|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 2000, číslo 1-2 I. Je zhruba
deväť hodín večer: čas smrti môjho otca. V ten istý deň, keď otec zomrel, som našiel tie tri zväzky na jeho písacom stole, vedľa lampy (bola zapálená, v prázdnej izbe, akoby otec nezostal tam, v Neuropsychiatrickej, ale len na chvíľu vyšiel z izby, a hneď sa vráti), a to pod treťou či štvrtou knihou Churchillových Pamätí. Bolo v tom čosi ohavné, akoby Churchill na Montaigneovi materializoval nadvládu spomienok a moci nad človekom, ktorý sa pokúšal odmietať akúkoľvek moc, nielen tú nad inými ľuďmi, a tiež nie len tú nad zvieratmi, ale aj tú, hoci akú-takú, ale predsa len moc nad samým sebou, a práve keď sa pokúšal oddávať svojej zlej pamäti: slabá pamäť to je slabá moc. Messire Michel, seigneur de Monataigne, chevalier de l’Ordre du Roi et gentilhomme ordinaire de sa chambre, sa sťažoval, že „nejestvuje už nijaká pamäť, ktorá by bola tak obludne slabá“ (si monstruesse en defaillance) tak ako tá jeho (to v eseji O klamároch), a nepochybujem, že kvôli tej obludne mizernej pamäti trpel, lebo ona v ňom uchovávala predstavu obludnosti človeka, ktorý ustavične uniká sám sebe; ale tak isto nepochabujem, že tento človek, ktorý citoval Terencia (z Eunucha): Plenus rimarum sum, aby opísal sám seba ako niekoho, kto je celý prederavený, že on bol človekom slabej pamäti do takej miery, do akej nebol človekom moci, alebo do akej bol človekom odlišnosti a rôznorodosti. Odmietanie moci a odmietanie pamäti. Cituje Senecu: „Len si pomysli, aká veľká vec je byť vždy tým istým človekom“, ale jeho nepamäť je vlastne štiepením tohoto vždy rovnakého človeka, rozbíjaním vždy rovnakého, je to jeho veľké rozjarenie: „Sme stvorení z kúskov, a to zostavených tak neforemne a rôznorodo, že každá čiastka v každej chvíli hrá na vlastnú päsť. A jestvuje rovnako veľký rozdiel medzi nami samými ako medzi nami a inými“ (Et se trouve autant de difference de nous a nous mesmes, que de nous a autruy, – v stati O nestálosti našich skutkov, v prvej knihe Esejí, vytlačenej r. 1580). Ale čo potom hľadal Montaigne na písacom stole môjho otca, veď on nielenže nebol oným človekom „z kúskov poskladaných bez ladu a skladu“, ale bol človekom, ktorý vyzeral ako „vytesaný z jedného kusa“, ako Sokrates alebo jeho ideál, ako z modlitby k Panovi a ostatným bohom: dovoľte mi, nech som „krásny znútra, aby sa môj vonkajšok zhodoval s mojimi vnútornými zvláštnosťami“ (v Platónovom dialógu Faidros čiže o kráse), a ktorý bol ako „jedna z tých dávnych plastických figúr (...) vymodelovaných naskrze z jedného kusa“, „klasické umelecké dielo, ktoré samo seba pozdvihlo na túto úroveň“, lebo Sokratove cnosti majú „formu určitého samostatného rozhodnutia“. V týchto slovách (Hegel, Dejiny filozofie II), už keď som ich čítal prvý raz, som spoznal svojho otca: naozaj bol „formou určitého samostatného rozhodnutia“ (nie zvyku alebo akejsi prirodzenosti či povinnosti), – nikdy som nestretol človeka nezvratnejšie samého sebou, človeka trvácnejšieho, nikdy som nestretol človeka „klasickejšieho“ alebo presnejšie vyformovanejšieho: „plastická figúra“, ale taká, čo sa pohybuje, čistá forma, absolútna forma. Bál som sa tohto človeka dokonalej formy, nevedel som, čoho sa bojím, ale teraz viem: bál som sa samoty, ktorá ho nikdy neopúšťala, ani na jeden jediný okamih, samoty toho, čo je uzavreté do seba, čo nehrá, čo je dokonale vytvarované, – trvanlivé, ale nedotknuteľné: veľký pán – veľká osamelosť.
II. Smrť ho neurobila osamelejším, ale ani dokonalejším: môj otec, ešte živý, vystretý vo svojom kresle ako na kráľovskom tróne, Maiestas domini, keď čakal, kým prehovorím (lebo ja som pred neho predstupoval, len keď som musel niečo povedať: môj otec, ktorý mlčí, to je prinútenie k reči?) – bol rovnaký ako v smrti: nemusel čakať na smrť, aby sa stal dokonaným alebo dokonalým dielom, t.j. dielom bez chyby: otec bezo mňa, alebo otec ako táto dokonalosť bez chyby, chladná dokonalosť, ako ruky môjho otca, vtedy, na konci, – práve keď som zvolal, tam, uprostred Neuropsychiatrickej: „Otec môj, hriech na nás zabudol, láska nás opustila“, alebo to tak nebolo, možno sa mi to len snívalo, zahľadel som sa na jeho dokonale vymodelovaný profil, ožiarený svetlom podvečerného slnka (chladného podvečerného slnka), možno som len povedal: „Teraz ho nesiete; prečo ho už raz neodnesiete odtiaľto? Čo z toho máte? Kto to potrebuje?“ – Kto to potrebuje: bol na smrteľnej posteli, naozaj „klasické umelecké dielo“, v naliehavom súlade jednotlivých súčastí tváre, úst, nosa, očí, mierne sklonených, aj keď trocha vpadnutých, bez kŕča okolo úst, bol natoľko vyrovnaný, že mi pripomenul (ale to až neskôr, v mojej spomienke, keď som sa vrátil domov) Pascalovu posmrtnú masku (aj keď toto bol predsa starec), a to tak ako keby ho našiel, či presnejšie povedané pristihol Pascal, ktorého môj otec pred smrťou sotva vídaval (spomínal Montaignea, Pascala nikdy): po jeho smrti som našiel dva zväzky zo štrnásťzväzkového Pascalovho súborného diela, vo vydaní Hachette, dvanásty a štrnásty, Myšlienky, v Brunschvicgovej redakcii, neviem, kde sa stratil trinásty: boli na najnižšej poličke knižnice, za otcovou stoličkou, a to v druhom rade, v prachu, medzi viac–menej bezvýznamnými knihami, keď som ich otvoril, prekvapil ma pach plesne a zatuchliny (že by aj Descartes takto schovával Pascala vzadu, v druhom rade, medzi bezvýznamnými vecami?). Evidentne v jeho živote plnom sebaovládania Pascal bol kdesi v tme, za jeho chrbtom, povedal by som, niekde bokom, ale trpezlivý, to je ono, lebo Pascal je trpezlivý ako smrť, Pascal vie, že prichádza jeho čas, určite, – aj keď v zmierenosti Pascalovej posmrtnej masky nie je môj Pascal, ale je to Pascal Mémorialu, ten s pauzami, s bielymi miestami, s hrozbou priepasti, ktorá sa každú chvíľu môže otvoriť, medzi riadkami, nie: medzi slovami, v tom istom riadku, – lebo tá zmierenosť je niečo ako plod „geometrickej meditácie“, a