| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2014, číslo 4
Ján Púček
Západ slnka
Stále sa snažíš porozumieť tomu semaforu s vypálenými žiarovkami. Nejde to. Nepomáha nič. Len sa v poslednej sekunde vyhnúť zrážke, keď križovatka vypustí na cestu autá zo všetkých svetových strán naraz.
Snažíš sa porozumieť domom, čo rastú za tvojim chrbtom vtedy, keď o tom nevieš, vtedy, keď to nevidíš, vtedy, keď to nechceš. Ukazuješ všetkým svoje mesto – skrývaš pred nimi, že ho nespoznávaš. Snažíš sa porozumieť. Nejde to.
Hovoríš: niekedy stačí málo a všetko je úplne inak. A tak to bolo každý deň, celého pol roka – to si neviete ani predstaviť. V marci začalo bombardovanie. Čo je oproti tomu nejaký pokazený semafor?
Mala som trinásť rokov.
Trinásť.
Toľko vecí musíš pochopiť odrazu a nikoho nezaujíma, že je priskoro, že ešte nechceš. Nepoznala som slovo vojna, no až pridobre som vedela, aký je jeho význam...
Vlakom to ide ešte horšie. Stačí, že spomenieš železnicu a všetci sa rozosmejú, pripomenú ti chlapíka, čo sa za jazdy prepadol cez prehnitú podlahu záchoda a nikdy ho nenašli. Ale toho sa ty vraj nemusíš báť, tebe vlak len tak ľahko nepôjde.
Prídeš na malú staničku. Je pol štvrtej; malá ručička stojí na šestke, veľká medzi trojkou a štvorkou. Všetko ako má byť.
Koľaje ležia pokojne, naťahujú sa medzi dvoma horizontmi, objímajú zem. Nezunia. Nežijú. Horúci vzduch, ktorý sa nad nimi mihoce a prelieva je v úplnom bezpečí.
Na okamih sa zamyslíš a začneš rozprávať: poznám jeden príbeh, ale ten je ešte z inej, dávnejšej vojny. Jedna rodina prišla zo dňa na deň o dom. Nemali sa kam podieť, a tak sa všetci traja, otec, matka aj syn, usadili v starom železničnom vagóne. Stál kdesi za mestom, zarastený vo vysokej tráve, celkom zabudnutý.
Zariadili si ho a žili v ňom celé leto, nikto o nich ani len netušil. A zrazu sa uprostred noci rodičia prebudili na synov plač. Zobudil sa a rumádzgal. Rozbehli sa k nemu. Kráčalo sa im akosi ťažko, hádzalo to nimi zo strany na stranu. Pozreli sa z okna. Krajina sa pohla. Rozbehla sa dozadu.
My isto stojíme – mysleli si – to krajina sa začala posúvať.
Vlak stál, hrkotali len jeho hrdzavé železné kolesá.
Viezli sa na sever.
Nikto ich viac nevidel.
Na staničnej lavičke sedí starý muž s dlhou zažltnutou bradou. Opýtaš sa ho, či vlak, na ktorý čakáš, náhodou nemešká, či náhodou čosi nehlásili ešte kým si prišiel. Muž sa na teba prestrašene pozrie, vezme svoj košík plný marhúľ a mlčky si presadne o dve lavičky ďalej.
Vtedy si všimneš, že všetky starcove marhule už nahlodala hniloba, v košíku niet azda ani jedinej, ktorá by nebola sfarbená dohneda. Okolo košíka a mužovej hlavy sa vznáša roj ôs. Vôbec ho neznervózňujú, sadajú nielen na jeho ovocie, ale i na ramená, na ruky, na tvár. Ledva prehltneš výkrik, keď zbadáš, že jedna z nich mu celkom pokojne sadla na ústa a zmizla medzi perami.
Zabudlo sa už na Eduarda Száma a na jeho Cestovný poriadok autobusovej, lodnej, železničnej a leteckej dopravy; v tejto krajine, kde vlaky spôsobujú skazu ovocia a koľajnice vytrvalo mlčia, mlčia o všetkom.
