|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 9 Štvrtý román Milisava Saviča – za ktorý dostal prestížnu Cenu časopisu NIN za najlepší román roka – je zatiaľ celkom iste najvydarenejším a dokonale dotiahnutým dielom tohto spisovateľa: v mnohom obohatil nielen minuloročnú (i tohtoročnú – keďže po vianočnom vydaní z r. 1991 sa objavili i ďalšie dve vydania na jar 1992) produkciu srbských vydavateľstiev, ale zaručene sa stane i súčasťou zlatého fondu srbskej literatúry. Savić teda zúročuje svoje najplodnejšie roky – narodil sa vr. 1945 v Raške – kvalitnou tvorbou, zhodne oceňovanou kritikou i čitateľmi. Po troch zbierkach poviedok a troch románoch, ako aj úspešne zostavenej antológii súčasných amerických (Psychopolis) a austrálskych poviedok (Komúna ťa nechce), po prednáškových pobytoch na univerzitách v USA a Austrálii (v súčasnosti žije a pracuje vo Florencii), účtuje a podáva rekapituláciu svojho doterajšieho života v románe nazvanom Chlieb a strach. Savić rozpráva pokojne, sebaisto a s nadhľadom; podáva svedectvo o sebe a dobe – dobe, v ktorej vyrastal (päťdesiate roky), dozrieval (roky šesťdesiate) a dospieval k múdrosti a skepse (vojnová súčasnosť rozbitej Juhoslávie). Vďaka svojim fabulačným schopnostiam Savić strhne čitateľa hneď od začiatku: v prvej časti autobiografického rozprávania sa ocitáme v chudobnom meste Raška, medzi žiakmi základnej školy oblbovanými litovskou ideologickou mašinériou; autor s ironickým nadhľadom priznáva, ako nesmieme veril predstave všemocného Vodcu, ktorý sa preňho stal takmer rozprávkovou bytosťou, schopnou vyriešiť všetky problémy, potrestať Zlo a zjednať nápravu kdekoľvek, kam príde. Toto rozprávanie je o mne, ale rovnako aj o iných, takže ho možno rozprávať v ktorejkoľvek osobe. Keď sa vám, vám tam v rohu, v poslednej lavici, zunuje počúvať profesora, pohľad vám zablúdi k oknu, a potom von, k holým kopcom, nad ktorými čas od času krúžia kŕdle vrán. Odtiaľ sa spúšťa na ostrihané zátylky vašich vrstovníkov, sediacich pred vami, na hlavy, ktoré si môžete s troškou fantázie predstavovať ako glóbus s pevninami a moriami, horami a údoliami, lesmi a púšťami. Ak ho zdvihnete nad tie sklonené, útle lebene, zastaví sa azda na čelnej stene, tej, čo je za katedrou s profesorom. Zo steny, spoza skla a obklopený pozláteným rámom, sa usmieva on. A na mňa zvlášť. Splní mi želanie, hovorí, a príde do našich končín. Potajomky a v prestrojení. Ako žobrák. Ako náš veľký svätec. Nespravodlivých a zlých prísne potrestá a čestných a dobrých bohato odmení. Najprv – keď sa ma už pýta – naloží korbáčom miestnemu holičovi, lebo nás strihá skoro celkom dohola, ako keby sme boli zavšivavení. Potom zakáže, aby väčšina v triede nosila gumáky a hrubé súkenné nohavice a menšina, ako napríklad riaditeľov tučnučký syn, kožené topánky a pantalóny z mäkkého štofu, a tiež, aby jedni raňajkovali proso, syr a cesnak, a druhí biely chlieb, salámu a med. V našom mestečku bude preňho určite veľa práce. On nie je Boh (Boh už nejestvuje, on ho odstránil), ale je mu rovný, ba v mnohom je aj nad ním. Recitujeme a spievame mu piesne, v ktorých mu želáme dlhý život. Venujeme mu záverečné písomné práce a najlepšie, vrátane mojej – oddelenej od ostatných – priamo jemu posiela náš triedny profesor. Pevne verím, že si prečítal aspoň tú moju. Nezáleží na tom, ktorá z mojich prác by to bola, lebo vo všetkých ho, v rôznych variáciách, prirovnávam k slnku. Všetko sa na ňom ligoce ako slnko: zelené oči, plné líca, maršálska uniforma, topánky. A že je mocnejší než Boh, to som tušil ešte pred tým, než som išiel do školy. Na veľkom sneme nám náš sused, ktorého sme kvôli množstvu odznakov a medailí na vydutých prsiach prezývali Odznačik, ponúkal