|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2016, číslo 4
Najradšej pozerá programy o vzácnych veciach, ktorých skutočná hodnota sa odhalí v správny čas: Lejak zaženie šťastlivca do vypĺznutého antikvariátu. Vzduch cítiť knižnou plesňou a plienkou driemajúcej predavačky. Šťastlivec ešte netuší, že je šťastlivcom. Do mesta prišiel na pracovný pohovor, ktorý nedopadol podľa jeho predstáv. Vlhká košeľa sa mu lepí na chrbát, v bruchu ho režú tri kávy, ktoré vypil v reštauračnom vozni a v srdci, ach škoda reči, tam ho stále oškierajú slová, čo mu pred odchodom povedala manželka. Že je chujko. Že je omyl. Že ju stál už príliš veľa času. „Chceš odo mňa odísť?“, spýtal sa hlúpo. Isteže, situácia bol len modelová. Zdrobneniny nepodstatné. Zásadné je, že šťastlivec sa zúfalo potrebuje dostať k hladine, a miesto toho klesá. Hela pri televízore pozná situáciu z upútavky. Vie, že tesne predtým, ako stačí šťastlivec položiť ruku na kľučku a vybehnúť nazad do dažďa, všimne si na pulte obrázok. Kresbička je neumelá, čapatá, ako by ju počas horúčky zhotovilo ľavou nohou dieťa. Navodzuje atmosféru nepokoja a vnútorného napätia. Ale v šťastlivcovi čosi zhŕkne. Voľačo sa v ňom rozpamätá. Obrázok k nemu prehovorí skomolenou rečou tvarov, neurčitou spomienkou. Na krátku chvíľu je znova chlapcom po extrakcii mandlí. Aj diagnóza je iba modelová. Mohlo ísť o kiahne, mums, črevnú virózu, svoje by dokázala aj šarlachová angína, ktorá na dostatočne dlhý čas pripúta pacienta na lôžko. Šťastlivca sa skrátka čosi dotkne. Pekne zvnútra sa v ňom pohne dávno scvrknuté a zabudnuté chlapča, ktoré si z nedostatku vonkajších podnetov krátilo dlhú chvíľu kreslením, alebo snením, ako to deti v nemocnici robia. To dieťa šťastlivcovi pošepká, že sa mu obrázok páči. Je na ňom loď, slnko a vtáky, čo stále letia a nič ich neunaví. Program preruší séria reklám. Hela ich neznáša, pretože ľudia v nich majú problémy len, aby predviedli, ako ich vedia riešiť tampónom s ultraabsorbčným jadrom. Šťastlivcova tvár je opäť cez celú obrazovku. Ešte sa šťastlivcom nestal, ale je to na spadnutie. Tvorcovia natiahnu čas krátkym zostrihom najdôležitejších momentov. Dozvieme sa aj to, čo nám v úvode ušlo, alebo sme to prepočuli. Šťastlivec je smoliar. Autodielňa, v ktorej hrdlačí, aby uživil manželku aj oboch dospievajúcich synov, je na pokraji krachu. Do mesta neprišiel na pracovný pohovor, ale na debatu s bankou. Dúfal, že bankoví úradníci mu pomôžu zachrániť povesť, hrdosť, sebaúctu, manželstvo a všetky tie záležitosti, o ktoré príde, keď sa prevalí, že zlyhal. Nepricestoval vlakom. Má starú káru, ktorá v príbehu ešte zohrá istú úlohu. Tri kávy si nedal v reštauračnom vozni. Vypil ich z trucu v banke, aby urobil aspoň nejakú škodu tým vyjebancom, ktorí vôbec neskrývali, že ho chcú okafrať! Keď na to pomyslí, káva v žalúdku znova zovrie a s ňou aj žlč. Zabublanie prebudí predavačku a šťastlivec konečne urobí to, čo Hela už dávno očakáva. Za smiešne nízku sumu, nedali by sa za ňu zaplatiť ani tie tri kávy, si z antikvariátu odnáša obrázok. Vzduch je po daždi sviežejší. Šťastlivec ho lapá plnými dúškami. Stále však netuší, akým šťastlivcom sa stal. Ešte nevybral kresbičku z pasparty. Nevšimol si podpis. A keby aj, tie štyri písmená by mu pravdepodobne nič nepovedali. Nevšimol si ani dátum, ktorý neskôr privedie do vytrženia zberateľov. 