|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1993, číslo 3 Nedávno si vyhlásil, že básnici sú známa medzinárodná menšina. Myslíš si, že Básnici, tento podozrivý a pre každú spoločnosť údajne neefektívny element by mali požadovať od Sveta nejakú formu autonómie? Alebo je pre Básnika výhodnejšie a tvorivejšie žiť na okraji, oslobodený od sterilných ideologických pravidiel Štátu? Medzinárodná. Medzinárodne registrovaná, sledovaná aj prenasledovaná, prekladaná, hľadaná, ignorovaná aj kde-tu hýčkaná, ale vždy podozrivá zo všetkého nemožného... A vždy a všade menšina kultúrnych menšín. Na národnosti, ani na väčšine tu nezáleží, všetko je vec dorozumenia a kvality. Vec prelínania sa. Vec vkusu. Ba čo viac. Začnime rovno od vajca, skôr ako sa rozbije: každý jednotlivec sklonený sám nad vytváraním takej absurdnej a pochybnej veci ako je - povedzme tomu - báseň, je sám o sebe tou najabsolútnejšou menšinou, praktizujúcou práve svoju najvlastnejšiu identitu. Alebo, častejšie, pokúšajúcou sa o ňu. Písanie aj vnímanie básne je individuálna činnosť a kladie celý dôraz na individualitu. Je to činnosť skôr intímna, skrytá až utajená, často až smiešne tajnostkárska, možno aj tajná a trochu tajomná. Skrátka - s vylúčením verejnosti: zaparkujte ten štátny rachot vonku, nech mi do toho nelezie! Povedal som to v rýchlom protiútoku, teda v sebaobrane. Priznám sa ti - z akéhosi ľudskú intimitu chrániaceho studu, aj s rokmi vypestovaného odporu a pohŕdaniu zoči-voči profánnej stupídnosti verejnej scény našej spoločnosti alias Štátu - do poslednej možnej chvíle sa usilujem nepriznať na verejnosti tú moju "skrytú identitu bez prívlastkov" vyznačovanú hmlistým označením "Básnik". Nie zo skromnosti. Opakujem: robím tak predovšetkým v krajnej sebaobrane. Pritom necítim v tom označení nič nadpozemsky či kmeňovo posvätné ani romanticky veľkohubo naduté. Je to jednoducho civilná krajná individualita vytvárajúca vlastné významy vlastnou slobodnou cestou. A na vlastnú zodpovednosť. (Zaväzuje sa sebe samej - jej platnosť potvrdzuje iný.) Básnik má takto na vlastnú päsť svoju autonómiu vo Svete. A súčasne je po uši v ňom, pretože komunikuje s ním, vytvárajúc v ňom básňou nové významy alebo aspoň skraty tých starých. Podieľa sa skromne na ich metamorfóze. V krajnej sebaobrane sa ocitám vždy vtedy, keď sa do veci pripletie Štát a jeho panovačné štruktúry. Iste, Štát tu musí byť - pre občanov. Ale podľa mňa, niet pre Básnika extrémnejšieho protikladu, aký je schopný obsiahnuť práve tento nedotknuteľný pojem. Štát a jeho moc nekompromisne smeruje k zvýznamneniu stereotypu - báseň k jedinečnému, neopakovateľnému pôvodnému významu. Štát mechanicky uzatvára, báseň organicky (možno aj orgiasticky) otvára skutočnosť. Na rozdiel od Štátu sa zväčša nevnucuje nasilu. Štát a jeho skvelá mašinéria to je poriadok, ktorý stereotypizuje a škatuľkuje všetko. Ten totalitný predovšetkým, tento štát posttotalitný tiež veľmi výrazne, ba, obávam sa, aj ten oslnivý štát fungujúcej parlamentnej demokracie. Z jeho škatuliek napokon vždy vykukne taký či onakýčert, ktorý tomu, kto je Básnik, možno kadečo ligotavé ponúkne, ale hneď za horúca sa mu pekne krásne snaží stúpiť na jazyk. Táto menšina je na to obzvlášť citlivá. Áno, je tvorivejšie žiť ako kreatívna menšina za okrajom ideologických škatuliek moci, za hranicou daných možností. Tam rozkvitajú riziká tvorivej slobody. Pravdaže, zostáva tu ešte jedno čertovo kopýtko - sídli v posvätnej centrálnej obrazárni každého Štátu a volá sa Peniaze. Nezdieľam túto vášeň. Už roky žijem ekologicky - z ruky do úst. Nevytváram zásoby, nemnožím odpad, veci ani prachy. Dúfam, že moje deti ma pochopia. Je báseň magický okamih náhody alebo, ako tvrdí Dylan Thomas, mágia v básni je vždy náhodná? Môže byť aj to. Aj to, čo vraví Dylan Thomas. Ak ide o báseň, určite to však nemôže byť žuva?