cukrík, ak povieme, že najviac na svete ľúbime jeho, že ho máme radšej ako nášho kráľa. Strýko mi s figliarskym úsmevom, falošným ako jarná spŕška, prisľúbil k cukríku aj malinovku, ak poviem, že mám radšej kráľa. Bez zaváhania som sa priklonil k strýkovi. V prvom rade kvôli lákavej ponuke, ale hneď potom kvôli otcovým historkám a pesničkám, v ktorých kráľ vystupoval ako dobrosrdečný deduško. Sused s odznakmi ma chytil za ucho a, nehľadiac na môj nárek a krik, doviedol ma k dvojici milicionárov. Keď sme sa potom ocitli osamote s otcom, uštedril mi také zaucho, že sa mi z nosa spustila krv. „Zapamätaj si, že na svete nie je nič, čo by bolo cennejšie než je otec a matka,“ povedal. „Keď už nevieš, koho máš viac ľúbiť.“ Strýka v dedine dlho nebolo. Otec povedal, že pasie blchy. Keď sa strýko vrátil, zase s tichým úsmevom na tvárí, čakala ho nepokosená lúka s uľahnutou a zhnitou trávou. Otec tupil Boha a škaredo mu nadával, hlavne keď ho mesto poslalo na žatvu alebo výpomoc pri zabíjaní nakazeného dobytka, ale na neho nenadával nikde a nikdy, ani v nejhustejšom lese, ani za hlbokej noci. Či už diabla voláš alebo nevoláš, motyky sa nechytí. Raz sa rozchýrilo, že on príde do mestečka. Vlakom. Ulica vedúca od stanice bola nanovo preasfaltovaná, všetky fasády budov boli znovu omietnuté, výklady obchodov poumývané a naplnené prvotriednym tovarom, ktorý sa nesmel kupovať, na chodníkoch stáli kameninové kvetináče s kvetmi. Na veľkom priestranstve pri moste, odkiaľ sa ponúkal výhľad na bedárske baraky vytŕčajúce z blata a kaluží, bolo narýchlo postavené veľké paneau s namaľovanými bukolickými výjavmi zo života jeho šťastného ľudu. Mal som mu odovzdať kyticu a zarecitovať vlastnú báseň, báseň venovanú práve jemu. Dúfal som, že sa mi podarí pošepkať mu, aby druhý raz prišiel potajomky a bez oznámenia. Lenže on neprišiel. Ten drahocenný a krásny tovar zmizol z výkladov, kvety zvädli, lebo ich oštievali psy alebo ich polámali deti, na paneau sa objavila obrovská diera, cez ktorú bolo vidieť ako v gýčovitom ráme škaredé bedárske robotnícke sídlisko. Pod jeho portrétom, trochu bokom, visí mapa sveta. Láka ma vydať sa na cesty. Najprv do Francúzska, do krajiny, ktorej jazyk sa učíme. Nie je mi celkom jasné, prečo sa učíme po francúzsky. V mestskej knižnici nie je ani jedna kniha, ani jediný francúzsky časopis. Okrem knihovníka, ruského emigranta, nežije v našom mestečku nijaký cudzinec. Odkedy boli odtiaľto na konci vojny vyhnaní Nemci, dá sa počet cudzincov, ktorí cez naše mestečko prešli alebo sa tu nakrátko zastavili, vyrátať na prstoch. A navyše – nebol medzi nimi ani jeden Francúz. Triedny tvrdí, že všetci cudzinci sú špióni, takže najlepšie bude vždy sa im vyhnúť – ak by sme na nich náhodou natrafili. Vieme, že cudzinci cestujú v medzinárodnom vlaku, ktorý sa dve-tri minúty zdržiava na našej stanici každú sobotu o tretej popoludní. Nikto z nášho mesta – pokiaľ viem – nebol vo Francúzsku. Jeden chlapec .si získal prezývku Talian, lebo sa pokúšal ujsť do Talianska; na hranici ho chytili, a potom celé leto, ostrihaný a v pruhovanej uniforme, kopal jarky na kanalizáciu – strážil ho milicionár, ktorý sa vyvaľoval vždy niekde v chládku. Učíme sa francúzštinu, živý jazyk – a pre nás je mŕtvy. Ako latinčina, ktorú sme sa začali učiť tiež, ale profesorka ušla s nejakým muzikantom, a nikoho nového sme už nedostali. Na nápad ujsť niekde do sveta prišli moji kamoši z poslednej lavice. Ale nešlo o Francúzsko – išlo o Ameriku. Krajinu kovbojov. Krajinu dlhonohých plavovlások. Krajinu známu z filmov, ktoré sme stuhnutí, bez dychu, každú nedeľu obdivovali v našom kine. Amerika nie je nudná a odporná ako naše mestečko. V Amerike žije aj otec jedného z kamošov, ktorí