|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 4 „A pretože celá
kultúra sa zmenila na štátnu a spoločenskú civilizáciu, sama v tejto
zmenenej podobe zaniká; ibaže zostanú nažive jej rozptýlené zárodky,
žeby mali byť čím živené podstata a idey spoločenstva a žeby sa v rámci
zanikajúcej tajne mohla rozvíjať nová kultúra.“ „Socializmus je
obrátenie, socializmus je nový začiatok; socializmus je opätovné spojenie
s prírodou, je znovunaplnenie duchom, je znovuzískanie vzťahu... Socialisti
sa chcú znovu schádzať v obciach.“ „Je len jeden prostriedok:
náboženská premena ľudskej duše.“ Najzrelším názorom dnešnej sociológie ako genetického sebapoznania súčasného ľudstva je téza o smerovaní západnej kultúry od spoločenstva k spoločnosti; o tom, že mechanický typ spolunažívania vytlačil organický a že s ním skoncoval. Spoločenstvo je výraz a výtvor pôvodnej, prirodzenej jednotnej vôle, reprezentujúcej totalitu človeka; spoločnosť je výrazom diferencovanej vôle, vytvorenej rozdeleným myslením, vôle, vymykajúcej sa z totality a lačniacej po výhodách. O prvom type je reč pri líčení príslušného obdobia čínskej kultúry: „Vtedy sa nič nerobilo náročky, všetko tak bolo samé od seba“. O druhom type: „Popud prírody zanikol. Prichádzal jeden rozum za druhým, ale už sa nepodarilo dať ríši podobu.“ Spoločenstvo je spolužitie, ktoré vyspelo samo k sebe a ktorého vnútorná súdržnosť je daná spoločným vlastníctvom (predovšetkým pôdy), spoločnou prácou, spoločnými mravmi a spoločnou vierou; spoločnosť je usporiadaná izolovanosť, ktorá drží pokope pomocou nátlaku, dohody, konvencie, verejnej mienky. „Ľudia a ľudský rod boli jedno“ a „vtedy nastal zmätok medzi ľuďmi“ hovorí čínske podanie o prvom a o tom druhom období. Stredoveké mesto je základnou reprezentatívnou formou toho prvého obdobia, a moderné veľkomesto toho druhého; prvé je monumentálny kupolovité sa týčiaci pokus „zorganizovať tesne prepojený zväz, slúžiaci na vzájom¬nú pomoc a podporu, na spotrebu a výrobu a celý sociálny život, a nezaložiť pritom človeku putá štátu, ale zaručiť úplnú slobodu prejavu tvorivého ducha hocijakej skupine jednotlivcov“ (Kropotkin), a druhé je na prvý pohľad mechanicky usporia-daná jednota, v skutočnosti však masa „výlučne slobodných osôb, ktoré sa vo vzájomnom styku neustále jedna druhej dotýkajú, navzájom sa striedajú a spolupôsobia bez toho, aby medzi nimi vzniklo spoločenstvo alebo vôľa k nemu: iba ak sporadicky alebo ako prežitok niekdajších pomerov“ (Tonnies). Fatálne vytlačenie spoločenstva spoločnosťou, zničenie „cesty“ v čínskom zmysle „svetom“ sa tu prejavuje desivými symptómami. A v tejto chvíli zasahuje moderný socializmus vo svojej prevládajúcej podobe, chcejúci prekonať atomizáciu a amorfizáciu dnešného života tým, že mechanizmu štátu odovzdá všeobsiahlu moc, ktorá má prácu a styk medzi ľuďmi jednotne regulovať a riadiť. Tento socializmus sa cíti byť nositeľom a vykonávateľom jedného vývinového procesu; nie je to však nič iné, ako proces vývoja od spoločenstva k spoločnosti, a socializmus ho prichádza urýchliť a zavŕšiť. Pretože čo dnes ešte pretrváva vo zvyškoch autonómie organických záujmových sfér, bude pôsobením tejto tendencie rozdrvené. Keď sa stane skutkom, zároveň s pohromou atomizácie