|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 4 Vlado Gotovac (1930) – chorvátsky básnik, prozaik, esejista, bojovník za ochranu ľudských práv v Juhoslávii – v rokoch 1971-1987 postihnutý zákazom publikovať; v rokoch 1981-83 väznený za poskytnuté lnterwiew zahraničným novinárom; vo väzení napísal zbierku Zakázaná večnosť (vyšla v r. 1987) a autobiografickú esejistickú knihu Môj prípad (1989).
Viditeľná a neviditeľná stredná Európa Stredná Európa nie je ani prorocká, ani majestátna, ani utopická vízia. Všetko v nej existuje teraz. Nikdy neverila na futuristické programy, na možnosť, že človek vezme svoj osud do vlastných rúk. Stredná Európa nikdy neakceptovala antropologické predstavy, nikdy nechápala vážne v nich obsiahnutú urevanú propagandu, predbehnutú dramatickým, oslepujúcim, ako ópium pôsobiacim aforizmom, podľa ktorého je koreňom človeka človek sám. V strednej Európe predstavuje dôležitú premisu poznania fakt, že „každý žije tu a teraz“, vedomie toho „tu a teraz“ a konanie „tu a teraz“; to, že každý človek je „zázrak, ktorý sa udeje len raz“. Smerodajný nie je plán, ale Duch, ktorý zažiari, kedy chce a kde chce... Nikde – ani medzi veriacimi, ani medzi neveriacimi – sa nepociťovala tak silne metafora o zmysle, ktorý existuje mimo sveta. „Zmysel sveta musí ležať mimo sveta“ hovorí Wittgenstein. Svet šťastného človeka a svet človeka nešťastného – to nie je ten istý svet, aj podľa Wittgensteina. Svet toho, ktorý verí, a svet toho, ktorý neverí – nie je ten istý svet. Jestvujú nespočetné svety, viditeľné a neviditeľné, známe i neznáme, každý z nich má svoj čas, svoj smer, svoje áno a svoje nie, svoje to, čo existuje i to, čo neexistuje. A všetky sú teraz. Byť spolu v Strednej Európe nikdy neznamená byť taký istý. Bytie je vždy neopakovateľné, jednorazové. A Stredná Európa je možná len ako akceptácia týchto faktov – akceptácia rôznorodosti v každom jej prejave: od jednotlivca – po svet. Vzťah medzi rôznorodosťami spočíva pre ňu vždy na úplnej rovnoprávnosti: „Existujú dva božské fakty: svet a moje nezávislé Ja“ – píše Wittgenstein. Je to rovnoprávnosť toho, čo je viditeľné i neviditeľné, sna a skutočnosti, rozprávky a každodennosti. Dejiny v Strednej Európe nikdy neboli ničím viacej – nič tejto rovnoprávnosti neodoberali a nič jej nepridávali – predstavovali len jej naplnenie. V Strednej Európe nejestvuje Triumf Histórie. Nezáleží na tom, či ho považujete za slávnosť radikálneho antropocentrizmu, ktorý začal preberať vládu nad Západom počas francúzskej revolúcie, alebo za doménu heglovského Absolútneho Ducha – vždy totiž ide koniec koncov o teror voči jednotlivcovi, o likvidáciu jeho nezávislosti, jeho rovnoprávnosti so svetom. Prirodzene – je rozdiel medzi týmito dvoma druhmi Triumfu histórie. Antropocentrický vedie k nihilizmu a absolútnemu totalitárnemu aktualizmu – ktorého program predstavuje svet bez kontinuity – je totiž vždy len dohodou; Hegel také niečo nepredpokladal ani vo forme otázky, nezriekal sa otázky, nezriekal sa slávnosti pomyselnej, ukončenej Histórie – ktorá bude vreskľavo zopakovaná na „princípe nádeje“ a v „duchu utópie“, vo „vzbure más v mene rozumu“ – ako jeden z prejavov marxistického odrazu Hegelovho idealizmu. Podľa Marxa to bol svet postavený dolu hlavou. A