pripravujú útek. Čas od času pošle synovi balík s oblečením a hračkami. Posledne mu poslal dvojdielny nočný úbor; kamoš si myslel, že sú to normálne tepláky, obliekol sa a celý šťastný sa takto objavil v škole. Odvtedy ho voláme Pyžamo. Keď píšem túto prezývku, prechádzajú mi po chrbte zimomriavky, lebo tento príbeh, v ktorejkoľvek osobe by bol napísaný, môže byť čiastočne aj jeho príbehom. Okrem Pyžama, ktorý sa chce dostať k otcovi, utekajú všetci ostatní kamoši kvôli zlým známkam. Vo svojich plánoch so mnou nerátajú. Pyžamo, aj keď mu už vlasy zakrývajú uši, nejde k holičovi – riskujúc, že ho vyhodia z internátu – lebo nechce prísť do veľkého sveta vystrianý ako nejaký basoš. Ja som výborný žiak. Najlepší z nášho ročníka. Mestský knihovník už o mne rozchýril, že som prečítal všetky romány z knižnice, ťažko však povedať, v čom som lepší: či v matematike, dejepise alebo literatúre. V mestečku sa hovorí o mojom talente a usilovnosti, ale predovšetkým o tom, že pochádzam z chudobnej rodiny. Matka ma budí na svitaní, do siedmej strážim kravy (už s knihami v taške), potom behom do školy, popoludní zbieram slivky alebo robím niečo na poli, v noci píšem pri petrolejke domáce úlohy. Z usilovnosti a učenlivosti však nemám nijaký praktický úžitok. Vždy ma vyberú na školský večierok, aby som zarecitoval nejakú báseň, zvyčajne o ňom, a na konci roka dostávam za odmenu knihu (ktorú som už prečítal) za výborný prospech a vzorné správanie. Otec je rád, že som dobrý žiak, ale mu ani nenapadne kúpiť mi to, po čom tak strašne túžim: topánky a štofové nohavice. Otec odráža moje prosby: ani topánky ani štofové nohavice sa nehodia pre naše štrkoviska a bodľačie. Nechápe, že tieto veci majú pre mňa priam kľúčový význam a že ich potrebujem kvôli plavovlasému dievčatku, ktoré v tomto príbehu nemusí mať meno, lebo to nie je jeho príbeh. Starší brat ma chápe lepšie: daroval mi svoje obnosené topánky. Sú o dve čísla väčšie a chýbajú im šnúrky, ale nevyzerajú najhoršie. Keď si to tak uvážim, sláva výborného žiaka mi prináša len nepríjemnosti. V škole ma prezývajú Bifloš alebo Hlaváč („čmeliak potrebuje pol dňa, aby mu obletel hlavisko“), starší a silnejší chlapci ma mlátia kedykoľvek a kdekoľvek ma chytia, a to dievčisko sa mi vyhýba. Potom sa mi do hlavy, ako červík do jablka, vtiahne myšlienka, že všetky tie moje vedomosti, celé to moje učenie, je úplne zbytočné v tomto svete. Knihy predstavujú veľkú lož. Ešte som nenarazil ani na jednu, ktorá by aspoň približne opísala svet podobný tomu, v ktorom žijem: kravy, mestského holiča, vrany nad kopcami, sobotný prejazd medzinárodného vlaku. Pomaly sa vo mne rodí odpor voči tomu, čo triedny nazýva krásna literatúra. Na znamenie protestu proti veľkému klamstvu sa sťahujem do poslednej lavice – a tam, už tradične, sedia tí, čo prepadli – a za krátky čas sa mi podarí vtrieť sa do priazne tých, ktorí mnou ešte do včera opovrhovali. Dosiahnem to tak, že im šepkám pri odpovedi a pomáham pri domácich úlohách. S Tesákom – tu sa triasť nemusím – vymýšľame spolu scenáre pre filmy, ktoré by sa mali natočiť, samozrejme, s ním v hlavnej úlohe. S Pyžamom zase kreslíme modely veľkých áut, ktoré si jedného dňa privezieme z Ameriky, a budeme naplno trúbiť a prevážať sa po uličkách mestečka. V priateľstve s novými kamošmi korení aj moja utajovaná a plachá náklonnosť ku všetkému, čo je v protiklade k lživému, vymyslenému svetu krásnej literatúry – k „špinavému jazyku ulice“, podformám, estetike škaredého k podobám reálneho života. Bez zaváhania hovorím kamošom, že aj ja chcem ujsť do sveta. Už nechcem byť čitateľ, ale hrdina kníh. Som prekvapený, keď ma väčšina zvolí za svojho vodcu. Okrem Pyžama, ktorému je ľúto, že nebol zvolený