| <<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 4
JÁN ZAMBOR (1947) je básnik, literárny vedec, prekladateľ a editor. Ako profesor na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vedie kurzy zo všeobecnej poetiky, slovenskej poézie 20. storočia, španielskej a ruskej poézie a básnického prekladu. Jeho najnovšou básnickou zbierkou je Dom plný neviditeľných (2014). V poslednom období vydal literárnovedné knihy Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005), Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016). Z najnovších prekladov: G. Ajgi: Obdarená zima (spoluprekladateľ, 2008), J. Manrique: Slohy na otcovu smrť a iné španielske elégie (2010), Kniha ruskej poézie (2011), V. Chlebnikov: Fontána črepov (spoluprekladateľ, 2013), O. Mandeľštam: Zázrakmi chránená tíš (spolupre-kladateľ, 2017), O. Paz: Každodenný oheň (2017).
Ján Zambor
Brána a iné básne
* * *
A trpezlivosťou ma obrň,
chráň pred zvodom, čo sa tak blyskoce,
aby som zo záhrady,
ktorú som vlastnoručne sadil,
netrhal,
neponúkal
nedozreté ovocie.
2017
Situácia
Prísľubne prisnežilo.
Ľahká bavlnená tkanina zastrela
ťaživé tmavé.
No cesta pod ňou je stále
zľadovatená.
2014
Dve tanky s vtákmi
– –
Stromom dnes v parku
narástlo biele perie,
no nevznesú sa.
Som ako tieto vtáky,
ktorých let je len túžba?
– –
Sú vtáci... Večne
ich vyzeráme, vediac,
že nepriletia.
Neprestaneš ich čakať,
kým budeš na tom svete.
2017
Prosba
Neuzatváraj sa s cudzou vetou
do seba, do iných svetov.
Náš čas sa nedĺži. Buď blízko –
biela, ihravá.
Sychravá tieseň nastáva.
Si moje smútočisko.
2016
Borovice a vietor
1
Kmene zápalky.
Víchru odolávajú
len súdržnosťou.
2
Sťažne a zelené plachty.
V priaznivom vetre –
kníšuce sa, povrzgávajúce, rozšumené.
Kam, lode,
uviaznuté v piesku?
Do čias, keď tu bolo more?
Studienka 2016
Prijať
Nie hlinu polí, záhrad,
iba íl?
Zoskromňujúce premeny lásky,
ubúdanie síl,
choroby
a choroby blízkych,
ich rozchody
a odchody,
dieťa s nepovzbudivou diagnózou –
to osobitne,
zahŕňať ho znásobenou náklonnosťou.
Nepriazeň,
bolesť
sa usilovať prijať,
a pritom robiť všetko, čo je v tvojich silách,
na zvrátenie neblahého,
spustiť obranu i protiútok
a zaháňať
stále dobiedzajúci
nekonečný
smútok.
2017
Tanka s tŕňmi
Inak to nešlo
predieral som sa ôstím
a húšťou tŕňov
A tak vám svetlo nesie
tvár so zaschnutou krvou
2017
Brána
Brána už dlhší čas pýtala jesť. Jej hlad som neutíšil, a tak ju začala požierať cudzopasná hrdza
– už-už sa na nej mohli objaviť diery.
Konečne som si na ňu našiel čas. Kovový povrch som drôtenou kefou a šmirgľom zbavil
hrdze a – sláva!, plech bol ešte pevný. Je z poctivého materiálu, povedal sused.
Natrel som ju základnou antikoróznou farbou, potom vrchnou, utvárajúcou pružný lesklý film
odolný poveternostným vplyvom.
To, čo som odkladal, ma nakoniec posilnilo. Akoby som sám bol tou bránou.
Prichádzam. Stojí.
– Otvára vzdušné náručie –
– Vzdušná, ma rozkrídľuje –
Studienka 2016
Celou plochou
Oproti za stolom nenápadná útla Fínka.
Iba niekoľko pretlmočených slov,
meno jedného básnika
a vzápätí –
tiché dlhé spojenie očami
spečatené dotykom k sebe kolmo vystretej dlane –
celej – – –
Tlmočiaca Poľka s vábivým telom
zrazu opadne,
nenapraviteľne odchádza.
A teraz táto Češka
spomínajúca slovenského snúbenca.
Začnem vetu. Ona
ju dokončí.
Hovorí mojimi slovami.
Odkiaľ tá nečakaná blízkosť?
Situácie sa nerozvinuli do príbehov.
A predsa stále trvá
tá rovnaká reč pohľadov,
dotyku dlaňami,
to prekrývanie slov.
