|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 2 Od
chvíle, ako som prvýkrát uvidel v bratislavskom Mestskom múzeu roku
1939 niektoré busty sochára Františka Xavera Messerschmidta, vracali
sa mi v rôznych časových intervaloch do pamäti ako nutkavá spomienka.
Ak teraz poviem, že ma grimasy priťahovali ako Freuda Michelangdava
socha Mojžiša zo súsošia na náhrobku pápeža Júliusa II., netreba to
považovať za márnomyseľnosť, lebo ide iba o paralelu. Freud napísal
o soche prenikavú štúdiu (Moses des Michelangelo, 1913) a po jeho smrti
vyšla kniha o historickom Mojžišovi, ktorá vysvetľuje Freudov celoživotný
záujem o Zákonodarcom postavu (Der Mann Moses, 1939). Keď ma požiadali, aby som pre potrebu Umelecko-priemyselnej školy preložil niekoľko odstavcov z vynikajúcej monografie o FXM.., ktorú napísala Mária Potzlavá-Maliková (Viedeň – Mníchov, 1982), rodáčka z Liptova, vyštudovaná v Bratislave, vrátil som sa k zážitkom zo stretnutia s hlavami v týchto riadkoch. Chcú byť poctou monografii. Hlavy F. X. Messerschmidta sú vo výtvarnom umení čosi nezvyčajné a bizarné. Ich grimasy sú výrazom psychosomatických procesov, aké človek zvyčajne disciplinovane potláča. Vznikli vraj sebapozorovaním v zrkadle, mohol by sa im teda pripísať narcistický charakter, hoci ich podoby nesved-čia o povznášajúcej láske k vlastnému obrazu, ale skôr o trpkom výsmechu. Ide o grimasy, aké robí človek nechtiac, keď „neudrží masku“ alebo si nimi uľavuje, keď je sám, keď ho nikto nevidí. Človek zvykne robiť čudesné veci, keď ho nikto nevidí. Hlavy dostali mená podľa grimás. Ich pôvodcom nebol F. Xaver Messerschmidt. Názvy pridelil bustám organizátor posmrtnej výstavy vo Viedni. Majú metonymický charakter, napr. Všetečný prefíkaný klebetník, Mrzutý starý vojak, Vrchol naivnosti, Starý spustnutý rozkošník a pod., hoci sa nezdá, že by sochárovi bolo išlo o charakteristiku typu, ale skôr o to, aby zachytil chvíľkový výraz tváre. Keďže sa od pôvodného pomenovania celého cyklu Charakterové hlavy nepoužívajú iné, názov sa kodifikoval. Sochár ich nazýval prosto Portréty. Nezvyčajnosť portrétov umocňuje okolnosť, že vznikali v čase tereziánskeho lesku, keď prevládala tendencia zvelebovať, patetizovať, zbožňovať. Proti portrétom osobností vyžarujúcich vznešenosť doby škľabia sa grimasy, die-lo toho istého umelca, ktorý vedel stvoriť dôstojné portréty cisárskeho manželského páru so všetkými atribútmi dobového vkusu a umeleckej nor-my. Je v tom čosi ako čierny humor, lákajúci pripísať sochárovi satanskú polemiku s oficialitou, ale mohlo by to viesť k voluntaristickému omylu. Nech boli motívy vzniku grimás akékoľvek, „objektivizujú“ sa, busty sú dielom umelca v určitom čase, za určitého stavu vecí v sochárskom portrétnom umení. Do akej miery sa poslušne zaraďujú do histórie tohto druhu výtvarného umenia, do akej miery z nej vybočujú, alebo ju menia, nemôže byť pre nedostatok kvalifikácie autora predmetom týchto poznámok. Ako odmenu za preklad niekoľkých odstavcov podarilo sa mi získať gypsový odliatok jednej z hláv. Z roztržitosti som na ňu položil letný klobúk a užasnutý som videl, že sa podobá na človeka, ktorého často stretávam, ktorý ma dávnejšie zaujal svojím mrzutým výrazom ako uhorky v sladkokyslom náleve. Ešte sa mi zazdalo, že vysunutá hlava na natiahnutom hrdle, akoby v strehu, sa priamo ponúka, aby slúžila ako model na klobúky alebo