on, keď už nie kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli vlasom, si všetci ostatní, azda niekde v podvedomí, udržali úctu k vedomostiam, k umeniu. I keď je už marec, na vrchoch holých kopcov sa belie sneh; rozhodneme sa vyraziť čo najskôr. Už na budúci týždeň. Plán úteku a cesty mám na starosti ja. Zoberieme si teplé oblečenie, deky, jedlo, zbrane a peniaze. Stretneme sa za súmraku pri bitúnku na predmestí. Odtiaľ sa vydáme popri Ibre, dôjdeme do Vrbenika, potom zahneme ku kláštoru Gradac, prejdeme cez horu Golija, spustíme sa do mestečka Ivanjica a odtiaľ rovno na Západ... smerom k moru, k Taliansku. Takáto cesta sa mi, aspoň na mape, vidí najkratšia. Rozhodli sme sa, že pôjdeme peši, aby sme mohli miasť stopy – našim a milícii. Do denníka si 20. marca 1958 zapisujem: „Amerika, prichádzam!“ Ďalšie pokračovanie sa dá celkom ľahko vytušiť: z Rašky – meno mestečka treba spomenúť, ale nesmie sa pliesť s tou pravou – tá z mojich poviedok je lepšia než skutočná – sme sa nedostali ďalej než na nejakých desať kilometrov. Ja som sa – druhí nech hovoria za seba – zľakol tmavej noci a stále väčšej zimy. Vydržal som, aby som nezastal prvý alebo druhý. A potom som sa rozčúlil, že nikto nepočúva vodcu. Tesák a Pyžamo pokračovali v ceste. V Gradci im nejaký sedliak vysvetlil, že cez Goliju sotvakto prejde aj v lete a tobôž v tomto období, ku koncu zimy, keď je ešte zaviata vysokými závejmi. O našom pokuse o útek do Ameriky sa vedelo ešte v tú noc. Prezradili nás listy na rozlúčku. A ešte keď riaditeľ internátu, v ktorom žil Pyžamo ako úplná sirota, zistil, že jeho chránenec vylomil zámku na pokladnici a z kuchyne odniesol tri štangle salámu, okamžite to oznámil na milícii. Predtým ako som sa došmochtal domov, vrátil som do komory baraniu šunku a do pivnice starý bajonet. Tváril som sa ako keby som prichádzal len od susedov. Keď ma otec uvidel, vyprskol od smiechu. Matka mi mlčky priniesla tanier mliečnej polievky s odrobincami. „No, neviem, či sa bude páčiť mrvenica Američanovi“, vytasil sa otec so záverečným slovom. Na druhý deň nás dlho vypočúvali v riaditeľovej kancelárii: vypočúvali nás po jednom a bol pri tom aj triedny. Aj keď sme sa hneď ku všetkému priznali, triedny od nás chcel, aby sme rozprávali aj o tom, čo sa nestalo – hlavne o tom, čo si predstavoval on: chcel, aby sme mu vyzradili sieť aj názov nejestvujúcej mocnej organizácie, ktorá naplánovala náš útek. Na čele tejto organizácie – predpokladal triedny – bol podľa všetkého Pyžamov otec. Na poslednej hodine bolo prečítané nariadenie, podľa ktorého sa mali všetci žiaci zhromaždiť na dvore. Na schodisku sa objavil triedny a prikázal, aby sa k nemu dostavili „Američania“ a „trafikami“ (chlapci, ktorí minulú noc vykradli trafiku). Najprv pokarhal zlodejov a potom sa oboril na nás piatich, na „Američanov“, ktorí kvôli životu v prehnitom kapitalizme pľujú na všetko „naše“, na to, čo nám vytvoril a daroval on, na slnko, ktorým nám svietil a ktorým nás zohrieval. Od hanby by som sa najradšej prepadol. Nie kvôli tomu prejavu. Profesor nemal pravdu. Bolo to presné – kým neprišiel on, žili sme v tme, a ako je tu on, žijeme vo svetle, ale v našom zabudnutom mestečku, ktoré je aj jemu Bohu za chrbtom, to jeho slnko škúli ako petrolejka, lebo ničomníci a nemravníci ako pavúci – križiaci zatemnili nebo svojou pavučinou. Hanbil som sa kvôli bagančiam. Zdalo sa mi, že sú tu stovky a stovky očí, a medzi nimi aj oči tej, ktorej meno zostáva utajené, a tie oči sú zapichnuté do mojich bagančí, zašnurovaných povrázkom. V prvom rade sa ceril – jasne bolo vidieť jeho nafúknuté líca – riaditeľov syn. Najhoršie je to, že hore, na schodoch, ako na otvorenej scéne, na ktorú dopadajú vajcia a