revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2008, číslo 3-4

Veronika Šikulová

Srrrrrrst

Je mi leto.Tráva schne a na cestách je prach. Odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli.

Aj ja. Zostarla a zoškaredla som. Ráno som sa videla v zrkadle. Znovu som si navliekla škaredé oranžové krepové šaty, tie za dvadsať korún zo sekondhandu a vybrala sa kosiť.

Ešte neprebehlo dedičské, všetci by sme radi dedili a ja teda, že aspoň „otcovu roľu“ pokosím.

Po tatovi tu zostal neporiadok, neumyté poháre a obliate sako prehodené cez operadlo stoličky. Na okne schnú planty v kelímkoch od jogurtu, okolo sú popadané veľké suché muchy. Aj sklá sú samý mušačinec. Odomknem, zastavím sa v kuchyni a hľadám poklady. Nikto nepovie vitaj. Tak vítam. Prekutrem skriňu so zaváraninami, otvorím čalamádu, sadnem si na kanapu a na posedenie ju zjem. Je mi leto.

Kanapu do kuchyne doteperil tato, že na nej bude spávať. Nespal tam ani raz a umrel v izbe. Ľahnem si na kanapu, dolu v meste zvonia zvony a voňajú polievky. Vo viniciach okolo domu sa motajú ľudia a ide traktor. Ktosi zakašle a vyruší bažanta. Vyjdem pred dom, svrčky. Na strome pri terase sedí dúdok. A potom už len kosím, kurnikšopa, bol by v tom čert, aby som sa to nenaučila, zaberať do rytmu a neuťať si nohu, to srrrrrrst a ešte jedno srrrrrrst, tráva si mi líha ku nohám, nechávam za sebou také pravideľné útvary, kopčeky, že srrrrrrst, proti srsti kosím, silno zaberám a pečie mi na tie šaty, na zohnutý chrbát pod nimi, na mňa celú aj do poly, nariekam v tráve, čo je vysoká, za domom, čo zomrel spolu s ním, snímam trávu, kosím, som siláčka, Vasilisapremúdra, čo už všetko vie, len to nemá odrazu komu povedať, a jej je leto a smutno a srrrrrrst, vyruším zajačka, vtáčence, bažanty, preletí lietadlo, stratím osličku, moja tvoja jeho kosa aj kosáčik, pekne to okolo stromov povyžínam, opäť mácham tou kosou prvýkrát v živote, tato, som silná, keby si ma videl, toto je asi moja smrť aj srrrrrrst, jej začiatok, myslím si...

A potom prebehne dedičské konanie, odrazu máme od domu všetci kľúče a vyhodíme dáke veci, napríklad fľaštičky od liekov, načo a komu by boli, pravdaže, a suché rastliny z okien v jogurtových téglikoch, ceruzky a drobnosti, niet času premýšľať, upraceme to tak, že odrazu po ňom nezostane ani smrad. A mne je leto aj ďalšie...

Nosievam jeho kabát, vo vrecku nájdem lístok do obchodu a strakatú fazuľu. Hocikedy ráno sme pili biele víno a niekedy aj spievali.

Inokedy priniesol zo záhrady šalát, a bol celý od blata.
Kupoval semienka.
Vo vreckách nosil fazuľu.
V gumených fľašiach víno.
Niekedy som z neho odlievala do drezu, aby bolo menej.
Pekával osúchy.
V noci sme spolu volali.
Spíš? Nespím.
Počuješ ma? Počujem!
Haló!
Inokedy sme šli spolu plávať.
Keď je mi leto a plávam, čudujem sa, že ho nevidím. Spíš?
V zime, na Vincenta sme si pripíjali.
Agáte povedal, že môže menej poslúchať, a mne, že by som mohla viac a každého.
A na Vianoce o troch grošoch...
Keď pršalo, radoval sa. A potom vyšlo slnko a potešil sa tiež.
Inokedy som mu šla dohovárať, aby si nedal víno. A stále som nám nalievala červené od Valenta Glozneka. Nakoniec sme spolu tancovali.
Hocikedy mi kázal chodiť po chrbáte. A potom kričal ach a jaj. Bola som dievčatko.
Na kúpalisku som ho natierala. Poznám ten chrbát ako mapu. Čo som sa ho nanatierala a namasírovala! Nešuchotať, nerušiť, nič nechcieť a počúvať, počúvať! Natri mi chrbát! Nubian a kreola. Chodím mu po chrbáte a smejem sa ako šialená. Šmýka sa mi to. Nubian a kreola.
Ráno mu pukali kolená.
Postavil variť polievku a o šiestej mu voňala.
Keď plával, sedávala som na brehu a pozerala na vodné pavúky. Brnkali nohami o hladinu. Agáta bývala opálená ako kreolka.
Stále varil a rozprával.
A voňali mu košele.
Cestou do kopca akože strácal peniazky a my sme ich zbierali. Alebo nám zo žartu hádzal paličku.
Chodil po Modre a skoro ráno u nás vyzváňal. Klopal rovnako ako pán Ilečko. Potom raz neprišiel a zomrel. Nie na kanape v kuchyni, vo svojej pracovni na posteli.
A ja som vzala kosu a myslela si, že sa z toho žiaľu vykosím.
Je mi leto už neviemkoľké odvtedy.
Mám kľúče od domu, len ma v ňom nikto nečaká ani nevíta. Nohami masírujem tatovu záhradu a hocikedy v noci počujem v ušiach tichulinké srrrrrrst....