atrapa na parochne. Začal som robiť pokusy. Zaodieval som nahú časť tela a na oholenú hlavu som kládol rôzne klobúky, čiapky so štítom aj pletené. Výsledok bol čudesný. Portrét spred dvesto rokov ožíval. Tvár žila každou vráskou a každým svalom. V tejto aktuálnosti bolo čosi strašidelné a, komické zároveň. Pripomenulo mi to zvyk starých Rimanov umiestňovať do obytných miestností podoby predkov, ale aj zmenšené hlavy, na ktorých sa zachoval živý výraz tváre – umenie juhoamerických Indiánov. Ponad čas sa tu na mňa díval ktosi taký istý ako môj súčasník. Sigmund Freud napísal štúdiu Das Unheimliche, čo je ťažko preložiteľný výraz. Zahrňuje strašidelné, bizarné, odpudzujúce, neútulné, príšerné – všet-ko spolu, opak toho, čo bolo kedysi milé, útulné, domácke, príťažlivé. Výraz desivé umožní presnejšie pochopiť Freudovu myšlienku, pre ktorú použil voľne Schellingovu charakteristiku desivého: „Desivé je všetko, čo by malo byť ukryté ako tajomstvo, ale vystúpilo na povrch“. Za desivé môžeme teda považovať to, čo má byť pre rôzne príčiny utajené, čo sa o nás nemá vedieť, čo je v rozpore s konvenciou, s mravnými normami a zákonmi, s ustálenými a vládnucimi názormi (aj s estetickými), čo sa prediera – aj proti našej vôli na povrch, čo ťaží ako mora a volá po úľave. Kedysi príťažlivé stalo sa pre otrasnú príčinu odpudivé (heimlich – unheimlich) – tak chápe Freud desivé. Ale desivé si zachová svoju príťažlivosť. Z bohov sa po páde ich náboženstva stávajú démoni – napísal Heine. Táto premena akoby sa bola uskutočnila v portrétnom umení F. X. Messerschmidta. Akoby sa aj jemu zrútilo náboženstvo. Zriekol sa možností svojho uplatnenia, opustil cisársku metropolu, usadil sa na bratislavskej periférii a do smrti sa díval na svoju tvár, odlieval ju do kovu alebo vyrezával do dreva. Ako sa škľabí, plače, zíva, čuchá príjemné a nepríjemné vône, prirába hlavám vtáčí zobák (Kafka pre-mieňa obchodného cestujúceho na hmyz). Zatiaľ čo Freud videl v strnulom geste proroka symbol sublimácie hnevu a rozhorčenia na sväté sebaovládanie, F. X. M. zavrhuje „potlačenie“, dáva priechod pudovým pohybom, odkrýva, čo je pod povrchom „denného poriadku“. Grimasy pripomínajú masky gréckeho divadla, ale aj škľabiace sa chrliče na vznešených gotických chrámoch v kontraste so zasnenými sochami svätých a svätíc – dielo toho istého umelca. Pripomínajú aj tváre stálych návštevníkov vinárne tretej triedy pred záverečnou hodinou. Najbližšie lákavé vysvetlenie je duševná porucha. Rozdvojenie osobnosti paranoického pôvodu. Podľa výpovede F. X. M. hlavy vytváral ako obranu proti zlému duchovi, ktorý ho prenasledoval a dobýval sa mu do príbytku, a z utkvelej myšlienky, že duch stratí svoju moc, ak ho zobrazí, zhmotní. Svoje sochy kládol do okien, aby zlému duchovi zabránil vstup. Udivuje nás to, hoci aj my sme po uši v mágii. Ak stretneme kominára, máme dobrý pocit. Ak nám cez cestu prebehne čierna mačka, znepokojíme sa. Usmievame sa nad horoskopmi, ale radi si prečítame, čo nás čaká, akí sme. Už dávno neprepichujeme podobizne alebo bábky nenávidených ľudí, ale uľavujeme si už vyprázdnenými zaklínadlami: Nech ho vezme čert! Aj inak. Ateista zvykne používať výrazy ako Nedajboh a Chvalabohu, hoci by také čosi mal považovať za prehrešenie. Veríme vo vládu rozumu, ale parapsychologickým prejavom pripisujeme nadprirodzený pôvod a magický význam. Desivé je