na jej slávu (bez Mémorialu, bez Ježiša? – Pozri: Georges Buraud, Les masques, Club des éditeurs, Paris, 1951; neviem, kto mi dal tú knihu, nevidím tvár toho človeka, vidím len jeho ruku, podľa tej ruky viem, že aj ten človek je mŕtvy: čoraz viac je mŕtvych okolo mňa), – potom by tá zmierenosť Pascalovej mŕtvej tváre bola čosi ako zmierenosť tváre môjho mŕtveho otca na počesť jeho neomylnej logickosti, akejsi vnútornej „logiky“, z druhej strany akéhokoľvek prekvapenia, z druhej strany sveta. Lebo nutnosť existuje len v logike; v logike niet prekvapení (Wittgenstein, Tractatus; keď mi zomierala matka, čítal som Tractatus na nemocničnej chodbe, na lavičke pri dverách jej izby: skúsenosť nepotvrdzuje, ani nevyvracia logiku, „dlhoročná bolestná skúsenosť lásky“, – Rilke, Deviata duinská elégia, – a predsa, na stránkach môjho Tractatu je ešte matné svetlo nemocničnej chodby: v diaľke strom bez lístia a dážď). Vo svete nejestvuje nutnosť: tvár môjho otca, v Neuropsychiatrickej, je tvárou mimo sveta, mimosvetská tvár, absolútna forma ako absolútny predpoklad, a predvídavosť každého detailu, každého skutku, a v tomto zmysle aj absolútne jedinečné alebo dokonalé, v triumfe systému (alebo rozumu), tvár bytosti, ktorá zostáva nedotknuteľná, aj keď na ňu položíš ruku, nedotknuteľná ako tento popolník predo mnou, ako strom, – onen strom pred Standom (v Terste, po otcovej smrti). Neočakával som ten strom, opieral sa oň bicykel, predné koleso toho bicykla bolo obrátené mierne doľava, už sa stmievalo, ale videl som celkom dobre, aj teraz vidím dobre to koleso, nemám to rád, neviem prečo, to koleso mierne otočené doľava, – a vidím: ešte je tam ten bicykel, opretý o strom, ponorený sám do seba (neverím, že by sa Rilke vozil na bicykli): Arbre qui peutetre / Pense audedans. / Arbre qui se domine / Se donnant lentement / La forme qui élimine / Les hasards du vent (Poemes français. – Chcel som si to kúpiť v Terste). – Nuž, opakujem: la forme qui élimine les hasards du vent, ktorá sa samovytvára, obrátená do vlastného vnútra, a tak vylučuje nebezpečenstvo vetra, ale vylučuje tak aj celý svet: nielen mňa, ale aj onen bicykel, a preto ten bicykel akoby niekto oprel k môjmu otcovi, a on (môj otec) to nevie, necíti, bicykel opretý pri mojom otcovi, to je predvečer, veľké znepokojenie vtákov (ktoré nevidím), – hľa, to je to.
III. Môj otec to všetko vylučuje, chcem povedať: môj otec vylučuje Montaignea alebo život ako „nepravidelný, neprerušený pohyb, bez pána a cieľa“, tu, kde Montaignov prípad (l’hazard) je taký silný, puisque nous vivons par hazards: žijeme tak, ako nás unáša vietor náhodnosti (le vent des accidents), alebo vietor príležitostí (le vent des occasions), ale preto Montaigne radí: odovzdať sa vetru (se laisse rouler au vent) a preto povie: „My nejdeme, nás nesú“, to, čo by môj otec nikdy nepovedal: môj otec, v dokonale pravidelnom pohybe, zasvätený určitému cieľu. Kráčal pomaly (sebaovládanie neznáša rýchlosť, – z rýchlosti sa rodia prekvapenia: moc všetko spomaľuje), ale vyzeralo to, akoby vôbec nekráčal (čo tu mal Montaigne hľadať?). – Ja som sa vliekol, si foible et si chetif, si poisant et si endormy („taký slabý, taký ničotný, ťažkopádny a ospanlivý“), pred ním alebo za ním, mával som rukami, potácal som sa, akoby som sám sebe podkladal nohu, akoby som bol sám svojou handrovou bábkou, raz mi ju dal, keď som bol chorý, ale nehovoril by som o tom (aj keď viem, že rozprávam predovšetkým o tom, o čom by som hovoiť nemal), ľudia v priechode sa obracali za mnou (alebo to len teraz snívam?), prechádzal som z jeho ľavej strany na pravú, a potom naspäť, sprava doľava, za ním, pred ním: nedarilo sa mi ísť popri ňom, držať s ním krok, predbiehal som, potom som ho čakal, potom znovu zaostával a ponáhľal sa, aby som ho dobehol, smial som sa, plakal som, alebo som sa len bál, aby som sa nezačal smiať, aby sa zo mňa nevyvalil plač, ak keby sa preto niečo malo stať, akoby on neépokračoval v chôdzi svojím kontrolovaným rytmom, nič ten rytmus nemohlo zmeniť, nič ho dokonca nemohlo zastaviť, kráčal, akoby som s ním nebol, akoby už to všetko bol len sen tohoto starca na ceste jeho návratu do detstva. Azda len raz odo mňa požadoval, aby som sa vystrel (a to veľmi tichým hlasom) a, ešte, aby som nemal sklonenú hlavu (a otvorené ústa), aby som zohýnal nohy v kolenách (to najmä), a rovnomerne ich dvíhal a spúšťal (a nie aby som ich vliekol za sebou), aby som mal lakte pri tele. Nemôžem povedať, že mi povedal aby som čítal klasikov, aby som lepšie kráčal, – neviem odkiaľ to mám, Pound nemohol zaspať, keď si čo len predstavil, na čo by sa Amrika podobala, keby viac čítala klasikov (Cantico del Sole), aj keď o tom hovoril v súvislosti so slobodou, a nie s dôstojnosťou, t.j. s dokonale metricky formovaným krokom – nie, v Poundovi nie je dôstojnosť, v Cantico del Sole opakuje nanajvýš dve-tri vety, mení len poradie slov, a to je to isté ako u ostatných, bohatstvo v chudobe, pohyb v jednom bode, stretnutie pohybu s nehybnosťou, a na spoznanie jedného v druhom, Pascal by to mal rád, alebo by tomu rozumel, v každom prípade je to možnosť Boha, to, kde je pohyb v nehybnosti, nekonečné v konečnom, to, čo je, aj keď je to nepochopiteľné, – neviem, či Pound čítal Pascala. Nie, nepamätám si, či mi povedal, aby som viac čítal klasikov (môj otec, nie Pound), ale kto čítal klasikov viac ako Monaigne, a predsa aj toho niesol vietor náhody (akoby nikdy nečítal nijakého klasika), život, rozum, reč, pohyb a sauts et a gambades (na skoky a poskoky), v ustavičnom nebezpečenstve, že sa všetko rozpadne, zatiaľ čo môj otec vedel všetko pospájať, akoby všetky bytosti, a nielen veci, neboli ničím, iba slohmi v jeho latinských básňach (ja – jedna sloha, mama – druhá, slnko alebo smrť – tretia: daktyly, daktylotrochejské slohy a jamby, anapesty), jednoducho: materiál pre jeho metrické stopy, pre jeho dlhé skandovanie, deň čo deň (zvyčajne v podvečer), za zatvorenými dverami.
