|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 9 I. Aj predseda súdu sa správal veľmi zaujímavo. Bol to apatický chlap, ale občas začal z ničoho nič vrieskať, hoci bolo očividné, že sa pri nejakom nešikovnejšom klamstve do zlosti núti. Akoby tieto záchvaty v ňom nevyvolávalo jeho zranené morálne cítenie, ale dokazujúc výborný cit pre psychológiu, týmto uspokojoval hystériu prítomných. Morálne previnenie Saschu Andersona je určite dokázateľné. Ale mňa už vtedy väčšmi zaujímala tajomná súhra hysterickej verejnosti a ľahostajného pravosúdia, tajomná súhra obžalovaného a žalobcu, sudcu a obete. Keby to nebolo tak, zrejme by som bol okamžite šiel za súdneho spravodajcu. Lebo podľa mňa nesmie taká nešťastná bytosť páchať podobné zločiny a rád by som ochránil krásne dievčatá, aby sa nestali obeťou takého nešťastného zvodcu. No keď už nemôžem urobiť ani jedno, ani druhé, chcem sa vyhnúť aspoň tomu, aby som sa neocitol – a nielen na základe mravnej úvahy, ale najmä na základe estetickej – v pazúroch huckajúcej hysterickej verejnosti a vypočítavej apatie pravosúdia. Wolf Bierman má zaiste pravdu: Sascha Anderson je hajzel. Tvrdenie Jürgena Fuchsa možno určite dokumentovať: Sascha Anderson namočil, prezradil a bonzol svojich priateľov. Ale nech som ja ten posledný, kto bude hovoriť o jednoznačnosti jeho viny. A to nevravím preto, lebo sa vo mne ozýva kresťanské milosrdenstvo. Jednoznačnému rozsudku sa nevyhýbam ani na základe nejakého mravného relativizmu, práve naopak. Ak nevidím súvislosti medzi hystériou verejnosti a apatiou pravosúdia, medzi vážne ohrozeným libidom krásnych dievčat a už nezvratnými činmi tejto zajakávajúcej sa, vyhádzanej škaredej bytosti, potom sa obávam, že už ničím neprispejem k vzniku takej morálky, na základe ktorej by sa vôbec dalo súdiť. Jednoducho povedané, potom som aj ja stratený človek a svojou nevedomosťou, naivnou hystériou a vedomou ľahostajnosťou pravdepodobne prispejem k záhube iných. II. Napríklad István Eörsi nám porozpráva, že sa začal uškŕňať. No ani on nemohol vopred vedieť, že sa bude uškŕňať, naopak; v tom úplne nemožnom, vopred nevypočítateľnom a v nijakom mravnom kódexe nefigurujúcom úškrne bolo treba objaviť jeho dosiaľ neznámy prostriedok, ktorým si v podobnej núdzová j situácii vie zachovať vlastnú ľudskú integritu. Podľa mňa je to fenomenálne, že existuje človek, ktorý takýmto prostriedkom disponuje, ale neviem, či ním disponujem aj ja. Pokojne sa môžem rozhodnúť, že sa stanem lotrom, môžem sa tiež usilovať, aby som sa ním nestal, no nemôžem vopred vedieť, ako budem znášať duševné ponižovanie a telesnú bolesť a či budem disponovať prostriedkom, ktorým si uchránim aspoň vedomie. V núdzovej situácii zastrelia zradcu vlastní druhovia, lebo aj oni musia akceptovať núdzovú situáciu. Tým sa však nepresvedčia o svojej povahe, ale nanajvýš o svojich úmysloch. Vo svojej knihe Spomienky na staré dobré časy hovorí Eörsi aj o tom, že kým tisíce zadržaných sedeli vo väzení, jeden so zaťatými zubami, druhý so svojím úškrnom, alebo práve ako novopečený špiceľ, kým sa vešalo a strieľalo, veľmi významní maďarskí spisovatelia a myslitelia dobrovoľne podpísali istý papier a žiadali, aby OSN stiahlo z programu prerokúvanie maďarskej veci, lebo „vystúpenie revolučnej robotnícko-roľníckej vlády a privolanie sovietskych vojsk na pomoc odvrátilo v našej krajine čoraz väčšiu hrozbu krvavej kontrarevolúcie“. Eörsimu dovolím, aby menovite uviedol tých stosedemdesiatštyri ľudí, ale ja si taký ortieľ nemôžem dovoliť. Nanajvýš môžem rozmýšľať o tom, čo asi primalo v tej hroznej situácii týchto význačných ľudí k tomu, aby tento príšerný dokument podpísali. A keď o tom rozmýšľam, zákonite mi musí napadnúť, že v onen septembrový deň roku 1957, možno v tej istej hodine, keď títo význační ľudia podpísali onen príšerný papier, som ja vstúpil do Zväzu komunistickej mládeže. Čo sa vlastne stalo? Urobil som to dobrovoľne, nik ma nenútil. Keby som si nechcel veľmi namáhať pamäť, mohol by som rýchlo dodať, že som mal pätnásť rokov. A mohol by som dodať aj to, že o pár mesiacov neskôr som veľmi bojovne vyhlásil, že z neho vystupujem. Že by som nebol vedel o zatýkaniach a popravách? Tvrdiť čosi také by bolo smiešne ospravedlňovanie sa. Ospravedlňujúcou okolnosťou nemôže byť ani môj vek. Keď som sa niekoľko mesiacov predtým nadchýnal revolúciou, nemal som ešte pätnásť. Že by som sa bol bál? Nie. Alebo by som mal radšej povedať, že soni tam vstúpil preto, lebo ma vydesil práve rozsah katastrofy, ktorou bola porážka revolúcie aj vzhľadom na socialistické či komunistické predstavy? Keby som povedal toto, bol by som oveľa bližšie k pravde. Lebo počas revolučných dní som sa nemusel vyrovnať so socialistickými či komunistickými predstavami, to ma ešte len čakalo, musel som sa vyrovnať s diktátorskou praxou týchto predstáv. A členom som zostal do mája, kým som nezistil, že táto organizácia je v skutočnosti povolaná na to, aby znovunastolila onú diktátorskú moc. S dnešným rozumom môžem aspoň potiaľ sledovať vnútornú logiku vlastného príbehu. Rozdvojenosť nastala až neskôr. Vtedy, keď som sa bezmocne zmietal sem a tam. Chvíľami som si myslel, že by som mal brániť túto revolúciu proti diktatúre, chvíľami zas, že by som mal brániť predstavy o socializme či komunizme. Členom tejto organizácie som bol potom znovu od roku 1959 asi do roku 1964, ale to som si už netrúfal povedať nahlas, že z nej vystupujem, len som ju pekne potichu opustil. Išlo tu o dve nezlúčiteľné veci. Ale napriek tomu a súčasne som až do 21. augusta 1968 veril, že socializmus možno zreformovať, lebo z neho nemusí nevyhnutne vyplývať diktatúra. Veľmi, veru veľmi som sa na to spoliehal. Keby som na základe svojich neskorších skúseností a dodatočných úvah hľadal ospravedlňujúce okolnosti, a nie vnútornú logiku príbehu, musel by som zahmliť udalosti vlatného života. A práve tým by som ochudobnil spoločnú pamäť. To si však neželám. Preto nemôžem ničím zdôvodniť zamaskovanie histórie vlastných omylov a poblúdení morálnou náročnosťou iných, alebo ospravedňovaním omylov druhých. Ak Wolf Bierman nazval Saschu Andersona v slávnostnom prejave hajzlom a špicľom STASI, označil svoje i jeho postavenie, čím