| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná
edícia
Predplatné
Kontakty | |
Fragment
ročník 2000, číslo 5-6
Andrej Blatnik
Poviedky
IZÁK
Celé dni
ich viezli v zaplombovaných nákladných vagónoch, v ktorých noc nemala
konca. Sprvoti hádali, čo ich asi čaká na konci cesty, neskôr sa už
len modlili. Nikto už nebedákal kvôli hladu a smädu, všetci už boli
zmierení so všetkým, len Izák sa vtlačil do kúta a nechtami ustavične
dlabal do tvrdého dreva v podlahe. Hodiny plynuli a on cítil, ako sa
mu prsty úplne menia na bolestivú beztvarú masu. Keď sa obzrel na svojich
spolucestujúcich, videl, že ich tváre sú zasnívané, zahľadené na druhý
svet, ku ktorému sa už približovali. Vedel, že teraz by už nepochopili
jeho plán. Musel ho uskutočniť sám. Keď si už myslel, že ho opustili
všetky sily a že sa k nim pripojí v modlitbe, cez škáru v dlážke zrazu
preniklo svetlo.
Potom
sa otvor rýchlo zväčšoval. Onedlho bol už taký široký, že cezeň mohol
vidieť mihajúce sa podvaly. Potom už bol taký široký, že vedel, že po
hladovaní, ktoré prekonali v tejto drevenej klietke, by sa už cezeň
dalo aj prestrčiť. Sotil do muža, čo sedel pri ňom. „Ideme,“ povedal,
„môžeme ísť.“ Muž naňho prekvapene pozrel a keď Izák v dennom svetle
presvitajúcom cez škáru uvidel jeho oči, prišlo mu skoro ľúto, že ho
vyrušil. „Modli sa,“ zašepkal mu chlap dobrácky do ucha. „Modli sa.“
Natiahol ruku, akoby ho chcel objať okolo pliec. Izák poodstúpil a mužova
ruka ochabnuto klesla späť k telu. „Idem,“ povedal nahlas. „Tu je východ.“
„Modli sa,“ ozvalo sa tiché mrmlanie všade okolo neho; nikto však nezdvihol
hlavu. „Modli sa.“
Preskočilo
im po všetkom tom zle, pomyslel si. Modlitba ich nespasí. Umrú. Umrú!
Potom mu prišlo na um, že sa modlitbou možno vôbec nechcú spasiť, že
sa chcú len pripraviť na to, čomu sa nedá vyhnúť, no predsa – medzi
týmito dvoma dôvodmi podľa neho neexistoval skutočný rozdiel. Pretiahol
sa cez otvor. Najprv sa dotkol nohami zeme a podvaly mu narážali do
piat; tie tupé údery mu boli príjemné, dali mu pocítiť, že neuteká len
vo sne. Potom sa spustil. Nič ho nebolelo, ale cítil, ako mu cez škrabance
vyteká krv. Ležal na chrbte, celkom vystretý, a pozoroval podvozky vagónov,
pozeral sa na kolesá, čo prechádzali okolo neho. Súprava bola dlhá a
ponad neho prešlo už veľa vagónov. Zrazu si s hrôzou uvedomil, že vlak
ide čoraz pomalšie. Bolo to tak: vlak brzdil. Zastavoval. Potom podvozky
zmizli a oslepilo ho slnečné svetlo. Za sebou začul zaškrípanie bŕzd.
Keď sa mu vrátil zrak, prvé a jediné, čo uvidel, bola dokonale vyleštená
vojenská čižma. Pozrel sa hore.
Dôstojník
si rozopínal puzdro s pištoľou. „Tak sme teda došli. Prepúšťate nás?“
spýtal sa s úsmevom Izák a pokúsil sa vyskočiť a utekať, ale všetky
sily ho opustili, končatiny mu naplnil vzduch. Potom sa mu znenazdajky
v predstavách zjavil celý život, celé to nekonečné cestovanie v dobytčiaku,
a strašne ho začali páliť ruky. „Zviera,“ skríkol zadychčane, „zviera!“
Na chvíľu sa v duchu pýtal, čo tým mal na mysli – viezli ich ako zvieratá,
zomrie ako zviera, a vlastne aj žil ako zviera – bez úcty k viere otcov
–, no pochopil, že takéto uvažovanie bolo teraz bezvýznamné a malomyseľné.