IV. Deň čo deň: počúvam ho aj teraz, sexagenarius od trinástich rokov, puer aeternus: držím sa oboma rukami dvier, plecom sa opieram o rám, akoby ma niečo odtiaľto malo odniesť (dvere sa otvoria nečakane, nezadržateľne), nenávratne, búrka, oceán, nejaký živel, čo sa vyvalí z toho tichého jednotvárneho mrmlania môjho otca. Akoby som chcel ostať tu, nejako sa udržať, uprostred toho skandovania, tejto služby Zákonu (lebo môj otec bol právnik, už som to povedal? Montaigne neznášal právnikov, ani Platón, Hegel, Marx, Pascal; ani Kristus, neverím, že by Kristus mohol zniesť právnikov), t.j. služby systému a poriadku, od jednej cézury po druhú, v tejto dokonalosti zákonodarstvu alebo opakovaniu, v úplnej predvídateľnosti všetkého, v nemožnosti prekvapenia alebo náhody, čohokoľvek; v slohách, pauzách, v celom svete, zvierat aj rastlín aj ľudí, aj mňa, hľa, pritlačeného k dverám, na druhej strane, so zatajeným dychom? Bojím sa: zmiznem, stratím sa; ale akoby som to aj chcel, v šťastí, v bázni a chvení („s bázňou a trasením konajte svoje spasenie“ – list apoštola Pavla Filipským, 2, 12 – takto to uvádza Pascal, nepamätám sa už kde); vzorce tohto poriadku, tejto metrickej schémy, boli jednoduché, vedel som to aj vtedy, vo svojich trinástich rokoch: otec otec vládol pomocou nich celkom ľahko, pomocou takejto dokonale úbohej veci, vhodnej pre opakovanie: niet poriadku bez chudoby, niet systému v bohatstve. Poriadok ochudobňuje. Kto to potom môže, kto sa odváži byť bohatý? (Všetci vzývajú bohatstvo; ale myslím si, že bohatstvo nám už dávno nedôveruje.) Pauzy bolo sotva počuť medzi dvoma odstavcami, len niekedy medzi veršami, ale ak sa ten tam pre čosi iné zastavil – tak sa to predlžovalo, a ja som sa vtedy triasol; čakal som, kým sa znovu ozve, triasol som sa, a ešte žijem z vtedajšej obavy, že už nebude pokračovať, že ho nebudem počuť, že sa potom neozve ani na naše volanie: večera je už na stole, jedlo dávno vychladlo, márne ho čakáme, že príde, už viac nepríde: nespojil odstavec s odstavcom, pauza, tá nadovšetko neznáma, dokonca aj tá počuteľná pauza, tá, čo sa kládla len preto, aby spájala, – tá pauza sa, zrazu, otvorila: pripepasť, ktorú nič, ktorú nikto, dokonca ani on, nemôže premostiť. Priepasť, – nakoniec zrealizovaná zlá predtucha: že to nič, tá prázdnota medzi dvoma slovami, dvoma odstavcami, že sa to otvorí, že sa uvoľní (ničota uzatvorená medzi medzi dvoma odstavcami?), prehltne nás. (Medzi slovami, medzi odstavcami, sú obrovské hroziace prázdnoty: rozprávame, dokonca ani vo sne neprestávame rozprávať?) Ale on pokračoval, on naďalej vládol, vládol nad slovami a odstavcami, nad pauzami, tak bezpečne, že to už neboli len slová, len prízvuky, dĺžky, pauzy, – ale zároveň ani on už nebol len on, ale dokonca akoby bol tým tam, pánom bytia a slov, absolútnym pánom, lebo môže to, čo iný nemôže: meniť bytosti na slová, slová na bytosti, – akoby ten tam, za zatvorenými dverami, hlas bez tváre, už ani nemohol byť mojím otcom, byť s nami, čo len na chvíľu, kým sa spolu navečeriame (lebo, ako som už povedal: môj otec nikdy nerecitoval cez deň, ale začínal až v podvečer, na ceste k noci), nemohol sa vrátiť k nám. Čakal som v jedálni, matka stála pri stole a hľadela na jeho dvere, ktovie ako dlho. Napokon musela pristúpiť k tým dverám, zaklopať na ne, a bolo to ako keby klopala Horáciovi alebo Vergíliovi: on sa neozýval. So strachom som čakal, kým recitácia ustane a kým sa po určitej pauze (občas kratšej, občas dlhšej) znovu otvoria dvere, bezhlesne, aj keď možno iba uvidím, ako sedí pri svojom písacom stole, pred veľkou otvorenou knihou, a vo vysoko zdvihnutej ruke stíska husie brko, pravú nohu má položenú na kope kníh, veľkých, formát grand in-18 alebo formát in-16 „jésus“, neviem. Keď nebol doma, vyberal som tie najväčšie knihy, ukladal som jednu na druhú, a potom, len čo som si sadol k jeho písaciemu stolu, kládol som nohu na ne, pravú nohu, a pravú ruku, s perom, som trocha zdvihol, obrátil som sa k dverám, tam, kde sa onen ja (teraz ja ako môj syn?) mal zjaviť, otvoril som naširoko oči, pevne som zomkol ústa. Lebo to je Descartes: otvorené oči, zatvorené ústa. Neskôr, už po prvom čítaní Rozpravy, sediac pri otcovom stole, v rovnakej pozícii, som sa pokúšal vymodelovať okolo úst malý kŕč zhnusenia alebo trpkosti: bol som si istý, že je tam nejaká trpkosť, aj keď som nevedel, čo to je: niečo medzi beznádejou a vzdorom, nespochybniteľným, obrovským, slepým, medzi rozvážnosťou a bezdôvodným vzdorom, – – akási rozvážnosť slúžiaca niečomu, o čom sa ani presne nevie, čo to je: my existujeme. My myslíme. Vieme, že existujeme, – a to je to, čím by sme sa mali upkojiť? Čo robiť s tým, že vieme, že existujeme? (Čo robiť s tým, že existujeme?) Trpkosť v kútikoch úst. (Pozri Halsov portrét Descarta; toto u mňa, v Nelsonovom vydaní Discours de la méthode, Méditations métaphysiques, Traité des passions, – édition Lutetia – to zostalo po otcovi, – v každom prípade to ktosi gravíroval podľa Halsa, ale neviem kto: podobný portrét urobil L. Suydenhoeff, neviem o ňom nič, nepamätám sa, kde som to videl.) Hľadí na mňa, akoby som ho práve vyrušil pri písaní, ale márne som tam, v jeho izbe, pri jeho nohách, hľadal svoj tieň: nie je tam veru ani môj tieň, to je ono, som len pauza vo vete–myšlienke môjho otca, ale on zdolá aj túto pauzu, vráti sa k svojmu písaniu, potrebuje na to len celkom málo (až nepochopiteľne málo): obrátiť hlavu od pravého pleca k ľavému, a to je sotva štvrť kruhu, – tú nohu môže nechať tam, na knihách, – dovedie predsa svoju vetu do konca, tá veta sa uzavrie, uzavrie kruh, – Arbre qui se domine, – kruh, nikto tomu nemôže zabrániť, a to je to, čoho sa obávam (čoho som sa už v tom čase bál?). Alebo, možno, keď sa prudko dokorán a v úplnom tichu otvoria dvere, nebude za svojím stolom, ale sa zjaví vo dverách, ale teraz to nude nejaký iný človek, nie môj otec. Bude to človek, ktorý sa len podobá na môjho otca (alebo vravím: len či sa môj otec podobal na môjho otca?), človek, ktorý sa prestrojil za môjho otca, potom si o chvíľku matka a ja sadneme za jedálenský stôl s tým strašným cudzím človekom, aby sme sa naobedovali, totiž, s ním, s vrahom môjho otca. Moja hlava bola zrazu ťažká, ovísala nad tanierom, ale tanier bol niekde veľmi ďaleko aj s mojou ľavou a pravou rukou, ale nesmel som si vziať vidličku alebo nôž, dokonca sa s nimi ani nehrať; sotva som sa, ako vždy, udržal, aby som neobracal vidličku v ruke, medzi prstami, alebo aby som neprešiel bruškom prsta po ostrí noža. Nesmel som sa ani pozrieť na toho človeka, čo tu sedel namiesto môjho otca (takže ma otec už dávno opustil?), a my sme nič neurobili, dokonca sme ani nevolali o pomoc, ba ani sme neprerušili obed: večerali sme spolu s ním. Pozeral som sa, ako mu matka naberá na tanier, opatrne a pomaly, akoby to bol naozaj môj