vykynoží aj roztrúsené ostrovčeky prežívajúcich spontánnych spoločenstiev. To nie je omyl, alebo chybný výpočet, to je imanentná logika jednej historickej ideológie. Ona síce chce spoločnosť prestavať podľa zákona spravodlivosti, ale skrze všemohúcnosť štátu by sa tento duchovný zákon stal absolútnym kontrolným ustanove¬ním, ktoré by ako dôsledok svojej vlády napokon muselo vyhubiť onen vzácny a zázračný kvet slobodnej duchovnej spravodlivosti. Štát všeobecného nezmyslu, v ktorom sme doteraz žili, bol tyran, a jeho kŕče znamenali pre milióny ľudí utrpenie a skazu. V jeho ríši však bolo chránené v zväzoch a združeniach sväté dieťa spoločenstva, ktoré jeho moci unikalo alebo ňou zostávalo nepovšimnuté. Však zo štátu so socialistickým poriadkom, keď dospeje k svojej nepopieranej suverenite, bude studený a pokojne panujúci vládca, na územiach ktorého už nebude trpené nijaké využívanie človeka človekom a nijaké znižovanie tejto bytosti, zrodenej na účel sebe samej. Ale na jeho územiach už nebude priestor a nebude skrýša, v ktorej by mohlo existovať spoločenstvo, ktoré kedysi panovalo v dome, na dedine, v meste, v bratstvách, a v cechoch ako všeobecný stav, ako princíp, vnútorne pôsobiaci a formujúci celý život, ktoré existuje dnes už len ako osobná udalosť, ako požehnaný záblesk pravdy medzi človekom a človekom, a ktoré v trvalejšej forme odoláva len v scvrkávajúcich sa a scvrknutých útvaroch, ktorých sa štát nemôže či nechce dotýkať. Tieto útvary, či sa už volajú obec, zbor, dielňa alebo hocijako inak, nebudú môcť vzdorovať všeobsiahlej moci dôsledného socialistického štátu. Znamená to, že zánik spoločenstva je neodvratný vývoj? Alebo existuje k nemu návrat? V čínskom príbehu, ktorý som na začiatku citoval, stojí odpoveď: „Pre ľudí už nebolo návratu k popudu prírody, k stavu pôvodnosti“. A je to tak – my, čo sme prešli epochami individualizmu, vymknutia osobnosti z jej prirodzených súvislostí, už nemôžeme nájsť cestu späť k životu v spoločenstve. Lebo nie roztrúsené bytosti sa spájali navzájom do spoločného zväzku, ale celok predstavoval mnohorakosť jednotlivcov, držiac ich v prísnych, nedotknuteľných a posvätných putách. Celok bol členitý tak ako v dokonalej básni verš nie je nikdy nahromadením slov, ale samotné slová sa javia ako súčasti pôvodnej jednoty verša. K takej elementárnej celistvosti sa už nikdy nebudeme môcť vrátiť, môžeme však dospieť k inej, prácnej, ktorá by na rozdiel od tej prvej nevyrástla, ale ktorú by vytvorilo ozajstné duchovno a bola by preto nie menej pravá: tak ako je dokonalé umelecké dielo vo svojej podstate síce iného druhu, ale ak je rýdze, je rovnako organické ako je organický kus živej prírody, a len to, čo kolíše medzi nimi, postráda presvedčivosť, tak by bola aj stavba, ktorú by sme postavili so všetkou odovzdanosťou a bez najmenšej ziskuchtivosti na nás samých ako na nosných stĺpoch, toho istého druhu ako prales, z ktorého sme boli vytlačení. Isteže, nemôžeme sa vrátiť za mechanizovanú spoločnosť; môžeme ju však presiahnuť k novej organickosti. Primitívny rast nemôžeme nastoliť znovu, ale môžeme prekliesniť cestu novému sociálnemu útvaru, v ktorom by sa vrátil vo vedomom pôsobení princíp, z ktorého sa rast odvíja. Spoločenstvo i spoločnosť