Dušinka

Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie.

Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala. Celá som sa do nej zababúšila. Keď som ráno nastúpila do autobusu, celý deň po mne voňala zastávka. Na druhý deň som sa tam s tou svojou vôňou stretla.

Najkrajšie voňala babičkina kabelka. Modlitebná knižka, hašlerky a voňavka Živé květy – Šeřík, s kúskom zvädnutého orgovánu vo flakóne – a naftalín. Babička Jolanka si na cukor nalievala alpu a milovala naftalín. Mala ho všade. V skrini aj v zásuvkách aj vo vreckách kabátov aj v kredenci aj vo vodovej lavičke. Keď k nám do Modry prišla na návštevu, voňali jej z tašky marhule alebo ríbezle (Bola to ríbezľová kráľovná!), čokoláda s jahodovou náplňou, Živé květy, naftalín a hašlerky.

Okrem toho, že pravá dáma má držať kolená spolu za každých okolností, aby jej niekto medzi ne nehodil loptu, že v nose sa nekutre, lebo budeme mať nosné dierky ako kone, nás babička Jolanka naučila aj to, že napríklad vlasy sa majú z času na čas opláchnuť octom, aby sa leskli. A sme doma!

Ocot bol moja prvá voňavka.

Naša Agáta pri umývaní vlasov vrešťala ako pavián a škriabala sa z vane na práčku. Svoje mizerné vlasy som si nechávala oblievať octom. Nie preto, aby sa mi leskli, na tom mi vôbec nezáležalo, ani nezásedelo, ani nezástálo, mala som rada vôňu octu.

Aj keď som narástla, osprchovala som sa a šup ho na seba ocot!

S Milenkom sme chodievali hocikedy na prechádzky pod hrad. Bozkávali sme sa len raz, na zastávke, aj vtedy povedal, že to som pobozkala sama seba. Sedávali sme vo vinárni, ja som lúchala červené víno, viac kvôli fúzom ako kvôli tomu vínu a Milenko ma dával do laty. Tak a tak, nejaš sa! Potom sa spustil lejak. Chytili sme sa za ruky a bežali dolu bratislavskými úzkymi uličkami, hľadali miesto, kde sa pred ním skryjeme. Zastali sme kdesi pod bránou a už to vyzeralo, že pobozkám sama seba druhý raz, len Milenko sa zasníval:

– Vždy, keď som pri tebe, cítim taký ľahulilinký závan octu, dievča!
Utrela som si červené fúzy a povedala mu o zvykoch pravej dámy a láske k vôni octu a vášni liať si ho nielen na hlavu a nielen z času na čas, ale každý deň!

– Voniaš ako zaváraná uhorka!
Dolu som zbehla sama a onedlho ocot zradila.

Konečne som sa vymotala z domu a začala chodiť v Bratislave do školy! Vo vrecku drobné, tak na tri čaje, na fazuľovú polievku s rezancami alebo na boršč s dvoma rohlíkmi. Zavše som mala iba na autobus. A hocikedy som sa na zastávke bozkávala. Stojíte na zástavke, čakáte na autobus a bozkávate sa. Potom si kúpite jeden vybozkávaný do Modry, pozeráte sa z okna a čušíte ako voš.

Nad autobusovou stanicou hocikedy letel balón.

Inokedy som mokla, ovoniavala ocot a obchádzala dažďové barinky. Keď vyšlo slnko, všetko sa lišťalo. Obzerala som sa v tých mlákach ako v zrkadle.