teda to, čo má byť utajené, ale prediera sa na povrch. Ak sa vyjaví napríklad za pomoci spovede, psychológa, dôverného priateľa, prestane trápiť, ak nie celkom, aspoň čiastočne a dočasne, pokým sa zlý duch zase nevráti. K sochárovi F. X. M. sa neustále vracal a on ho vždy nanovo zobrazoval. Posadnutosť neoslabila jeho umelecké remeslo, ani to, čo odborníci volajú „rukopis“. Zhodujú sa v tom, že si zachoval profesionálnu úroveň, že kontrast hladkého povrchu sôch s rozbúreným obsahom robí busty dramatickými a pôsobivými. Možno sú nie všetky busty autoportrétom, ale to nemení nič na ich poslaní ukázať zlého ducha v človeku. Objekt je zároveň subjektom a naopak. Čo privolalo pozornosť zlého ducha na sochára F. X. M.? Otázky sa niekedy vyslovujú bez toho, aby sa očakávala odpoveď, najmä vtedy, ak je k dispozícii málo faktov, z ktorých by sa dala skonštruovať uspokojivá odpoveď. Riziko ostáva aj vtedy, ak je faktov nadostač, lebo iba jeden z nich je dominantný, ktorý ťažko zistiť. Ani výpoveď navštíveného nemusí byť správna. V prípade umelca s citlivým psychickým organizmom je riziko omylu ešte väčšie. Možno je taká otázka aj zbytočná a pre analytika umenia iba pochybne pomocná. Diela opustia ateliér a žijú svoj vlastný život, nezávislý od úmyslov pôvodcu. Aj od jeho života. Správy o F. X. Messerschmidtovi starostlivo pozbierané v monografii pochádzajú okrem iných aj od istého Krištofa Ľudovíta Seippa, herca, divadelného riaditeľa a autora hier, ktorý pôsobil v Bratislave niekoľko rokov v čase tunajšieho sochárovho pobytu, keď spomienky na čudáckeho obyva¬teľa podhradia boli ešte živé, ale už opradené legendami. Narodil sa roku 1736 v bavorskom mestečku Wiesensteig. V jeho širokom rodinnom zázemí boli remeselníci a výtvarníci, stolári, kamenári, garbiari. Dotyk s hmotou, s kameňom, kovom a drevom bol mu dôverne známy z domu. Mnohí z jeho starších príbuzných si svojím remeslom a umením už vyslúžili meno. Učil sa a vyučil ako tovariš u svojich príbuz¬ných. Autorka monografie vyslovuje dohad, či svoje remeslo nepovažoval za čosi menej než školskú prípravu generačných druhov, s ktorými študoval neskôr na výtvarnej akadémii vo Viedni. Hovorilo sa o ňom, že bol v mladosti pastierikom, že už vtedy sa prejavil jeho talent. Modeloval z hliny podoby zvierat. Ako dospievajúci mladý muž bol neobyčajne vtipný, veselý, až rozpustilý. Rád tancoval a s obľubou nosil meč. Učil sa v stolárskej dielni u deda, pracoval u strýka v Mníchove, kam sa presťahoval po otcovej smrti. Strýc mal porozumenie pre jeho nadanie a dovolil mu modelovať, čo sa mu zachcelo. Pracoval s rôznymi významnými umelcami, naučil sa rôznym technikám, ktorými neskôr udivoval na výtvarnej akadémii. Po prestávkach u iného strýka v Grazi, potom v Salzburgu, prišiel do Viedne. Cisárske sídlo bolo strediskom umenia a vedy. Výstavba palácov a honosných verejných budov a ich výtvarná dekorácia pritiahli z ríše a z cudziny staviteľov, sochárov a maliarov zvučných mien. F. X. Messerschmidt v pomerne krátkom čase dosiahol úspech, jeho meno sa dostalo do jedného radu s takými, ako dvorný maliar Martinu de Meytens, Palko, Liotard, Ferdinand Moll, Hildebrand, bratia Juraj Rafael a Matej Donnerovci. Spočiatku pracoval ako tovariš, neskôr sa dostal na výtvarnú akadémiu, kde ako vynikajúci študent dostal právo nosiť meč (zase meč). Ako sochár získal početné objednávky a