|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1998, číslo 3-4 Človek, ktorý starne, vyšiel von do letnej noci. Bol v Alpách, pod vysokou horou, pod obrovským zhmotnením ticha. Začul jemné štebotanie. Bolo pomerne vzdialené, ale bol to jediný zvuk v tom horskom tichu. Bolo sotva postrehnuteľné, ako keby to čvrlikal kolibrík. Popritom znelo vystrašene. V duchu povedal tomu okrídlenému tvorovi: príď, vezmem si ťa do dlaní, rozohrejem mráz, ktorý ťa trasie, zaženiem strach, ktorý ťa premkýna. Zároveň zbadal, že to, čo je také vyplašené, čo sa trepoce v mraze, je jeho vlastné srdce. Že vtáčí hlas preniká cezeň a struna strachu je skrytá medzi jeho rebrami. Keď sa vrátil do lôžka, ešte dlho pozoroval skoro nerozpoznateľné svetelné lúče, ktoré žiarili do jeho noci, presvecovali jeho zamrznuté okno. Videl, že niet človeka, na ktorého by sa mohol obrátiť, no predsa dúfal, že postačí len počkať na rozodnenie a to mu prinesie úľavu. Vtáci sa ráno prebúdzajú s výkrikom údivu, že sú na svete. Človek sa prebúdza s pocitom, že je zachránený pred svojou nočnou morou, no mora sa ho zmocní skôr, než otvorí oči. Aj strach z nového dňa už ženie jeho srdce, aby bilo nerovnomerne. Strach nejestvuje. Strach je zlý človek, vraví sa v týchto končinách. A je v týchto končinách veľa zlých ľudí? Takých, čo kladú nástrahy životu, takých, čo ti nedožičia žiť, a takých, čo sa nestarajú, či žiješ a ako žiješ? Takých, čo sa chcú zamiešať do tvojho spôsobu dýchania, chôdze, myslenia, do tvojho pulzu? Takých, ktorí ťa potichu sledujú, keď sa osamotený vraciaš do postele, takých, čo rátajú tvoje kroky, kontrolujú, či sa netackáš, škodoradostne si zapisujú vyrieknuté slová, pridávajú im iný význam, aký majú, tvojim slovám, aj tým, ktoré si napísal a uverejnil. Počúvajú, keď sa miluješ, nahrávajú zrýchlený dych tej, s ktorou si v posteli, hromadia tie dýchania, tie šumy vyzliekania, zvuky postele, uskladňujú ich v špeciálne pre tento účel postavených budovách, kde nemáš prístup, lebo tí, čo naháňajú strach, sú zvláštna sorta ľudí: sú bezprávni. Sú prenasledovatelia zlí? Podistým ani nie sú. Podistým iba vykonávajú svoju prácu, nariadenú tými, o ktorých tiež neverím, že by si tak počínali zo zloby. Podistým sú pátrači bývalí prenasledovaní. Popritom je známe, že každý prenasledovateľ má svojho prenasledovateľa, ktorý sleduje stupeň jeho prenasledovateľskej horlivosti, jeho spoľahlivosť, vynachádzavosť – a samozrejme aj jeho dýchanie, zvuky jeho postele a zvuky v jeho posteli. Prenasledovateľ prenasledovateľa má ešte vyššieho prenasledovateľa, ktorý je však už v istom postavení a má zo svojho postavenia prehľad o väčšom počte rozsievačov strachu. Dotyčný sa môže kedykoľvek zastarať do práce svojich sliedičov, vziať im stopy, ktoré objavili, prikázať im, aby sa vrátili z preskúmaných končín, kam zašli vo svojej horlivosti. Môže ich odmeniť alebo pokarhať, prípadne im prideliť nový predmet sledovania. Predmet môže byť tvoj, môj, jeho. Zámerom všetkých prenasledovateľov je vzbudzovať v nás strach. Ak sa im to podarí, vyhrali. Ich zariadenia majú veľký dosah. Môžu sa nimi vmiešať do našich najskrytejších plánov, zničiť naše tiché nádeje, pristihovať nás pri tých najbanálnejších činnostiach, ktoré majú pre ich ciele špeciálny význam. Neukazujú sa nám, nedychčia okolo nás, ťažko ich zbadať v priestore, kde dýchame. Len občas, keď je ich hra už dostatočne obohratá, nechajú nám nejaké to znamenie, nejakú odhodenú vec medzi našimi vecami, posunú našu vec tak, ako ju my nikdy neposúvame. Tak nám dajú najavo, že naše veci nie sú naše, že vo svojom priestore nie sme vo svojom priestore. Ich najvyšším cieľom je podstrčiť nám myšlienku, že my nie sme my, že ja nie som ja. Že číslo môjho osobného preukazu nie je moje, že ide o podvod, ktorý som sám zavinil. Sám si teda môžem za stratu svojej identity. Človek