boli výrazom a výtvorom prejavov tejto vôle; totálna vôľa vo svojej prirodzenej podobe nám už nie je vlastná, jej vegetatívna jednota sa nám stratila nenávratne, ale či v každej čistej hodine života necítime, ako v nás ožívajú hlboko zakopané sily a zoskupujú sa do novej, duchovne podmienenej jednoty, do novej životavedomej totálnej vôle? Rozpojené myslenie degradovalo kedysi „vôľu podstaty“ na „svojvôľu“, táto však môže znova vzniknúť na neskoršom stupni pretvorenej podstaty, a to z vydobytej integrity ducha, ktorej sa musí podrobiť myslenie. Nežijeme navzájom v sebe, ale prispôsobené vedľa seba: nepociťujeme však vždy, len čo sa pravdivý pohľad stretne so sebe podobným, že aj pre nás je ešte stále slovo „ty“ prvotné a vzájomnosť posvätná? Duša starej jednoty ľudského rodu v nás stále v akomsi šerosvite pretrváva a nevie, či sa zmráka alebo či svitá na nový deň. Evolučné teórie všetkého druhu tvrdia to prvé, iskierka nádeje v nás zvestuje bez slov to druhé a nechce sa dať odbiť. Na strane teórií stojí všetko, čo vieme o dejinách, a zdajú sa nenapadnuteľné, len čo však aj my, nezastrašení, tú iskierku zoberieme vážne, zažiari silnejšie, než všetky oblúkové lampy. Evolucionizmus je síce použiteľný na klasifikáciu minulosti, ak chce však šípkami vyznačiť trasu budúcnosti, musí si byť vedomý toho, že nejaká generácia, schopná rozhodnutí, sa na tento riskantný experiment odváži a už len tou samotnou odvahou ho začne porážať. Pohľad do vnútra tajomného vývoja môže len posilniť naše rozhodnutie – z historizujúceho pohľadu nevyhnutne paradoxné a vo vzduchu visiace – usilovať o to, aby nastal vnútorný obrat, ktorý by bol skutočnou revolúciou. Proti socializmu, ktorý by takýto vývoj podporoval a uskutočňoval, stojí iný socializmus, ktorý chce práve toto premôcť a prekonať. Takýto socializmus je zrejme výsledkom a ideologickým vyhrotením veľkého sociálneho procesu; ten prvý je iného typu – pripravuje a ohlasuje veľkú náboženskú udalosť. Nebolo by to po prvý raz, že by náboženské sily zapôsobili ako obroda, ako záchrana v sociálnej kríze. Lenže dnes neexistuje jedno hnutie, ktoré by sa vzpieralo proti potácavému opojeniu mocou a horúčkovitej túžbe po nej, existujú dve hnutia, a veľmi rôznoro¬dé, jedno „pozemné“, odvšadiaľ viditeľné a účinné, jasne formulujúce svoje ciele, založené na prvenstve hospodárstva ako usporiadaného uspokojovania ľudských potrieb, hnutie, nesené bojom hospodársky znevýhodnenej triedy za odstránenie svojich nevýhod, ktorý sa však prirodzene rozrastie do bo)a o vonkajšiu moc, o vládu nad štátom, a tým sa sám vystaví horúčave chamtivosti a ošiaľu; a druhé – „podzemné“ hnutie, zjavné až pri pohľade do hĺbky, zatiaľ neúčinné vo svete vecí, tápavo hľadajúce slová pre svoj podivný sen, stojace na prvenstve ducha ako tvorivej manifestácie túžby človeka po Bohu a nesené smerovaním celého opravdivého ľud¬stva k pravému spoločenstvu ako zjaveniu opäť neznámeho Boha, ktoré by sa však nikdy nenaplnilo, keby si samo nezabránilo usilovať sa o moc, a ak, tak jedine o vnútornú moc prebúdzať a privádzať k sebe duše. Prvé hnutie sa chce zmocniť štátu a namiesto existujúcich štruktúr dosadiť nové inak, a tým mieni od základu zmeniť ľudské vzťahy; to druhé hnutie vie, že