otec. Keď prišiel rad na mňa, aby mi nabrala polievku, bál som sa (aj toto ako vždy?), že sa pomylím: že zdvihnem svoj tanier a podám ho matke, – táto úslužnosť, táto ústretovosť, to sa nepatrí, to sa nerobí. A potom som sa bál, aby som lyžicou polievku nezhŕňal k sebe (čo sa nepatrí), ale od seba (čo sa patrí), s lakťom pritlačeným k telu. A obával som sa, že keď začnem ruku s lyžicou dvíhať k ústam, neotvorím ústa v pravý čas, že sa moja hlava nenakloní k ruke, ale že bude postupovať proti mojej vôli, že ostanem vystretý, mlčiaci, že nezaplačem: môj otec nejestvuje, jestvuje latinčina. Nikto dokonca neodnesie z nášho stola otcov tanier, niet zabudnutia pre tento tanier: je na ňom krížom preložený nôž a vidlička, môj otec ich presne takto nechal, predtým než padol tu, pri obede: kríž z noža a vidličky, pre môjho otca, ale vytvorený jeho vlastnými rukami (on sám pre seba samého), – ako to mohol, počas umierania, ako mohol toto: zložiť, prekrížiť nôž a vidličku (a to ešte zúbkami dole: nedovoľoval mi nechávať vidličku zúbkami hore), akoby to ani nebola smrť, s nami, pri našom stole, akoby dokonca ani neexistovala smrť, akoby bola iba cézura medzi dvoma slohami: kým môj otec umieral, ústa sa mu pohybovali, ale nevydávali zvuk, – alebo to skandoval (chudák môj tatko), ba teraz by som mohol tvrdiť dokonca aj to: že je mŕtvejší než mŕtva latinčina?
V. „Čo si povedal?“ sklonil som sa nad neho. Držal som ho za ruku, odchádzal (a mne zanechával tú ruku, ktorú už viac nepotreboval?), načúval som (naozaj bolo ticho), akoby som čakal, že znovu prehovorí, akoby aj teraz toto bola znovu len pauza vo vete (smrť ako pauza vo vete?), v akomsi jeho rozprávaní, ktoré pokračuje, aj keď ho nepočujem, alebo akoby možno znovu skandoval. Pery sa mu triasli čoraz rýchlejšie: cezúry sa skracovali, akoby ničota už naozaj odmietala byť uzavretá v cezúre, medzi dvoma slohami, akoby odmietala byť otcovým sluhom, beznádejne krotkým zvieraťom, aby otec mohol pokračovať v tejto práci donekonečna (aby sa teda zúčastňoval na tejto nekonečnosti?): aby mohol všetky tie slohy, zdôraznené i nezdôraznené, ako všetky možné bytosti a všetky možné veci, rozpájajúc spájať a spájajúc rozpájať. Pokúšal sa teda, najprv v mojich rukách, a potom aj tam, v tej obrovskej chladnej izbe, do ktorej sme ho odniesli medzi ostatných umierajúcich (keď ho v nemocničnej chodbe zdvihli na stoličku s kolesami, položil som mu jeho Lock na hlavu, – ak som už o tom hovoril, Lock & Hatters, St. James’Street – ešte mám ten klobúk môjho mŕtveho otca), – pokúšal sa, až celkom do svojho definitívneho konca, zadržať ničotu v hraniciach cézury, v okruhu metrickej stopy. Koho slová hovoril, keď som postrkával tú stoličku s kolieskami, a potom, na smrteľnej posteli, to neviem, a je to, akoby som nevedel, kým bol vtedy on: Vergilius alebo Quintus Horatius, neviem, kto zomrel, keď zomrel môj otec, neviem, kto to bol, totiž predtým, než sa mu prestali chvieť pery (napokon, bolo to už len sotva badateľné chvenie). Zmizla prázdnota medzi dvoma slovami, dvoma odstavcami, itus et reditus, príliv a odliv, more (Pascal to ukázal graficky, akoby počúval more alebo nejaké veľké srdce, hore aj dole, odchod a návrat, alebo ako by sa pokúšal vidieť Slnko, ako sa pohybuje – Myšlienky, 355, podľa Brunschsvicga): zmizla reč, potom už prišla noc, a ani som si nevšimol, kedy sa to stalo: nehybné pery alebo vyslobodenie, nakoniec vyslobodenie ničoty od cézury. Bola to smrť v tichu, v úplnej opustenosti, ďaleko od jeho písacieho stola, od lampy na stole (nechal som ju tam zapálenú – v tejto izbe už nie je nikto, a tá lampa predsa len horí – kto tú lampu zhasne?), ďaleko od Montaignea, od Code civil, od čajovej šálky: tá šálka je rozbitá, ja som ju rozbil, keď som stál pred otcom (on sadel, znova, za svojím písacím stolom), zahľadený na tú šálku, z ktorej stúpal dym, zahľadený na čínsku krajinku v hmle, jazero a na ňom čln, ľavý strom a pravý strom, – nad jazerom vtáci, ale akoby sa už blížila búrka: so strachom som držal tú šálku (akoby som vošiel do latinského sna svojho otca, akoby som vošiel do jeho umierania), bál som sa, aby sa čaj neprelial cez okraje šálky (búrka, blížila sa búrka), na malý porcelánový tanier, alebo aby mi šálka nevypadla z ruky. Keď mi šálka vypadla z ruky, na jeho stôl, možno prestal okamžite skandovať, alebo tentoraz ani nehovoril verše, neviem; ale vidím, ako drží kus šálky a pozoruje ho, dokonca ho začína prevracať v ruke, akoby ho chcel vidieť z každej strany, ustavične mlčky, ale akoby, predsa len, nevidel tento kus rozbitej šálky, ale to, čo je neopraviteľné, čo je navždy. To je navždy, prvý raz v mojom živote navždy, prvý raz smrť v mojom živote: keď som sa neskôr pozeral na otca, už mŕtveho, videl som tú šálku. Akoby bola všetkým, čo poznám a čo mám, všetkým, čo je moje, celým mojím svetom, táto rozbitá šálka s niekoľkými čajovými lístkami, v čínskej krajinke, a otec a ja v tej čajovej šálke, všetky moje spovede, v hmle, pred smrťou. Len tá rozbitá šálka a ruka môjho otca, a v ruke, medzi palcom a ukazovákom, ten kus, myslím si, že to bola spodná časť toho stromu, nízkeho, s košatou korunou. Nakláňal som sa potom, z druhej strany stola, nad otcovu ruku, a pozeral som sa, ba neskôr som aj hľadal medzi črepmi druhú časť toho stromu, tej koruny (s množstvom lístia, ak sa nemýlim), ale nenašiel som ho: striedavo som ten či onen črep modro maľovaného porcelánu prikladal k tomu kusu v otcovej ruke (otec znovu nemal tvár: bol len tou rukou s dvoma vystretými prstami a s tým kusom porcelánu), ale ani jeden z tých črepov nezodpovedal tomu kusu, aby sa to mohlo poskladať, spojiť (aby som to poskladal, spojil ja?). Ležal som takmer na stole, vedľa otca: bola to nádej, aj zúfalstvo, za svetla, za dňa, alebo už za tmy, so zohnutými kolenami, s bolesťou v nohách, v čoraz hlbšej noci, veru, to je to: zabudnutý obraz celku, alebo Montaigne: kto nemá obraz celku v hlave, nemôže pospájať ani jednotlivé časti („Nemožno poskladať kúsky tomu, kto nemá predstavu o celku v hlave,“ – O nestálosti našich skutkov; tak isto Pascal, Myšlienky, 72), my sme časti, ktoré sa nikdy nespoja do celku, časti, ktoré hrajú každá za seba (Nous sommes tous de lopins et d’une contexture si informe et diverse, que chaque piece, chaque momant faict son jeu): son jeu, son jeu, vietor zosilnieva, le vent des hazards, des accidents, des iccasions; ce mauvais vent: cette mauvaisch venggg (od: ce mauvais vent, Pound, Canto LXXVI), chcel som Rilkeho, básne vo francúzštine, – už som to povedal? – no kúpil som Pounda v Terste, v Cooperativa degli Servi, v ulici San Michele; tak sa volá aj cintorín v benátskej lagúne, kde je pochovaný Pound, po veľkom prílive nie hlbšie než jeden meter (často na to myslím: plytko pochovaný Pound), Pounda nemožno chcieť, on je osud, Dante bez pamäti.
