|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 2 Eugen Gindl Slovenský Simplicissimus René Volám sa René, po slovensky Znovuzrodený. Matka mi toto meno dala na radu deda, jej starého otca. Tento rozšafný, ale aj zádrapčivý muž bol presvedčený, že som prevtelením baróna (von und zu) Münchhausena, slávneho cestovateľa a konfabulátora, jedného z dedových predkov po praslici. Aj on mal vraj rovnaké oči ako ja: jedno čierne, druhé belasé. (Jedno smutné, druhé veselé; tak o mojich očiach hovorila matka.) Dedo bol presvedčený, že som zdedil aj ostatné vlastnosti výstredného baróna a je mi súdené vykonať v živote veľké veci. Nedal si vyhovoriť, že prevteľovanie nemá so svojvoľnou, sebeckou vandrovkou génov nič spoločné. Moje meno ma (vraj) zachránilo, keď rodičia zahynuli v malom renaulte pri alsaskom meste Colmar, krátko po zrážke s kamiónom, ktorému zlyhali brzdy. Keď ma policajní záchranári objavili medzi sedadlami načisto zdemolovaného auta, jeden z nich povedal: „Chlapče, ty si sa znova narodil.“ Mal som vtedy päť rokov. Príbuzní ma, sirôtku, prichýlili, vychovali, pripravili, nič netušiaceho, o rodičovský majetok a napokon ma nenápadne vypoďkali zo siete pokrvných väzieb tejto plebejskej vinohradníckej rodiny. Otcovi ani po smrti neodpustili, že sa oženil s mojou matkou, dcérou nemajetného emigranta zo strednej Európy. Viac ako chudoba ich dráždil jej urodzený pôvod, ktorý dedo týmto alsaským sedliakom podchvíľou pripomínal. („Pani barónka z Nemaníc.“ V rodine sa o nej ani po smrti inakšie nehovorilo.) René, René, René: Eurydika opakovala moje meno ako mantru. (Rovnako ako ja jej skutočné meno, dvojicu krátkych slabík; ich pretavený zvuk ma dodnes vzrušuje, hoci ho nikdy nahlas nevyslovím. Iste ste už pochopili, že Eurydika je iba jej náhradným menom pre potreby tohto rozprávania.) Eurydika vnímala moje meno ako dvojslabičný zvukomalebný signál, ako magický obal významov, ktoré do môjho mena vložila; netušila, čo znamená predpona „re,“ nepoznala význam prídavného mena „né“. Bol som jediný René, ktorého dovtedy poznala. Moje meno vyslovovala ako privlastňovacie zaklínadlo, ako povel krotiteľa cvičených medvedíkov, ale aj vrúcne, so zaliečavým otáznikom. Preto si myslím, že aj ona ma milovala. Možno ma milovala tak, ako som ju vtedy miloval ja. Život bez nej som si nijakovsky nevedel predstaviť. Iba kvôli nej, kvôli Eurydike, vybral som sa do barbarskej, nelákavej vlasti mojich predkov, do podsvetia Európy. Naozaj znovuzrodený som sa však cítil až po návrate z malej krajiny v strednej Európe, kde som sa potuloval bezmála celý rok. Tam som oslávil aj dvadsiate narodeniny. Počas tej cesty som sa zmenil. Na nič sa príliš neupínam, ale viem, čo chcem. Svet vnímam rozumom i srdcom. Nebanujem za ničím, čo minulo (hoci nostalgii, tejto ušľachtilej sestre clivoty zavše podľahnem), neblúdim v príliš vzdialenej budúcnosti, ale zodpovednosti za to, čo ma čaká, sa nevzdávam. Viem, že svoj osud nemáme celkom vo vlastných rukách, verím, že na budúcnosť sveta vplýva život každého z nás. Až teraz som naozaj ReNé a viem, komu za to vďačím. Don Varlet Don Varlet nemal rád komisára pre rozšírenie Únie Günthera Verheugena. Odpudzovala ho jeho tvár, flámske vodnaté oči za hrubými okuliarmi; zelenkavo mútne, ľahostajné, takmer bezcitné, pripomínajúce oči šachového