úspešne ich plnil v duchu dobového výtvarného štýlu, ako si želala vznešenosť a veľkoleposť habsburgovského dvora a jeho okolia. Odborníci hovoria, že v tomto čase venoval viac pozornosti dekorácii okolo slávnostne strnulých obličajov než ich výrazu, hoci bol už považo¬vaný za významného portrétistu. Preslávilo ho súsošie cisárskeho manželského páru a busta arcikniežaťa Jozefa, budúceho cisára, určené pre výzdobu cisárskych komnát. Navštívil Rím, ale nepodľahol vraj kultu antiky, ktorá v tereziánskom klasicizme nanovo ožívala. Navštívil Paríž a údajne aj Londýn. Kúpil si dom na Uhorskej ulici, kde pracoval a žil so svojimi pomocníkmi. Spriatelil sa s magickým lekárom Mesmerom, ktorého liečebné metódy vzbudzovali mystický obdiv. Portrét, ktorý mu F. X. Messerschmidt zhoto-vil, sa stratil. Ženy v jeho živote údajne nehrali úlohu, povrávalo sa, že má intímne vzťahy k jednému zo svojich mladých pomocníkov. Keď sa na akadémii uvoľnilo miesto profesora, F. X. M. bol medzi žiadateľmi. Pod zámienkou, že to ešte nemá v hlave v poriadku, jeho žiadosť odmietli a ponúkli mu penziu, ktorú nikdy neprijal. Čo sa stalo jedného dňa roku 1771–1772 v dome na Uhorskej ulici? – nevedno, ale udalosť mala prevratný význam pre sochárov ďalší život. Vtedy údajne „prekročil prah normálnosti“. Bol na liečení v nemocnici pre duševne chorých a po návrate začal pracovať na Charakterových hlavách. Vytvoriť 64 takýchto hláv považoval za svoj životný cieľ. (Číslo 64 evokuje šachovnicu.) Ešte sa zúčastnil na verejnej výstave, ale diela sa stratili. Roztrpčený pre zamietnutie žiadosti o profesorské miesto predal svoj dom, podľa oznamov odpredal aj svoje diela a vrátil sa do Wiesensteigu len so svojím sochárskym náčiním. Ale aj tu sa pomery už zmenili. V rodičovskom dome bývala jeho rozvetvená rodina. Usadil sa v chalupe za mestom, na obživu si kúpil ovce a kozy a pracoval „na svojej hlave, ktorú chcel predstaviť v rozličných podobách“ (anonymný autor). Po čase sa vrátil do Mníchova a do umeleckého života. Vytvoril niekoľko diel na objednávku, potom sa venoval len hlavám. Aj tu odmietol penziu, lebo nezniesol prijímať peniaze bez práce. Mníchovský pobyt považoval za bankrot, a tak napísal bratovi Johannovi Adamovi, absolventovi viedenskej akadémie, ktorý sa s rodinou už prv usadil v Bratislave, aby mohol prísť za ním. Z Uhorskej ulice sa presťahoval do Uhorska. Z výslnia cisárskeho dvora na bratislavskú perifériu. Stalo sa tak roku 1777. Čo sa stalo v dome na Uhorskej ulici vo Viedni? Akákoľvek odpoveď by bola nepresvedčivá, hoci sa ponúka uviesť, že príčinou, ktorá uvolnila napätie pod povrchom, bolo odmietnutie akadémie. V životopise, ako ho uvádza Pötzlová-Maliková, je rad prvkov, ktoré by sa mohli poskladať, zreťaziť a považovať za symptómy budúceho výbuchu. Bol vtipný, rád nosil meč, chcel byť človekom veľkého sveta, na akadémiu prišiel „zdola“ ako remeselník, priateľstvo a vplyv magického Mesmera, možné styky so sektami vyznávajúcimi orientálne mýty, ženy nehrali v jeho živote úlohu, podozrenia z homosexuality – to všetko láka vysloviť príčiny, prečo došlo k „defektu“ v činnosti psychického aparátu a že to všetko viedlo k tomu, aby sa desivé predieralo na povrch. Autorka monografie bola opatrná a rozvážna, uvedomujúc si, že napriek dokonalej analýze (aj keby sa k nej pridala psychologická analýza grimás) mohlo by dôjsť k nemiestnemu