sa Wolf Bierman v mojich očiach nestal ani múdrejším, ani čestnejším, ale to je ich vec, nech sa bijú. Ale to, že Jürgen Fuchs pátra v otvorenom archíve STASI po takých údajoch, ktoré dokumentujú činnosť Saschu Andersona ako agenta, už podľa mňa nie je celkom v poriadku, pretože si myslím, že to nie je vec poškodeného, ale vec polície, prokuratúry a súdu. Ak ich však na niečo také zákon nesplnomocňuje, ide zrejme o otázku morálky. A v otázkach morálky som splnomocnený len na to, čo sa týka mňa. Nie som splnomocnený ani na to, aby som hľadal šťavnatejšie, alebo nebodaj miernejšie prívlastky, ani na to, aby som pátral po nezvratnejších, či nebodaj oslobodzujúcich dôkazoch. III. Keď sa to však stane, je celá záležitosť pravdepodobne veľmi jednoduchá a na druhej strane brutálna. Dotýka sa osobnej integrity a človek v záujme jej obrany reaguje prudko. Meče sa alebo sa búri. Pričom šéfovia tajných služieb musia byť veľmi brutálni, hoci táto brutalita asi nevyplýva z ich bezcitnosti. Musia vedieť čosi také, čo my, sediac pokojne v kreslách, nie sme ochotní brať na vedomie. Ak práve potrebujú bezcitnosť, použijú ľahostajného pomocníka, ktorý vie dobre mlátiť. Inokedy zas použijú jemnú zvodkyňu, žiadúcu krásnu ženu, sľubného chlapa, a inokedy zas ostreľovača. Šéf dobre fungujúcej tajnej služby je v zásade taký dobrý psychológ a taký citlivý človek ako Shakespeare alebo Čechov. Otázku, v mene a záujme akých ideologických predstáv má konať, prenechá politikom. Ideologické predstavy by mohli narušiť jeho citlivosť. Veď ideológie by vždy rady transformovali spoločnosť na takú či onakú, on však musí rátať práve s takými ľuďmi. Práve to musí vycítiť, to je jeho džob. Šéf dobre fungujúcej tajnej služby sa takto stáva laickým predstaviteľom istého veľmi temného a veľmi konštantného poznania. My, ľudia, sme všetci brutálne netvory. Niekto sa ako netvor cíti dobre, niekto nie, ale samotný pocit nie je dôkazom toho, že všetci nie sú netvory. A v tom majú viac-menej pravdu. Ľudské dejiny možno zobraziť ako príbeh zušľachťovania, ale rozdiel medzi peloponézskymi vojnami a druhou svetovou vojnou bude ten, že ničivejšia bola tá svetová. Oni také historické dôkazy nepotrebujú. Najhlbším a najrukolapnejším dôkazom ich temného a konštantného poznania som ja. Lebo ja si myslím, že toto svoje temné poznanie chcem prezentovať v takej forme katarzie ako Shakespeare a tak ironicky ako Čechov, teda nechcem pokladať za konštantnú ani vlastnú brutalitu a utrpenie, ani brutalitu a utrpenie iných, ale cenu za ich fungovanie predsa len naúčtujú mne. A možno nezradím svojho priateľa, ale zaplatím za to, že ho zradí niekto iný. Keby som si vzal do hlavy, že ja veru za niečo také platiť nebudem, vzali by mi za sprievodu hysterického súhlasu mojich blížnych potrebné peniaze. Temné a konštantné poznanie tajných služieb nestojí na existencii mizerných malých šestákových špicľov, ani na existencii ľahko najateľných karieristov či iných morálnych núl, ale na mne. V očiach šéfa dobre fungujúcej tajnej služby nastane hodina pravdy vtedy, keď môže dokázať na ľuďoch, ktorí sa sami pokladajú za mravne celistvých, že sú vskutku slabé, zbabelé, sebecké, chamtivé, chlípne a chrapúnske červy, a túto tajne uskutočnenú dokazovaciu procedúru dá zaplatiť mne. Mne, čo sa tiež pokladám za mravne celistvú bytosť. Poznanie týchto ľudí zosilnie práve vtedy, keď v mojich ušiach tíško odbíja hodina temná. Serú na ideologické implikácie a explikácie, keď slúžia štátom s najrozličnejšími ideológiami a cez štátnu organizáciu získajú ešte aj absolúciu úradných cirkví. A v tomto zmysle potom nie je vôbec nijaký mravný rozdiel medzi rozpustenou 3/3 a jestvujúcim Deuxieme Bureau, medzi rozpustenou STASI a Bundesnachrichtendienst-tom, a medzi ich odhalenými agentmi môže byť nanajvýš ideologický rozdiel. Vždy sa nájdu takí ako Ignác Martinovicz alebo Sascha Anderson a vždy ich možno odhaliť. Martinovicz zorganizuje tajnú republikánsku spoločnosť na zvrhnutie cisárstva, aby potom ešte tajnejšie odhalil vlastné sprisahanie. Sascha Anderson sa postaví proti socialistickému štátu, pričom tajne odhalí to, že sa sám proti nemu postavil a navyše členov skupiny, ktorú legendárne zorganizoval a usmerňoval. No a práve teraz odhalili jeho. Martinovicz musel čakať na svoje odhalenie dvesto rokov. Podľa Saschu Andersona aspoň nepomenujeme ani ulicu, ani námestie. Ale ich odhalenie, rozplynutie ich legendy nám nedáva nádej na nijaké morálne zušľachtenie. Nanajvýš môžeme nahliadnuť do zásad fungovania tých veľkých systémov, ktoré sa udržiavajú vďaka našim morálnym a finančným príspevkom. Neverím, že by pod vplyvom tohto odhalenia ktorákoľvek tajná služba hľadala nové prostriedky a že by nebodaj niektorá z nich morálne zušľachtila svoje postupy. Ani metódy odhalenia nie sú nové, ich temné a konštantné poznanie sa tým len zosilní. Jednoznačný morálny ortieľ by bol do istej miery opodstatnený len vtedy, keby do vlastných spisov mohla nazrieť nielen Bärbel Bohleyová, ale aj Katharina Blumová. Keby do nich mohla nahliadnuť, zaiste by tam našla množstvo ohromujúcich vecí a celkom určite meno jedného svojho veľmi dobrého priateľa. Mňa by meno tohto priateľa vôbec nezaujímalo, ale keby tu Sascha Anderson nemusel stáť sám, prešla by nás nielen chuť hystericky poukazovať a pátrať, ale podstatne hlbšie by sme videli to naše vlastné ja, ktoré znamenalo náš vlastný život v období mierovej koexistencie. Ak však teraz naopak veľkoryso upustíme od Böllovej požiadavky katarzie a pri pohľade na spisy Bärbel Bohlyeovej nám vôbec nezíde na um nemenej zaujímavé spisy Kathariny Blumovej, ponaučenie z tohto príbehu bude také, že vždy jebe väčší pes. Čo je síce pravda, ale ešte nikdy sa to neosvedčilo ako morálne alebo historické ponaučenie. Teraz sú určité spisy a určití ľudia vydaní napospas a to je tiež súčasť apatickej kalkulácie, leraz sa môže každý čudovať, aký podlý je ten druhý. To by nám aj mohlo stačiť, mohli by sme vykrikovať, horekovať, žiadať zadosťučinenie a uspokojiť sa. Ale pritom treba udržiavať štát, tajná služba musí pracovať, lebo keby to tak nebolo, ľudia a národy by sa do seba pustili a nedalo by sa udržať ani to zdanie, že človek nie