hrozbu nihilizmu netušil ani on. Preto nielenže sa nevrátil, ale aj zradikalizoval antropocentrizmus za pomoci ľahkých politických hesiel. A mal pravdu: naše storočie išlo touto cestou! Jediný Nietzsche presne zaregistroval rozmery nešťastia, ktoré sa k nám blížilo s triumfom histórie. Predpovedal príchod nihilizmu ako „najstrašnejšieho zo všetkých hostí“. To proti nemu vykríkol „ľúbim ťa, Večnosť“, proti nemu sa domáhal večnosti pre každú, i tú najmenšiu vec. No Večnosť obcuje len s jednotlivcom. Obracia sa len k samote. V tomto sa zhodujú všetci, ktorí k nej smerovali a stali sa jej svedkami – od najstarších mystikov až po našich súčasníkov, tých, čo zakúsili najradikálnejšiu negáciu tohto faktu, jeho bezohľadného preškrtnutia: totalitarizmus. Len osobnosti sa môže zjaviť Absolútno a takýmto spôsobom stanoviť pravdu individuálneho sveta. Preto Miłosz oprávnene hovorí: „Civilizácia sa uchovala v priebehu stáročí len vďaka viere v neopakovateľné zážitky jednotlivej ľudskej duše ako prostriedku rozhodnutia“. A preto každý jednotlivec predstavuje definitívny cieľ sveta; keď sa stáva prostriedkom – svet stráca zmysel. Ale nakoniec aj Stredná Európa bola ovládnutá historickým triumfalizmom. Presnejšie: prekonal ju všade rozšírený komponent európskeho času. Stala sa jeho tragickou obeťou. Ďalej mohla existovať už len neviditeľná. Posledné znamenie dávala vo viditeľnom svete už len prostredníctvom alarmujúcich vystúpení v prednáškových sálach a horúčkovitých diskusií v kaviarňach, vo vyhnanstve: prostredníctvom tých, ktorí utekali pred novým poriadkom a tých, ktorí utekali pred bratskou solidaritou. Každý pokus o návrat do viditeľnej sféry sa skončil katastrofou – ako o tom hovorí Kundera v „Tragédii Strednej Európy“. Stredná Európa však nerezignuje. Ďalej v nej trvá konflikt s všeobecným sprisahaním extrapolácie, ktorá zmenila Západ ako celok a zaujala jej miesto – konflikt s totalitarizmom. Stredná Európa sa ešte bráni triumfu zdémonizovanej triviálností, prejavujúcom sa v likvidácii toho, čo je rôznorodé, a v znemožňovaní stretnutia jednotlivca s Večnosťou. Bez toho stretnutia – čokoľvek by prinieslo – niet Strednej Európy, niet jednoty, ktorá jestvuje len v rôznorodosti; jedinej jednoty, ktorá dáva zmysel existencii Západu, jeho kultúre, jeho civilizácii, a umožňuje jeho živé styky so všetkými. Stredná Európa je archetyp Planetárnej Záhrady: obrovskej všeobjímajúcej prítomnosti jednorazových, neopakovateľných faktov tohto sveta, ich rovnoprávnosti, opierajúcej sa nie o relativizmus – lebo všetko, čo je jednorazové, je rovnako reálne – ale o rovnaký význam, takú istú vážnosť a takú istú úlohu určenú pre ľudský osud. Dnes je stredná Európa melancholická rozprávka, nostalgická konštrukcia – výtvor bezradných obetí nešťastia, veľkého, nepochopiteľného, mimojazykového nešťastia. V tomto nešťastí sa stratila rovnoprávnosť jednotlivca a sveta, rovnoprávnosť v banálnosti, v tajomnosti a Večnosti – a spolu s touto rovnoprávnosťou sa strácajú aj iné. Niekoľkokrát som sa odvolával na Wittgensteina. Pri tejto téme je to takmer nevyhnutné a celkom pochopiteľné. Lebo Wittgenstein je ten, kto v svojom diele spája svetlý racionalizmus s nemou mystikou („Nie je mystické to, ako svet existuje, ale to, že existuje.