Dôstojník sa k nemu sklonil, Izák videl, ako sa jeho čerstvo naolejovaná
pištoľ zaligotala v slnečnom lúči. „Možno som zviera,“ povedal, „ale
to zviera má tiež svoju filozofiu. Ak nemôžeš zmeniť osud väčšiny, musíš
sa mu prispôsobiť.“ Namieril mu na hlavu a Izák sa v duchu spýtal: budem
vôbec niečo cítiť? Potom v zlomku sekundy, ktorá mu ešte zostala, pochopil,
že za okrúhlym ústím pištole sa skrýva šekina.
BILLIE
HOLIDAY
A čo
keby som, hovorí, pustila teraz tú starú platňu od Billie Holidayovej?
Ani potom by si ma nepobozkal?
Veď ju
už nemáš, vraví on. Tú platňu už nemáš.
Ako vieš? pýta sa ona. Niektoré veci človek nikdy nestráca.
Ale nie tú platňu, vraví on. Pamätáš sa, ako sme ju vlani hľadali? Vtedy
keď sme išli do kina – a obidvaja sme boli takí smutní, opili sme sa
a hľadali tú platňu, ale nikde nebola, a tak sme tancovali len tak,
bez hudby. Už sa nepamätáš?
Áno, pamätám, hovorí ona. Ale boli sme vtedy opití a možno sme nehľadali
všade. Platňa by predsa mohla niekde byť, iba sme ju vtedy nenašli.
A ty si ju potom našla? pýta sa on. Našla?
Ja upratujem tento byt, ak si už zabudol, poznamená potichu. Ja som
tá, ktorá prehľadáva skrine.
A teraz ju máš? Máš ju? pýta sa už skoro netrpezlivo.
Na tom nezáleží, vraví ona, zas celkom potichu. Myslím, že na tom nezáleží.
Nie? vraví on. Nie?
Neodpovedal si mi na otázku, vraví ona. Nepovedal si.
Čo? pýta sa on.
No, vraví ona, či by si sa so mnou bozkával.
Ak máme tú platňu?
Ak mám tú platňu.
Čo teraz znamená to „mám“?
Je predsa moja, nie? Kúpil si mi ju na narodeniny. Nepamätáš sa?
Mlčí.
Áno, pamätám, povie potom pomaly. Máš pravdu.
A je na nej napísané, vraví ona, tebe, jednej a jedinej. A tvoj podpis.
A dátum.
Áno? vraví on.
Áno. Nepamätáš sa?
Pamätám, povie celkom pomaly, ale nie celkom presvedčivo.
Zabudol si, vraví ona, zabudol. Tebe, jednej a jedinej. Na všetko si
zabudol. A už ma ani nebozkávaš. Ani keby som pustila tú platňu. Myslíš
si, že je už prineskoro. No nie?
Čo? hovorí on.
Nevykrúcaj sa, vraví ona. Vieš, o čom hovorím. Aspoň si to myslíš, no
nie?
On nevraví nič. A keď opäť prehovorí, jeho hlas je chrapľavý, odráža
sa od stien a zosýpa sa sám do seba.
Nebolo by lepšie, hovorí, keby ľudia takéto veci riešili iným spôsobom?
Inak? S menšou... bolesťou. Ľahšie.
Ako si to predstavuješ? hovorí ona celkom pomaly.
Povedzme, že o tom píšu v novinách. A potom by sa ľudia ozvali. Radili
by: aj u mňa to bolo tak, a potom...
Listy čitateľov?
Listy čitateľov.
A čo by to pomohlo? Rady? Rád sme mali už viac než dosť, každý nám porozprával
svoj príbeh, všetci ho majú. A vôbec nám nepomohli.
Aj keby nám nepomohli, povie on. Jestvovali by. Je ľahšie, keď vieš,
že nie si jediný, komu je takto.