paradajky, nemôžem nikde skryť nohy v tých prekliatych bagančiskách. Nakoniec sa triedny začal odvolávať na otca a ukázal na Pyžama. On je jeho otec, on ho oblieka, obúva a živí, on ho dvíha k výšinám, dáva mu vzdelanie, školy – a nie ten odrodilec a darebák, čo sa hrá na otca v Amerike. Na schody sa vytrepal holič, pristúpil k Pyžamoví, schmatol ho odzadu za vlasy, stlačil mu hlavu k hrudi a začal ho strihať. Jeden pramienok vlasov dopadol aj na moje baganče. Pyžamo sa rozplakal. Celý sa triasol, vykrivili sa mu ústa, prevrátil oči, cez zuby sa mu pretlačila pena. Vystrel sa a spadol na betón. Poloostrihaná hlava sa mu belela ako vykosené brázdy medzi nepokosenou trávou, na niektorých miestach sa z nej cedila krv. Keď som prišiel domov, hneď som si ľahol do postele a ochorel som. V horúčke sa mi snívalo, že on, tradične usmiaty, navštívil naše končiny, prešiel mestečkom krížom-krážom a urobil to, čo už bolo treba dávno urobiť, a potom šibnutím maršálskej palice premenil moje baganče na čierne elegantné shimmy-topánky a pantalóny na krásne štofové nohavice. Na konci školského roku som nedostal nijakú knihu, lebo som mal zhoršenú známku zo správania a bol som podmienečne vylúčený zo školy. Tu sa príbeh, tak ako konár, vetví do niekoľkých smerov. To, čo nasleduje, sa netýka len mňa, ale aj tak by sa to malo, tak ako všetky konce, rozprávať len v prvej osobe. O pätnásť rokov neskôr bola nášmu triednemu zhabaná a zakázaná súkromne tlačená kniha o minulosti a zvláštnostiach nášho kraja. Zakázali mu ju jeho stranícki druhovia, lebo mali pocit, že nevychválil dostatočne ich vojnové zásluhy a ich prínos k vytvoreniu pozemského raja. Hlavným exekútorom bol Pyžamo, ktorý, keď bolo potrebné vyniesť rozhodnutie o zákaze, prišiel do mestečka na „mercedese“ – ako výkonný článok straníckej mašinérie. Ako redaktor a recenzent knihy – vtedy už známy ako mladý talentovaný spisovateľ – som ho márne, spolu s niekoľkými rodákmi, intelektuálmi, žiadal o podporu, márne sme protestovali proti zákazu. Triedny dokonca napísal niekoľko dlhých a podrobných listov priamo jemu, ktorého obrazy, farebné portréty stále väčších rozmerov zdobili steny všetkých učební a iných verejných ustanovizní. V čakaní na odpoveď, ktorá nikdy neprišla, zanedlho zomrel. Počas nášho posledného stretnutia sa spýtal: „Vtedy si si naozaj myslel, že ujdeš do Ameriky?“ A nečakajúc na odpoveď dodal: „Ak áno, tak sa neboj, dostaneš sa tam.“ A dostanem sa. Nielen ja, ale aj Pyžamo. Ale neprídeme do Rašky na veľkom americkom aute. Tak či tak, Pyžamovi sa čiastočne splní jeho sen – bude sa prevážať na aute po mestečku. Zo štábu odborového hnutia, v ktorom pracoval ako referent pre ideologické otázky, si vypožičia veľký „peugeot“, príde v noci do Rašky, s trúbením a stlačeným rýchlostným pedálom prekrižuje uličky a námestie a vrazí do telegrafného stĺpa neďaleko zelenej lavičky na konci hlavnej ulice. Auto bude na cárach, ale on z toho vyviazne, našťastie, len s ľahšími zraneniami. Na „interstate way“ kdesi v Nevade, som spoza volantu starého obrovského ševroletu, ktorý sa podobal tým z filmov môjho detstva, vystrčil ruku z okna – smerom k zapadajúcemu slnku – a vykríkol som: „Amerika – tu som!“ Vietor prehltol a rozvial moje slová, odniesol ich ako roztrhaný starý papier niekde do púšte. Kým budem pri prvej benzínovej pumpe v reštaurácii čakať na tučnú čašníčku, do nosa sa mi vráti dávno zabudnutá vôňa mliečnej mrvenice. A vtedy sa ku mne odkiaľsi priplichtí jasná a prostá myšlienka o tom, že literatúra, akákoľvek by bola, nemôže urobiť nič preto, aby bolo na tomto svete lepšie; ona je len fikcia, ako tá moja cesta do Ameriky – dokonale vymyslená a nereálna; cesta do Ameriky cez nepriechodné srbské hory: bola, je a zostane – krásna. Na konvenčnú čašníčkinu otázku, ktorá by sa dala preložiť asi takto: „Ako sa dnes večer cítite, pane?