veľmajstra, nehybné počas simultánky so zamindrákovanými amatérmi, poskrúcanými nad šachovnicami v najčudesnejších kŕčoch prihrbenej, úslužnej ctibažnosti. Neznášal ani jeho úsmev, na pohľad ústretový, takmer americky univerzálny, to priehrštie zdravých konských zubov, ktoré komisár zdedil po frízskych predkoch z kmeňa dlhonohých ryšavcov, prežúvajúcich vláknité korienky močiarnych rastlín na svojich blatnatých, vŕbovým prútím vystužených atoloch v stúpajúcich prílivoch Severného mora. Don Varletovi sa hnusil aj Verheugenov úradnícky fatalizmus, rozčuľujúca trpezlivosť hrozienka zamieseného do nadýmajúceho sa cesta, ktorú jeho stredoeurópski klienti, recyklovaní i novopečení politici, považovali za dobrácku blahosklonnosť, kým sa časom nepresvedčili, že dokonalé súvetia jeho chrochtavej angličtiny, aj v nie najdokonalejšom preklade domorodých tlmočníkov, sú vlastne iba zautomatizovanými replikami z úvodného dejstva veľkej divadelnej hry, v ktorej všetci, spolu s Verheugenom, vystupujú v ponižujúcej úlohe komparzu. Don Varlet považoval Verheugena i väčšinu jeho služobne rozcestovaných komisárov za snobských potrimiskárov, musel však čítať raporty z krajín, ktoré z moci svojho úradu podľa harmonogramu očakávaných i neplánovaných „porúch integrácie“ navštevovali. Nepáčil sa mu jazyk týchto správ; raz pripomínal hlásenie policajného inšpektora po obhliadke miesta činu a rutinérskom výsluchu svedkov, inokedy hodnotenie náladového triedneho učiteľa. Don Varletovi sa priečil aj obsah týchto raportov; zhovievavo-optimistický, vyvažovaný podmieňujúcimi kondicionálmi, alibistický výtvor tancmajstra, ktorý upozorňuje na to, že nie je v jeho moci, ešte pred próbebálom, primäť všetkých účastníkov tanečnej školy, aby dokonale zvládli predpísané figúry povinného tanca. Don Varlet vedel čítať medzi riadkami. Vďaka tomuto umeniu vyhral konkurz do postavenia, ktoré ho, čo do kompetencií i platu, stavalo v hierarchii Únie nad komisára, hoci Verheugen and company o existencii jeho úradu netušili. Don Varlet vyhodnocoval raporty komisárovho úradu ešte predtým, ako ich predložil Rade a overoval ich (on sám radšej používal slovo „vyvažoval“) doplňujúcim prieskumom v teréne. Pravdaže, do terénu nechodil sám, to sa počas jeho kariéry stalo iba dva razy. Na vyvažovacie misie mal svojich ľudí, prieskumníkov so zvláštnym poslaním, ktorých podľa potreby vysielal incognito, v prevleku turistov, novinárov či potulných učiteľov angličtiny do krajín alebo len oblastí, o ktorých usúdil, že ich treba preveriť zdola: z uhla pohľadu radových občanov, za fasádami potemkinovských dedín každodennosti (mimochodom: jeho esej „Potemkinische Dörfer in dem Zeitalter der heimkehrenden nach Moderne“ patrí k povinnej literatúre v špecializovaných politologických školách Západu), analýzou zaznamenaných „krčmových rečí,“ príbehov i postrehov náhodne vyselektovaných, nič netušiacich občanov či rozborom informácií z regionálnych a miestnych periodík. Don Varlet svojim prieskumníkom prízvukoval, že nijaké rozhovory „s prvkami reprezentatívnej vzorky“ nesmú vyprovokovať, nanajvýš sa do nich uvážlivo zapájať, prípadne ich nevtieravo moderovať. Nadovšetko im však zdôrazňoval umenie pozorne a nenápadne načúvať. Prieskumníci Dona Varleta sa v teréne vynikajúco osvedčovali. Každý z nich podpísal zmluvu iba na dobu