dohadu, preto ostala na pôde vedeckokritického umeleckého hodnotenia, ktoré sa síce psychologickým môže obohatiť, ale nemôže ho nahradiť. Ani Freud sa nezaoberal umeleckou analýzou Michelangelovej sochy, videl v nej predovšetkým potvrdenie objavu „sublimácie“. Nepoznáme ani názory F. X. Messerschmidta na sochárske „plastické umenie“ (Herder). Nevieme, do akej miery prijímal estetické názory o službe umenia ideám dobra a pravdy, ideám zmyslového nazerania, či je sochárstvo naozaj „transcendentálna fraška“ (Schlegel). Proti povznášajúcim teóriám je tu dielo, ktoré polemizuje svojou povahou akoby Fichteho slova¬mi „Čo existuje, existuje len prostredníctvom ja, a čo existuje prostredníc¬tvom ja, môžem takisto zase zničiť“. Pripomína to iného neskoršieho výtvar¬níka, ktorý na adresu kritikov povedal „Odpoviem vám obrazmi“. Miera odmietania kodifikovaných názorov (navyše ak sú hájené mocou) môže viesť k podozreniu, že odmietajúci odpadlík a rebel je duševne chorý alebo úchylný, a treba ho oprávnene izolovať, čím sa nelikviduje objektívne pôsobenie jeho názorov alebo diela, lebo tieto patria do inej sféry než je psychiatria. Freud pripisuje Michelangelovi, že zachytil Mojžiša vo chvíli, keď jeho hnev chce vybuchnúť pri pohľade na davy Židov, tancujúcich okolo zlatého teľaťa. „Deštruktívny hnev“ sa mení na „hnev svätého ticha“, ktorý neprotestuje proti prisúdenému poslaniu, ale poslanie prijíma. Tento „svätý hnev bude ľudu nápomocný“ (K. Victoriusová in Entfaltung der Psychoanalyse, Stuttgart, nedat.). Padajúce tabule so zákonmi pripomenuli prorokovi „jeho misiu a prinútili ho zrieknuť sa afektu (Freud) – rozhorčenia, sklamania a hnevu.“ „Ak je premena pudov a ich energie všeľudská úloha, potom je cesta, na ktorej sa tu premena uskutočňuje – prekonanie pudového protestu – proti realite jej osvojením si ako vlastného osudu – príkladom pre všeobecné ľudské konanie a nemusí sa viazať na veľkosť osobitnej úlohy“ (K. Victoriusová). O problémoch a rozporoch, ktoré vyvoláva Freudova kniha Der Mann Moses, pozri Dissier Freud et Moise (Traces, Paris 1984). Hlavným predme-tom je konfrontácia historického Mojžiša s „umeleckým“ Michelangelovým resp. s Freudovým a s biblickým textom. Niektorí autori vyslovujú názor, že Mojžiš, ako ho vidí Freud, nie je biblickým, ale Freudovým Mojžišom, že mu Freud imputuje svoje vlastné intencie (potlačenie vášne v mene poslania, pre ktoré bol vyvolený), že Freudova analýza je motivovaná autorovou identifikáciou s postavou proroka (s koreňmi v detstve, vyplývajúca zo vzťahu Freuda k otcovi), že ju biblický text nepotvrdzuje. Ale identifikácia môže „ohrozovať“ každý monografický záujem. Umiest-nenie Mojžiša na začiatok monoteistického náboženstva a vzniku národa Osudovo zviazaného s týmto náboženstvom vyhovuje autorovi subjektívne. Môže však viesť k objaveniu významov obsiahnutých v Michelangelovej soche napriek sochárovým zámerom (popri mnohých iných), vedecky vyho-vujúcich, aby sa pojem a význam sublimácie (potláčanie pudov) dokázal s objektívnou všeľudskou platnosťou, akým sa stal Mojžišov monoteizmus, neskôr Kristovo učenie (zovšeobecnené apoštolom Pavlom) a ešte neskôr psychoanalýza. Subjektívny impuls, ktorý sa v umení „zobjektivizuje“, nebýva ani vo vede zriedkavý. Možno je v prípade F. X. M. (dôjsť k pochopeniu jeho „výtvarnej premeny“) prípustné vydať sa opačným smerom. V čase