“, som odpovedal veľmi úprimne: „Unavene a staro.“ Čašníčka ma prerušila a spýtala sa, čo si dám na večeru. Cez okno bolo vidieť púšť. More piesku a zahmlený horizont. Nič viac. Ústrednou témou Savićovho románu je vzťah život – literatúra: v celej knihe sa neustále vracia a opakuje otázka, ktorá trápi hlavného hrdinu príbehu: ako autenticky žiť a písať, ako sa vyhnúť pästiam zovšeobecnení, no zároveň sa priblížiť literárnym a životným hodnotám? Ako povedať pravdu, a nebyť pritom banálny? Ako žiť a písať inak? Fragmentárnosť textu v tomto románe nieje náhodná: ona je tiež symbolom vyššie položenej otázky – ako písať inak – veď fragment a uzavretý románový celok sa vlastne navzájom vylučujú; v tomto prípade však treba chápať jednotlivé fragmenty ako samostatné strofy jednej dlhej básne či prísne organizovanej poémy. Jednotlivé kapitoly, historky a príbehy sú navzájom často v kontrapunktickom vzťahu, pričom z tzv. „bočných“ motívov by mohol autor pokojne vyťažiť celú ďalšiu poviedkovú knižku. Mnohé motívy sa zároveň pripomínajú v iných súvislostiach, odkazujú na seba i vo vzdialenejšíchpasážach (napr. motív chleba, ako istej nespochybniteľnej materiálnej i duchovnej hodnoty). Majstrovsky vypointovaná, mnohovrstevná, významovo nabitá próza je v istom zmysle novým prototypom, novým modelom dokazujúcim svoju životaschopnosť a umeleckú presvedčivosť v kontexte iných – osvedčených, ale pomaly už aj ošúchaných – modelov rozprávania. Príbeh čerpá silu nielen z autorovho osobného dozrievania a jeho spomienok naň, ale i z konfrontácií jednotlivých osudov bývalých členov „americkej“ partie zo školy v Raške; vyprofilovanú autora, Pyžama a Koljača v priebehu doby, ich vývoj vo vzťahu k moci, vpfyv moci na ich vzájomné vzťahy i na individuálne dozrievanie, schopnosť prispôsobovať sa, „meniť kabáty“ a lavírovať s pomocou osvedčených grifov, to je to, čo autor podáva nezaujato a s nadhľadom. Podobných osudov a „majstrov“ v prevteľovaní je dosť aj u nás – Savićovo svedectvo zostáva výsostne aktuálne i v našich zvrchovaných pomeroch. V novinách si prečítam krátku správu o tom, že môj sused a klubový priateľ Koljač bol zatknutý, lebo sa predstavoval ako „umelecký sochár“ a predával po závodoch a spoločenských organizáciách busty nášho veľkého vodcu. S Koljačom som stratil kontakt, keď som odišiel na štúdiá do Belehradu. Zanechal som ho v Raške, medzi chalanmi na zelenej lavičke, kde si udržal svoje miesto vďaka mocným pästiam. Gymnázium už dávno opustil, možno mu už išlo na nervy, že si ho stále predvolávajú kvôli otcovi. Keď som teda jedného dňa v záhrade hotela Moskva narazil na Koljača – ležérne, no elegantne oblečeného, vo výbornej nálade – veľmi ma to prekvapilo. Pil „čivas“, twenty years old – ako povedal – a fajčil kubánske cigary. Na stole pred ním stála obrovská kytica ruží. „Je ich presne osemdesiatšesť,“ povedal Koljač. Záhrada bola temer prázdna. Ale niekoľko krokov od nás, pozdĺž ulice sa ťahal dlhý zástup ľudí. Mnohí niesli zástavky, kvety, obrazy a transparenty. Tí, čo stáli v poslednom rade, najbližšie pri nás, sa vypínali na špičky prstov, naťahovali krky a nakláňali hlavy smerom k ústiu ulice, kde sa mal každú chvíľku objaviť on, po návrate zo svojej triumfálnej cesty po Južnej Kórei. S pripomienkou, že človek môže byť dobrý herec aj v živote, nielen vo filme, mi Koljač potvrdil, že bol naozaj zatknutý, ale že ho už po dvoch dňoch prepustili. Priateľsky dodal, že o svojom zatknutí rozpráva čo najmenej (teraz urobil výnimku, lebo ja som jeho spolurodák a kamoš). Všetko, čo urobil, bolo legálne: s pomocou