29. 6. 1940 – v taký deň sa môže udiať hocičo: Na klinike svätej Anežky v Murlate neďaleko Locarna si známy umelec posunkom vypýta od službukonajúcej sestry papier a mäkkú ceruzku. Srdce sa mu chveje a na ruke je to znať. Umelec kreslí a umiera. Príčinou jeho predčasného konca nie je „degenerované umenie“, ani „výplody chorej mysle“, ako jeho diela popísali zostavovatelia katalógu Mníchovskej Výstavy Zvrátených Umelcov necelé tri roky predtým. Sestra sa nakloní nad posteľ, pozrie na obrázok. „To mám byť akože ja?“, komentuje s dávkou nie príliš skrývanej irónie. Umelec neodpovedá. V izbe je už len jeho telo. Kartónová obálka s obrázkom odpočíva na zadnom sedadle auta. Dieťa v šťastlivcovi sa opäť zvinulo do seba. Šťastlivec sa snaží skoncentrovať na svoju situáciu a celou cestou hľadá slová, ktorými rodine šetrne vysvetlí, že je všetko nad jeho sily. Ešte stále nevie, že sa stal majiteľom artefaktu nesmiernej zberateľskej ceny. V televíznom programe môžme poskočiť v čase. Zistí to až o mesiac. Alebo pokojne o rok, až po vrch naplnený pohromami. Banka mu vzala dielňu, prišiel o domov, o úctu synov, ostalo mu len to rozhegané auto s nádržou suchou ako piča jeho, teraz už bývalej, ženy. Šťastlivec dotlačí auto k najbližšiemu domu, kde ho chce speňažiť za akúkoľvek cenu, len aby si mohol kúpiť lístok na vlak, ktorý ho odvezie úplne inam. Lenže chlap, ktorý v dome býva, má drevenú nohu a ešte aj tá je zlámaná. Nedočiahol by ňou na plynový pedál, preto o auto nemá záujem. Ale zaujmú ho šťastlivcove smutné oči. Pozve ho ďalej. Naleje víno, vytiahne chlieb. Víno šťastlivcovi rozväzuje jazyk, rozpaľuje mu tvár do bordova, šťastlivec plače, utiera si oči striedkou. Plače aj Hela, no zároveň si predstavuje, škodoradostne dúfa, že spolu s ňou a miliónmi divákov na celom svete, sleduje program aj šťastlivcova bývalá. V nasledujúcej sekvencii totiž vysvitne, že jednonohý chlap sa celkom slušne vyzná v degenerovanom umení. Naloží šťastlivca do sajdkáry a zastavia sa až v Shoteby‘s, kde kresba konečne vzbudí zaslúženú senzáciu. Keďže je šťastlivec rozvedený a deti už dospelé, nemusí sa o peniaze s nikým deliť. Kúpi si ostrov. Jednonohému chlapovi dá vysústružiť protézu z pravého mahagónu a keď sa im zachce mladých kuriev, nechajú si ich spustiť helikoptérou. Koniec je samozrejme len modelový. Hela si ho domýšľa v polospánku, do ktorého ju program ukolísal. Po titulkoch šťastlivec umiera v objatí dvoch drobnonohých Japoniek. K ostrovu pripláva šťastlivcova ex a jeho synovia. Strhne sa mela. Lietajú mahagónové triesky. Hela spí, obrazovka bliká. Úryvok z pripravovanej knihy Syločiary.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|