bez vlastnej identity však nestojí ani za deravý groš: možno ho zatvoriť, alebo ho vydať napospas šikovnému konaniu psychiatrov. V obidvoch prípadoch je návrat problematický. Väzenie znamená aspoň väčšiu možnosť, že človek sa vráti nepoškodený. Vráti sa osobnosť, ktorá nepozná strach. Zopár takých poznám. Vrátili sa silnejší, ako boli predtým. Ich myseľ je jasná, ich duša očistená. Keď ich postavili k väzenskému múru, vystavili vyhrážkam a intrigám, obklopili ich vrahmi a kriminálnikmi, mali k dispozícii len svoj holý život. Nebáli sa oň, smrť ich nestrašila. Pred takými múrmi sa každá hrozba a zastrašovanie zastaví. Dosiahli to, že tí, ktorí ich mučili, si ich začali vážiť. Keď teraz rozprávajú o svojich basách, ich príbehy sú korenené čiernym humorom. Takto sa smeje ten, kto nemá už čo stratiť a nemožno ho už ponižovať, ale poníženým je ten, kto v určitej chvíli ponižuje ponižujúceho. Postaví ho na jeho pravé miesto. Na miesto popolavého zamestnanca strachu. Konfrontuje ho so sebou samým. A mučiteľ si začne vážiť svoju obeť. Holý život, o ktorý sa nebojíme, ktorého hodnotu však predsa len poznáme, postavený ako nôž, je obrana, pred ktorou prenasledovatelia, rozsievači strachu, rezignujú. Nemyslím tým však heroizmus. Môj hrdina je do hrdinstva prinútený, pretože všetky iné cesty sú zarúbané, nemôže zničiť to, čo sa od neho žiada – svoju osobnosť. Vylučovať pot strachu. Je to sila ducha, ktorý precitol, všetko vyrátal a spočítal. A pochopil bútľavinu zastrašovania, bútľavinu, v ktorej sa skrýva prázdne nič, lož, otroctvo. Uvidel aj svoj nezmyselný zástoj v ničení. Sliediči sa usadia vo všetkých ustanovizniach. Najradšej na nejakom nie príliš viditeľnom mieste. Najradšej zostávajú aj oni sami nespozorovaní. Neznámi. Nemajú žiadne zvláštne znamenia. S tvárou, ktorú si len ťažko zapamätať: uvidíš ju a hneď na ňu zabudneš. Zbierajú údaje a odovzdávajú ich – komu? Kam? Do banky údajov? Akýmsi mozgom, ktoré všetko zabúdajú? V pyramídovej spoločenskej stavbe, vymyslenej v dávnej Byzancii, vraví história, špiceľ špicľoval špicľa. Dedičom Byzancie bolo cárske Rusko, dedičom cárskeho Ruska boľševické Rusko, ktoré byzantínsky systém hrôzovlády a osobnej neistoty do detailov zdokonalilo. Tam sa učili všetci významnejší vodcovia, ktorí dovčera s dvojakou tvárou a bezhraničnou prefíkanosťou lovili milióny do sietí strachu. Prebúdzali v nich nádeje, aby s nimi mohli ľubovoľne narábať. Veď tam, kde je nádej, sú aj obavy o nádej. Preto je táto krajina taká beznádejná, taká spustošená, taká cynická. Podzemná prenasledovateľská organizácia zavetrila každú čistinku nádeje a zničila ju. Akoby ľudská nádej bola hmota, ktorou sa živia rozsievači strachu. Alebo ešte presnejšie, ľudskú nádej vo svojich holých miestnostiach obskúrni majstri prerábali na strach. Preto bol lov taký rozsiahly, prenasledovanie také skryté, lebo nádej je osobná láska, ktorá sa tají, o ktorej sa ťažko hovorí a ťažko ju odhaliť. Ak chcú dúfajúceho stlačiť, zmocnia sa jeho nádeje. Potom zmučia a dochrámu tú nádej, až kým človek, ktorý dúfa, nepovolí. Zrúti sa sám do seba, stratí zverák, ktorého sa držal. Teraz je použiteľný, ak ho chcú použiť. Ak nie, nestojí už za nič, veď prežil šok strachu a pre každý prípad je forma jeho strachu zaznamenaná v nekonečných archívoch šialenstva: ak by sa ešte niekedy pozbieral, ak by sa odvážil vzdorovať, myslieť inak, odvolávať sa na látku, ktorá sa volá duša. Chvíľa, v ktorej sa jeho duša zlomila, je v rukách rozsievačov strachu. Je použiteľná vždy a všetkými spôsobmi. Preto je v tejto krajine toľko samovrážd, toľko zničených ľudí, toľko rozpadnutých priateľstiev, toľko tichej, tlmenej nenávisti, vyjadrenej voči seberovným, postihnutým, ktorí tiež nenávidia, veď dôsledkom zastrašovania je zánik lásky a strata ľudského pochopenia. Preto je toľko škodoradosti, veď škodoradosť