Máš na mysli to, ako si minule hovoril: že treba, aby sa bolesť rozdelila
rovnomerne? A že tak bude všetkým ľahšie?
To, prikývne vážne. Áno, to.
Zaujímavé, povie ona. Zaujímavé.
Čo, pýta sa on. Čo je zaujímavé?
Ona otvorí ústa a on si mimovoľne všimne, že tie ústa sú menšie než
tie, na ktoré si pamätá. Niečo sa stratilo, pomyslí si. Nie, nestratilo
– zmenšilo.
Zazvoní telefón.
Telefón, vraví ona.
Počujem, hovorí on, zvoní. A čo teraz?
Zdvihni. Ozvi sa. Určite je to pre teba.
Čo ak nie? Čo ak pre teba?
Nikdy to nie je pre mňa, vraví ona. Nikdy ma nikto nevolá. Bude to tvoje.
On zdvihne slúchadlo. Haló? povie. Á, to si ty, povie vzápätí. Ako sa
máš?
Kým hlas na druhej strane odpovedá, on položí ruku na slúchadlo a šepne:
mala si pravdu. Naozaj je to pre mňa.
Je to ona, nie? povie.
Ona, vážne prikývne on, a potom hneď povie do slúchadla: hej? A takto?
Naozaj?
Ona sa obráti a odíde z izby. On sa za ňou pozerá, a pritom horlivo
hovorí do slúchadla. Aha. Áno. Nemožné.
Zo susednej izby počuť hudbu.
On sa zamračí a povie do telefónu: čo?
Ona sa vráti, oprie sa o stenu a pozoruje ho. Kútiky úst sa jej skrivia,
potom sa znovu uvoľnia. A takto niekoľko ráz za sebou.
On povie do slúchadla: toto? Billie Holiday.
Ona potvrdzujúco prikývne. Áno, Billie Holiday, povie potichu.
On povie: staré, jasné, že staré.
Ona podíde k nemu a objíme ho okolo pása.
On povie: mne sa páči.
Ona si oprie hlavu o jeho brucho.
On povie: čo? Nie, nie som sám.
Ona si ho pritiahne k sebe.
On povie: je tu. Blízko.
Ona mu vytiahne košeľu z nohavíc.
On povie: ako to myslíš, ako blízko? Áno, je v tejto miestnosti. Áno,
môžem sa jej dotknúť.
Ona mu prejde dlaňou po pokožke.
On povie tak trochu zlomyseľne: neviem. Rukou prikryje dolnú časť slúchadla
a pery vytvaruje do otázky.
Ona povie nahlas, akoby boli sami: čo?
On ešte vždy prikrýva rukou slúchadlo a šepká: pýta sa, či ti neprekáža,
že sa s ňou rozprávam.
Prekáža, povie ona pokojne. A ďalej ho hladká.
On odsunie ruku zo slúchadla a zotrie si ňou pot z čela. Neprekáža jej
to povie, povie do slúchadla nepresvedčivo.
Uverila? pýta sa ona.
On nervózne prikryje rukou slúchadlo.
Čo? vraví. Nie, to je hudba. Billie Holiday.
Ona sa vystrie, pritlačí sa k nemu a pobozká ho na ústa.
On ju chytí za bradu a pootočí tvár nabok, ale len nesmelo. Jasné, že
ťa ľúbim, povie do slúchadla.
Povedz jej, že klameš, povie potichu ona. Ľúbiš mňa. Aj keď to nedávaš
najavo. Aj keď si myslíš, že to nesmieš dať najavo.
On spustí ruku so slúchadlom k boku. Ako vieš? povie.
Vraví mi to tvoja koža, pokojne povie ona. V noci, keď ležíme spolu
v tej istej posteli, mi tvoja koža hovorí: ľúbim ťa.
Ako? vraví on. Koža?
Koža hovorí, povie presvedčivo ona. To si nevedel?
Nie, priznáva on.
Veľa toho nevieš, zdá sa mi, povie ona akosi súcitne.
On sa na ňu pozerá, potom spustí zrak a pozoruje slúchadlo vo svojej
ruke.