priateľov, študentov umenia, vytvoril niekoľko prezidentových poprsí a basreliéfov, rozličných, zväčša menších, rozmerov a odlial formy. S potvrdením o členstve vo Zväze výtvarných umelcov, ktoré získal celkom ľahko (socializmus nikdy nepodporoval skutočné umenie, ale zato amatérske výdatne), sa vydal od mesta k mestu, od ustanovizne k ustanovizni, od továrne k továrni. Nepamätá sa, že by vôbec niekto odmietol kúpiť jeho – ako sám povedal – umelecké diela. Spoločenské organizácie a miestne ustanovizne kupovali aj po viacero kusov, hlavne tých drahších. Zatkli ho na základe obvinenia, že je podvodník; udal ho sochár, ktorý jediný dostal povolenie od prezidentskej kancelárie vyrábať jeho poprsia a basreliéfy. „Ako to, že ťa teda pustili?“ spýtal som sa. „Vari možno nazvať podvodníkom toho, kto podviedol tisíce a tisíce ľudí – a všetko to boli riaditelia a politici – sama smotánka tejto spoločnosti?“ odpovedal a po krátkej pauze dodal: „Píšeš niečo?“ Keď som prikývol, rozosmial sa: „Ešte som od teba nič nečítal.“ Od ústia ulice sa ozval aplauz a skandovanie. Koljač vstal a obidvoma rukami vzal zo stola tú obrovskú kyticu: „Čo povieš – po jednej ruži za každý jeho rok. Podľa mňa si to zaslúži“, povedal a vydal sa oproti zástupu. V ústí ulice sa objavil otvorený čierny rolls-royce, sprevádzaný vyblýskanými motorkami. Pod kolesá auta dopadali haldy a hromady kvetov. V jagavo bielej maršálskej uniforme, s rozžiarenou tvárou, stál on sám vedľa šoféra a zdravil dav rukami v bielych rukaviciach. V jednej chvíli sa na mňa usmial. O desať rokov neskôr, presnejšie v jeden vetristý deň v októbri 1991, keď budem prechádzať cez ulicu, ktosi na mňa zavolá z vchodu kaviarne Moskva. Začujem svoju prezývku z detstva – „Američan“. Je to Pyžamo. Nevidel som ho rovnako dlho ako Koljača, ale sem-tam som počul, čo sa s ním deje. Ešte pred smrťou jeho vybraného otca ho vyhodili zo strany. Či sa pokúsil odstreliť nejaké zviera, o ktorom sa ukázalo, že predsa len nie je na odstrel alebo či sa strana, už v predsmrtnej agónii, pokúsila zbaviť sa šliamu a darebákov a tak sa revitalizovať – to už neviem. Na rozdiel od otca mojej ženy, Pyžamo sa nevzdal. Okamžite sa pripojil k disidentským skupinám, vytvoreným hlavne z jeho bývalých obetí, z ktorých sa raz – ako všetci hovorievali – vyformuje nová a demokratická strana. V televíznom šote z manifestácie za zbúranie večného domu veľkého svätca, za prenesenie jeho upírskych pozostatkov z nášho mesta niekde inde, manifestácie, ktorá sa odohrala niekoľko mesiacov pred naším stretnutím v Moskve, som si všimol hneď v prvom zábere Pyžama, ako máva veľkým hlohovým kolom. „Ak by mal niekto inkasovať a napiť sa krvi komunizmu, je to naša generácia, a ja sám zvlášť. Čo všetko nám urobili: vystrihali nás ako ovce, mozog prepierali najhorším ideologickým saponátom, vajcia nám priškripli do zveráka“, povedal mi Pyžamo. Napriek veku vyzeral ešte celkom dobre. Vlasy mal o niečo redšie, ale do čela mu ešte stále padala čuprina. Opýtal sa ma na rodinu, deti. Keď som mu povedal, že syn z prvého manželstva už študuje, naklonil sa bližšie k mojej tvári a povedal: „Ja som sa tiež oženil dvakrát – ale deti nemám. Ak ti mám povedať pravdu, ani som ich nechcel. Deti – to je dnes o starosť viacej.