|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 2 Neraz som počul sám seba nahlas uvažovať o tom, aké potrebné je šírenie pravdivých informácií, skutočných literárnych a filozofických diel. A vtedy som si uvedomil, že vlastne horlím za akúsi osvetu, za obnovu vzdelanosti a kultúrnosti v národe. (Kto túži slušne žiť, obyčajne sa domnieva, že sa mu to v slušnej spoločnosti skôr podarí). Vo svojich úvahách o osvete som pravdaže nespoliehal na inštitúcie, ktoré tú osvetu majú v „pracovnej náplni“, teda na školy, knižnice, galérie... Vždy som považoval akosi za samozrejmé, že je potrebné zvádzať boj za osvetu práve s osvetovými inštitúciami, že je potrebné práve proti školstvu bojovať za vzdelanosť, že je práve pred kultúrnymi inštitúciami potrebné brániť kultúru. Určite ide v tomto prípade o zážitok generačný. O zážitok, na ktorom je podpísaná dvadsaťročná tzv. normalizácia a snaha sa jej ubrániť, teda normálnym zostať, alebo sa normálnym navzdory normalizácii stávať. Svojou životnou skúsenosťou som formovaný k ostražitosti voči inštitúciám, som relatívne dobre pripravený na sebaobranu voči systému, ktorého najvlastnejšou podstatou je represia, prenasledovanie ľudskej nezávislosti, individuality, života vôbec, systému, za ktorého významný rys som považoval jeho večnosť. Úmerne tomu, ako sa tento „večný“ systém zrazu rozpadáva, ako je naleptávaný sebaobrannými mechanizmami života - čoraz častejšie sa pristihnem pri pochybnosti, či forma individuálnej sebaobrany (ktorá sa tak úspešne osvedčovala za situácie nenormálnej, teda za normalizácie), je tým najlepším postojom i dnes. Veď, ako sa zdá, pomery optimisticky smerujú k normálnosti. Stojím pred dilemou, s ktorou som nikdy nepočítal: byť i naďalej nedôverčivý voči všetkému, za čím stojí štát a využiť určité uvoľnenie jeho objatia výlučne na to, aby som sa mu mohol účinnejšie brániť, alebo považovať tento štát za svoj, usilovať o jeho premenu na humánnu a fungujúcu spoločnosť, ktorej sa brániť nie je potrebné? Naša intelektuálna, emocionálna a duchovná výchova, za ktorú vďačíme uplynulému dvadsaťročiu, je rozporuplným dedičstvom: Z jednej strany dorástlo mnoho osobností vnútorne slobodných, lebo charakter zoceľujú práve prekážky a o tie nebola núdza. Na druhej strane sa však sotvakto celkom vyhol (mnohí sa ani nepokúsili) najrozličnejším deformáciám pri takom neustálom nedostatku životných impulzov, vo všeobecnej atmosfére neistoty, strachu a zbabelosti. Rozporuplná teda bude i rekapitulácia minulosti, ktorá síce odhalí to pozitívne, čo vzniklo nezávisle od falšovanej oficiálnej skutočnosti, ale súčasne odhalí aj to, čo všetko tu nevzniklo, teda odhalí skutočný rozsah národnej katastrofy. Budúcnosť dá jednoducho za pravdu všetkým a nikomu. A vo veci osvety zostane otázkou, či sa máme brániť šírením nezávislej vzdelanosti kultúry štátu, ktorý symbolizuje nevzdelanosť a nekultúrnosť, alebo či máme štát pred nevzdelancami a ľuďmi nekultúrnymi brániť tak, že sa pokúsime nezávislosť poznania a kultúry my sami inštitucionalizovať. Myslím si, že nejde o voľbu fiktívnu, hoci si viem predstaviť, že sa nájdu poctiví stúpenci pre obe riešenia. Obidve cesty môžu viesť k čomusi prijateľnejšiemu než je súčasnosť, no neprestanú to byť cesty dve. A chcem upozorniť, že táto dilema nie je dilemou ani jedinou a ani prvoradou. Keď sa do hĺbky zamyslím nad vlastnou túžbou po všeobecnej vzdelanosti, všeobecnej kultúrnosti alebo všeobecnej slobode, zistím, že sa nemôžem zaoberať iba jej prospešnosťou. Musím sa i opýtať, aké má takýto program v národe šance. Veď práve tá všeobecnosť túžby po vzdelanosti a kultúrnosti je málo samozrejmá. Všeobecne sa tu volí cesta čo najmenšieho odporu. Mám podozrenie, že prekrucovanie pravdy, triumf lži, nebolo jediným princípom normalizácie. Rovnocenne možno konštatovať, že panujúci systém sňal z ľudí bremeno posledných zvyškov kultúrnosti, vzdelanosti a nutnosti volby, že oslobodil občanov od slušného chovania, pocitu zodpovednosti za veci verejné, že sa tu podstatne znížili nároky na poctivosť a usilovnosť, rovnako ako nutnosť kýmsi autenticky byť. Na jednej strane sa tu na národe páchalo násilie, na druhej strane však (a o tom sa hovorí menej) bolo násilie i definitívne odstránené. Čo je teda vlastne úlohou prítomnosti? Vzdelanosť, kultúru či slobodu povoliť? Alebo k tomu istému národ odsúdiť? Je zrejmé, že povoliť možno iba to, po čom ľudia túžia. Lenže vzdelanosť a kultúru povoliť netreba (a povoliť osobnú slobodu, to ani nie je dosť