|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2014, číslo 4 Každé písmeno sa rovná stupaji, každý deň je riadok v písacom stroji. Je lepšie písať než sa obesiť: a aj o niečo zdravšie. Jazyk, ktorým píšem: ním aj vidím, s ním spím, s ním sním, cítim a voniam neotupene a páchnem. Som (tvoj) jazyk zbelasený. Si jazyk jazyka, spisovateľ, si rečou reči. Som, teda píšem. Deje sa text, dejú sa slová v epickom konaní, v sujete, opakujem sa, krúžim okolo tých istých tém, tak sa hĺbi studňa. Dobrý je jazyk údený hovädzí, no ani slovenský nie je najhorší, hoci ním temer nikto percentuálne (na svete) nehovorí (mám veľmi rád to, čoho je málo). A nie sme – zrazu! – celkom bezmocní, keď ktosi napíše napríklad báseň. Písať je to isté ako chtiac-nechtiac klamať. Klamať tak krásne, až pravda vyjde najavo. Poznáš, Maruška, riekanku? Reč je riečka. Kto krásne rečie, akoby nariekal. Ešte chvíľu rieka, po nej potopa, potom potupa. Na jazyku, na reči hrať. Reč píše sama, sa reťazí (slová, vety sú ohnivká) nesmie byť na reťazi (uviazaná). Posraná doba, keď reč nespieva, ale priškrtene chrčí a... (nečitateľné). Do krvi sa porežem často na tých najtupších slovách. Slovo nás má. Skoro vždy najhoršie chápu svoju prítomnosť tí, čo žijú. Mŕtvi to robia o niečo lepšie. Ale aj tak sa zvyšky padajúcich slov rútia do otroctva ako predtým. V každom prítomnom okamihu celá budúcnosť (aj minulosť), nerozvinutá, neviditeľná. Koľko slnečníc je v jednom zrnku? Koľko stromov v orechovom jadre? Večnosť je vždy, dokonca aj dnes, ona nestarne. Zosnulí sú priesvitní ako čistá voda. Nepohltia svetlo, ba ešte ho aj vyžarujú. Budú za nás a namiesto nás aj hovoriť? Ktovie, či je tu vôbec ešte niekto živý. Ale ono napísané tu po nás zostane: tá chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, niekomu zapichnutými do hrdla ako memento svedomia a vzdoru.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|