“) Tato dvojakosť patrí ako emblém k Strednej Európe – rozhoduje o rozdelení jej duchovného erbu. Nijaká rovnakosť, len jestvovanie zároveň vedľa seba; nijaká totožnosť, len rovnoprávnosť; nijaká syntéza, vždy len rôznorodosť. Predsa sa však o tomto nikdy neuvažovalo ako o fakte, ktorý neprináša problémy. Naopak. Stredná Európa, to je neustála dráma tejto dvojakosti: vedomia a podvedomia: toho, čo je archetypické a toho, Čo je individuálne; toho, čo je racionálne a toho, čo je iracionálne; toho, čo má pečať individuality a toho, čo má pečať masy... Toto je tá téma Freuda a Junga, Katku a Musila, Wittgensteina a Brocha – téma všetkých, ktorí neverili na onú futuristickú syntézu, ktorá mala zabezpečiť plánovanie, budúcnosť a bezproblémovosť ľudského sveta. Ale zároveň sa nehlása ani zlé nekonečno. Je to jednoduché: „Vyriešenie tajomstva bytia v čase a priestore leží mimo času a priestoru.“ Ten, kto akceptuje tragédiu, nikdy nespúšťa zo zreteľa jej zmysel. Jednotlivec je posledným veľkým objavom ľudského sveta. Spôsobil, že všetky otázky sa skonkretizovali. A práve táto konkrétnosť napína Strednú Európu, a preto je Stredná Európa stále viditeľná i neviditeľná, a preto sa za ňu umiera. „V každom prípade jestvuje čosi nevysloviteľné. To, čo sa zjavuje, je Mystické.“ Smrť znamená konkrétnosť tohto faktu: stretnutie jednotlivca s Večnosťou – ak je práve toto stretnutie neopísateľné, nevysloviteľné. Všetky iné formy sú stopami tohto stretnutia. Čo sa dá odpovedať na otázku, kde leží Stredná Európa? Geograficky: kadiaľ vedú jej hranice? Tie viditeľné. Sú to všetky národy od Baltu po Jadranské more, spolu so svojimi, všetkým patriacimi Židmi (Preto nacisti na nich tak zúrivo útočili – ako na všadeprítomnú konkrétnu vôľu po rovnoprávnej existencii.) Z geografického hľadiska sa dnes Stredná Európa nedá identifikovať. Ale to nie je podstatné pre fakty, ktoré o nej rozhodujú. Tie totiž jestvujú ako individuálne osudy, osudy samotárov, ktorí si navzájom umožňujú svoju samotu ako rovnoprávnosť každej neopakovateľnosti, každej jednorazovosti. Stredná Európa je neviditeľné, ale skutočné bojové pole jednotlivca, ktorý vie, že bol objavený ako cieľ a že len vďaka tomu sa môže svet zachrániť. Najvznešenejší dôvod na zomretie. Takto by v tejto chvíli azda vyzeral opis celej kultúry Západu – ak sa prejavuje aktívne. Je to pochopiteľné: Stredná Európa vznikla ako dielo jeho Ducha, ktorý v jednotlivcovi, v indivíduu objavil spoluúčastníka dialógu – a tým ju aj urobil cieľom sveta. Stredná Európa zostala tejto skutočnosti verná: nikdy sa nepokúšala prekonať náhodnosti tohto neopakovateľného vzťahu nejakým všeobjímajúcim programom – keďže sama myšlienka na niečo podobné sa stala všeobecným základom stredoeurópskej irónie a zmyslu pre humor. Ostatní – na Východe i na Západe – sa pokúšali a ďalej sa pokúšajú – urobiť niečo podobné. Obrana Strednej Európy je vlastne obranou sveta, v ktorom je každá individualita cieľom – cieľom, ktorý znemožňuje nihilizmus. Je to obrana zázraku pred beztvárnou triviálnosťou a jej démonizáciou, obrana mlčania pred mimojazykovou nemotou; obrana rôznorodosti a neopakovateľnosti pred totalitárnym stotožnením – a to je to najaktuálnejšie. Preložil
Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|