je omyl prírody, že nie je obyčajný, brutálny netvor. Toto zdanie má svoju cenu a daň. A šéfovia tajných služieb sú veru múdri. Rátajú s tým, že by sa vlastne nič nestalo, keby napríklad mne zišlo na um hľadať prípadne funkčnú chybu v týchto veľkých systémoch. Vedia, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí po zosumarizovaní svojich tušení vyrobia také ďalšia nové a nové ideológie, ktorých cieľom je morálne zušľachtenie ľudského rodu. Tieto novšie ideológie, ktoré pravda môžu byť aj staré, budú dovtedy pokladať za nepriateľské, kým budú mať záujem o podporu ideológov zainteresovaných na udržaní režimu. Keby napríklad mne zišlo na um, že sa popri odzbrojovacích a kontrolných programoch, práve ako ponaučenie z príšerného morálneho pustošenia predchádzajúceho obdobia, treba pustiť do medzinárodnej kontroly a demontáže veľkých svetových tajných služieb, nesvedčilo by to len o tom, že som rojko, ale sám by som si založil ďalší spis. Ba vedia aj to, že existujú jednoducho deštruktívne typy. Tie treba buď zneškodniť, alebo ich neslobodno brať na vedomie. Opäť musím myslieť na Belu Szásza alebo Istvána Eörsiho. Ale mohol by som myslieť aj na Heinricha Bolla. Keď Bela Szász dostane prvú obligátnu facku, inštinktívne, bez toho, aby triezvo zvážil pomer síl, vylepí poriadne zaucho tomu, od koho ju dostal. István Eörsi sa začne uškŕňať. Ale podľa temného a konštantného poznania niečo také neexistuje. A ak neexistuje, potom ani nesmie byť. Z ich správ vieme, že sa to môže stať, môžeme tušiť aj to, že iní tiež reagovali podobne, len im zabránili podať o tom správu. Ale aj to je súčasť veľkej kalkulácie. Lebo mŕtvi a správy udržiavajú v bdelosti naše morálne cítenie a odporujú tvrdeniu, že každý človek je brutálny netvor, no ani správy, ani pamiatka mŕtvych nezaručujú mravnosť nášho správania. IV. Rudolf Ungváry má jednu nebezpečnú, ale dosť cieľavedomú formulu, pomocou ktorej možno určiť rozdiel medzi jednotlivými režimami. Hovorí, že komunistický režim je preto horší ako fašistický, lebo komunistická ideológia sľubuje všeobecné dobro, kým fašistická sľubuje dobro len príslušníkom jedného národa a všetkým ostatným iba zlo. Keď je reč o komunistickej ideológii, upadnem do rozpakov, veď na to, že niekto chce každému dobre, sa nedá nič povedať. Zatiaľ čo pri fašistickej ideológii každý vie, o čo ide. Takže keď sa hovorí o fašistickej ideológii, musí každý národ, ba aj triezvo uvažujúci Nemci, povedať, že to veru nejde. A nielen preto, lebo je to prakticky nerealizovateľné, ale aj preto, lebo ani tým, ktorým udeľuje výnimku, neponúka nijaký kultúrny alebo morálny záchytný bod. Aj o svojich výnimkách tvrdí, že sú vlastne silnejšie zvieratá. Ak vychádzam z onoho temného a konštantného poznania, že každý človek je brutálny netvor, potom je táto predstava logicky odôvodniteľná. Ale v ničom sa nebude zhodovať s predstavou, ktorú si vytvoril za niekoľko tisícročí európsky človek proti vlastnej poznanej brutalite ako morálnu a estetickú požiadavku. A práve preto možno v mene niekoľkotisícročnej kultúry usilujúcej sa o univerzálny obraz človeka a mravnosť povedať, že toto nie. Bolo by ľahkomyseľné, keby sme pozabudli na to, že toto nie povedalo v roku 1932 dvadsaťdva miliónov Nemcov. O také nemecké obšťastňovanie nestáli ani iné národy, ale ani samotní Nemci. Potom možno povedať, že každý, kto podobnú ideológiu akceptuje, alebo s ňou aspoň kolaboruje, je agentom zla. Proti týmto ľuďom, proti tomuto režimu a proti takej ideológii nemusím bojovať preto, lebo som alebo nie som Nemec, ale preto, lebo som človek. A ak je to tak, potom musím bojovnejších predstaviteľov podobnej ideológie odbachnúť ako prašivého psa. Komunistická ideológia je však oveľa nepriehľadnejšia. lažko sa bojuje proti niečomu, čo vystupuje v mene všeobecného dobra a tvrdí, že teraz síce ešte nie je celkom dobre, no ak vstúpiš do šíku tých, čo sa usilujú o dobro, budeš sa mať dobre nielen ty, ale všetci. Komunistická ideológia zasiahla jeden z veľmi citlivých nervov európskej kultúry. Teraz je táto ideológia možno ešte zlá, ale boli by sme radi, keby aj ona bola dobrá. Nemyslíme si však, že sa to dá uskutočniť na základe osobného zušľachtenia gréckymi, židovskými alebo kresťanskými zásadami a tradíciami, lebo to naozaj nikam neviedlo, ale radi by sme zrušili tie štruktúry a inštitúcie, ktoré teba či mňa nútia do zla, alebo nás nabádajú k tomu, aby sme vstúpili do služieb zla. Zoči-voči takému prístupu možno povedať nanajvýš to, že ja sa veru nepridám k nijakému spojenectvu, lebo rozhodnutie, čo mám pokladať za dobré alebo zlé, rád prenechám cirkvi, nezverím ho nikomu, respektíve väčšmi dôverujem životnej sile reálne jestvujúcich kultúrnych tradícií než onomu pustošeniu, ktoré nastane po rozmetaní štruktúr a inštitúcií. Demokratické ponímanie môže vyhlasovať nanajvýš to, že do tejto nebezpečnej ulice neslobodno vojsť, no ak neohrozíš moje inštitúcie a štruktúry, rob si čo chceš, ale len ty sám so sebou. Aby sme zakryli dievčenské rozpaky, usilujeme sa teraz zabudnúť na tieto rozdiely a v rámci nejakého štatistického myslenia sa stotožňovanie fašistickej ideológie s komunistickou a reči o tom, že tam beštiálne zabili toľkých a tam zas toľkých, pokladá priam za módne. Tí, čo sympatizujú s ideológiou národného egoizmu, môžu na základe tejto štatistickej operácie povedať, že hlavným zlom je komunizmus, zatiaľ čo ľudia pociťujúci sympatie k rovnosti medzi ľuďmi, môžu tvrdiť, že ním je fašizmus. Údaje sú na obidvoch stranách dosť strašné a každému stoja v plnom rozsahu k dispozícii. Ale podľa mňa stotožnenie týchto dvoch systémov nielen logicky alebo historicky neobstojí, ale je aj morálne veľmi nebezpečné. Nebezpečné, lebo nemenne zobrazuje dejiny ako boj zla a dobra, čím si ukradomky berie späť to, čo chce poprieť. Dobro a zlo meria počtom mŕtvych a mňa vydáva na milosť a nemilosť ideológiám, ktoré namiesto mňa alebo prostredníctvom mňa rozhodnú, a tým ma ušetria osobnej zodpovednosti. Tieto emocionálne naozaj pochopiteľné a v afekte sledovateľné pokusy o stotožnenie sú pre mňa signálom skôr toho, nakoľko sme otrasení skutočnosťou, že fašistickú ideológiu sme ako-tak porazili, ale komunistická