VI. Iba môj otec vzdoroval, iba môj otec sa držal. Pred jeho koncom som ho našiel skloneného nad elektrickým vyhrievačom, s vystretými rukami, na tvári som mu zazrel slzu (pod ľavým okom), prvý raz slzu, zľakol som sa, že sa pokúsi vstať, aby sme si podali ruky, do posledného dňa vstával, aby mi podal ruku, keď som prišiel navštíviť jeho a matku: my sme páni, ale neoslovoval ma pane; v Port Royall sa všetci navzájom oslovovali pane, aj keď prežili celý život pod tou istou strechou; z tohto si strieľal Flaubert: napísal Saint–Beuvovi, že je to neľudské a že by radšej žil medzi svojimi Barbarmi v Kartágu než v Port–Royall (ale Renan neskôr v Spomienkach tvrdil, že Flaubert „nemal ani predstavu, čo je to duchovná prirodzenosť“, – môj otec a ja sme teda boli dve „duchovné prirodzenosti“ alebo presnejšie, dva príklady „duchovnej prirodzenosti“?) – Ale otec tentoraz nevstal: len mi pravou rukou ukázal na policu s knihami, tú, čo je za jeho písacím stolom. Podišiel som k nej, vzal som Code civil (alebo švajčiarsky občiansky zákonník, nemôžem si spomenúť – myslím, že si tento zákonník vysoko vážil), v každom prípade som mu to ukázal; ale on pokrútil hlavou: teraz nie toto, aspoň nie v tejto chvíli, a tak som vzal Ciceróna (nie, nie), alebo Tacita (ani to), Montesquieua, De l’esprit des lois – avec des notes de Voltaire, de Crevier, de Mably, de la Harpe, etc, Fistel de Coulangea (La cité antique, – po otcovej smrti som si vzal tú knihu: on podčiarkol isté miesta o kulte predkov, zvlášť o obrade na mieste, kde sú pochovaní, – toto na str. 64 – 68, musím si to znovu overiť), Ferdinanda Lotta (La fin du monde antique: ...on est Romain quand on sait comprendre et sentir ces recherches d’élégance, ces finesses d’expressions, – Chapitre IX, Décadance de la litterature; je tu aj citát z Libaniusa: ak stratíme schopnosť reči, čím sa budeme líšiť od Barbara?) – ale on začal pri Ferdinadovi Lottovi strácať trpezlivosť, myslím, že som začul, ako kvíli (ako zbitý pes, ale kdesi v diaľke), ale nemôžem to tvrdiť s istotou. Možno si myslel, že viem, čo chce (a vedel som?), ale mu len nechcem vyhovieť, – všetko iné, len nie to, aspoň nie teraz na konci, – aspoň na konci bez Descartesa? Lebo je čas pre Pascala: Pascal je Descartes, ktorý umiera (Descartova budúcnosť?). – Keď som, napokon, predsa vzal Descarta (už spomínané Nelsonovo vydanie), prestal kvíliť, alebo sa mi aspoň tak zdá; pozeral sa na mňa vďačne, pokyvoval hlavou, odobrujúco a nadšený, akoby som vypočul nejaké jeho výnimočné želanie: bol to Descartes, ktorý sa ešte nevzdal Pascalovi (a Pascal bol tu niekde, blízko nás, cítil som ho, čakal na svoj čas?). Vzal si odo mňa knihu, ruku mal červenú od žiary ohrievača; a potom, keďže nevedel ovládnuť chvenie rúk, začal listovať v knihe (zostali sme čitateľmi, drahý tatko, až do posledného dychu), – pokúšal sa obracať listy, jeden za druhým, ale zachytil naraz aj niekoľko listov, bál som sa, aby neroztrhol nejakú stránku, bolo by to preňho strašné, tá roztrhnutá stránka knihy v jeho ruke, nesmiem na to ani pomyslieť, – a vracal sa naspäť, sotva oddeľoval list od listu, vracal sa, aby začal znova, úporný, nevzdával sa, takže, popri akomsi mrmlaní, ktoré som predtým nikdy nepočul (ale nikto nevie, aké všetky hlasy sú v ňom: aké tvory, bytosti či zvieratá?), ruky sa mu triasli. Potom predsa našiel to, čo chcel: obrátil sa ku mne, natiahol ruku s otvorenou knihou. Držal knihu v ľavej ruke, vidím to ako teraz; pravou ukazoval na stránku 321, pamätám si to: čl. 133, Pourquoi les enfants et les viellards pleurent aisément, prečo deti a starci ľahko plačú, a ja som začal čítať, ale on vystrel ruku, chytil ma za rukáv, ťahal ma, chcel, aby som pristúpil bližšie, potom aby som mu vrátil knihu, civel do nej, keď som mu ju držal pred očami, znovu zakvílil (tentoraz som to naozaj počul), a ja som obrátil stránky knihy k ohrievaču: stránky vzbĺkli, dočervena, a jeho tvár (Descartes v požiari? alebo na nejakej slávnosti?), tvár môjho otca, nielen ruky, pravá ruka s vystretým prstom, položeným, neskôr, na stránku 321. (Môj nešťastný dôstojný Descartes.) Naklonil som sa, aby som lepšie videl (nikdy predtým som nebol svojmu otcovi tak blízko), a on ma nepúšťal, chcel, aby som vyslovoval nahlas, pochopil som to: Les viellards pleurent souvent, prečítal som, ako najlepšie som mohol (otec nebol nikdy spokojný mojou francúzskou výslovnosťou), potom ďalej, vysvetlenie (t.j. určenie príčiny): vzrušenie alebo radosť ženie veľa krvi do ich srdca a veľa vlahy do ich očí (beaucoup des vapeurs a leurs yeux), ale pohyb tej vlahy je do takej miery spomalený chladom starcov (ich stareckej prirodzenosti?), že sa tá vlaha premieňa na slzy dokonca aj vtedy, keď tomu nepredchádzal nijaký smútok: et l’agitation de ces vapeurs est tellement retardée par la froideur de leur naturel, čítal som, sklonený nad ním, nad jeho tvárou obrátenou ku mne, aj teraz, hľa, pozerám sa na tú istú stránku a vidím tvár svojho otca, tá tvár je v Traité des passions, lebo sa mi často stáva, že nemôžem tú tvár vidieť, len ju cítim, ale nevidím, je nejasná, a keď sa pokúšam uvidieť ju lepšie, ona mizne, rozlieva sa ako atramentová škvrna, – čo sa to deje s tvárami mŕtvych? Chcel som pokračovať ďalej, ale znovu sa vytvorila jeho päsť na stránke knihy, nedovolil mi pokračovať, pátral prstom po knihe, a po chvíli to našiel: par le froideur de leur naturel, prečítal som znova, potom zastal, zdalo sa mi dokonca, že sa mu okolo úst zjavuje úsmev, a akoby sa pokúšal vstať, nakláňajúc sa dopredu, nad ohrievač, s ľavou rukou na kolene, ale