojej poslednej hodine, keď vidíme jasne vo chvíli smrti ako Don Quijote, Mallarmé, ktorý bol už desať rokov posadnutý nesmiernym dielom a svojej dcére povedal, aby spálila jeho rukopisy. Odtiaľ nespavosť, pochybnosti, výzva nasledovať príklad učiteľov, zlé diela, únik do najrozličnejších vecí, nevyžadujúcich mimoriadnu schopnosť, ospravedlnenia nachádzané v Dreyfusovej afére, rodinných záležitostiach, vášeň, ktorá nás vzrušila, no neinšpirovala, literárna kritika, zaznamenávanie správnych vecí, ktoré sa takými javia našej inteligencii, no sú zbavené onoho opojenia, ktoré je jediným znakom význačných vecí, čím by sme ich mohli rozpoznať vo chvíli, keď k nám prichádzajú. Odtiaľ ustavičné úsilie, ktoré sa završuje tým, že nášmu estetickému zaujatiu dáva preniknúť až do nevedomej oblasti myslenia tak, že stále hľadáme krásu krajín, ktoré vidíme počas spánku, že sa usilujeme vyzdobiť vety, ktoré vyslovujeme zo sna a že v delíriu vo chvíli smrti hovorí Goethe o farbách svojej halucinácie.
Úbytok inšpirácie Všetci, čo zakúsili to, čo sa nazýva inšpiráciou, poznajú to náhle nadšenie, ktoré je jediným znamením skvelosti myšlienky, ktorá k nám prichádza, a ktorá nás od svojho objavenia núti vydať sa cvalom k jej nasledovaniu a ihneď robí slová tvárnymi, priezračnými, odrážajúcimi sa jedny v druhých. Tí, ktorí to už raz zažili, vedia, že každá myšlienka, akokoľvek správnou sa nám javí, každá koncepcia, akokoľvek dômyselná sa nám zdá byť, si nezasluhuje námahu byť vyjadrená, a čakajú, kým sa v nás znovu nezrodí to zanietenie, ktoré je jediným znakom toho, že to, čo sa chystáme vysloviť, si zaslúži námahu a bude môcť neskôr uviesť iné srdcia do toho istého vytrženia. Takisto je veľmi smutný ten čas, keď sa to vytrženie neobnovuje, keď pri každej myšlienke, ktorá k nám prichádza, márne očakávame to nadšenie, to obnovenie jasnej hlavy, keď sa zdá, že všetky priehrady padli a žiadna bariéra, žiadna neoblomnosť sa už v nás nenachádza, keď sa celá naša podstata zdá byť akousi lávou pripravenou tiecť, prijať takú formu, akú budeme chcieť bez toho, aby niečo z nás nepretrvalo a nezastavilo sa. Pretože my si môžeme v tom, čo robíme, zachovať svoj pôvab, ktorý sa páči ešte tým, ktorí nás milovali, ako si zachovávame svoju tvár jemnú a pôvabnú, svoj pohľad, o ktorom sa dá ešte povedať „to je on“, ako pri rozhovore s priateľmi ešte máme, možno častejšie, tie skvelé priblíženia, tie povahové vlastnosti, ktoré patria iba nám. Môžeme si ich zachovať v tom, čo robíme. Pretože si tajomnú bytosť, ktorou sme, ktorá mala dar dať všetkému istú formu, ktorá patrí iba nám, bezpochyby zachováme. Ale my vieme, že ta-ká strana bola napísaná bez zanietenia, že vzácne myšlienky, ktoré sa nám páčili, nezrodili ďalšie; a keby nám všetci sudcovia zeme povedali: „Toto je najlepšia vec, akú ste kedy urobili“, my by sme iba melancholicky zavrteli hlavou, pretože toto všetko by sme dali za jednu minútu vtedajšej zvláštnej sily, ktorú nám nič nemôže navrátiť. Isteže, v tomto poslednom koncerte ešte milujeme a znovu spoznávame výraz, no jedna myšlienka už nezrodí tisíc ďalších, a látka je zároveň menej cenná i vzácnejšia. A diela, ktorými sa majster opájal, kým bol pri sile, márne naďalej opájajú druhých, pre teba to už nič neznamená. Chradne. No kým sa odohráva toto, zatiaľ čo zima v ňom už nevyvoláva nijaké dojmy, keďže teraz sú preňho všetky dni podobné jeden druhému a tajomná moc období už v ňom nenachádza nijakú tajomnú moc, ktorá ho uvádza do vytrženia, vidíte v tomto vidieckom meste pomerne ďaleko od neho dvoch dôstojníkov, ktorí ho azda pokladajú za mŕtveho, pretože sa už dosť dobre nevie, ktorí si s ním dali stretnutie, zatiaľ čo druhí sú na prechádzke. A sú za klavírom. Vtedy... Z francúzštiny
preložil Boris Mihalkovič.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|