nastolenie nových štruktúr môže mať len vtedy ozaj oslobodzujúci účinok, ak bude pomáhať posilňovať, osvetľovať, zjed¬nocujúco pôsobiť na pretvorenie skutočného života medzi človekom a človekom. Skutočný život medzi človekom a človekom sa však neodohráva v abstraktnom priestore štátu, ale predovšetkým tam, kde pulzuje vitalita priestorového, funkčné¬ho, citového a duchovného spolužitia; v obci, na dedine, v mestskej štvrti, v spoloč¬nej dielni, v náboženskom zbore. Tento skutočný život je dnes zatláčaný, odsúvaný, homunkulus štát vycical obciam krv zo žíl, takže v celej svojej prekypujúcej abstraktnosti a nepriamosti ovláda úbohého slabšieho ako keby to bol živý tvor, a nie artefakt; dedinské a mestské obce sa scvrkli na súčiastku správneho aparátu, družstvo na nástroj hospodárskej strany, náboženská obec na cirkevný obvod. Tým všetkým treba vrátiť krv, silu a nezdegradované bytie, treba uvoľniť skutočný život medzi človekom a človekom. Spoločnosť je dnes organizmus z odumierajúcich buniek, a spoľahlivé fungovanie štátu, tohto pseudoorganického mechanizmu, po¬zostávajúceho z vysokovýkonných súčastí, zakrýva tento strašidelný fakt. Tento mechanizmus sa dá doviesť do hladko fungujúceho a dokonale účinného poriadku a jeho pohybová sústava sa na nerozoznanie dá prispôsobiť sústave živého organizmu, len bunky do poslednej odumrú. Len zvnútra, len znovuoživením bunkového tkaniva bude možné uzdravenie a obnova. Obec bude musieť byť vo všetkých svojich podobách naplnená novou skutočnosťou, skutočnosťou bezprostredných, čistých, spravodlivých vzťahov medzi človekom a človekom, medzi ľuďmi a ľuďmi, aby zo spojenia naozajstných obcí mohlo vzniknúť naozajstné spoločenstvo, prizerajúce sa s úsmevom tomu, ako sa hrdzavejúce súkolie kus za kusom prepadáva do starého železa. V dušiach všetkých duchovných ľudí je v tejto hodne západnej kultúry veľká dychtivosť po spoločenstve. Už nie sú tak, ako kedysi, prichýlení v bezprostrednosti spoločného života, ani pripútaní nejakým prirodzeným zväzkom, v ktorom sa dá žiť v takej bezpečnej a samozrejmej vzájomnosti, že sa človek pokojne môže vzdialiť do pozitívnej samoty – oveľa väčšmi vypadávajú z odumierajúcich buniek spoločnosti, vystavení radikálnej osamelosti uprostred celého tohoto súkolia, a pociťujú negatívnu samotu nevyhnutne ako čosi absolútne, ako to, čo veriaci človek nazýva vzdialením sa od Boha: naliehavo potrebujú spoločenstvo, uchádzajú sa oň, slúžia preň. A tak ako Jákobovi po siedmich rokoch služby namiesto milovanej Ráchel do svadobnej postele položia Leu s beľmom na oku, tak aj oni budú raz namiesto toho, čo si vysnívali, smieť objať len vyparádenú bábku štátu; to je príbeh duchovnej Európy v čase jej veľkej vojny. Kiež by sa nezopakoval ešte trpkejšie, ešte bezútešnejšie v revolúcii, ktorá ju vystriedala! Súčasný štát, aj keď bude socialistický, nemôže splniť túžbu po spoločenstve, a dať jednotlivým bytostiam elementárne vedomie súdržnosti, ktoré potrebujú od spoločenstva: tento štát spoločenstvom nie je a ani ním nebude. Veľký zväzok ľudí sa tak dá nazvať iba vtedy, keď sa skladá z malých živých spoločenstiev, zo životaschopných bunkových organizmov bezprostredného spolužitia, ktoré vstupujú do rovnako priamych a vitálnych vzťahov