2015, 2016
Duby – v letnom popoludní
Nehybné duby s hrubými
kmeňmi
Silne
sa rozkonárujúce
Vo výške jemné
konáriky
Hýbu sa
Vejáre
Koho
neviditeľného
ovievajú?
2017
Lesný kríž
Dojíma ma jeden kríž pri lesnom rázcestí
z dvoch hrubo otesaných brvien
s opraskanou modrou farbou na popraskanom dreve
a na kovovom tele ukrižovaného
ktorý má ľudsky trpiace oči upreté do výšavnej belasosti
Je to odľahlé miesto
občas tam zazriem srnku schovávajúcu sa za kmene
V miernom vetríku sa modlitebne rozševelia kríky a stromy
a ja sa k nim pridávam
V borovicovom stĺpovom chráme so strešnými vitrážami
Rozochvievajú ma skromné kostolíky
nijaké zlato drahokamy vzácny mramor
malé kaplnky Panny Márie
s tabuľkami Vďaka Ti Matička za pomoc
poľné a lesné kríže
Studienka 2016
Originály
Všelikde som sa túlal, často očarený, ale sem som neprišiel na holú vatru.
Orech, ktorý zasadila mama za naším domom v Tušickej Novej Vsi, sa rozrástol do veleby.
Jeho veľké papierové plody sú najlepšie, aké poznám. Koštiaky, hovoria chlapi v dedine,
treba radšej vyťať.
Sotva sa objavím na našom dvore, susedia mi prinášajú mlieko na skýšenie. Pred cestou do
Bratislavy nájdem ďalšie pri dverách. Také mlieko sme mali v hlinených krčahoch, lyžica
v ňom stála, odkrajoval som z neho po návrate zo školy.
V tráve som pozbieral jablká a hrušky. Napriek poznačeniu horúcim letom a suchom
jedinečné.
V ústach zadržiavam dozreté bobuľky hrozna so vznešeným menom Izabela. Tmavofialové
ako trnky za dedinou, ako neopísateľné podjesenné zemplínske súmraky.
Zaplavujú nás naoko dokonalé sterily, simulákre, falzifikáty, jeden nivelizovaný jazyk.
Pripamätúvam si chuť kraja, jeho zeme a slnka. V rozhovoroch objavujem podivuhodné
obsažné slová, prirovnania a obrazné frazémy. Znovuobjavujem poéziu ako pripamätúvanie.
Len tak mimochodom: spomínam si
na Jozefa Mihalkoviča, autora univerzálnych malokarpatských básní, ako na recepcii po
udelení ceny Národnej rady Slovenskej republiky chvíľu postojí pred stolmi plnými
cudzokrajného ovocia a nakoniec siaha po hruške;
na Jána Kudličku, ako z naplaveného dreva z Liptovskej Mary vytvára svoje piety;
na suprematistu Gennadija Ajgiho, rozprávajúceho o tom, ako sa v jeho poézii premietajú
polia rodného kraja...
Bolo by možné uvádzať ďalších a ďalších.
Napríklad aj tušickonovoveského obecného kronikára, pismáka, v anonymite histórie
zaznamenávajúceho neopakovateľné dejiny dedinčanov s konkrétnymi menami.
V Studienke na Záhorí je toho roku náš ničím nestriekaný vinič bohato ovešaný zelenkavými
a tmavomodrými strapcami. V dedine ich volajú pancieriky, ale nálety škorcov
s nenásytnými zobákmi z nich zanechávajú iba strašidelné kostrnky. Ak sa nám ich podarí
ochrániť a obrať, bude z nich najlepší a najdôveryhodnejší z dostupných muštov pre deti.
2015, 2017
Jazero
Aké nesmierne ticho –
tyrkysového jazera a hôr,
priezračnej vody, jemného
vlnenia hladiny, hmýrenia
rybiek pri brehu,
belasého neba s hravými obláčkami,
nebeského jazera a nebeských hôr,
jazerných hôr a jazerného neba,
horského jazera a horského neba.
Úľava.
Toto miesto akoby vyňaté z priestoru
v tento deň akoby vyňatý z času!
Zostávaj!
Šíravný pokoj,
akoby bezmedzný – – –
Nič, len s ním splývať – – –
S večnosťou
tu
dnes – – –
Ako však,
ako vypnúť
nedávnu krv a
des?
Červené
čerenie.
Tak strašne vzduté,
že naň nik nechce spomínať.
Napätie trvá,
je len tlmené.
Traumy, fanatizmy, nenávisť...
Sú vôbec miesta nedotknuté?
Jazero jasu,
jasavých vĺn,
jasnosnivých,
jazero jaziev,
trhavo
bolestivých.
V bývalej Juhoslávii júl 2016
|