určitú, na jedinú misiu; ani jeden z nich nepoznal svojich konkurentov na monitorovanom území, takže vieryhodnosť ich reflexie neskresľovala ctibažnosť, prejavujúca sa najčastejšie prílišnou horlivosťou, ktorá dokáže na nepoznanie skresliť fakty. Don Varlet trval na tom, aby sa na „krajinu podprahového nasadenia“ nepripravovali príliš dôkladne čítaním zasvätených kníh, reportáží či webových stránok z danej oblasti. Postačiť im museli údaje cestovných kancelárií a najbežnejších cestovateľských príručiek. Don Varlet vedel, že práve informácie z najzasvätenejších prameňov dokážu oficiálnych komisárov, ktorých raporty prichodilo jeho úradu korigovať, nakaziť iba ťažko retušovateľnými predsudkami a predpojatosťami. Z rovnakých dôvodov iba zriedkakedy nasadil prieskumníka dvakrát, nikdy však do tej istej krajiny. Záverečnú správu po skončení misie nepožadoval. Vedel, že takéto záverečné správy sú plné povrchných zovšeobecnení a „sofistikovaných kydov“. Zdôrazňoval, že ho zaujíma najmä „dojmológia,“ teda spontánne mejly, postrehy z intímneho cestovateľského denníka, listy priateľom a blízkym, ale aj recesistické či banálne texty na pohľadniciach, produkty osamelosti v cudzom svete či bujarého svetobežníckeho chvastúnstva. Takto nazbierané informácie (analytici im hovorili „kompost“) spracovávalo zvláštne oddelenie jeho úradu. Don Varlet si zakladal na tom, že pri výbere prieskumníkov „má nos“; z množiny uchádzačov neomylne odstredil dobrodruhov a „džejmsbondov“, ale i hochštaplerov a potrimiskárov, ktorí sa hlásili iba kvôli vidine kariéry a vysokého zárobku. Dosť často vyberal nezamestnaných absolventov univerzít, uprednostňoval však najmä lingvistov zameraných na periférne jazyky Európy. Skoro vždy vybral takých, ktorí svojmu jazyku už celkom dobre rozumeli, ale hovorili ním iba lámane alebo s nápadným prízvukom. Don Varlet zverejňoval ohlas o konkurze výhradne na inzertných stránkach najznámejších denníkov. René sa prihlásil ako predposledný a uspel. Počas pohovoru sa ukázalo, že tento plachý, nesystematicky vzdelaný, ba trochu naivný mladík má presne tie vlastnosti, bez ktorých sa, aspoň podľa Don Varleta, ideálny prieskumník nezaobíde. René zabodoval aj odpoveďou na otázku, prečo sa vzdal v dokladoch aristokratických predložiek von a zu pred rodovým menom Münchhausen. (René: v demokracii by sme sa mali vzdať všetkých, aj sémantických privilégií.) Don Varlet si pomyslel, že dobrovoľné plebejstvo mu bude v postkomunistickej krajine (s národne odcudzenou a sociálne deklasovanou šľachtou) na dobrej pomoci. Zháčil sa iba vtedy, keď mu René povedal, že jeho rodina má podľa všetkého korene aj na Slovensku. To by bolo proti pravidlám. Iba keď sa uistil, že ani tento okúňavý mládenec, ani jeho predkovia do tretieho kolena Slovensko nikdy nenavštívili, vybral z fascikla zmluvu, položil ju pred Reného a spod privretých mihalníc pozoroval, ako ju ľavou rukou podpisuje. Uvedomil si, že doteraz ani jeden z jeho prieskumníkov nebol ľavák. Táto odchýlka od normy ho však neznepokojila. Dodatočná intuícia mu vravela, že ľavorukosť bude Renému na dobrej pomoci. Pocítil k mladíkovi prekvapujúcu, takmer otcovskú náklonnosť. Zaumienil si, že mu najme toho najlepšieho zo všetkých sprievodcov. Zamejloval Janovi van Stiphoutovi. Ukážka
|
Obálka
čísla:
ISSN 1336-4316 Obsah
čísla:
|
|
|