|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 2
Mila Haugová v rozhovore s Olegom Pastierom, marec 2004. List s obrazom Alebo pri pohľade na obraz: zátišie kde na telesnom ovále stola mĺkvo a predsa živo stoja: tmavá fľaša: symbol tajomstva a spirituality: dva poháre ako povedzme otvorenie sa svetu: poháre sú prázdne a evokujú niečo krehké subtílne a predsa pevné: sklo, ktoré je pevné (kým sa nerozbije) ako kov, ale je transparentné, transcendentné: potom je na oválnom stole telovej farby na bielom tanieri zelená sviečka: zeleno-modrá, aby som bola presnejšia: symbol pominuteľnosti. Ó, akí sme márnotratní a nemyslíme na plameň, ktorý raz pominie a možno naraz a ráno a nečakane: a my nestihneme povedať našim milovaným a milujúcim ani dobré ráno: požehnanie pre nás a pohroma pre tých druhých? Na stole oválnom ako doska, ako si v stredoveku predstavovali svet: ako doska v oceáne: mori modrozelene: len Jadranské more má takú farbu: tak na tej doske sveta: každé umelecké dielo je svet, sú ešte dve kocky v zvláštnej perspektíve: netrúfam si ja, matematická analfabetka, povedať, či správnej: sú dve kocky ako vrh kockou (osud) u Mallarmého čísla 4-2-1, na druhej čiernej 5-1 a žeby 6: koľkokrát nám osud hodí šestku? A nakoľko sa osudu podvolíme: nezahadzujeme dobrovoľne v mene akýchsi morálnych imperatívov, to najvyššie? Šťastie a lásku a pohyb dopredu a pohyb dovnútra do duše, aby sme nezomreli takí nevidiaci, ako sme sa narodili? Aby sme prešli svoju cestu? Ešte tri karty: to je estetický zámer alebo racionálna voľba maliara? Nikdy sa to nedozvieme, možno nevie ani on sám: nie som hráčka kariet a vôbec, možno aj karty sú len v zastúpení osudu dvakrát čierna, raz červená. Ách, červená na obraze, ktorý je súčasťou mojej izby, je okrem malého červeného kosoštvorca ešte na kraji (všimnite si celkom na okraji) pás nádhernej červenej: láska odsunutá na slepú koľaj mimo stred na okraj: ale nie je okraj niekedy vlastne stred? Ale späť k rezu na srdci: teraz je to verš Ivana Laučíka: „čo počuje užovka...“ ach, k čomu všetkému ma tento verš už inšpiroval: k básni: k rozmýšľaniu o počúvaní nepočuteľného o vôni nevideného: k predstave jednej neviem kde končiacej poľnej cesty v Pukanci, kde sú divé hrušky, trnky, hloh a stopy jeleňov v ťažkej ílovitej zemi... čo počuje užovka, pýta sa ticho a nástojčivo Ivan Laučík: šumenie mora, stopy sŕn v malinčí, detské kroky, smiech a beh dolu lúkou zastretého detstva kdesi na okolí Skýcova, Topoľčianok, či Klátovej... ešte tam boli Machulince a Obyce a mohol tam byť aj Havránok s vykopávkami a tajnými podzemnými priestormi: kde všade sme bývali: nebývali: v našich minulých priezračných životoch, kde sme žili (spolu s milovaným človekom) dlho a šťastne... Určite vieš, drahý priateľ I. o pocite súzvuku so svetom: stačí záhrada a jej tiene: biela lavička: nad hlavou lietadlo do Liptovského Mikuláša a Helsínk: v rádiu nehynúca pieseň Hotel California: ako je možné hudbou uhádnuť ten sladkotrpký pocit toho tu a zároveň miznutia v každej sekunde. Ach, ako závidím v dobrom hudobníkom: Ešte k záhrade: náhrade raja: v ktorej sedíme: čítame: šúpeme jablká: sadíme mišpule: alebo len obdivujeme na ruži kovovozeleného chrobáka: Cetonia: aurata: zlato pohľadu: zlato úsmevu: zlatý oker na obrazoch Petra Ondreičku: zlato ako zrkadielko v tráve: naša Tvoja: moja generácia stratená a nájdená vo vášnivosti srdca: s prítomnosťou rozumu: kde by sme boli bez poézie: bez obrazov: bez zátiší brzdiacich zúfalstvo srdca: bez blues na hranici sentimentality? Ešte k ceste: aj bez pohnutia zo svojej izby: v básni: na obraze: na platni: na páske: na striebornom CD: alebo aj naozaj: sedieť v aute a za oknom: kopce: Štiavnické vrchy: alebo malebné renesančné kopce Horného Ponitria: Kvapľové jaskyne a skúsenosť tmy a ticha: tiché neznáme potoky s čudnými menami: Vyčoma. Sikenica: názvy dedín: kopcov: Kordiky: Breza: Bobrovec: Uloža: predstavy románskeho času, kostolíky v Drážovciach: Bíni: Sádku: Kalinčiakove: Alebo Svätý Donat na vzdialenom ostrove: alebo: alebo: alebo žiješ tu vášnivo: alebo len tráviš čas len tak: srdce ako rozrezaná ruža: šepkajúci spáči z údolia sna: milenci tesne po zobudení: to všetko počuje užovka: som tu a sedím a píšem: verím že ešte pocítim silnú vôňu vavrínových kríkov: slanosť mora: vietor vejúci z Ostrej: Všetko je zároveň: kto dá srdcu túto voľnosť: básnik: maliar: skladateľ. Ach, list je dlhý, drahý môj priateľ: ľudia sú Anjeli času: koľko je to vzdušnou čiarou k Tebe: toľko toho by sa dalo na-písať: pre-žiť: na-milovať: pre-milovať: pre-márniť, ako píše skvelý básnik James Wright na konci básne... pre-márnil som svoj život... Márnime svoj život? Možno: ale s krásou: čistotou: slepými zákrutami: niektorí viac, niektorí menej: miera je nezmerateľná: jaskyne pripravené pre Jaskynných vtákov... objímam Mila
|
Obálka
čísla:
ISSN 1336-4316 Obsah
čísla:
|
|
|