|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2012, číslo 1
Z inej strany to vyzerá ako moja zadŕhavosť, slabá rozhodnosť či vôľa, tam kde iní osvedčujú kladné vlastnosti akoby samé od seba. Všetci mi chcú dobre, zovšadiaľ pršia ponuky. Je len mojou neschopnosťou využiť ich tak, ako treba, ako si to vyžaduje život sám. Kým sa toto nenaučím, budú to len nepodarky, odraz môjho vlastného pochybujúceho a neistého konania. (Nič nevylučuje druhých apriori, možno uchopiť vecnú príležitosť, oddať sa jej: len príliš nečmárať, nezotrvávať na jednom bode, to je príkaz života. Teda aj toto akoby som robil načisto, nie naslepo a nie len pro domo sua. Niekde sa to musí rozprúdiť, stať pravým životom). "Môžem vám nejako pomôcť?" - je dobrá otázka, ktorá predpokladá, že opýtaný vie konať a je aj dosť múdry na to, aby vedel odhadnúť, čo preňho reálne môže niekto druhý urobiť. Ošetrovateľ mi s lístkom od pracovnej ponúkol istú možnosť vypýtať si zelenú kartu - využil som ju tak nešikovne, že nielenže som nič nedosiahol, ale som sa aj vrhol akoby "nazad" ("no o koľko je mladší ako ty", vravel Marek). To sú nekonečné chvíle, v ktorých akoby sa nedalo nič iné, len šliapať chodbu, zacviknutý medzi potrebou zotrvať na mieste a potrebou, túžbou ísť domov, za svojimi, za životom. Všetko je bielučké, sneh napadaný. Keď príde návšteva, čuduješ sa, koľko významných vecí sa stihlo doma odohrať (naposledy to bola návšteva všetkých u tety Pavlíny) - bolí ma to, bolí: taká je zrejme pravá tvár môjho vzťahu k druhým: to, čo vydávam za lásku, je len nepokojná uponáhľanosť a tuším i unáhlenosť. Vysoké topole za B oddelením, za jeho zamrežovanými balkónmi. Radšej by som bŕkal po vonku ako hnil a umáral sa dnu, v "teplom pachu nemocnice". Do niektorých vecí by človek vôbec nemal ísť. Minule bol v televízii kreslený Nils Holgersson: jeho zmenšenie bolo ozmyselnené mravnou katarziou: vracia sa lepší, naspäť k rodičom, ktorí možno nezabudli. Ani ja nie som zabudnutý, no neviem, ako je to s katarziou u mňa. Ľúto, že Marek odchádza a že o najdôležitejšom sme sa nepozhovárali: to tuším tá piatková spoločná návšteva urobila svoje: vzala mi vietor z plachát. Potreba osviežiť sa, vrátiť sa do života... Ubíjajúca jednotvárnosť, mäkký vankúš hustého peria. Aj s deťmi som málo. Aj pri tejto hospitalizácii akoby som mal smolu: v rozhodujúcich okamihoch akoby čosi zlyhávalo, namiesto postupu vpred ide krok vzad, hoci čerstvé zaťažovanie pre teba pripravené, bolo na dosah. Milan má rád dobré jedlo, ovocie a hoci je sám chudobný, vie si jedlo vypýtať. Nemá peniaze, ale večne niečo je. Akoby medzi ním a jedlom jestvoval určitý vzťah, nijako neberúci do úvahy súvislosť s vlastníkom. Pritom však nie je vtieravý, ako bývajú iní, hoci aj bezostyšne núkajúci peniaze. Z iného pohľadu je to vari dar Milanovi od Boha za jeho opravdivosť, za ten taliansky - rímsky naturel so vzbĺkajúcimi nervami atď. Chveje sa po celom tele. Od liekov? To je už dlho, čo Milan maróduje a čo je na dôchodku. Dnes stonal, že sa prepil