medzi sebou, ako sú vzťahy ich členov, a ktoré sa takisto priamo a vitálne k tomuto zväzku pripájajú, ako sa ich členovia pripojili k nim, kde je skutočný život medzi ľuďmi a ľuďmi narušený vo svojich prirodzených jednotkách, tam môže veľký zväzok ľudí namiesto túžby po spoločenstve poskytnúť len pretvárku a klam. Ide o oslobodenie skutočného života medzi ľuďmi a ľuďmi. Ide o znovuzrodenie spoločenstva. Miestneho pracovného združenia, záujmového kruhu, náboženského zboru. Tieto, dnes už či štátu podobné znetvorené vegetácie, sa opäť musia stať útočišťami, v ktorých duchovne nadané bytosti budú žiť plným pozemským životom. Tu sa musí odohrávať verejný čiže na život spoločenstva rozšírený, život. Len tu môžu vzniknúť vnútorné väzby primitívneho spoločenstva – spoločné vlastnenie pôdy, spoločná práca, spoločné mravy, spoločná viera – štyri princípy väzby, zodpovedajúce štyrom typom spoločenstva – v novej podobe. Nie štát, jedine spoločenstvo môže byť plnoprávnym subjektom spoločného vlastnenia pôdy, nie štát, jedine pracovné združenie plnoprávnym subjektom spoločenskej výroby. Nie v spoločnosti, len v priateľských okruhoch môžu rásť nové zvyky a mravy, nie v cirkvi, len v bratských spoločenstvách sa môže dariť novej viere. Patrí k tomu voľný priestor pre obce, suverénna platnosť ich vôle v ich prirodzenom okolí, neobmedzený vplyv v rámci ich prirodzených úloh, čiže skutočná autonómia; jej hranice sú medzi obcami a nad obcami, pri tom, čo je spoločnou vecou viacerých obcí, a o čom musia vhodným spôsobom – najúčelnejšia je asi stupňovitá zastupiteľská sústava – spoločné orgány radiť, rozhodovať, spravovať. Tento slobodný priestor, takúto autonómiu obcí – ktorá sa vo svojej podstate rovná autonómii organických vôľových sfér – by však súčasný štát nikdy neuznal; a už vôbec by ju neuznal socialistický štát, pretože ten, čo je scentralizovaný najtuhšie, by nikdy nevyslovil svoju decentralizáciu; pretože to, čo je vo svojej mechanike dokonalé, nemôže ustúpiť v prospech organického. Len socializmus, pochopený ako vývoj k socializmu (a tento vývoj nebude napriek všetkým protichodným náznakom krátky), nebude môcť uhnúť pred mohutnou požiadavkou socialistických obcí, totiž obcí, ktoré chcú žiť a hospodáriť v spoločenstve. Ale na to by tu práve tieto obce museli naozaj byť, a naozaj chcieť. Nadekrétovať sa autonómia vôbec nedá. Nemôže vzniknúť inak, len skrze rast a sebapotvrdenia spoločenstiev, ktoré by z fiktívneho bytia vystúpili do bytia reálneho. Keby dnes odumierajúce bunky omladli, keby sa okolo nich zoskupili nové, dýchajúce mladou silou, keby sa s činným vedomím zmyslu tohto diania začali obce toho istého druhu a na rôznych miestach spájať, a na tom istom mieste a rôzneho druhu zbližovať, keby takto zo spojenia skutočných obcí mohlo vzniknúť skutočné spoločenstvo – potom by už nešlo o jeho uznanie, iba o potvrdenie. Aby sa však toto všetko stalo, treba, aby sa ľudia, aby sa zástupy ľudí vzdali v prospech obcí mnohých súkromných výhod a privilégií a aby sa pripojili k spoločnému hospodárstvu s celou svojou pracovitosťou; treba to neslýchané, aby ľudia, aby zástupy ľudí z celej sily, ktorú ich duša vie vynaložiť, obec chceli. Aby sa ľudia starali o obce, ku ktorým náležia, tak