Čo si povedala? povie. A čaká. Potom odloží slúchadlo.
Už tam nie je, povie.
To je v poriadku, povie ona. Položila. Vedela, že klameš. Tak ako to
viem ja.
Nie, namieta on, neklamem.
Koža, vraví ona, koža ťa prezrádza.
Koža? povie on a prejde si dlaňou po tvári. Čo je s kožou?
Áno, čo je s ňou? pýta sa aj ona. Prečo ju už nepočúvaš? Prečo ju nenasleduješ?
Prečo sa z nej chceš dostať von?
Nepočúvam? Nenasledujem? Von? pýta sa on nechápavo. Počúvaj, čo chceš
vlastne povedať?
Že nevieš počúvať, povie pokojne ona. A tak si potom myslíš, že veci
sa končia. Že miznú a už ich niet. Že sa strácajú bez stopy. Ale v skutočnosti
ešte existujú, ibaže inak. Keby si počúval, vedel by si.
Nerozumiem, hovorí on.
Nerozumieš,
lebo nepočúvaš, vraví ona. Všetko zostáva. Pravdaže, občas to už nie
je také, aké to bolo, občas sa to zdá staré a passé. Ale zostáva to.
Ibaže prekryté nejakou patinou. A všetko je ešte také, aké to bolo.
Tie isté krásne veci. Len trocha... staršie. A preto ti pripadajú cudzie.
Ako Billie Holiday? povie on. Krásne, ale staré. A preto praská.
Tak. Ako Billie Holiday.
Ale sme ju stratili, povie si on v duchu.
A znovu sme ju našli, povie ona.
Ty si ju našla, povie on. Ty. Ja... Ja len počúvam. Z diaľky.
Kedysi si povedal, že takto sú všetky veci krásne. Z diaľky. Lebo si
ich môžeš predstavovať podľa seba.
Kedysi, hovorí on, kedysi som mal odpovede na všetko. Všetko som vedel.
Čo. Prečo. Ako.
A teraz sa to skončilo. Nemáš už ani jednu odpoveď, povie ona. Ale niečo
ešte máš. Čo je viac než to.
Čo? pýta sa on.
Mňa, povie ona. Máš mňa.
Nemôžem, povie on. Sama vieš, že takto to nejde.
Ako? pýta sa on.
Ty mi nestačíš. Musím jesť. Musím spať. Musím...
Čo? vraví ona. Čo ešte? Povedz.
Čo mám ešte povedať? povie on.
Ona, hovorí ona. Ju si nespomenul.
Prečo sa všetko končí pri nej? povie on namrzene. Prečo všetko napokon
vedie k nej?
Áno, prečo? povie zamyslene ona. Prečo, keď v skutočnosti...
Hudba tíchne.
Čo je? trhne sa on. Už dohrala?
Počkaj, povie ona. Teraz začne.
A naozaj, v susednej izbe sa opäť rozospieva Billie Holiday.
„The sky was blue
And high above
The moon was new
And so was love...“
To si
mi spievala, keď sme boli pri mori, zjemnie mu hlas.
Nie, nie, povie ona.
Áno, pokračuje on. Bolo to dávno. Keď sme sa večer prechádzali po brehu
a ty si mi ukazovala, ktorá hviezda je ktorá. Celkom si ma očarila;
o hviezdach neviem nič.
Nie, nie, trvá ona na svojom.
Áno, neviem nič. A potom sme si sadli niekde k moru. Bolo to ako na
konci sveta, pamätáš sa? A vypili sme všetku jablkovicu, všetko, čo
sa vmestilo do tej malej fľašky, čo si mi dala, keď si predávala na
novoročnom trhu. A zakaždým si ma chytila za ruku, keď som ti podával
fľašu.
To som nebola ja, rozhodne vraví ona.
Nie? neveriacky sa pýta on.
Nie.
Máš pravdu, zamyslí sa on. Jej koža bola chladnejšia než tvoja.
Tak?
Áno. Chladná a hladká.
Moja nie je?
Na tvojej poznám každý pór.
Pór? Povie ona.