ideológia sa zrútila pod vlastnou ťarchou. Logicky je tento pokus o stotožnenie neopodstatnený preto, lebo dve veci síce môžu mať podobné znaky, ale tie môžem pomenovať len na základe ich rozdielnosti. Keby však tieto dve veci boli totožné vo všetkých znakoch, nemali by sme dôvod použiť pri ich pomenúvaní rozličné pojmy. Ale ak ich chceme pomenovať na základe podobných znakov, chýba nám tretí pojem, veď – a to je kuriózne, na podobne fungujúceho komunistu povieme, že je fašista, ale na podobne fungujúceho fašistu nikdy nepovieme, že je komunista. Napokon musím povedať, že tento pokus o stotožnenie neobstojí podľa mňa ani historicky. Pri pohľade na dejiny týchto dvoch ideológií musím konštatovať, že antifašistickú koalíciu sa podarilo vytvoriť zakrátko, rukolapne a veľmi účinne. Zorganizovať antikomunistickú koalíciu sa síce kde-kto pokúšal, ale tieto pokusy boli aj z dlhodobého hľadiska márne a neúčinné. Fašizmus postavený na ideológii národného egoizmu sa podarilo poraziť v najkrvavejšej vojne svetových dejín. O porážku komunizmu založeného na ideológii rovnosti sa ľudia síce usilovali, ale práve pri pohľade na fiasko tohto úsilia musela vzniknúť mierová koexistencia demokracií a socializmov, ktorá však z pohľadu zadného dvora tajných služieb vôbec nie je taká mierová, ako sme dúfali. Ak sme jeden systém porazili, ale ten druhý sa len zrútil, zdesenie i rozpaky sú opodstatnené. Ak budem motivovaný takto emocionálne, potom by bolo výborné, keby sme si za meradlo osobnej zodpovednosti znovu vzali osvedčený pojem kolaborácie. Čo veru mnohí, zhrození vidinou zadných dvorov, aj urobia. Keďže sme však posledné tri desaťročia nášho spoločného života strávili v podmienkach mierovej koexistencie, založenej skôr na pragmatickej a neveľmi bojovnej mentalite, bude otázka znieť takto: kto komu ostrihá hlavu dohola? Veď nielen náš úbohý úbožiak Sascha Anderson pracoval na dve strany, ale aj pápež prerušil svoje morálne úvahy, keď prijal Jánosa Kádára, aj anglická kráľovná usporiadala večeru na počesť veru nie veľmi spoločensky vhodných Ceausescuovcov a Helmut Schmidt síce zachmúrene, ale za oveľa priateľskejších podmienok než kolegovia zo STASI so Saschom Andersenom debatoval pri kozube gustrowského domu s Honeckerom. A keby sa v období mierovej koexistencie povedalo, že sa našli takí ľudia, čo podlo spolupracovali so zlom, kým iní, pohŕdajúc smrťou, odvážne vstúpili do brlohu zla, aby skrotili beštiálnu zlobu, určite by sme mali aj my dodatočne ľahšiu prácu. Ale o to nešlo. Aj dobro aj zlo malo toho istého londýnskeho krajčíra a v záujme toho, aby sa vyhli tomu najhoršiemu, sa navzájom navštívili vo svojich brlohoch. Samozrejme, nie všetci sa stýkali s hocikým, ale všetci sa stýkali so všetkými, a kým si prezerali miestnu výzdobu brlohov, každý každého ubezpečil o svojich dobrých úmysloch. Netvrdil by som, že tento všestranný a spôsobný styk nebol rozumný, ale dnes by sme sa mali pozrieť na to, nakoľko bol morálny. V. Aj o mne vedeli, s kým a ako sa milujem, koho a s kým podvádzam, teda veci, ktoré by v zásade mali vedieť iba dvaja ľudia, respektíve okrem mňa nikto. Ale vybrané stránky s tajnými údajmi o mojom živote predsa ležali v hrubom fascikli na písacom stole. Zamkli ma do nejakej miestnosti s dvoma cudzími ľuďmi. Samozrejme, chceli ma tými údajmi vydierať. Ba preťahovali mi popod nos aj medové motúzy. Ja som však túto úlohu nemohol prijať z jednoduchých etických dôvodov, ale to mi nedáva placet na to, aby som sa honosil svojou vysokou mravnosťou. Dokonca tuším, kto im k nim dopomohol, ale nežiadam satisfakciu od týchto ľudí, presnejšie povedané nežiadam ju práve od nich. No netrúfam si vynímať sa v úlohe sudcu za to, že ma nezbili, a teda som nebol donútený prekročiť magický prah pokorenia, zatiaľ čo iní áno. Ale za to, že som neprijal ponúknutú rolu, som musel akceptovať, lepšie povedané akceptoval som všeobecné, na večné veky platné životné pravidlá mierovej koexistencie s celým ich pragmatizmom. Akceptoval som, aby ma z titulu doplnenia údajov predvolali, hoci ani to nebolo zákonné. Neprotestoval som, keď ma zamkli, hoci mi to vôbec nebolo po chuti, ba nebolo ani opodstatnené, aby som bol v úradnej miestnosti zamknutý s dvoma úplne cudzími chlapmi, veď údajne potrebovali len akési doplňujúce údaje. Nestal som sa nečestným, no ani hrdinom alebo politickým odporcom. Nevrátil som zaucho a na tvári sa mi nezjavil vyzývavý úškrn. Vedel som, čo chcú. Nebál som sa ich, lebo som sa nebál seba. Vedel som, že ak bude toto podmienkou cestovania, za túto cenu nemám záujem. Ale vyrátal som si aj to, ako možno vyriecť nie bez akejkoľvek provokácie, čo by neznamenalo okamžite, že nemôžem nikam cestovať. Ale tým som bol už po krk namočený v logike obdobia mierovej koexistencie. Lebo ak niekto robí zo seba väčšieho blbca než je, môže to byť účelné, ale tým sa jeho konanie nestane etickým. Ak budem v zamknutej miestnosti akokoľvek takticky argumentovať v záujme toho, aby som sa vyhol veľkému maléru a pritom z toho vyťažil aj čosi dobré, tak či tak sa budem zhovárať s ľuďmi, ktorí ma do nej zamkli. A moje praktické víťazstvo bude zároveň mojou morálnou porážkou. Musím povedať, že keď som tú zamknutú miestnosť opúšťal, bol som so sebou nadmieru spokojný a dodnes si pamätám, ako vonku krásne svietilo jarné slnko. No nezabudnem ani na to, že za onoho nádherného slnečného dňa som sa usiloval radovať z toho, aký som bol rozumný len preto, aby som si nemusel uvedomiť svoju morálnu porážku. Taká bola, vážení, prax mierovej koexistencie systémov po celých tridsať rokov. Taký bol môj dospelý život zariadený na večné veky. Táto prax sankcionovala helsinská konferencia, keď velikánskou pečiatkou opečiatkovala jaltskú konferenciu a na oplátku ponúkla kôš ľudských práv s lákavým obsahom. Touto logikou sa riadil pápež, anglická kráľovná a Helmut Schmidt. V drobných ohniskách odporu totiž možno vyvrátiť logiku tohto stavu a povedať, že namiesto malých praktických úľav si musím zvoliť nerozumné morálne minimum, ale aj maďarská demokratická opozícia, Charta 77 či Solidarita si museli uvedomiť, v akých medziach to môžu uskutočniť. Som zamknutý v nejakej miestnosti. Nemôžem zájsť priďaleko, lebo