kávy, že mu je z toho zle, a ako to vie, vinu zvalil na Peťa, ktorý ho na tú kávu zlanáril. Na balkóne mali kapustovú vodu (aj kyslú kapustu) od Záhoráka Stupavčana Imra, ktorý im ju nechal, keď ho dnes preložili na céčko. Včera večer eufória spevavá: takže sa dalo očakávať čosi opačné dnes, čo sa aj stalo? Pobyt na psychiatrii po viac ako mesiaci (5-6 týždňov) je ako stavanie sa z hlavy na nohy. Všetko akoby sa obrátilo, akoby prestali platiť pravidlá, ktorým som veril a začínali platiť iné, ktorým sa s údivom odovzdávaš (podvoľuješ). Už sa tak všetkému nečudujem, ľuďom rozumiem bezprostrednejšie. Je to zázrak komunikácie, medziľudskej súhry? Obchody v nemocnici: kávovú lyžičku z umelej hmoty zálohujú na 5 Sk, pohár sklený na 10 Sk, ale za lyžičku kávy mi na oddelení núkali 5-10 Sk (ja som ju raz dal za 8 Sk). Pri večeri sa vymieňa: ovocie (napr. mandarínka) za cigaretu, atď. K tomu "skratovému" jednaniu: zavretý v dusne oddelenia, znela stále tá pieseň od Richarda Müllera s jeho zvláštnym mužno-temným podfarbením "Cigaretka na dva ťahy". Cítil som sa biedne, nemorálne, už len preto, že som si dával večeru, akoby som bol nehodný ju jesť, akoby mi nič nepatrilo. S rukou na srdci, do ktorého mi vchádzali nečistoty a bolestivé "spätné" pichnutia, som stál pri poistkovej skrini elektrickej asi trištvrte hodinu. Akoby sa nedalo tej zmäti čeliť inak, len tou zaťatou tvrdohlavosťou, alebo čo to už bolo. Pripadal som si ako netvor s nepoctivým životom voči ostatným kolegom a pacientom, ktorí sa statočne držali svojho života: F. vláčil po chodbe svoje ťažké telo, podchvíľou aj uháňal, dupotal a fučal ako lokomotíva, to už bola u nás aj ponorková choroba z tej odlúčenosti od života, z tých bielych mreží obklopujúcich oddelenia. Aj doktor mladý S. sa ma pýtal, takto, toto chcete? Lebo som sa bál, že som hrbáč, že ním budem, a ešte aj líška (duch líšky nestotožniteľný), zločinec, a že sa mi roztrasú ruky; a dával som SB moc nad celým svojím životom, zriekal som sa suverenity, ľahkomyseľne-neľahkomyseľne tušiac, že je to strašná kravina. Pýta sa sestrička Daniela: "Danko, ako je?" Odpoveď: "Zle. Mám depresívne stavy..." Ona: "Veď si bol na priepustke, z toho sa treba tešiť, nie?" On: "Veď áno, ale..." Ona: "Nesmieš sa tomu tak poddávať..." A ja uvažujem, poddáva sa človek niečomu, je v jeho silách "nepoddávať sa", alebo je to celkom inak? Má pravdu pacient, alebo sestra? Je to asi ustavičný boj o život, presadzovanie a sebapresadzovanie. Psychiatria je dobrá kamoška, má však zlozvyk: ustavične testuje svojich "klientov" (kamarátov), skúša ich zaradiť, zistiť. Cítim sa byť ubolený, doničený z toho "testingu", z tých všakovakých pascí, ktorými treba ustavične preliezať. Koľkokrát už vychádzalo slnko nad liečebňou, pohrúženou do pezinskej oblasti Malých Karpát, nad samičou i vyzývavo bielou samčou budovou. V dielni sú stolárske ponky so zverákmi, brusiče ostrých predmetov, ktoré pri sebe z pochopiteľných dôvodov nemôžete mať, stoly, na ktorých sa šmirgľuje, stoly s keramickou