je vlastná tým, ktorí sami utrpeli škodu ponižujúcim spôsobom a sú dehumanizovaní, deformovaní, žičia ju aj iným. Je toľko neznášanlivosti – veď je to tak, akoby každý ignoroval každého. Akoby o ňom všetko vedel. Najmä o jeho zlých stránkach, prisudzujúc mu vlastné necnosti. Pripisuje mu pach svojho strachu. Nikto sa s nikým neznáša. Ponížení sa chcú ponižovať navzájom. Zámerom rozsievačov strachu je roztrhnúť medziľudské zväzky, ľudskú súdržnosť, preto zosmiešňujú všetky „zastarané hodnoty“, ktoré dlhé roky chránili ľudské spoločenstvá, aby sa nerozpadli. Ich zámerom je rozbíjať, odlúčiť a ničiť. Vytvoriť človeka na svoj obraz, ktorý je poskladaný z popierania, skrivený obraz, ktorý vyjadruje výsmech, výsmech a cynizmus. Obraz, ktorý hovorí o ničotnosti jednotlivca, podmaneného a pozbaveného identity. Takého, ktorý páchne strachom. Keď sa stretne skupina ľudí, ktorá sa chce vzoprieť špicľovaniu, izolujú ju. Začnú o nej rozširovať vymyslené klebety. Našepkávajú jednotlivcom zo skupiny nepekné veci o iných jej členoch. Rozsievajú pochybnosti. Sú mimoriadne vynachádzaví a perverzní. Prekrúcajú pravdu, tak aby sa nedala odlíšiť od lži. Napokon skupinu zničia a tento ich skutok je len smiech hyen. A predsa smiech hyen s tvárou spravodlivého, s ústami, z ktorých hrmia vysoké morálne frázy, veď vedia používať veľký počet slov, obracať ich a prevracať, fúkať na dušu, dušu kántriť. Ustavične vymýšľajú nové slová. Takýmto spôsobom odďaľujú svoj jazyk od jazyka svojej krajiny. Svojím jazykom vytvárajú krajinu, vlastný okruh, vlastných zasvätencov. Kto tento jazyk nevie používať (i keď to nie je jazyk, ale len zvláštna zmes slov, ktoré plávu na hladine a zakrývajú pohľad do hĺbok), je biela vrana. Občas sa verejne zrušia. Odhalia. Priznajú nejakú „objektívnu“ vinu. Penzionujú najvyššieho sliediča. No zjavia sa znovu. Pod iným menom. Skrytí. Ilegálni v krajine, ktorej vládnu. Začnú sa inak obliekať. Správajú sa inak ako predtým. Používajú iné cesty. Iné pasce. Ale zámer je taký istý: rozsievať strach. Strach, s ktorým sme sa prekvílili na svet, sme nezahnali svojím prvým krikom. Ani tými, ktoré nám neskôr vykĺzli z hrdla v spánku či bdení. Nezahnali sme ho smiechom ani bujarosťou. Občas sa zastavujeme a v intenzívne osamotenej chvíli nevieme, kde sme a kto sme. Uvedomujeme si svoje telo, ktoré je zrazu cudzie, vysotené do tejto chvíle z infinitezimálnych výpočtov, ktoré nebudeme nikdy ovládať, ktorým nebudeme nikdy rozumieť. A bez svojich minulých skutkov sa ocitáme v čírej prítomnosti. Bez jediného lúča, ktorý by osvetľoval budúcnosť. A sme v určitom bode, ktorý sa podobá na ten pred naším narodením. A naše vedomie má strach z vlastného uvedomenia. A predstava seba samého, oddeleného od sveta i od seba, to je trýzeň a bremeno. Existuje strach pred našou osamotenosťou, pred strachom, ktorý nás občas zachváti v tichej prázdnote sveta. Strach, ktorý je časťou nás samých, časťou nášho žitia a bytia. Strach z uplývania a predbiehania. Ktorý vyrastá z nás a zároveň nás chráni, ktorý nám šepká slová, bez ktorých by bolo naše putovanie farboslepé. Strach, kvôli ktorému píšeme básne, maľujeme obrazy, zachytávame krajinu, čo nám vteká do očí. Kvôli strachu, s ktorým sme prikvitli na tento svet, sme takí, akí sme. Na mnohých počínanie rozsievačov strachu vôbec nezabralo. Bolo však nespravodlivé voči bytostiam, ktoré sa narodili v týchto končinách slobodné, ale už so zárodkom plodného strachu, už vo vzťahoch medzi nami, nami, ktorých spája neradostný osud ľudského bytia. V zraniteľnosti sveta a v zraniteľnosti nášho bytia je nádej, že svet sa už nevydá tým smerom, kde by znovu podľahol sivým bytostiam, čo sa živia sviatosťou ľudského strachu a nádeje. Sviatosťou, ktorá by mala zostať posvätná – od Adama až po posledného človeka. Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|