ako sa starajú o svojich milovaných, o svojich priateľov, či skôr tak, ako sa o svojich milovaných a svojich priateľov chcú starať vo svojich najvnútornejších okamihoch; aby zakladali spoločenstvá tak, ako si človek zakladá dom, či skôr ako si ho zakladal, keď ešte boli ozajstné domy. A aby zároveň spoznali, že tento malý, nenápadný výtvor čo ich obkolesuje krátkym polomerom, je toho istého a i vyššieho rangu, než široký a všeobsiahly štát; že ozajstná účasť na ozajstnom zhromaždení si nežiada menšiu duševnú silu ako účasť v nejakom parlamente. Áno, že politika, týkajúca sa toho, čo je cudzie, vzdialené, neznáme, ako sa všeobecne praktizuje, nestojí nad činnosťou, ktorá sa týka toho, čo je vlastné, čo je blízke a známe; že iba táto činnosť svojou podstatou (tá veľká politika iba v prevzácnych veľkých chvíľach) nie je nezáväzným a nekompetentným rečnením a konaním, ale právoplatná pomoc, a že budúca legitímna „štátna politika“ môže vzniknúť len ako výťažok a výsledok dokonale prepracovaného a sformované¬ho pôsobenia pospolitostí: lebo – s výnimkou tých sugestívnych postáv, ktoré diaľku vedeli prirodzene preklenúť, len tomu, kto si zachová dušu v pravej činnosti nablíz¬ku, môže sa priblížiť ďaleké. Lenže práve to je osudovo problematické na človeku dnešnej doby, to, v čom sa najjednoznačnejšie prejavuje vytlačenie spoločenstva spoločnosťou: že aj tam, kde sa zúčastňuje „verejného života“, – na res publica, robí to bez vedomia spolupatrič¬nosti a úplne fiktívne. Ešte zreteľnejšie ako na tých typoch voličov a poslancov, ktorí sú celkom posadnutí fikciou, a zreteľnejšie ako na krikľavých utilitaristoch to vidíme na oných ideových politikoch, ktorí horlivo usilujú o to, aby sa trebárs uzákonilo niečo, k čomu v živote necítia žiadnu vnútornú pohnútku, pre ktorých je napríklad spravodlivosť vec, ktorú treba „presadiť“, nie čosi, čo možno a treba v priamom zmysle slova stelesniť všade, kde žije človek uprostred ľudí. Títo politici netušia alebo nechcú tušiť, že ak sa všade nezačne so slobodnou vnútornou spravodlivosťou, tá „presadená“ musí zostať len prázdnym puzdrom, prepychovou róbou na vešiaku. Ak trebárs nejaký krúžok intelektuálov s dialektickým pátosom diskutuje a dožadu¬je sa premeny ľudských vzťahov, a jeho členovia sa navzájom ohovárajú a komuniku¬jú spolu v onej nepriamej rovine, aká je dnes medzi intelektuálmi bežná, ich vôľa môže sociálnu skutočnosť ovplyvňovať len zdanlivo viac, než dokázala určiť ich skutočnosť osobnú. Rýdzosť politického postoja človeka sa overuje, tvorí, v jeho * prirodzenej, „nepolitickej“ oblasti. Tu je zárodočná pôda, v ktorej môže klíčiť všetka sila, pôsobiaca v spoločenstve. Múdru chasidskú poučku, že každému človeku sú dané veci v jeho okolí, aby ich spasil, možno vari doplniť tým, že ani ku spáse sveta nevedie kratšia cesta. Žiadne prežité spoločenstvo nie je stratené, a ani spoločenstvo ľudského rodu sa z iných prvkov vybudovať nedá. Aby sa vybudovalo, aby bola zlomená zákonitosť „nevyhnutného vývoja“ k definitívnemu rozpadu spoločenstva; aby nastala premena, aby nastala skutočná revolúcia, na to treba to neslýchané: veľkú, spoločenstvo chcejúcu, spoločenstvo tvoriacu silu. Zdá sa, že nám v našej dobe chýba. Čo ako vášnivo dnes ľudia po