Ty však hovoríš: otec pracoval v televízii, na takom kopčeku nad Dunajom. Práve bol v živom vysielaní, keď zrazu zhasla obrazovka, keď z nej z ničoho-nič zmizol. Po chvíli pribehla prestrašená suseda a kým sa odhodlala rozprávať, dlho na nás len pozerala s hrôzou v očiach. A potom pošepkala – bombardovali televíziu, preto zhasla. Horí. Nikto nevie, či ľudia stihli utiecť.
Stihli. Bože. Stihli.
Pozerali z neďalekého lesíka na ten požiar, na tú spúšť. Bez slova.
Ak chcete, ukážem vám, ako prešla bomba cez štyri poschodia. Ukážem vám celú budovu, čo zostala nedotknutá ako zlomok sekundy pred prvou bombou; na obrazovke je ešte stále zaseknutý obraz môjho otca. Je na nej o pätnásť rokov mladší ako dnes.
Budova. Zlomok sekundy po poslednej bombe. Pätnásť rokov stará radiácia...
Iste, na každú stanicu raz príde vlak, príde, a ty môžeš nastúpiť.
Oproti tebe sa posadí akýsi mastný chlap a s hlasným vzdychaním sa začne dláviť jaternicami z tukom nasiaknutého papierového vrecka. Dlávi sa. Nedá sa povedať, že by jedol. Tisne ich, jednu po druhej, centimeter po centimetri do úst, ako do dákeho šrotovníka.
Aj sa radšej odvrátiš – k oknu, k slnku. Popri trati vzplanuli ohne, v každej druhej záhrade, čo sa opiera o násyp. Čo tí už len môžu páliť? Veď všetko, čo nezhnilo pod snehom odplavila voda, nezostalo nič.
Ohne.
Cintoríny.
Vlak so škrípaním zastaví kdesi na predmestí, celý sa roztrasie, akoby náhle zišiel z trate.
O strom v neďalekej záhrade je opretý rebrík, konča rebríka škorec dočahuje moruše. Čo ten zrazu zabudol lietať?
Mastný muž sa kamsi stratil. Zostali po ňom len kožky z jaterníc pietne uložené na sedadle oproti tebe. A vlak, čo ďalej stojí zhasnutý medzi dvoma stanicami.
Hovoríš pošepky: nezostal tu jediný most, jediný most nenechali na pokoji. Mala som trinásť rokov – stáli sme na balkóne a zrazu sa mi zazdalo, že zapadá slnko. Mama nás rýchlo zdrapla, zatiahla do domu a spustila rolety. Mne sa ten západ páčil. Nerozumela som, prečo sa nesmiem pozerať.
Pamätám si, že som plakala. Chcela som odostrieť a pozerať sa.
Až teraz, po pätnástich rokoch, keď vám toto všetko rozprávam, som konečne všetko pochopila. Tu u nás slnko zapadá na druhej strane. Rozumiete? Vtedy bolo všetko naopak, no slnko u nás vždy zapadalo na druhej strane, ani vtedy to nebolo inak.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Jaroslav Štuller
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík: Niekoľko viet (3)
Karol Chmel: Batéria (5)
Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Krúženie (13)
Ján Zambor: Ľudovít Štúr – Príbeh národa, príbeh reči (25)
Ján Púček: Jedna k jednej (31)
NAHRÁVAČKY
Albert Marenčin – Odtrhnuté zo stromu (39)
Juraj Mojžiš: Desať rebelov (47)
Peter Repka: Slabičné (53)
Stano Kočiš: Čangša (69)
Peter Zajac: A•L•F•A•B•E•T (79)
Jefim Zozuľa: Príbeh o Akovi a ľudstve (83)
POSTE RESTANTE
Eugen Gindl: Liptovské reportáže (97)
MALÁ HRAČKA – VEĽKÉ NÁSLEDKY
Jan Skácel – Laco Teren (127)
Juraj Mojžiš: Príbeh Andreja Barčíka (133)
SARAJEVO 1914–2014, Svetislav Basara, Filip David (147)
FRAGMENTY Z FRAGMENTU (165)
KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! Dušan Dušek: Na začiatku básne (183)
|