dobre možné). Rodí sa totiž iba v prostredí, kde je pociťovaná ako potreba a tam sa rodí akosi mimovoľne, sama od seba. Šíriť ju možno iba nenásilne, a navyše iba tam, kde jestvuje povedomie jej absencie. Vzdelanosť môžu teda slušne šíriť iba vzdelanci medzi sebou, kultúru sú schopní akceptovať a oceniť len ľudia kultúrni. Všeobecná osveta teda, ako ja to vidím, je v masovom meradle bytostne spätá s manipuláciou. Vzdelanec to vie a človek kultúrny to cíti. A pretože práve naša generácia terčom masovej osvety bola, sotva môžeme chcieť, aby iba nám patrili tlačiarne. Tí, ktorí sa všeobecnej osvete ubránia, majú tradične vážnejší program: vzájomne sa spoznať. Je to program osvetový? Keď sa v tejto zemi zverejní pravda o našom dnešnom postavení v Európe, bude sa to rovnať liečbe šokom. Teda liečbe, ktorá k uzdraveniu viesť môže, ale i nemusí. Ľudia, po desaťročia zbavení možnosti konfrontácie s civilizovanejším svetom, adaptovaní na bezvýchodiskový model novodobého barbarstva, možno odhalia, ale mnohí istotne odhaliť odmietnu, nechutný podvod, ktorého obeťami sa stali. Tí, ktorí odmietnu vidieť, zachovajú sa tak paradoxne práve preto, že išlo o podvod tak neuveriteľne primitívny. Pod nálepkou „reálneho socializmu“ sa totiž neukrývalo nič viac a nič menej, než iba súčasné zredukovanie toho, čo „sa smie“ a toho, čo „sa musí“. Systém paušálne zminimalizoval všetky ľudské kritériá a zaviedol kritérium jediné – kritérium poslušnosti voči systému. Hŕstka vzdelancov vie z kníh a z rozprávania pamätníkov, že niekdajšia všeobecná vzdelanosť a kultúrnosť národa vyplývala zo všeobecne prijímaného názoru, podľa ktorého „každý človek je iný“. Stáročiami sa hľadali a len postupne kryštalizovali náročné normy ľudského spolunažívania tak, aby nerovnakí ľudia zájomne rešpektovali svoju dôstojnosť. Pozoruhodná hypotéza, že ľahšie by spolu žili rovnakí, viedla k experimentu, ktorý nás od tejto minulosti zásadne oddelil. V pomeroch, v ktorých sa odlišnosť trestá, alebo v lepšom prípade trpí, má kultúra, vzdelanosť i osobná sloboda pre občanov demoralizovaných súčasne núdzou a pohodlím, nádych luxusného prežitku, je výrazom snobského itaromilstva, je čímsi, čo občas dokonca prekáža, v prípade, že sa dvaja „rovnakí“ chcú dohovoriť v neštandartnej situácii. Záverečné dejstvo tunajšieho sociálneho experimentu prebieha v znamení exponenciálne gradujúcej, ale zároveň stále bezzubejšej snahy systému čoraz viac občanovi zakazovať a čoraz viac mu odpúšťať. Na redukciu, ktorou sa systém kedysi presadil – i zaniká. Ale ani tento zánik nie je bez otáznika. Čo ak na fantastickom tvrdení, že práve socializmus je univerzálnym predobrazom budúcnosti sveta, je čosi tragicky prorocké? Čo sa objektívne neosvedčilo, je redukcia života na to, čo „sa smie“. Pokusom-omylom sa ukázalo, že dôležitejšie, než absolútne spravodlivo rozdeľovať nadhodnotu – je mať čo rozdeľovať, teda čosi vytvárať, a že socializmus k tvorbe nesmeruje. Každému je i bez veľkej osvety zrejmé, že systém, ktorý umelo brzdí ľudskú aktivitu, podnikavosť a konkurenciu, nemá šancu prežiť a že po čase i u nás sa bude konzumovať kvalitnejšie a viac. Ale doložiť zhubnosť redukcie toho, čo „sa musí“, teda toho, čo celé generácie našich predkov intuitívne správne vnímali ako neredukovateľné, doložiť zhubnosť redukcie individuálnej ľudskosti, ktorá jedine dáva zmysel vzdelanosti, kultúre a slobode, to je zrejme problém celosvetový. K stavu všeobecne redukovaného vedomia, ktoré v tejto otázke panuje u nás, sa v istom zmysle približuje aj vedomie dnes ešte civilizovaného sveta. Človek vyzbrojený počítačom sa vracia k „prostote“ svojich necivilizovaných predkov. Ochota dohodnúť sa na slušnom spolunažívaní je všade na ústupe. I tam, kde ešte majú nezávislosť a rôznorodosť prevahu, je možné pozorovať rastúci nezáujem o ne. Ak však naše položenie je skutočne predobrazom toho, čo sa inde ešte len má stať, potom bude sotva našou úlohou osvetová činnosť. Nebudeme to my, ktorí budú zástupom ukazovať cestu prstom a trpezlivo zavádzať násobilku. Ako zabrániť človeku, aby nevyhubil sám seba, toho sa čo nevidieť ujmú Zelení. A pokiaľ ide o tých, ktorí prežili socialistickú redukciu vnútorne slobodní, neredukovaní, pretože si podržali úctu k vzdelanosti a kultúre, mali by sa spoznávať kvôli vážnejšiemu: Aby si vo veci človeka spomenuli, aby sa dopátrali, prečo ho vlastne treba zachrániť. Výsledok tohto pátrania nech je predmetom osvety. Máj
1989 |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|