neodvracal odo mňa tvár, – qu’elle se convertissent aisément en larmes, encore qu’aucune tristesse n’ait précédé. – Myslím si, že tentoraz som to prečítal správne; takže ma pustil: ten úsmev (pokus o úsmev?) zmizol; pozoroval ma, znovu vyčkával, a ja som pochopil, nikdy predtým som ho nepochopil tak dobre a tak rýchlo ako v tých chvíľach: aucune tristesse, povedal som; aucune tristesse, a to bolo ono: nijaký smútok. Netvrdím, že sa pokúšal povedať to po mne (a že sú to posledné slová, ktoré mi venoval, – nie, nie, to určite nie): aucune tristesse, ešte menej, že som vtedy padol na kolená pred neho, že som podržal knihu v ľavej ruke, že som si ho pravicou privinul k hrudi, že mu hlava padla na moje plece, a že sme, môj otec a ja, takto objatí, dvaja starci nad jeho starým ohrievačom, nahlas opakovali: aucune tristesse, aucune tristesse; ale vtedy ma pustil a zdvihol ruku k tvári, a ja som uveril, že si chce utrieť tú slzu, aj keď to nie je slza smútku, ale slza jeho stareckého chladu: zo smútku sa plače inak: tí, čo sú smutní, neplačú tak, že im slzy kontinuálne tečú (... ceux qui sont tristes ne jettent pas continuellement des larmes), ale len v intervaloch, a preto, lebo potrebujú zakaždým nový podnet od veci, ktorá ich vzrušuje: smútok, ktorý chladí krv, zužuje slzné kanáliky, ale zároveň zmenšuje množstvo vlahy, a tak je potrebný jeho nový podnet, aby sa toto množstvo zväčšilo (v tepnách); v tom je neporovnateľný, najsilnejší smútok v ľúbostnej vášni (pozri o tomto všetkom Čl. 131: Comment on pleure de tristesse). Ale jeho ruka zastala, stuhnutá, pod ľavým okom, nebola tam slza smútku, dokonca akoby tam ani nebola slza: on bol spokojný, nie: zmierený, bola to spokojnosť, veľké, opakované víťazstvo, potvrdenie: že ešte má schopnosť jasne pozorovať sám seba ako ešte jeden fyziologický (a nielen mechanický) prípad, byť nad sebou tak, že bude nad smútkom, pohľad, analytický pohľad venovaný sám sebe ako telu spod seba: bol znovu nad týmto telom, aj nado mnou, ktorý som bol telom, telom na kolenách, ak sa nemýlim, pred jeho telom.
VII. Už sa nepokúšal nič povedať, znovu som videl jeho ruky nad ohrievačom, ale teraz ľavou rukou držal pravicu, a prsty tej ruky sa pohybovali, ale pomaly, sotva postrehnuteľne, a nie všetky. Neviem, kedy spustil ruku na koleno, všetko zabúdam, je chladno; opäť som sa neodvažoval vypustiť čo len slovo, ešte menej vziať hneď tú ruku, všetko už bolo hotové: tá ruka ho opustila (pred nami všetkými), – to, čo ležalo na jeho kolene, s prstami obrátenými dohora, to bolo čosi ako ruka, niečo, čo sa len podobá na ruku, niečo, čo tu zostalo z tej ruky. Nesmel som sa toho hneď dotknúť: najskôr, aj keď len na veľmi krátku chvíľku, to bolo zviera strhnuté na chrbát, zviera, ktoré sa sem odkiaľsi privlieklo, z nejakého lesa, z nejakého mora, aby tu, na otcovom kolene, dokonalo; ale hneď potom to bola len nejaká vec, ale vec, na účel ktorej sa zabudlo, akási bezcieľna, teda nezmyselná alebo absolútna vec, niečo, o čom, zdá sa, nemôžem nič povedať: nemôžem tú ruku vrátiť tam, kde som ja, kde je môj otec, aby to bola naozaj ruka, opätovne, nie tá vec, ktorú pozorujem, ktorú vidím, aj keď zatvorím oči, aj keď obrátim hlavu na druhú stranu: všade ma počká, dokonca ju vidím čoraz lepšie, z okamihu na okamih, ona je čoraz viditeľnejšia, existuje, taká sama, taká absolútne opustená (účelom, znmyslom): v opustenosti narastá jestvovanie, viditeľnosť je o to väčšia, čím menej má príbehu, najviditeľnejšie veci sú veci nepochopiteľné. Agónia jazyka otvára oči: čoraz lepšie vidím, čoraz menej chápem. Nepochopiteľné sa javí, a to nápadne, márnotratné. Oči sa otvárajú do nezmyselnosti, umieranie zmyslu otvára oči, som čoraz starší (mám za sebou dokonca aj Montaigneove roky), ale vidím čoraz lepšie, – svet sa stáva preľudneným, prepchatým vecami, priduseným: to je toto oko, uprostred čoraz väčšej absurdity, nenásytné, ako je nenásytný hrob, alebo ako je nenásytná priepasť („Ako sa nenasýti ríša mŕtvych ani podsvetie, tak sa nenasýtia ani oči človeka,“ – Šalamúnove príslovia, 27, 20), v apokalypse aj slepci budú vidieť, – hľa, vidím skoro všetko, a všade, každý detail, na každej veci, nepomáha mi ani zatvoriť oči v tomto utrpení neznesiteľne znásobenej moci videnia a počutia, v tejto nadmernosti sveta (úpadok zväčšuje svet), v jeho návale. (Pred úpadkom bolo oveľa menej sveta než dnes? Čiary, tvary, farby boli menej zreteľné, ak nie priam v nejakom opare, v akejsi neurčitosti, v akej ich držala naša roztržitosť.) Vo všetkom je existencia bez zmyslu, každá vec ako otcova ruka: tu je, otca už niet, ale ona je tu (ľutujem tú ruku, desím sa jej, nenávidím ju?), je to večnosť, ktorá začína tam, kde prestáva zmysel, kde je tá ruka, ktorá už nemá zmysel a ktorá sa preto zjavuje, vecou tohto jestvovania zbaveného zmyslu, jestvovania, ktoré sa k nám vracia (v umieraní zmyslu, v umieraní môjho otca, – koľko hodín bolo, keď začal umierať?), vec jestvovania, a nie to či ono, čoraz menej to či ono: čoraz menej ruka, a čoraz viac len to, že je, niečo, čo len jestvuje a práve preto ako samo jestvovanie: niečo, čo sa roztvára v tom všetkom, že je, – to, čo ja nemôžem povedať. Tá ruka môjho otca, ktorá je čoraz menej aj spomienkou na ruku, ktorá sa stráca, ktorá už nesúhlasí s týmto starcom: sotva som ju vtisol do rukáva jeho starého domáceho župana (je to ten starý župan z jeho neúmyselného autorportrétu v Méditation premiére, – des choses qu’on peut révoquer en doute: Descartes v domácom župane, s rukopisom v rukách, pred krbovým ohňom: par exemple, que je suis ici, assis auprés