| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1994, číslo 5-6
Béla
Hamvas
Posteľ
Aldous Huxley vyrátal, že okruh ticha sa každý rok zmenšuje o trinásť
a pol kilometra. Nie je už ďaleko čas - hovorí -, keď ticho celkom zmizne
zo zemského povrchu. Šťastný bude ten, komu sa podarí užiť si čo-to
z polhodinového pokoja Himalájí alebo oceánu. Okruh intimity sa neustále
zmenšuje. V zlatom veku bolo pôžitkom to, že celá zem bola intímna ako
ovocný sad. Preto Tóra nazýva zlatý vek rajskou záhradou. Aj neskôr
sa našli vládcovia, ktorí sa pokúšali uchovať vo svojich krajinách rajský
pokoj. Taký bol čínsky cisár Ji a celkom iste aj faraón Echnaton. Je
zvláštne, že tak ako zmizla intimita zlatého veku, aj bytie človeka
sa stalo značne zmäteným. Akoby medzi pokojom a tichom existovala súvislosť,
ktorú sme si dosiaľ neuvedomili. Nedá sa presne zistiť, v akej miere
sa okruh zužuje. Ešte nedávno existovalo niekoľko spahijských usadlostí,
ale potom už len salaše, zámky alebo kvetinové záhrady, poľovnícke skrýše
uprostred lesov alebo chrámy na skalných útesoch. Boli aj takí, čo chceli
zachrániť aspoň svoju izbičku. Poslednou baštou intimity je posteľ.
Len toto zostalo z raja. Človek vyhnal sám seba zo zeme, ale toto útulné
miestečko za pecou, kde možno schovať trochu zlatého veku, čo aj vonku
rapoce motor a u susedov zavýja rádio, ak aj vnútri vládne nepokoj,
hodiny neprestajne tikocú a vedomie je rozbúrené - človek sa však môže
zakrútiť do prikrývky, môže si ľahnúť na podušku tak, ako si kedysi
za letného popoludnia kládol hlavu do chládku na brucho tigra po rozvoniavajúcim
figovníkom Koordinačným systémom nášho života je stĺp a posteľ. Stĺp
je cesta nahor, nezadržatečne nahor, ostražitosť i rozvaha, vedomie
a racionálnosť. Rozmýšľať znamená vystrieť sa a spájať zem s nebom.
Existovať v posteli znamená zotrvávať vo vodorovnej polohe, spať a večer
byť znovu vodorovným v metamorfóze, nad ktorú nejestvuje nič prirodzenejšie
a zároveň tajomnejšie. Stĺp znamená individualitu, posteľ znamená ponorenie
sa do všeobecného. Manželské páry, ktoré spia spolu v jednej posteli,
si navzájom vymieňajú svoje esencie, muž a žena sa navzájom prestupujú
(inkvilirujú, ako hovorí Bohme) v spoločenskom spánku a stávajú
sa čoraz podobnejšími, prípadne čoraz individuálnejšími, tak ako o tom
príše Maritain: v spájaní sa oddeliť, distinguer pour unir. Keď
sa človek v noci prebudí, nevie si ani uvedomiť rozdiel medzi sebou
a tým, s kým spí.
Nič nie je pochopiteľnejšie
ako starostlivosť, s akou človek vytvoril posteľ, to, že nad ňou postavil
záštitu, lebo dom je škrupinou postele, to, že celé tisícročie vymýšľal
pružiny, madrace, prikrýval posteľ bielym prestieradlom, to, že z čistého
husieho peria urobil podušku, perinu, prikrývku; a nie je nič pochopiteľnejšie
ako kult, s akým sa posteľná bielizeň perie, škrobí a hladí, ako ráno
vykladá do okna, aby na ňu svietilo slnko, aby ju prefúkal vietor. Svet
je rupa-loka ako vravia Hindovia, miesto kde sú veci. Ale keď človek
vstúpi do domu, hneď vie, v akom vzťahu sú jeho obyvatelia k zlatému
veku. Väčšina domov a bytov je taká, že sa tam nedá ani sadnúť, niet
tam jediného útulného miesta, je v nich módnosť, honosnosť, hygiena
- iba útulnosť chýba. Posteľ sa stratila, ostalo len ležovisko, nedá
sa tam stráviť svadobná noc, nedá sa v ňom rodiť ani umierať. Zo spánku
sa stal len biologický akt. Žijeme bez intimity, byt je nocľaháreň,
zdržiavať sa doma sa považuje za sentimentalizmus. Sme kajutové bytosti,
cestujeme, ale nikto nevie kam; vlastne to nie je cestovanie, ale iba
preprava. Spávame na ulici a rolety na oknách sťahujeme istotne už iba
z falošnej prudérnosti.
Preložil Alexej
Zivák
Béla Hamvas (1897
- 1968) - prešovský rodák, jeden z najvýznamnejších maďarských esejistov
20. storočia, osobnosť, ktorej sa dostalo zaslúženého uznania až niekoľko
rokov po smrti. Detstvo a mladosť strávil v Bratislave, kde jeho otec
pôsobil ako učiteľ na lýceu; vyštudoval maďarskú a nemeckú filológiu,
zároveň aj filozofiu - po získaní diplomu sa stal novinárom, keďže však
táto profesia nevyhovovala jeho temperamentu, našiel si miesto v Ústrednej
knižnici v Budapešti, kde pracoval až do roku 1948; prvým a posledným
dielom publikovaným za života autora bol zväzok esejí nazvaný Neviditeľná
história (1943); po tvrdých útokoch straníckej tlače, po kritike Gyorgya
Lukácsa po roku 1948 sa Hamvas zamestnal ako záhradník, neskôr pracoval
ako skladník na stavbe elektrárne v Inote. V tomto období napísal vyše
tisícstranový román Karneval, usporiadal aj niekoľko zbierok esejí (o.
i. Silentium, Tajný protokol, Unicornis a i.). Zomrel v novembri 1968
a jeho dielo muselo čakať na svojich objaviteľov až do polovice osemdesiatych
rokov 20. storočia.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
András Wahorn
Obsah
čísla:
Emil M. Cioran
Nebyť už človekom
s. 3
Karol Strmeň
Básne
s. 5
Ivan Kadlečík
Maximy
s. 10
Béla Hamvas
Posteľ
s. 11
Rozhovor s Péterom Esterházym
s. 15
Péter Esterházy
Kam sa dostaneme
s. 29
Rozhovor s Gyorgyom Spiróm
s. 33
Gyorgy Spiró
Potopa
s. 41
Gergely Angyalosi
Vízia apokalypsy a postmoderná maďarská próza
s. 48
Zo súčasnej srbskej poézie
(A. Debeljak, A. Ihan, J. Potokar)
s. 59
Jaroslav Supek
Komunikácia
s. 71
Radoslav Matejov
Básne
s. 84
Rozhovor s Trumanom Capotem
s. 89
Truman Capote
Autoportrét
s. 112
Básnici Ameriky
Bill Shields
s. 125
Josef Jedlička
Poezie Ivana Diviše jako osobní riziko
s. 131
Ivan Diviš
Věž
s. 151
Josip Osti
Narcis
s. 157
Pocta Jiřímu Kolářovi
(P. Král, J. Vladislav, J. Koblasa, J. Škvorecký, I. Diviš)
s. 163
Ivan Diviš
Kosmos
s. 171
RECANZIE - POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Juraj Špitzer: Nechcel som byť žid
s. 174
Časopisecký monitor
s. 174
36 x podľa Prousta
Dušan Mitana
s. 177
Pelerína
David Albahari: Príbeh
|