sa z nej nikdy nedostanem. Rokuj, kým sa dá rokovať, lebo ak nerokuješ, vzdal si sa vlastnej nádeje. Bude lepšie vyčkať, než konať nerozumne. Ak zo seba spravíš bezbranného, nemôžem ťa obrániť ani ja. Nerečni v mene pravdy, netáraj o dobre a zle, hľadaj to, čo je dnes rozumné. A kto by po tom všetkom zatúžil po podobných procesoch, ako bol norimberský, kto vyloví pojem kolaborantstvo a dúfa, že sa za cenu stotožnenia komunizmu s fašizmom vyhne nároku na vlastnú morálku a estetiku, ten musí veľmi rýchlo zabudnúť nielen na celé toto obdobie a vlastný dospelý život, ale aj zamaskovať takú kardinálnu mizériu európskej, kultúry, ktorú by sme mali inteligentne vyriešiť práve na základe našej osobnej zodpovednosti. Lebo existuje zopár vecí, na ktoré by rozmýšľajúci a citliví ľudia nemali zabudnúť. Nemali by zabudnúť predovšetkým na to, že človek je fyzicky a psychicky, existenciálne a morálne veľmi krehká bytosť. A tieto krehké bytosti žili v systéme, ktorý sa zariadil na večné veky. Veľké západné demokracie, ktoré toto síce neprijali, ale predsa tri desaťročia akceptovali závažnosť tohto na večné veky zariadeného systému na svetovej politickej scéne a týmto vonkoncom nezazlievateľným gestom spôsobili úplne beznádejný život zopár ľuďom, ktorí nechceli prijať ani predstavy spoločenského zriadenia na večné veky, ani jeho realitu, lebo z hľadiska života človeka ich museli nazvať nereálnymi. A ak ani týchto ľudí nezostalo veľa, lebo tento postoj prenasledovala nielen STASI, ale aj z reality vychádzajúca politika veľkých západných demokracií ho hodnotila ako fantazmagóríu, potom čo mohli urobiť masy? Všetkým tým fyzicky a psychicky, existenciálne a morálne krehkým bytostiam, ktoré žili v oných na večné veky a nehybnosť zariadených systémoch bez akejkoľvek reálnej nádeje, zostali dve možnosti. Akceptovať, a tým v rámci daných medzí posilniť systém, alebo ho zreformovať, a tým dané medze fakticky vyhlásiť za večné. Sám som sa dlhé roky zmietal medzi týmito dvoma nemožnosťami. Akceptovanie sa nedalo morálne zdôvodniť, ale na druhej strane, ak človek bral vážne svoj reformizmus, už pri druhom kroku narazil na medze, ktoré bolo treba vyhodiť do vzduchu, čiže triezvo uvažujúci človek vedel, že nemá byť reformistom, ale revolucionárom. Takú revolúciu si želali mnohí, takže teoreticky sa človek mohol podieľať na jej príprave, ale prakticky nie, veď naozaj by nebola bývala rozumná vojenská konfrontácia medzi dvoma systémami a Európa, ktorá po rozdrvení maďarskej revolúcie zľahostajnela, to ani neriskovala. Ale najneskôr 21. augusta 1968 už muselo byť celkom jasné, že pragmatické veľké západné demokracie podporujú reformizmy len potiaľ, kým pekne-krásne zostanú v rámci daných medzí. A síce s krvácajúcim srdcom, ale na základe veľmi rozumných úvah, hlasujú radšej za akceptovanie než za reformu. Preto z morálneho hľadiska nie je najtemnejšie prvé obdobie týchto systémov, ale vďaka veľkým západným demokraciám toto druhé obdobie, ktoré predstavuje náš spoločný a dospelý život. Človek musel byť veľmi suverénny, aby nevošiel ani do slepej uličky akceptovania, ani do slepej uličky reformizmu, aby sa nezbláznil, nespáchal samovraždu, alebo sa neupil na smrť. Nepoznám veľa takých. Začiatkom osemdesiatych rokov teda vznikla zvláštna situácia. Veľké západné demokracie boli väčšmi zainteresované na zachovaní oných medzí než tí, čo v nich žili. Pre nich bola mierová koexistencia len dôsledkom praktickej úvahy, že politické systémy síce nie sú dané na večné veky, ale keby sme povedali, aký koniec tohto neľudského systému si predstavujeme, našim voličom by sa to vonkoncom nepáčilo, pretože ich to vlastne ani nezaujíma a zároveň sú príliš zainteresovaní na pokojnom obchodovaní, lebo to nie je až také neľudské, no aj my sme stúpencami sociálnej rovnosti alebo aspoň sociálnej rovnováhy, ale najmä, v záujme istých morálnych ideálov, sa nemôžeme pustiť do bezvýchodiskového dobrodružstva. Radšej treba čakať, rokovať a vyjednávať. Pre nás, čo sme tu spoločne žili, viazla táto veľmi rozumná úvaha len v tom, že koniec večnosti by sme boli mohli vyčkať so vztýčenou hlavou alebo preklenúť rokovaniami iba vtedy, keby sme boli mali nejakú záruku, že skutočne ide len o zdanie večnosti, alebo keby sme mali nejakú príležitosť rokovať. To prvé nám však nik nezaručoval a to druhé mohli robiť iba tí páni, čo sa nad mojou hlavou navzájom navštevovali vo svojich brlohoch. Erich Honecker musel rozkázať, aby sa strieľalo na všetkých, čo chcú preliezť múr, lebo na druhý deň by v tom štáte nezostala ani noha. Vidiac túto zúfalú slabosť, si Helmut Schmidt povedal, keď teraz prejdem na druhú stranu, vymôžem nejaké úľavy aspoň pre tých, čo sa nepokúšajú preliezť ten múr. Pri kozube sa rozprávali o tom, aké humánne by bolo, keby aspoň dôchodcovia mohli prejsť na druhú stranu, keby sa spojili roztrhnuté rodiny. Na toto musel Erich Honecker pristať nielen preto, aby mohol o svojom režime povedať, že je humánny, ale najmä preto, lebo minul toľko peňazí na strelivo, že mu na iné už nezostalo. Ilegálna činnosť Saschu Andersona síce uľahčila Honeckerovo postavenie pri rokovaniach, veď táto činnosť mohla byť dôkazom toho, aký je tento systém ľudsky neznesiteľný a neudržateľný, ale on radšej nenechal Saschu Andersona zmiznúť z povrchu zemského, lebo tým zaručil, že systém nie je až taký neudržateľný, a teda Helmut Schmidt môže pokojne prísť k nemu a môžu sa porozprávať a ešte z neho z titulu úľav vyžmýkal toľko peňazí, koľko potreboval na zabezpečenie večnosti svojho režimu aspoň do zajtra. A nie preto nemôže byť prekážkou tohto praktického riešenia Sascha Anderson, lebo sa vždy nájde nejaký Sascha Anderson, ale preto, lebo aj on musí uznať, že v prípade, keby ho jednoducho nechali zmiznúť z povrchu zemského, Helmut Schmidt by mohol nanajvýš protestovať, keby si vôbec niekto všimol, že zmizol, lebo ani Helmut Schmidt si nemohol dovoliť, aby Saschu Andersona verejne či tajne podporoval, lebo by mu to neschválili jeho voliči a nemohol by si sadnúť s Erichom Honeckerom rokovať a nemohol by využiť jeho očividnú slabosť, aby za málo peňazí vyžmýkal malé humánne úľavy. A Sascha Anderson sa mohol utešovať aspoň tým, že síce