du feu, vetu d’une robe de chambre, ayant ce papier entre les mains). Jeho telo už skoro nebolo viac jeho ako tento župan, a on, zahľadený na svoju ruku, a akoby vzrušený, akoby nemohol niečo pochopiť, – akoby bol aj on napokon jedným z tých, ktorých opustila istota: napokon jedným z tých, ktorí sú shopní poprieť, že ich telo je ich, alebo že tvrdia, že je to telo zo skla alebo len krčah, čo kedysi sprevádzal pohŕdaním: Mais, quoi! ce sont des fous (Méditation premiére). Ale tou druhou rukou zachytil moju ruku, neočakávane, neviem už ktorú, niekedy si obzerám svoje ruky, jednu aj druhú, akoby som tak mohol uvidieť jeho ruku na mojej ruke, akoby som tak mohol vidieť, ktorú ruku mi chytil (aj keď mi je najhoršie pozerať sa, zomriem a nespomeniem si), a potom sa sklonil, hlavou dopredu, – aha, dobre to vidím, on to opakuje, viem, čo sa stane (a vtedy som vedel?) ale nič nemôžem urobiť, nemôžem tomu zabrániť: toto je sen, z ktorého sa nemôžem prebudiť. On dvíha moju ruku k svojim perám, aby sa prebudili a to (aj keď sa to nepredpovedalo): že Descartes, umierajúc (prebúdzajúc sa zo sna?) tam tomu bozkával ruku. „Nie, otec,“ povedal som; alebo skríkol; alebo som nevydal ani hlások, lebo na mňa pozeral s mojou rukou na svojich perách, a potom som ho počul, ako vraví (a to je posledné, čo mi povedal): „nikto nevie (...) Otca Synovi, a ak niekomu Syn chce povedať“.
VIII. Nepovedal som: „Matúš“, aby som potom počul jeho, ako sa ma pýta: „Hlava?“, a aby som odpovedal: „Hlava jedenásta“, a aby opäť položil otázku: „Verš?“, a ja: „Verš dvadsiatysiedmy“ (nech je prekliaty aj ten verš, aj tá hlava, jedenásta, a každá hlava, aj otcova, aj moja, aj Matúšova). Lebo aj teraz, na jeho konci, to nebola tá jeho hra so mnou, hra l’esprit de citations: rád neočakávane vyslovil nejaký verš z Nového zákona, a to uprostred mlčania, pri obede (obedovali sme totiž mlčky), alebo prechádzajúc popri mne, a ja som musel uviesť evajelistu, hlavu a verš, a to už od čias, keď mi priniesol ako dar Písmo sväté, – Descartes: „veci, ktoré chápeme jasne a zrozumiteľne“, ale jedine ak jestvuje Boh: bez Boha isté nie je pravdivé, bez Boha nie je možné prebudenie zo sna: „ak si môžeme vo sne presne predstaviť, že máme nejaké iné telo (...) a že to všetko vôbec nie je tak“, odkiaľ teda môžeme vedieť, „že myšlienky, ktoré sa zjavujú vo sne, sú nesprávnejšie než ostatné?“ (Rozprava, štvrtá časť. – Hľa, strach zo sna: hľa, Boh. A tu je to jeho povedať: akoby sa chcel prebudiť v pravde, – aspoň na konci, v pravde? Pascal mu prichádzal na um, keďže nevedel o Bohu. Ale ten u Pacala nie je: „vieme, že nesnívame, akokoľvek nie sme schopní dokázať to rozumom“ (Myšlienky, 282); a ďalej: „tá bezmocnosť iba poukazuje na slabosť nášho rozumu, ale nie aj na neistotu našich poznatkov“). V tej chvíli som počul matku, prvý raz v tú noc. (kde bola doteraz? Stratila sa? Alebo bola tu, aloe len ja som ju kvôli nemu nemohol vidieť?) „Zvláštne, že si prišiel, aby sme sa spolu navečerali. Máme trocha syra, kedysi si mal rád slaný ovčí, ale aj ementál, vždy sme si brali na výlety slaný ovčí a vajíčka, to celkom určite. Pamätáš sa na naše výlety?“ – „Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom,“ povedal som, a on mi nepúšťal ruku, – „Matej,“ povedal, a čakal na mňa, a bolo to ticho (viem vôbec, čo je to ticho?): „Hlava?“ opýtal som sa, a neviem, či povedal: „Hlava desiata, verš tridsiaty piaty,“ alebo mlčal a ja som musel zopakovať: „Lebo prišiel som oddeliť syna s otcom,“ – neviem: „Ďakujem ti, že si prišiel,“ znovu som ju počul, „v takomto nečase“. (Alebo k nám prichádzaš len v nečase?) Ďakujem ti, že si sa vrátil z Terstu: bolo by strašné, keby som umrela, kým by si ty bol v Terste. Mrzí ma, že som nikdy nebola v Terste. Umriem, a nikdy som nebola v Terste. And Trieste, ah Trieste eat I my liver. Aj v Terste prší? Prší, a ty ješ sendvič, na schodoch kostola (ako sa ten kostol volá?) alebo vo vstupe do Standu, sendvič s ementálom, môžem sa staviť (možno aj so sardinkami, – daj si pozor na svoj nový oblek. Ten oblek ti kúpil tatko na maturitu). Odišiel si do Terstu a mňa si nechal samu v tejto nemocnici. Nepriniesol si dokonca ani jednu pingpongovú loptičku, a vieš, ako mám rada pingpongové loptičky, aj keď neviem prečo, – o tranzistore ani nehovorím, tu má každá žena tranzistor, len ja nemám. Alebo, keby si mi doniesol servis pre dvanásť osôb, ruské striebro (podvečerná nostalgia), ale veď ja dokonca dvanásť osôb ani nepoznám. Alebo nikoho – hádam nechceš povedať, že nepoznám už nikoho? Ale kde sa zrazu podel ten mocný svet? Ešte pred chvíľou, pred piatimi minútami, vás tu bolo tak veľa, tu, kde si teraz len ty, – ako sa to stalo, že namiesto celého tohto sveta tu budeš iba ty, akoby si teraz ty (a len ty) bol celým svetom, – musí to byť ťažké byť celým svetom?! Musí byť ťažké byť Kristom?!“ A potom skríkla: „Beda, veď to je Kristus, tatko, zachráň sa: toto je Kristus. Aha, čoho sme sa dočkali: čakal si syna, a prišiel Kristus. – naozaj si Kristus? Ak si ty Kristus, povedz nám otvorene: si tu es Christus, dic nobis palam, – nič ti neurobíme, môžeš sa s nami navečerať, podeľ sa s nami o náš posledný obed predtým, než umrieme, lebo ja som neumrela, prirodzene, že nie, – chápeš ma: si tu es le Christ, dis-le-nous franchement; If thou be the Christ, tell us plainly“, – a ja som povedal (lebo tento zázrak nemá konca): „Ján“, a ešte: „Hlava desiata“ a ešte: „Verš dvadsiaty štvrtý“. Alebo som to nepovedal, ale len: „A otcom nenazývajte nikoho na zemi,“ vedel som, že teraz už nič nepovie, čakal som, kým sa ozve on, znovu, hoci už len raz, ale on tu už nebol, nebol tu nikto: „Mama,“ skríkol som, „tatko je mŕtvy, tatko je mŕtvy,“ – oči mal otvorené, pozeral sa na mňa, ale ma nevidel, akoby som tu nebol, zmizol som, bolo to svetlo, poznal som to svetlo oddávna, bol som už v tom svetle, ale nikdy takto, vedel som, že ma počká, – celý čas, do tejto chvíle, akoby som sa pokúšal ujsť od tohto svetla, nič iné, z paseky Piera della Francesca (v chodbe, pri kuchyni; vedľa tej paseky si nechával môj otec klobúk), alebo toho svetla z otcovej čajovej šálky: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Ale Ježiš mu riekol: Ty poď za mnou! A mŕtvi nech si pochovávajú svojich mŕtvych“ (Matúš, 8, 21-22), Ježiš alebo Pascal („Chceš kávu?