hlinou, z ktorej sa dajú robiť tehličky a z tých zas dom, pekne nakreslený a naplánovaný, dá sa aj kresliť a obkresľovať; šmirgľujú sa aj malé nevypálené plastiky pripravené na konferenciu o schizofrénii. Nejaké zaneprázdnenie nájdete, alebo vám ho nájdu oni, napríklad si môžete písať list. Všetky práce riadi mladučký B., to on obstaráva láskavý prístup k pacientom, akoby stále kohosi chlácholil; za sústredeným zrakom cítiť vynaloženú námahu a snahu pochopiť toho druhého, aj tých celkom beznádejných pacientov, ktorých sa vie zastať: "Čudovali by ste sa, akí sú citliví...", ale, ak treba, aj nekompromisným byť dokáže: "on na jednej strane je taký chudáčik, na druhej je to ale riadna podšívka..." (potvora?). Čas plynie pomaly:
pohrúžený do monotónneho šmirgľovania, behania šmirgľom po rysoch Madoninej
tváre, alebo jednoducho zarovnávajúc pridrsný povrch nejakej paličky;človek
si niekedy začne zúfať, no vo chvíli, keď je to všetko neznesiteľné,
za bielymi mrežami na oknách a fialovou ohradou okolo samčej budovy
sa objaví sám pán primár v bielom zimnom kožuchu, niekedy, keď je mráz,
aj s kožušinovou čiapkou na hlave a jeho prítomnosť pôsobí ako balzam
na vyčerpané nervy, takže zo zúfania sa plynule pomaly prejde do dúfania,
do sľubnej nádeje či "nadějných vyhlídek". A zároveň je to merať vzájomného
styku: nakoľko sa ľudia túžia alebo potrebujú stretnúť. Áno, aj stupeň
lásky k druhému je zistiteľný, odmerateľný. Veľká je autorita psychiatrie,
skrývajúcej nespočetné svoje tajomstvá (beda nepovolaným?) pred zvedavými
zrakmi a inokedy ponúkajúcej egocentrický zvedavý vhľad do najintímnejšej
oblasti (zákutia). Áno, vidí všetko. A čo ak sa človek stane závislým
na nej, ktorá chce pomôcť, no pomôže naozaj a bezvýhradne? Niekomu pomôže,
niekomu nie. To je jedno z rizík, povie mladý doktor, ktorému som sa
zveril so svojimi obavami (nie som si celkom istý, či zverenie bolo
na mieste). A pomôcť vedia, ich umenie uviesť človeka do stavu pohody,
odstrániť nerovnosti, vybrúsiť hrany, raz láskavo, inokedy prísne, je
veľké. Len pozor - tu sa nik s nikým nehrá, nemazne - sú aj hrozby,
nielen prosby. Alebo kde sú prosby, sú i hrozby. Koľko ty nám, toľko
my tebe. Len jedna výhrada: neškatuľkovať tak ľudí; keď sme "v poriadku",
už nikoho nezaujímame, prídu nové tváre, nové typy. Je to až novodobé
moderné náboženstvo so svojou hierarchiou, kňazmi a kňažkami; čo je
Bohu? Veria, že je, ale tradičné náboženstvo to veru nie je. A nad všetkým
tkvie busta Philippa Pinela, ktorý ako prvý "zbavil pút bláznov". Po
čase, strávenom v dielni (aj s fajčiarskou prestávkou, na ktorú berú
aj nefajčiarov) sa presunieme do chodby na prízemí, kde na mňa čaká
autogénny tréning. Šarmantná psychologička zaujme svoje miesto a len
čo si piati zverenci porozkladajú na zem skladacie žinenky (tá moja
je zasa odnedávna pofŕkaná farbou), začne melodicky a sugestívne vyslovovať
formuly: "vaše telo je ťažké, na čele je príjemný chlad, do oblasti
brucha prúdi teplo..."
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|