príchodu F. X. Messerschmidta do Bratislavy mesto ešte prežívalo záverečné fázy svojho rozkvetu ako hlavné mesto Uhorska. Tu sa korunova-lo, tu sídlil krajinský snem, na hrade sídlil kultivovaný zať Márie Terézie, milovník umenia Albert Tešínsky ako miestodržiteľ s manželkou Máriou Kristínou, najobľúbenejšou z dcér, ktorá sama maľovala. V meste žili významní predstavitelia šľachty, vysokého kléru, vedecká a umelecká inteligencia. Prvé roky F. X. Messerschmidta boli pokojné, iba z času na čas ho navštevoval zlý duch. Vtedy sa zavrel do svojej izby a nikoho k sebe nepúšťal, horúčkovito pracoval na svojej hlave v množnom čísle. Na zdesenie svojho brata odmietol prijať v takej chvíli aj Máriu Kristínu, bol schopný strieľať z pušky ponad hlavy chlapcov, ktorí nazerali do jeho „dielne“, skoro zastrelil svoju malú neter, ktorá sa hrala za dverami, mysliac si, že za dverami je zlý duch. Inak pracoval na objednávkach, vytvoril rad medailí a niekoľko portrétov, prijímal návštevy umelcov, historikov umenia. Pri jednej návšteve povedal, že si na brehu Dunaja kúpi dom a spáli v ňom všetky svoje diela. Pre nezhody s bratovou rodinou sa odsťahoval a skutočne si kúpil dom U jeleňa na predmestí Zuckermandel. Smerom do ulice bolo jedno podlažie, smerom k Dunaju tri, v najnižšom bol hostinec. Ani nie tak dávno (pred zrútením domu) dal sa na dome čítať latinský nápis, že tu býval sochár F. X. Messerschmidt. Tabuľa sa stratila, dom zbúrali, aj ulička sa premenovala. Reformátori názvov ulíc po roku 1945 sa možno nazdávali, že v prípade F. X. Messerschmidta ide o výrobcu lietadiel, ktoré rozsievali po Európe strach a skazu. Ale možno aj nie, veď aj Goetheho ulica sa premenovala na Gorkého. Ak nepracoval na medailách, na portrétoch (tu zhotovil napr. portrét Alberta Tešínskeho a známu hlavu Kapucína) a na „vlastnej hlave“, túlal sa po viniciach a pozoroval ľudí, sedával v hostinci a hrával s remeselníkmi kolky. Na výzdobe primaciálneho paláca nemá podiel, nepozvali ho, iba jeho brata Johanna Adama. Bol vraj robustný a silný. Zomrel náhle na zápal pľúc roku 1783, sotva štyridsaťsedemročný. Žil skromne a zanechal vraj značnú sumu peňazí v hotovosti. Zrejme ich neužíval. Majetku a peniazom nepripi¬soval význam. Dedičom sa stal jeho brat, ktorému zanechal aj hlavy. Dal si za cieľ vytvoriť ich 64 (prečo, nevedno), ostalo ich 69. Kto by si ich bol kúpil s pochopením? – iba ak akýsi čudácky šľachtic, ako napríklad de Sade alebo lekár Mesmer. Pre koho boli určené? – iba ak pre psychologické múzeum, aké vtedy neexistovalo. Obyvatelia Zuckermandlu boli presvedčení, že sochára odniesol diabol, že truhla, ktorú pochovávali, je prázdna a dav ju zahádzal kamením. Ani miestny kňaz nechcel sochára pochovať. Stalo sa tak až na priamy rozkaz primáša. Pochovali ho na cintoríne Svätého Mikuláša pod hradnou priepasťou. Miesto hrobu bolo neznáme. Roku 1941 tu postavili symbolický pomník. Cintorín neskôr zlikvidovali, pomník sa stratil. Ako mnohé z jeho diela. Dva roky po jeho smrti uverejnil Bratislavský almanach múz (Pressburger Musenalmanach) báseň neznámeho nám básnika menom Schok, v ktorej nazýva sochára uhorským Coustouom. Pre pochopenie, ako videli súčasníci čudáckeho sochára, uvádzame báseň vo voľnom preklade. Prirovnanie vynechávame, lebo sa nám zdá, že význam F. X. M. prerastá regionálnu ohraničenosť. F. X. M. Kameň iba telo