spoločenstve túžia, nemajú, zdá sa, silu ho tvoriť. Ale ona, táto sila, napriek tomu žije, žije v hĺbke generácie. Slepá hmatká, blúdi; zneuctená a nepoznaná, zneužívaná usmrcuje, kde mienila pestovať, rúca tam, kde chcela stavať; nepozná svoje meno a svoje poslanie; stravuje sa sama v zneužívaní a v omyloch; a predsa je živá, po iskierkach roztrúsená vo všetkých dušiach, tlejúca a mohutná. Kto ju zhromaždí, usmerní, povedie? Nedokáže to nikto iný, len večný duch premeny, prekonávate!' vývoja, ten jediný, sám, keď ho zavolá posledná núdza, môže zblúdilého človeka obrátiť: je to chcenie Boha. Práve o toto ide tomu dnes opäť podzemnému a len hĺbkovému pohľadu sa zjavujúcemu pohybu, ktorý je neúčinný vo svete vecí a čudne slabikuje svoj sen. Ide o chcenie Boha, ducha premeny. Ľudská vôľa môže zvrátiť to, čo sa jej javí ako osud ľudstva: keď sa na nič iné nezameria, iba aby Boh bol. Lebo potom, a len potom, bude Boh chcieť byť v nej. Kedykoľvek sa strápeným a trápiacim ľuďom javí štruktúrované dianie, „vývoj“, ako nevyhnutný osud, vynútený „karmou“, „demiurgami“ alebo „bojom o existen¬ciu“, v ktorom sú uzavretí ako v beznádejnej diaľke od Boha, je tu vôľa k božskému oslobodeniu, k teofánii a božské oslobodenie – teofánia – je blízko. Nech sa už odohrá akokoľvek, už či v dionýzovskej rozpútanosti alebo v budhistickom ponore, už či sa mladý národ dá ohnivému stĺpu a štábu ľudí previesť púšťou na horu zjavenia, už či starým národom krvavý lesk bohočlovečskej alegórie pretrhne nezastaviteľnú hojnosť: ľudské chcenie Boha a božské chcenie človeka sa nedajú oddeliť. Keď ľudská vôľa uprostred sveta determinácie slobody sa dožaduje Boha, Božia sloboda je nad ňou. Obrátenie má dvojakú podobu a jednou z nich je podoba chcejúceho ľudstva. V tomto tajomstve svojho vzniku sú všetky teofánie rovnaké, ale v tajomstve svojho utvárania sú rôzne. Tu sa výsostne ukazuje, že dejiny sú napriek všetkému príbehom pravdy a zmyslu. Pretože božské chce zrieť v ľudskom. Čoraz ťažšie ho hľadáme, čoraz viac úprimnosti si vyžaduje. Kedysi sa zjavovalo v žiare bleskov a v živých snoch tých čisto vnímajúcich, ktorým stačilo len sa dívať; ďalej v živote Majstra, „prekonávajúceho“ a „zachraňujúceho svet“, ktorý musí byť spolužitý, aby mohol byť pochopený; božské sa však napokon vnorí do možnosti, ktorá tká svoju niť medzi bytosťami, no božské len z jej uskutočnenia, len z ozajstného spoločenstva chce byť zjavené. Cítime klíčiť jeho prítomnosť zakaždým, keď jeden človek inému podáva v pravde ruky; ale tušíme, že len v ozajstnom spoločenstve sa môže zo zážitku stať životom. Ľudia, prahnúci po spoločenstve, prahnú po Bohu. Každé prahnutie po skutočnom zväzku smeruje k Bohu; a každé prahnutie po Bohu smeruje k ozajstnému spoločenstvu. Ale prahnutie po Bohu nie je chcenie Boha. Ľudia hľadajú Boha, ale on sa nedá nájsť, pretože sa „nevyskytuje“. Ľudia by chceli Boha mať, ale on sa im nedáva, pretože nechce byť vlastnený, ale uskutočňovaný. Až keď ľudia budú chcieť, aby Boh bol, budú tvoriť spoločenstvo. Posledná núdza volá chcenie Boha, ducha premeny. (1919) (Z knihy „Pfade in Utopia“ – „Ober Gemeinschaft und deren Verwirklichung“, Heidelberg 1985, preložila M. F.) |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|