“ Na chvíľu sme obidvaja zmĺkli a hľadeli sme cez okno na ulicu. Vietor po nej hnal suché lístie. „Tak toto je koniec všetkých morálnych hodnôt,“ povedala mi žena, keď prišla domov; bolo vidieť, že bola unavená po nejakej vyčerpávajúcej porade na riaditeľstve. Opäť mi porozpráva jednu z tých banálnych ošúchaných historiek: ako najlepší priateľ zradil najlepšieho priateľa, ako niekto niekoho oklamal, podviedol, predal, ako sa zasa ktosi posýpa popolom a zlizuje z kohosi svoje vlastné pľuvance. „Teraz viem, prečo mi je literatúra, ktorá sa zaoberá takzvanou morálnou problematikou taká odporná, prečo mi pripadá lživá. Je to preto, že sa pokúša šaša pozdvihnúť na úroveň tragického. S šašom sa dá vyrobiť len šaškarina alebo komédia, a tento žáner sa mi – ako už vieš – vôbec nepáči. Áno, teraz mi je už jasné, prečo otec nenapísal nič o svojom živote, hoci to, čo prežil, by sa nevmestilo ani do desiatich hrubých románov.“ Vyzula si topánky, sadla si do kresla a položila si nohy na kožušinovú podložku. Kým si šúľala marihuanu, pokračovala: „Literatúra sa musí podobať na dobrý komiks. Na sen. Na cestovanie, v ktorom neexistuje pojem dobra ani zla. Len pojmy hry, spokojnosti a krásy. Všetko ostatné nemá v tomto svete absurdity a šašov nijaký zmysel.“ Univerzita v Albany, relatívne nová budova so štíhlymi oblúkmi, husto vedľa seba sústredenými kupolami podobnými pápernatým obláčkom sem-tam poprepichovaným nejakou vežičkou, pripomína orientálny architektonický komplex, ktorý sa nejakým zázrakom ocitol v úplne inej krajine, na pozadí pahorkovitých lesíkov pri rieke Hudson. Zvedavému návštevníkovi každý vysvetlí, že projekt univerzity si objednala vláda jednej arabskej krajiny, ale kvôli závažným politickým zmenám v štáte objednávateľa sa projekt nemohol realizovať. So zanedbateľnými modifikáciami sa potom projekt – keďže sa doň už investovalo priveľa peňazí – uskutočnil tu, v Albany. V jednom krídle komplexu je do štyroch poschodí rozmiestnená knižnica s tisíckami kníh, časopisov a mikrofilmov vo všetkých jazykoch sveta. S veľkou fontánou pred vchodom a s priestranným parkom za zadným traktom budovy, navodzuje niečím tú orientálnu atmosféru. Nikdy – s výnimkou Vianoc a Veľkej noci – sa nezatvára. Univerzitná knižnica v Albany predstavuje pre mladého študenta čosi ako strýcovu izbu z jeho detských snov. Tam sa mohol vždy uchýliť: keď pršalo, keď pražilo slnko, na úsvite alebo o polnoci. Knižnica bola veľkou ríšou fantázie – takou, o akej sa dalo predtým len snívať. Príbeh sa tu rozprával vo dne v noci a donekonečna. Návštevníkovi bolo k dispozícii všetko, čo potreboval, aby sa cítil príjemne; stačilo rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa vydať. V Brooklyne, v obrovskom podkroví starej budovy, prebieha novoročná zábava. Ešte na chodbe padnú hosťovi do očí veľké plagáty Stalina, Mao Ce Tanga, Che Guevaru. Domáci pán i väčšina hostí sú ľavičiari, členovia radikálnych komunistických skupín. Na stole, vedľa fľaše s alkoholom, stojí veľká miska plná marihuany. „Ako vyzerá Moskva?“ pýta sa ho predavačka z kníhkupectva, v ktorom sa predáva komunistická, feministická a homosexuálno-lesbická literatúra. „Absolútne čistá. Na ulici nenájdeš ani ohorok. Stanice v metre sa ligocú ako nemocničné chodby,“ hovorí. „New York sa zadusí vo vlastných hovnách,“ pridáva sa plešatý vydavateľ Trockého spisov. Predavačka a mladík sa neskôr ocitnú v kúte na zemi, jeden vedľa druhého: fajčia spolu jedinú ušúľanú cigaretu s trávou. „Bohvieako ťa to neinšpiruje,“ poznamenáva dievča k marihuane. „Alebo ťa ešte vôbec nechytila.“ „Chytila,“ odpovedá. „Čo cítiš?“ pýta sa dievča. Porozprával by jej o strýcovej izbe, o raščanskej a potom o tunajšej knižnici, ale má pocit, že by sa zamotal a bol by konfúzny a nezrozumiteľný. „Napísala si už niekedy poviedku?“ pýta sa jej. „Nie,“ hovorí. „Medzi fajčením a písaním poviedky nie je nijaký rozdiel,“ hovorí jej. „Ale čo sa týka mňa, dávam prednosť písaniu.“ „A tam u vás ťa uznávajú?“ „Jeden priateľ ma vôbec nepovažuje za spisovateľa. Nespĺňam totiž jeho základnú podmienku – nebol som vo väzení.“ Preložil
a komentoval Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|