kryje. Zomrel? Nie! Volali ho Messerschmidt,
Ako plakal,
prosil, zívol, Aj ako spí –
Pane Bože! '' Na nábreží zvonia
z veží, Bratislava bola cesta opačným smerom – z metropoly na vidiek, z centra na perifériu, Bratislavu volali predmestím Viedne. V čase, keď všetko bolo veľkolepé, keď sa oproti barokovej pominuteľnosti a márnosti života zase objavovala jeho krása, radosť, zmyselnosť proti odriekaniu, v čase víťazných oblúkov, apoteóz, sprevádzajúcich vznešené opory spoločnosti, proti portrétom vyžarujúcim veľkosť, lesk a slávu, sochár Messerschmidt postavil svoju oholenú hlavu (ako otrok alebo paria), nasadiac si na ňu karikatúru parochne alebo baranicu. Predstavil druhú stranu uhladeného života, nie rajskú, ale pekelnú. Je logické, že ho odniesol diabol. Z analýzy „porúch“ psychického aparátu analytici nám sprostredko¬vali poznatok, že „podnetom k výbuchu je, ak sa realita stala neznesiteľná a bolestná, alebo že sa pudom dostalo mimoriadnej posily... takto vzniknú namiesto jedného dva psychické postoje; jeden spláca daň realite – normálny, druhý, ktorý pod vplyvom reality oddelí ju od reality... posadlosť sa utvára dlhý čas, pokým sa manifestačné prejaví“. Na inom mieste: „...desivé nie je nič nové alebo cudzie, ale čosi v duševnom živote už dávno dôverne známe, ktoré sa odcudzilo tým, že bolo potlačené... vo vystupňovanej podobe sa desivým javí to, čo súvisí so smrťou, s mŕtvymi, s ich návratom, s duchmi a strašidlami“ Freud). Možno sa nedopustíme chyby, ak budeme analogicky hľadieť na proces „výtvarnej premeny“ v prípade F. X. M., na jeho tvorbu pred i po „prekročení prahu normálnosti“. Z dôverne známeho ostal hladký povrch ako na egyptských portrétoch, ostalo remeslo – rukopis, preme¬nil na obsah, ktorý sa utváral dlhý čas. Odvrat od „neznesiteľnej reality“ k introverzii, k potlačeným ambí¬ciám, ktoré sa predierajú na povrch ako zlý duch, dal vznik grimás, ktoré sú podobami zlého ducha, lebo „sídlom duše je srdce a sídlom ducha hlava“. Čosi podobné poznáme aj od iných a odinakadiaľ: Keď zaspí rozum, objavia sa mátohy – Goya. Každý má svoju chiméru – Baudelaire. Svet je plný neviditeľných a tajomných vecí, keby ich oko mohlo vidieť, ľudia by sa pýtali, ako možno žiť na tomto svete – Kabala (Zohar). Matke démonov Lilith podliehajú zlí duchovia, ktorí sa nasťa¬hujú do tela, ktoré nebolo zrodené z lásky. Podliehajú jej aj duchovia ženského rodu, ktorí sa hrajú s ľuďmi – Kabala. Veď hrôza, pod poklopom všetko je – Tristan Corbiére. Čo bolo pod uhladeným povrchom, predralo sa nad – stalo sa nadreálnym. Keby bol André Breton poznal F. X. Messerschmidta, bol by ho naisto zaradil medzi predchodcov surrealizmu, ako k nim zaradil Dostojevského, navštíveného besmi. Iste by ho bol zaradil do knihy Čierneho humoru, ako do nej zaradil Kafku. Ľudia sa utiekajú k bohu vždy vtedy, ak im je zle na zemi. Ak sa stráca z akýchkoľvek príčin záujem o veci verejné, uťahujú sa do súkro¬mia, lebo realita je neznesiteľná a bolestná, svet ovládli zlí duchovia; ako vyzerajú, ak sa nasťahujú do človeka, ukázal F. X. M. na vlastnom príklade. Hrajú sa s človekom ako inkubovia a sukubovia – služobníci a služobníčky bohyne Lilith. O stopäťdesiat rokov neskoršie vydal svedectvo o stretnutiach a rozhovoroch s duchom Feneom iný bratislavský umelec, básnik Rudolf Fabry. Aj autoportrét je portrét, aj rozhovor je monológ, ako modlitba - človek