udá svojich priateľov a každý krok mu určuje Erich Honecker, takže spoločne podrývajú tento režim, ktorý Erich Honecker nemôže udržať bez podpory Helmuta Schmidta, ale aspoň v tých priateľoch, ktorých zradí, udržiava nádej, že má zmysel klásť odpor proti tejto večnosti. Zlo neutrpelo porážku preto, lebo zvíťazilo dobro. Tú istú vec nemožno merať ľubovoľne raz racionálne a raz morálne. Nanajvýš možno povedať, že táto naša malá mierová koexistencia nekládla vysoké nároky na morálku, ale každodenné starosti sa v nej dali vyriešiť s minimálnymi krvavými obeťami. Nuž a teraz sa pozrime, či moje včerajšie konanie uspokojí moje morálne nároky. Práve to bolo jednou z najtypickejších čŕt spoločností fungujúcich v medziach mierovej koexistencie, že sme v nich nerozmýšľali o svete podľa pojmov dobra a zla. Toto je rámec, toto je môj priestor, také vplyvy na mňa doľahnú, také donútenia a podľa toho sa musím rozhodnúť, čo mám urobiť a čo nie, čo sa ešte dá urobiť a čo už nie. Takto vyrástla jedna generácia a nasledujúca sa do tohto už narodila. V podmienkach mierovej koexistencie sme si osvojili tie základné pravidlá pragmatického myslenia, s ktorými by sme mali teraz eticky žiť. A ak bolo niečo, čo okrem vlastnej životnej neschopnosti týchto režimov usporiadaných na večné veky prispelo k ich zrúteniu, bolo to práve to, že zriadenie založené na akejkoľvek ideológii sa nedá udržať pragmatickým myslením. Teraz tu stojíme na rozvalinách a nevdojak sa natíska otázka, do akej miery bolo naše pragmatické myslenie morálne náročné. Na túto otázku si však každý môže odpovedať len sám. Pekne si sadneme a nebudeme sypať popol na hlavu druhých, ale na svoju vlastnú. Kto to neurobí a chcel by na danú otázku odpovedať tak, že sa bude obracať na svetské inštancie, ten sa bude držať buď istej vyprdenej ideológie, alebo bude omieľať morálne sentencie, alebo podľa starej mustry sa poobhliadne po nejakej novej chutnej ideológii, ktorá hádam znovu vykúpi tento biedny svet, aby sa nemusel vykúpiť on sám. Moderné demokracie by mali vytvárať rovnocenné vzťahy medzi samostanými osobami a samostatnými národmi a tieto systémy vzťahov by nemali mať prednosť ani voči sebe, ani voči prírode. Niet však pochýb o tom, že túto úlohu si moderná demokracia v tomto storočí nesplnila dobre. Zoči-voči misionárskym a svetospasiteľným ideológiám sa však aspoň usiluje o to, aby to urobila. Znamená to toľko, že to buď urobím ja, alebo to neurobím. Dnes áno, zajtra nie. Taká demokracia, ktorá padne z viny niekoho iného, a nie z mojej, je dosť nepredstaviteľná. VI. Keď ma zamkli na pasovom oddelení ministerstva vnútra na Andrássyho triede a žiadali, aby som im po návrate zo zahraničnej cesty porozprával, s kým som sa stretol a o čom sme hovorili, zdôvodňovali túto veľmi zdvorilo vyslovenú prosbu v onej zamknutej miestnosti tým, že naša vlasť sa kvôli vyhrocujúcej zahranično-politickej situácii očitá vo veľmi stiesnenej situácii, a preto by potrebovali každý drobný, pre mňa hádam nepodstatný údaj. Vôbec nechceli, aby som bol nečestný, potrebovali moju pomoc. Mala to byť služba vlasti. Ale v tých časoch sa už človek, ktorý si pestoval svoje duševné zdravie, nemohol klamať tým, že má vlasť. Nie. Začiatkom sedemdesiatych rokov pominula aj tá najmenšia nádej na jedinú zreformovateľnú vlasť. Každému zostala imaginárna vlasť a každý mal reálnu vlasť. Medzi týmito dvoma bolo územie nikoho, ale poriadne zamínované. Po večeroch sa mohol každý utiahnuť do imaginárnej vlasti, ale ráno musel vstúpiť na to zamínované územie, lebo len tak sa dostal do reálnej vlasti. Ak nevybuchol na míne, ak nespáchal samovraždu, ak sa nezbláznil alebo neprepil si mozog, mohol sa po večeroch pokojne vrátiť domov a ďalej si pestovať túžby, spomienky, fixné idey a fantazmagórie. Bolo to tak, a nebol som naivný. Vedel som, čo mi ponúkajú. Keby som sa bol rozhodol, že mi je dôležitejšie cestovanie, hneď budú mať po ruke prirodzené vysvetlenie: slúžim vlasti. Ak mi povedia čosi také, nemôžem sa veľmi rozhorčovať. Jednak preto, lebo ako občan akceptujem, že vôbec existujú tajné služby, a ak už existujú, potom si musia nejako robiť svoju prácu. Aj ja si robím svoju. Nanajvýš nemožno tieto dve úlohy zosúladiť a potom si namiesto mňa nájdu niekoho iného, kto sa osvedčí. Keby som sa však pustil s nimi do diskusie o vlasti, a to je už vážnejšie, nielenže by som sa zosmiešnil, ale týmto veľmi surovým spôsobom by som legitimoval onú nezákonnú situáciu, ktorú som mlčaním akceptoval. Nevstal som, nevrátil som úder, neuškŕňal som sa, ale ani som nepovedal nie. Naopak. Povedal som, že o skúsenostiach z ciest komukoľvek a kedykoľvek ochotne zreferujem, ale myslím, že to nemá zmysel, lebo môj život je i tak ako otvorená kniha a o svojich zážitkoch zvyknem referovať verejne. Tu sme sa zamotali do menšieho sporu. Oni predsa vedia, že to, čo napíšem, nemôžem publikovať. Ani vtedy som nevstal, nenapľul im do očí, ale bezočivo naklamal do ksichtu, že ja o niečom takom neviem. Ako si však potom vysvetľujem, že mi nevychádzajú veci, veď oni vedia, že poriadne pracujem. Jednoducho: pracujem, ale nepublikujem. Spýtali sa, či by nebolo jednoduchšie, keby som im bol nápomocný a oni by mi pomohli odstrániť ten nepríjemný zákaz publikovať. Na to sa vo mne predsa ozval hlások morálneho minima: neodpovedaj, akoby si nič nepočul! Oni, pravda, chápu, že sa za to hanbím, veď aj im sa vynorila otázka, z čoho asi žijem, keď nemôžem publikovať. Odkiaľ mám peniaze na takú nákladnú cestu na Západ? Vydržiava ma azda družka či milenka, či kto, teda nejaká žena? Ktorú ešte navyše podvádzam. Bolo by veľmi nepríjemné, keby sa dozvedela s kým. Keby sa jej náhodou dostal do rúk niektorý môj list. A vôbec, prečo chcem ísť práve do Talianska a do Nemecka? S kým by som sa tam chcel stretnúť? Na túto otázku môžem odpovedať celkom presne. Som zvedavý na miesta, kde žil Thomas Mann a chcel by som si zájsť aj do Ríma, Mníchova a Lübecku, a keby ich zaujímalo toto, veľmi rád im zreferujem, ale myslím, že na to nie sú zvedaví. Hrali svoju úlohu, ja svoju, ani jedna nebola priehľadná a obe boli rovnako nepravdivé. Jeden z nich, ten mladší, hovoril veľmi vyberane, vzdelane a priateľsky, ten druhý sa na mňa podchvíľou vyrútil a vtedy priam vrieskal. Aj to patrilo k hre. Asi po poldruhej hodine predsa len ten mladší prudko vstal, zatresol môj hrubý fascikel, ležiaci pred ním na stole, a skríkol: „Tak už dosť!