Odrazu sa však Bratislavou šírila zvláštna vôňa – niečo medzi višňami, slivkami, hnilými jablkami, otravou na mravce z babičkinej vodovej lavičky a ja som za živý svet tú vôňu nevedela nájsť. Niečo mi pripomínala. Nevedela som čo a niekedy sa mi o nej snívalo. Zdalo sa mi, že my dve sa dávno poznáme, patríme k sebe a tak som ju prenasledovala. Nakoniec si Francúzi otvorili v Bratislave voňavkový obchod a ja som našla voňavku Poisson.

Keď som sa dozvedela, koľko stojí, na mieste som omdlela. Iba akože.

Blížila sa zima, dokonca začal poletovať sneh. Milenko na mňa dávno nečakával. Na svoju fialovú fľaštičku som sa chodievala pozerať iba ku výkladu. Vo vrecku tak na tri čaje, na fazuľovú polievku alebo na boršč. Zavše iba na autobus. Ani ma nemal kto na rozlúčku pobozkať.

Nosila som smiešne topánky. Neoreličáky, lebo vyzerali, akoby som ich vyfasovala v rekvizitárni Felliniho filmu. Mama im hovorila škarbale, lebo sa im odlepovala podrážka. A tato vždy, či tú nohu za sebou ťahám od Piavy alebo od hovna.

Naschvál som tie svoje pustajovské škrpále každý deň likvidovala.

Nakoniec sa už mama s babičkou nemohli na mňa, dušinku, pozerať, naozaj ťahá nohu za sebou ako vojak od Piavy...

– Dušinka, kúp si nejaké slušné topánky, nie nejaké ficačiny, také štrapačné! Aj nejaký pulóver, rovno rolák, aby ti po tých zástavkách a studených autobusoch nebolo zima! A ja som, dušinka, ťahala nohu za sebou po Bratislave a ťahala a dotiahla som sa s tou deravou vyšmatlanou topánkou až do obchodu s voňavkami a odrazu, akoby sa nechumelilo, ale vonku vtedy začalo chumeliť!, som sa stala majiteľkou svojej prvej voňavky, drahej ako čert, takej, akú moja mama ani babka v živote nemali. V zamatovom zelenom vrecúšku. V tmavozelenej škatuľke. S francúzskym názvom. V noci som si ho dávala pod podušku.

Mama s babičkou na mieste omdleli (akože), babička si naliala na cukor alpu, aj si z nej cvakla, a keď sa opäť obe prebrali k životu (akože), skoro ma dorazili. Zimu som premašírovala v starých ojazdených topánkach, ktoré babička dovliekla z opravy (pravá dáma má konexie aj v oprave topánok!) a v tmavozelenom hubertuse, ktorý pripomínal vojenský pešiacky kabát. Vozila som sa modranskými preplnenými a špinavými autobusmi, do Modry a späť, do Modry a spať, pusa sem alebo tam, vôbec mi však nebývalo zima, celá som bola zababušená do francúzskej lila vône. V ústach cmúľam hašlerku.

Takáto navoňavkovaná som si chodila a chodila a chodila, voňali po mne všetky bratislavské ulice, chodby školy, otravovala som tou vôňou spolužiakov a spolužiačky, všetkých frajerov, Milenko dokonca vravel, že najskôr sa vyvalí vôňa až potom stretne mňa.

Aj za Mareka som sa v tej vôni vydala.

Odrazu však nestávam na zastávke a nemám sa s kým bozkávať.

Nakúpila som naftalín a napchala ho do skrine. Keď idem od našich, hocikedy si v taške nájdem dve stovky, čokoládu s jahodovou plnkou alebo balíček hašleriek. A potom sa ma babinečka pýta, našla si si, dušinka?

Vyliala som na seba všetok Poisson.

A potom dušinka zomrie a všetky starodávne vône niekde odletia.

Ale keď napršia barinky, slnko a baránky sa v nich odrážajú.

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Ivan Kadlečík
Niekoľko viet

s. 3

Marcel Proust
Eseje

s. 29

Veronika Šikulová
SRRRRRRST
(jeden rozhovor, osem poviedok)
s. 65

Julian Kornhauser
Origami
s. 101

Súčasná európska poviedka
Roman Simić, Stefano Benni
s. 113

Zbigniew Herbert
Z technológie sĺz
s. 129

Pohybliví nehoria
Laučík – Štrpka – Repka
s. 143

Nadežda Ptuškinová
Kým zomierala
s. 181

Archív
Ján Šefránek: Duch totality
s. 227


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.