revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

<< späť na Fragment ročník 2016, číslo 4

TOMÁŠ PETŘIVÝ: DVA PLUS DVA

 

Sedí v Luxorke, pije už tretí čaj, mrví rožky bez toho, aby si to vôbec všimol, okolo seba rozložené papieriky (mená, telefóny, kontakty, úlohy, termíny), zošitky (úryvky z veršov, poznámky k rozčítanej knihe, zlomky scenára k filmu, ktorý nikdy nenatočí), horúčkovito, naliehavo, chystá čosi VEĽKÉ, čosi čo zmení svet, jeho oči sa nezastavia, rovnako ako jeho nápady, myšlienky, plány, všetko je v pohybe a hranica medzi pohybom a chaosom je rozmazaná.

Oľga Gyarfášová


Dve staré zabudnuté básne, dve staré zabudnuté akcie.

Niečo sa vždy niekde nájde; kedy a kde – nie je až také dôležité.

A aj v hre o Judáša sa hrá vždy o všetko. Možno ešte viac ako o všetko. Na našich menách predsa až tak veľmi nezáleží.

Neverím veľmi na nejakú osudovosť alebo magickú silu čísel, ale predsa len: Tomáš Petřivý by 29. decembra 2005 oslávil päťdesiatku – určite bujaro a niekoľkodňovo – a v máji 2006 uplynie dvadsať rokov od jeho skonu...“ – napísal som kedysi do edičnej poznámky knižného vydania Tomášovej pozostalosti. Tých desať ďalších rokov uletelo strmhlavo; číslo päťdesiat vymazala šesťdesiatka, dvadsiatku tridsiatka – akoby sme stále hrali tú istú hru so sklenenými perlami strateného času. „Mám ešte otvorený účet s týmto svetom, nespracované impulzy, tlak nerealizovaných nápadov a v lenivosti a pochybách neuskutočnených plánov – ktoré ma tu – bez preháňania – vo dne v noci strašia a ony a len ony robia toto väzenie naozaj väzením,“ napísal mi v liste z nápravnovýchovného ústavu reálneho socializmu večne nespravodlivo stíhaný.

Tak teda: dve Tomášove staré zabudnuté básne a dve Tomášove staré zabudnuté akcie – realizované a uskutočnené, nezaradené a nepripomínané umenovednými umenovedcami v žiadnej performancovanej správe o stave totalitnej minulosti – čo i len slovkom, dvomi... Uverejňujeme ich ako pripomienku, podpichnutie pre neveriacich Tomášov.

Oleg Pastier


Tomáš Petřivý

LÚPEŽ STOROČIA


I.
Tejto noci
v Národnom Múzeu
Neznámi Národní Páchatelia ukradli
Poslednú Barikádu Parížskej Komúny.
– Naozaj je to tak,
telefonoval to dnes sám Nočný Strážnik
z Oddelenia: 70-te roky 19. storočia.
(Vyhoďte toho chlapa, ako to stráži Vzácne Národné Exponáty!)
To je koniec.
Preboha robme dačo!
Alarmujte políciu, hasičov, armádu, parlament, vládu!
Preboha!
Kto to bol?!
Kto ukradol Poslednú Barikádu Parížskej Komúny?!
Kto to mohol byť?!
Nevieme.
Nikto nevie.
TELEFÓN. Volá minister.
Áno.
Áno.
Áno.
Samozrejme, pán minister.
Položil.
Je to zlé.
Viete si predstaviť čo všetko sa môže stať?
Čo keď to boli napríklad...
Rozumiem.
Preboha, KAM JU POSTAVIA?!
Kde to začne?
Predstavte si, že...
Rozumiem. Mali by sme...
Áno. Áno. Už tam volám.
TELEGRAM pane.
Telegram?
Čo píšu?
Hovorte konečne!
Tak je to jasné.
Vypožičal si ju narýchlo Národný Filmový Ústav.
Natáčajú akýsi Národný Historický Veľkofilm.
O Bismarckovi.
Ospravedlňujú sa, že nás nestihli informovať skôr.
. . .
Ale mi odľahlo.
Všetkým nám odľahlo.
Prepáčte, musím si zapáliť. Po tom šoku...
Samozrejme. Nech sa páči.
Ale vyzeralo to DIVOKO, čo?


II.
Tak chlapci, končíme. Zlezte dolu.
Štatisti dostanú dennú mzdu u účtovníka v bloku B.
Nie, nie, tie heslá už nebudeme potrebovať.
Ale rekvizity odložte, ešte ich použijeme.
A odneste späť kulisy. Do múzea, za kulisy, TAM, KAM PATRIA.

1973

 

SMRŤ MÁ KRÁTKU PAMäŤ

Muž obetuje baranča
na oltári kubizmu.
Čo je to kubizmus?
Brak?
Braque?
Picasso?
Traja muzikanti pochovávajú pohrebný chorál.
Tu plače kôň z Guerniky
slzami vína čapovaného dnes zadarmo v Malage.
Nik sa z toho neteší.
Hladkám vyhladnutého býka.
Nechce seno.
Nemyslí na toreadora.
Slnko mlčí po katalánsky.
Holubici narástli amputované nohy.
A krídla z nehrdzavejúcej ocele.
Ostane viac než spomienka.
To zvonia smutné zvony z Avignonu.
Avignon!
Jeho slečny osireli.
Nahé ako siroty.
Ale to neprekáža nemravnej nemorálke, nemravnej morálke, mne.
Zátišia sa stíšili.
Na kastanety sadá andalúzsky prach.
Veterné mlyny zvíťazili.
Traja muzikanti pochovávajú pohrebný chorál.
Nemajú gitaru.
Nevadí.
Gitara nie je nástrojom inkvizície.
To je dobre.
Nech žije inkvizícia!
Žije.
Kdekto žije.
Napríklad Baskovia žijú na severe.
Giblartár na juhu.
Goya v Bordeaux.
A kde žije otvorené srdce Paríža?
Nesmrteľnosť v myšlienke.
Plátna nesmrteľných myšlienok v galérii.
Hlava na krku.
Bezhlavá smrť v televízii.
Viem kde žije otvorené srdce Paríža.
Chcel by som čítať Apollinaira pod opadaným lístím Eiffelovky.
Teraz je však apríl.
A Pablo Ruiz je mŕtvy.
Nie je apríl, neklamte!
Čvirikajú to vrabci na streche.
Esperantom.
Esperanto padajúceho lístia je jazykom budúcnosti.
Možno. Vraj.
Mne je to fuk.
Pablo Ruiz je naozaj mŕtvy.

1973

 

 

Obálka čísla:

Kresba na obálke:  Jaroslav Štuller

Obsah čísla:

Franz Kafka: Niekoľko viet (3)

Tomáš Petřivý: Dva plus dva (5)

Stano Kočiš: Zaragoza (21)

Allen Ginsberg: Deväť – básne z cestovného denníka (25)

Bob Dylan: Osem (31)

Rudolf Jurolek: Kontinuum (51)

Eugen Gindl: Svetobežník bez pasu (57)

Dragan Velikić: Bonavia (117)

Octavio Paz: Každodenný oheň (135)

Juraj Raýman: Najradšej pozerá programy o vzácnych veciach... (149)

Juraj Mojžiš: Storočie (155)

HIS MASTER’S VOICE (171)

KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! (179)




 

 

c
© 1987-2016 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.