“ Myslel som si, že teraz to príde. Ale nezačala sa tá hrôza, s ktorou človek, poznajúc zážitky Belu Szásza a Istvána Eörsiho, rátal, ale tým sa celá vec skončila. Bola to veľmi pragmatická veta. Znamenala toľko, že sa teda poohliadneme po niekom inom. Ale vonku na ulici som vôbec necítil opojenie z víťazstva. Nie preto, že by som mal kvôli klamstvu výčitky svedomia. Situácia sa vyriešila, to je jedna vec. Nebol som nešikovný, aj to je čosi. Ale vo chvíli, keď som v záujme šikovného a vynaliezavého riešenia situácie vyslovil, že budem komukoľvek a kedykoľvek ochotne referovať, výhrada, že to referovanie pokladám za nezmyselné, bola zbytočná, a zničil som sa morálne. Možné je však i to, že ma netrápi tá veta. Veď jej ironický význam bol evidentný. Trápilo ma iba slovko – ochotne. Z hľadiska praktického uvažovania treba rovno povedať áno ale, naproti tomu, avšak, ak, prípadne, v inom zmysle. Osobná morálka človeka totiž neuznáva nadvládu ani wenn, ani aber. Pozná len áno a nie. Na to nemôžem povedať, že je to nepodstatné, ani, že by to bola obyčajná štylistická chyba, a svoju mravnú zodpovednosť nemôžem prišiť nikomu inému. Chcel som vyriešiť istú situáciu a musel som vystúpiť z onoho imaginárneho domova, do ktorého som sa utiahol 22. augusta 1968 v nádeji, že sa môžem mravne uchrániť. Vtedy som šliapol na mínu. A mína vybuchla. Týmto jednoduchým slovkom som sám pred sebou legitimoval ono spoločenské usporiadanie, ktoré zraňovalo moje citlivé morálne cítenie. Pochopiteľne, dali by sa nájsť oslobodzujúce okolnosti. Veď keby som na nejakej úrovni či na nejakom stupni nebol dosvedčil, že ho legitimujem, nebol by som mal príležitosť ani na to, aby som vôbec nejakú situáciu vyriešil. Taká bola logika obdobia mierovej koexistencie. Ibaže toto slovko ochotne mi signalizovalo aj to, že v záujme vyriešenia vlastnej situácie som legitimoval čosi také, čoho legitimitu som už v tých rokoch pokladal za neprijateľnú. Pripúšťam, že robím z komára somára, ale musím povedať, že medzi logikou, podľa ktorej si vyriešil situáciu Sascha Anderson a mojou logikou pri vyriešení mojej situácie, niet rozdielu. Rozdiel sa prejavuje nanajvýš v tom, nakoľko sme v medziach tej istej logiky videli do vlastnej situácie. Sascha Anderson bral určite smrteľne vážne platnosť večnosti, ktorú si chcel Erich Honecker zabezpečiť aspoň do zajtra. Ja som si však už koncom augusta 1968 povedal, že mám dosť akceptovania, ale aj reformizmu, pretože mám dosť tejto večnosti, čo však neznamenalo, že sa mi z nej neušlo. Helmut Schmidt videl do veci lepšie ako Erich Honecker, a pápež či anglická kráľovná sa zrejme opierali o trvalejšie tradície než pani Ceausescuová alebo aj Michail Gorbačov. Medzi týmito vecami je určite rozdiel a keby sme na to zabudli, bolo by to rovnako nevhodné ako trpká či priam inšpirujúca skúsenosť, že človek sa márne pokúša stavať osobnú morálku na nutnosti, rozumnosti a užitočnosti vlastných činov. To sa veru nedá. A keď som to tu celé povedal a určil si svoje postavenie, o ktorom sa vôbec nedá povedať, že by bolo heroické, potom mám azda nárok hovoriť aj o všeobecnejších vzťahoch v rámci tohto okruhu otázok. No ani vtedy by som nechcel hovoriť o mravnosti či nemravnosti iných, ale len o logike historickej situácie, ktorej sa nedalo vyhnúť. VII. Jedna strana by bola chcela vysloviť, že moc v jej terajšej podobe je nemravná, ale namiesto toho tvrdila, že každá moc je nemravná. Nie, nie je to tak, čosi také sa s triezvym rozumom nedá tvrdiť, povedala druhá strana, veď najprv treba urobiť rozdiel medzi mechanizmami moci a potom povedať, že komunistická moc je mravná, lebo reprezentuje široké masy, a kapitalistická je nemravná, lebo funguje v záujme reprezentácie istej úzkej vrstvy. Vznikla intelektuálne paradoxná a mravne neprijateľná situácia. Tí dobromyseľní publicisti, ktorí predsa len nejakým spôsobom chceli povedať, že jestvujúca moc nie je legitimná, a teda je nemravná, strčili do jedného vreca každú štátnu moc od fašizmu po demokraciu, čím sa veľmi vzdialili nielen od realít, ale aj od pravdy, a ich slová sa dali chápať ako istá básnická hyperbola alebo metafora, kým tí, čo zostali v medziach reality, síce urobili rozdiel medzi jednotlivými formami moci, ale dostali sa nanajvýš k formule, že aj najhorší socializmus by bol lepší než najlepší kapitalizmus, čím však priamo demonštrovali bezcennosť svojho chápania mravnosti. V porovnaní so skutočne mravne bezcenným názorom bolo určite nutné a užitočné vyjadriť dobromyseľný názor, že každá politická moc je nemravná, ale ak som svoje myslenie založil na drobnom nutnom a užitočnom podvode, potom bude moje chápanie morálky rovnako bezcenné ako to, ktoré vyhlásim za bezcenné. A v nasledujúcich desaťročiach sa tieto dva názory nielen poriadne zakorenili, ale aj akosi zliali. Ale na to, že aj ten najlepší kapitalizmus je horší ako najhorší socializmus, nemožno nájsť prijateľný dôkaz, pretože to reálne neexistovalo, ale na to, že každá moc je nemravná, sa dal nájsť nielen dôkaz, no mohlo sa povedať, že tento nutný a užitočný mravný relativizmus znamená moju mravnú náročnosť. Dalo by sa azda povedať, že tieto chybné idey tvorili v stave mierovej koexistencie základy chápania mravnosti a mravný realtivizmus sa stal konsenzom. Pravda, nepríjemne sa pomiešali pojmy legitimita moci a politická morálka a samozrejme, bolo by bývalo potrebné povedať to, čo sa nedalo vysloviť nahlas. Moc si môže robiť nárok na akúkoľvek mravnosť výlučne vtedy, keď sa stane legitimnou vďaka svojim voličom, ale legitimnosť mocenskej štruktúry neznamená, že jej politiku musím nutne pokladať za mravnú. Ak väčšina rozhodne tak, že zvolí takú či onakú politiku, a rým dá legitimitu iste vládnej moci, z toho nevyplýva, že ja, či už patrím k väčšine alebo k menšine, by som sa musel alebo mal vzdať vlastného chápania morálky, veď práve moje chápanie morálky bude jedinou zárukou, že sa politika nestane nemravnou a nestratí legitímnosť, respektíve, že ju stratí, ak sa stane nemorálnou. Legitímnosť moci je len predpokladom politickej morálky, ale jej jedinou zárukou je moja osobná zodpovednosť. Moja osobná zodpovednosť však nemá roviny merateľné užitočnosťou alebo nutnosťou. Jej jediným ručiteľom som ja, len ja ju môžem reprezentovať. Koncom osemdesiatych rokov už nebol problém v tom, že sa také zásady nemohli vysloviť, ale v tom, že vďaka mravnému relativizmu všetci tak spohodlneli, že na niečo také už ani nemysleli. Helge Leiberg, ktorému agenti STASI kedysi dávno rozmlátili ateliér a ktorý kedysi dávno tiež patril medzi priateľov, teda obete Saschu Andersona, hovorí teraz o tom istom s rezignáciou: „Labe tíško plynula a my sme si už neuvedomovali, aký vzťah by mal mať človek k okolitému svetu.