čka. Mám podozrenie, že pokiaľ vôbec ide o mágiu, je to vždy predovšetkým vec správneho pomenovania. Ale možno je to všetko iba slepý pokus o zákonitosť. O záblesk zákonitosti AD HOC. Aký význam má pre teba inšpirácia, čiže naštartovanie toho prvotného podnetu, ktorý je taký dôležitý pri vzniku básne? Stačí byť chvíľu na svete. Podnetov je more, rozhodne viacej ako sa dá napísať. Dôležitejšie pre mňa je však čosi ako prvotná citlivosť, ktorá je na počiatku všetkých dobrých vecí. A sústredenosť, ktorá sa šíri ako záplava. Nemusí sa vlastne nič prihodiť, nič diať. Stačí sa sústrediť a všetky iné lákavé možnosti života v tej chvíli hodiť za hlavu. A potom tú vec zobrať do rúk znova. Zdá sa mi, že pomaly začínam ten proces ovládať. Podľa Octavia Paza je imaginácia akousi žieravinou, napájadlom a žriedlom básnickej sily, ktorá vytvára tie neuveriteľné a na prvé čítanie často bezdôvodné a nevysvetliteľné obrazy. Z akého zdroja nabíjaš ty batériu svojej imaginácie? Povedzme, že to neviem. Povedzme, že o tom nemám čo povedať. "Reagujem ako pes", hovorí na obveselenie novinárov Brodskij. Povedzme, že je to otvorená živosť, elementárna živelnosť, z ktorej žije intelekt. Jednoducho tak vnímam, cítim, myslím a konám alebo nerobím nič. Je to skôr čosi ako aktívny vzťah, ktorý sa dá donekonečna rozvíjať. Občas mám trochu nebezpečný pocit, že imaginácia si tvaruje mňa. Často sa ozývajú kuvičie hlasy o zbytočnosti poézie v súčasnom svete technickej explózie. Je poézia dostatočne odolná voči tomutu rámusu technického násilia a diktatúry cynizmu? Na rozdiel od kuvikov je to fakt len tichý, veľmi tichý hlas - na samom prahu počuteľnosti - ako hovorí Ivan Laučík. Ale práve v tom je jej odolnosť aj predpoklad, že sa nestane súčasťou toho rachotu. A ešte čosi - len si zrátaj: koľko je okolo nás pokrivených citlivých ľudí, čo podliehajú deštruktívnym stereotypom, alkoholu, rôznym drogám, deviáciám, mániám a šialenstvám až po nenásytnú potrebu hromadenia peňazí a vecí. Mnohí z nich sú v podstate naši ľudia, citlivci, ktorým chýba bezprostredný kontakt s kreatívnou energiou, ktorú uvoľňuje práve energetické pole poézie v najrôznejších podobách. Znie to absurdne a tomuto tvrdeniu by sa schuti vysmiali, ale chýba im TO. Sú to ohlušení ľudia, s vygumovanou alebo poranenou citlivosťou, sú to takpovediac ľudia pred možnou metamorfózou. A poézia je práve čosi ako premena v akcii, v priamom prenose na postihnutého. V týchto ľuďoch je potenciálna rezonancia. Aj to je už lepšie ako dostať po hube. Pokiaľ teda ide o poéziu, nie som ani v rachote diktatúry banality, ktorá je stupídnejšia ako cynizmus, pesimistom a cynikom. Horšie to už bude so svetom rachotu. Opakujem: som iba dospelý muž, ktorý stále znova potichu skúša písať čosi ako otvorenú básničku. A už som na začiatku. Pekelná psina! Alebo ani nie? Ivana Štrpku sa pýtal Oleg Pastier. Ivan Štrpka (1944), básnik, prozaik, esejista. Autor kníh Krátke detstvo kopijníkov, Teraz a iné ostrovy, Pred premenou, Správy z jablka, Všetko je v škrupine, Krásny nový svet a i. Pre speváka a skladateľa Deža Ursinyho napísal texty k dvanástim albumom. Spoluzakladateľ básnickej skupiny Osamelí bežci.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|