“ až teraz sa ozvala, „tú, čo si nám priniesol z Terstu, ak si nám naozaj priniesol kávu?“), imitatio Christi: napísal svojmu otcovi epitaf, – Pascal, toto hovorím o Pascalovi, – v latinčine (nenávidím latinčinu, už som to povedal?), ale nielen že ho neoplakával, ale jeho smrť mu poslúžila ako zámienka na rozpravu o kresťanskej smrti, a tú, ako list, aj pre útechu (tú rozpravu), poslal sestre, Madame Périer, 17. októbra 1651; jeho otec zomrel 24. septembra 1651 (môj otec zomrel roku 1982, o tristotridsaťjeden rokov neskôr), – potreboval teda dvadsaťštyri dní na túto rozpravu: stačilo (dvadsaťštyri dní), aby sa otec stratil, aby ticho, bez odporu zmizol (alebo s dočasným slabým vzdorom, vo chvíli, keď sa myšlienka preruší alebo človek stratí to pravé slovo, – alebo možno, dokonca, iba dôjde atrament v pere, alebo sa niečo pokazí v písacom stroji, – môj stroj je starý, už sa obávam, že ma čoskoro zradí, – čo si počnem bez písacieho stroja?), že zmizne ako všetci ostatní, lebo mŕtvi sa strácajú v našich rozpravách kvôli ich smrti, každá smrť sa premieňa na nejakú rozpravu, alebo príbeh, taký či onaký, na cintoríne, keď už ideme za mŕtvym, alebo na trhu, – veď aj môj otec, všimnite si, sa stráca čoraz väčšmi (ale ja potrebujem viac času než Pascal?) – nie v zemi, nie v blate (opäť prší?), ale v týchto mojich vetách: tie ho nevyslovujú, t. j. neuchopujú, t. j. neobsahujú, – on sa v nich rozkladá, môj otec, môj nešťastný, prísny, dôstojný Monsieur le Pére, ktorý odo mňa tak úporne vyžadoval, aby som sa postavil do služieb jazyka, aby som zabudol na svoje telo, – hľa, ako plytčinami, bahurinami, mlákami, bystrinami, vodopádmi dotyčného jazyka, jazyka, ktorému teraz slúžim (ja, čoraz netelesnejší: čoraz bližší smrti?), hľa, ako odteká, rozkladá sa, – a to nepostrehnuteľne, absolútne neviditeľne, – mizne: môj otec je táto rozprava, ktorú píšem (ak je to rozprava, neviem, čo to je), ktorú neviem, nemôžem napísať, ako aj môj otec nesúhlasí, aby sa premenil na rozpravu (ľahšie už pristane na svoju porcelánovú šálku, alebo na svoj klobúk?) môj otec je teda silnejší než Pascalov otec, alebo som ja slabší než Pascal: v jeho liste po otcovej smrti nie je ani stopy po pánovi Pascalovi otcovi. Ale tu je Ježiš, v tom je celý problém; a, povedal by som, práve preto (že tu nie je Pacalov otec) je tu Ježiš. Tu sa Monsieur Pascal le Pére stratil, roztvoril sa v Kristovi, a to je dokonalé napodobňovanie Krista (pozri Matúš, 23,9: „A nikomu na zemi nehovorte: otec!“: márne je Pascalovo pripomínanie Krista „ako otca vo svojom otcovi“, ako „brata vo svojich bratoch“, – Myšlienky, podľa Brunschvicgovho číslovanie 785, s vysvetlením, že Kristus na seba vzal nešťastný stav, aby mohol byť vo všetkých podobách, – lebo to univerzálne je na dne, čím bližšie dna, tým viac univerzálnosti?). Lebo Kristov Otec je zabudnutím otca, ktorý (Kristov otec) sa stratil na samom začiatku Nového zákona, keďže splnil všetky úlohy, aké mu anjel dal vo sne (zisti to, ak sa ti podarí: či tento otec vedel, že je to sen, alebo neuznával nijaký rozdiel medzi snom a bdelým stavom?); tak ako je Kristus alebo Pascal (niekedy ich naozaj nerozlišujem) zabudnutím najbližších (zabúdam čoraz viac: som čoraz osamelejší, je ma čoraz menej: je mi Kristus čoraz bližšie?): „Treba sa odtrhnúť od svojich najbližších a najdôvernejších, aby sme si ho mohli vziať za vzor“ (toto v La mystére de Jésus, v duchu a slove De imitatione, II, 7, 1: Il faut quitter tout ami pour cet Ami, parce que Jésus veut etre aimé seul), – nemá rád, keď milujete jeho vo svojom otcovi, vo svojom bratovi atď., ale chce, požaduje, aby ste milovali jeho, bez otca, bez brata alebo: aby ste milovali jeho v otcovi, v bratovi, až kým nezmizne otec v otcovi a brat v bratovi, a tak je láska ku Kristovi láskou k smrti brata v bratovi, otca v otcovi, – Kristus alebo oheň, čo všetko spaľuje, Feu pána Pascala (syna), a tohoto kusa papiera so slovami, čo ho zachránil pred tým ohňom a zašil sa do podoby svojho kabáta, Pascal, Pascal (osem rokov to nosil so sebou, až do smrti, – ktoré slová by som ja nosil so sebou osem rokov? Osem mesiacov? Osem dní, drahý môj pán Montaigne?). Vidím ho ja, niekedy, ako všíva, veľkou ihlou a niťou, opatrne, tento kus papiera, tieto slová, to všetko, čo zostalo z ohňa, akoby on sám, Blaise Pascal, ten kabát a ten kus papiera, a tie slová na ňom: akoby tam zašíval sám seba (s kabátom na ľavom kolene a v ľavej ruke, s ihlou v pravej ruke), alebo presnejšie, tie zvyšky zo Svätého písma, Mojžiša a Jeremiáša a Jána a Matúša, a žalmu 119, 16 („Na tvoje slovo nezabúdam“). – „Zabudnutie sveta a všetkého, okrem Boha“, joie, joie, pleurs de joie, zabudnutie sveta ako nájdenie (Boha), zabudnutie otca ako nájdenie Otca, la mort aimable, sainte et la joie du fidéle. Preložil Karol Chmel. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|