“ Takzvaný občan v takzvaných slobodných voľbách nevolil programy strán, ale také imaginárne predstavy, ktoré si na základe dobre uvedomeného úžitku a kvality vlastného mravného obranného systému pestoval doma v bezvýchodiskovej situácii tridsať rokov. V súčasnosti existujú socialistické, kresťanské, fašistické, demokratické, národné a liberálne predstavy, ale tieto uzavreté duchovné celky ani dnes nemajú väčší obsah alebo nie sú reálnejšie ako včera. Či si ich predstavujeme ako voliči alebo poslanci, stojí za nimi pragmatizmus každodenných škaredých kompromisíkov a smutná a neperspektívna skúsenosť z nášho apatického mravného relativizmu. Nezačali sme nový život, pokračujeme v starom. Radi by sme urobili peknú červenú čiaru a povedali: potiaľ bolo zlo a odtiaľ začína dobro. Na vykonanie tohto falošného činu je nielen nutné, ale aj užitočné mať aspoň jedného Saschu Andersona. VIII.
O činnosti svojej tajnej služby musí aj najdemokratickejší štát cudne mlčať. Demokratické parlamenty síce majú kontrolné výbory, no aj tie sú viazané mlčanlivosťou. A toho, o čom musia mlčať, je veru dosť. Lebo tajná služba demokratického právneho štátu určite nemôže vykonať všetko, nemôže si robiť hocičo, ale to, čo musí urobiť, je pravdepodobne veľmi ťažko zosúladiteľné s morálnymi požiadavkami, podľa ktorých musí radový občan žiť svoj každodenný život. Šéf tajnej služby a agent tajnej služby, samozrejme výlučne v pracovnom čase, nemeria svoje činy kritériom pekného a škaredého, dobrého a zlého, ale kritériom nutnosti a užitočnosti, teda tým, čoho zverejnenie nie je práve v záujme štátu. Šéf i agent sú v tomto prípade ľudia, ktorých štát, uvedomujúc si vlastný záujem, neoslobodil z telocviku, ale z mravov. A ak štát, uvedomujúc si vlastný záujem, bude musieť niekoho oslobodiť z mravov aj zajtra, potom dnes nemôže odhaliť niekoho iného. Nemci sa na podobnú kúzelnícku atrakciu mohli podujať zrejme preto, lebo zrazu ich mali dve, kým iní iba jednu. A zrejme chceli povedať len to, že musia zahodiť tú horšiu a zachovať si tú lepšiu, ktorú potrebujú. Mohli to urobiť aj pekne potichu. Možno im pri pohľade na zničené životy vlastných krajanov stislo srdce. Možno im v rokoch mierovej koexistencie príliš spohodlnelo morálne cítenie. Možno sú obťažkaní morálnym bremenom minulosti. Teraz však v každom prípade nahlas oznámili svetu, že sa rozhodli pre svoju dobrú tajnú službu. Preto museli ukázať, aká bola tá zlá, a keď to urobili, mohli menovite uviesť agentov zla z minulosti. Ale tým akoby tvrdili, že činnosť tajnej služby dobrého šatu treba síce udržať v tajnosti, ale v službe zlého štátu neslobodno zradiť priateľa. Čo je ako mravné ponaučenie dosť jalové. Nemohli totiž zájsť tak ďaleko, aby všetkých agentov zla postavili pred súd, veď na to je zákon, ktorý hovorí, že nikto nesmie pôsobiť ako agent v službách cudzieho štátu, ale ani v dobrom, ani v zlom štáte neexistuje zákon, ktorý hovorí, že by niekto nemohol byť agentom vlastného štátu a v rámci svojej pracovnej náplne nemohol zradiť vlastných priateľov. No človek so zdravým morálnym cítením nemôže tvrdiť, že to je tak dobré, veď zradu spáchanú v rámci pracovnej náplne nemožno pokladať za gavaliersky delikt, lebo zničí a nebodaj vyhasí životy iných. Ale taký zákon, podľa ktorého človek ani v záujme vlastného štátu nesmie zradiť svojich priateľov, lebo ani jeho vlastný štát nemá záujem na zničení nijakého života, bude môcť vzniknúť až vtedy, keď národy na základe spoločného rozhodnutia zlikvidujú svoje tajné služby. Až do tohto vzdialeného dňa, či žijem vo fašistickom, či komunistickom, či demokratickom systéme, spočíva táto záležitosť len a len na mojich bedrách. Žiaľ, Nemci, zmietajúc sa v morálnych a právnych pochybnostiach, zašli však až tak ďaleko, že pre verejné súdenie morálky vytvorili zákonný rámec. V takom procese nepátra polícia, ale v očiach verejnej mienky bezúhonný poškodený alebo obeť. V procese, kde je kauzou morálka, podávajú žalobu noviny, a nie prokurátor. V takomto procese niet advokáta, ktorý by obhajoval obžalovaného a rozsudok, ako to už býva v prípade mravných rozsudkov, vynesie verejná mienka, ktorá sa vždy pokladá za bezúhonnú, na pedikúre, na schodisku, v televízii, v krčme a v literárnom salóne. Keby som to chcel štylizovať veľmi jemne, musel by som to veru nazvať výnimočným stavom. Ale moji ohľaduplní nemeckí kolegovia hovoria o potrebe samoprevierky. Potom však i ja musím zvoliť ostrejší tón, lebo si neviem celkom dobre predstaviť takú previerku samého seba, ktorú, som začal preverovaním niekoho iného. Vtedy býva nevýhodná situácia výhodná. Poliaci, Česi, Slováci a Maďari nie sú v takej výhodnej situácii, že by mohli povedať, ktorá ich tajná služba bola dobrá, a ktorá zlá. Aj oni môžu predložiť vlastný dôkazový materiál, ale nepadol im do lona taký dôkazový materiál, na základe ktorého by pôsobenie zla mohli zobraziť na pozadí vlastnej bezúhonnosti. Ani v tejto rovine nemôžu pracovať z prineseného materiálu. A keď sa aj vynorí požiadavka mravnej samoprevierky, majú obrovské šťastie, lebo to je výhodnejšia situácia. A že prečo práve Nemci, utiahnutí do bunkra dobra, pocítili takú pálčivú potrebu pomenovať zlo? Na túto otázku si musia odpovedať sami. Preložila Eva Piovarcsyová. Péter
Nádas (1942), maďarský prozaik, dramatik a esejista. Vydal: Biblia (1967),
Hľadanie kľúčov (1969), Hracia plocha (1988).
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|