hovorí a boh iba počúva a mlčí (Kabala). Túlal sa po tých istých miestach ako F. X. M. Aj jemu bolo podhradie blízke. Z potuliek vznikli básnické obrazy, ktoré povedali o čase, ktorý žil, viac a lepšie ako vyprázdnená patetická básnická reč alebo hoci fotografický aparát – celkom v tradícii F. X. Messerschmidta. O obrazoch a sochách sa zvykne hovoriť, že sú krásne. Pri hlavách F. X. M. sa tento prívlastok vyslovuje ťažko a nie bez rozpakov. Ale ak je „krásno život“ a „človeka zaujíma nielen radostné, plné života a živej sviežosti“, potom sú Portréty krásne – ako je poézia prekliatych básnikov, lebo „nielen krásno reprodukuje život“ (v úvodzovkách Černyševskij). Výtvarníci zvyknú tvoriť autoportréty. Ako sa vidia sami, alebo za čo sa považujú, čo si cenia a vážia na sebe. Pateticky, tragicky, heroicky, nejeden vyplazuje jazyk, díva sa prísne, alebo „strúha“ démonický výraz: Toto si o vás myslím. Grimasy F. X. M. hovoria: Takýto som – takíto ste. Namiesto výlučnosti identifikácia. Opačný smer: Od potlačeného k výbuchu a zaň, „z povrchu pod povrch“ (a tým nad), nebol krokom späť ale dopredu: k psychologickému portrétu. Proti démonom sa bránil umením, ktoré ho spája ponad čas so živými. Akoby sa naozaj uplatňoval názor magického Mesmera, že v telách ľudí a živočíchov je magnetizmus, sila, ktorá sa dotykom prenáša na iné osoby. Možno aj zrakom. Dívame sa na grimasy F. X. Messerschmidta a rozpačito sa usmieva¬me, lebo poznávame seba a to, čo sa tak často proti našej vôli prediera na povrch. Messerschmidtove grimasy – to sme my z nášho zrkadla, bez predpisov, príkazov a zákazov, v prirodzených proporciách. To sme my (maska, a čo je za ňou), keď nás nikto nevidí. Zlý duch v nás. Prázdne oči Portrétov pripomínajú biblické príslovie: „Múdry má oči vo svojej hlave, kým blázon v temnotách blúdi“. Ibaže: Kto bol z nich dvoch vidomý? Ak je myslenie jeden proces, modifikujúci sa podľa predmetu, o ktorom sa premýšľa, potom je azda, prípustné potvrdiť poznatok a skúsenosť z jednej oblasti poznatkom a skúsenosťou z inej, hoci vzdialenej, napríklad definíciu príslovím, vedeckú hypotézu anekdotou. Keď sa po Slavkovskej bitke uzatváral Bratislavský mier a určovali sa nové hranice, opýtal sa vraj Talleyrand delegácie bratislavských občanov: Čo ste vy vlastne za národnosť? Delegácia si vyžiadala prestávku na rozmyslenie, a keď sa vrátila k Napoleonovmu ministrovi, zástupca delegácie povedal: My sme Prešpuráci. Hoci sa skvelá kniha Jána Bakoša Dejiny a koncepcia stredovekého umenia na Slovensku zaoberá iným obdobím než tereziánskym, pomáha nepriamo odpovedať na otázku, Čo s F. X. M. a kam ho zaradiť? (ale nie len jeho). „...inšpiratívnou hypotézou je idea stredoeurópskeho, respektíve východostredoeurópskeho umenia... aj chronický spor o pravdu a výlučný nárok buď celouhorského (dodajme – celorakúskouhorskeho – J. Š.) alebo slovenského celku by sa objavil ako sekundárny a relatívny. Spor o primát by sa stal nepodstatným, pretože by jeden kontext nevylučoval prítomnosť iného... spomenutá rivalita by stratila platnosť“ a F. X. M. by sa mohol stať ako „prešpurák“ zase riadnym bratislavským občanom a výtvarníkom, a popri množstve kvetinových a generálskych ulíc by sa kdesi v Starom meste mohla nájsť ulička, ktorá by sa podľa tej zrútenej a premenovanej pomenovala opäť jeho menom.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|