Fór, netrpezlivo hovorí on. Vrásku. Jazvu.
A preto ju už nechceš, povie pokojne ona. Je ich veľa?
Neviem, povie on. Ale poznám ich všetky.
Ale to hádam neprekáža, vraví ona. Je to ako s platňami Billie Holiday.
Škrabance k nim patria. Bez nich by to už nebolo ono.
To áno, povie on.
To áno – čo?
To áno – nebolo ono.
Takže, o toto ide. Všetko ťa omrzelo. A myslíš si, že ťa to bude baviť,
keď to bude iné. Že si nevšimneš, že občas je to také isté, aké to bolo.
Lebo ty si taký istý. Určite, okrem škrabancov, ktoré postupne pribúdajú.
Nie, povie on. Čo to vravíš? Hlúposti.
Hlúposti, prikývne ona. Ako vždy. To isté, vravím ti.
Telefón znovu zazvoní.
Nechaj ho zvoniť, povie ona.
Nezaujíma ťa, kto to je? pýta sa on. Možno je to pre teba.
Viem, kto to je, hovorí ona. Nie je to pre mňa. Ak to nie je pre teba,
vraví on, tak je to pre mňa.
A ak je to pre mňa, naozaj neviem, prečo by som nemal zdvihnúť.
Lebo nemáš čas, hovorí ona.
Nemám čas? A čo robím, že nemám čas?
Počúvaš Billie Holiday.
Myslím, že môžem počúvať Billie Holiday a zároveň telefonovať. Myslím,
že čosi také dokážem.
Nie, nedokážeš. Budeš totiž počúvať Billie Holiday a zároveň sa so mnou
milovať. Takže nemôžeš telefonovať.
Počúvať Billie Holiday a milovať sa s tebou? Ako kedysi?
Tak. Ibaže s väčšími škrabancami. S patinou. So všetkým, čo sa medzitým
stalo. A preto vlastne vlastne inak.
Lenže, počúvaj, telefón neprestane zvoniť. Zvoní a zvoní. Nemôžem počúvať
Billie Holiday, keď to tu bude celý čas vyzváňať. Nemôžem sa s tebou
milovať, keď zvoní telefón a je pre mňa a ja viem, kto to je.
No tak to zdvihni a povedz, vraví ona. Povedz, čo robíš. A prestane
zvoniť. A bude ti ľahšie.
On sa na ňu pozrie. Pozrie sa na telefón. Pozrie sa na svoju ruku, ktorá
sa zastavila nad slúchadlom.
Mám to povedať? Naozaj? A keď to poviem – čo bude potom? Bude to iné?
Čo sa zmení?
Povedz to. O niektorých veciach si človek myslí, že ich nemá, pokiaľ
ich nevysloví. Toto možno nie je ten prípad... A možno aj je. Povedz,
a potom uvidíme, čo bude potom.
On zdvihne slúchadlo. Ešte raz sa obráti k nej a ona potvrdzujúco prikývne.
Ona zdvihne hlavu a v spomalenom oblúku sa mu zohne k hrudi. Zozadu
počuť ešte vždy spev. Platňa nežne praskoce.
Nemôžem, hovorí on do slúchadla, ktoré drží vo vystretej ruke, ďaleko
od úst. Nemôžem. Počúvam Billie Holiday. Ešte stále. To isté. A predsa
iné. Počuješ? Chápeš?
Viac
poviedok nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT.
| | Obálka
čísla:
Kresba
Ivan Csudai
Obsah
čísla:
Milan Dekleva
Osudné, osudové
str. 3
Ján Ondruš
Básne
str. 7
Zoran Ferić
Rozbehni doktora
str. 11
Pavol Valent
Vzídení zo semena svetla
str. 29
Andrej Blatnik
Poviedky
str. 33
Novica
Tadić
Ani živý ani mŕtvy
str. 45
POSTE
RESTANTE
ivan Klíma
str. 97
UMENIE
ESEJE
Ewa Bienkowská
Michel de Montaigne
Gilbert Keith Chesterton
Zbigniew Herbert
str. 173
HIS
MASTER´S VOICE
str. 191
|
