|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 2000, číslo 5-6 Lásky
sú osudné, knihy osudové. O tom, čo si vyberieme, nemožno rozprávať, lebo otázky nastoľujeme z poligónu života, zo životného bojiska: ešte vždy si vyberáme, ešte vždy sme si nevybrali. O tom, čo si nás vyberie, rozprávať musíme, lebo rozhodnutie je konečné a nezmeniteľné – ako čas. Každá kniha, ktorá nám bola súdená, je pre nás náhodná, veď zobrazuje to, čo sme cítili ako možnosť formácie, informácie a afirmácie. Knihy, ktoré zatúžili po stretnutí s nami, sú podobenstvami životnej irónie, existencie ako irónie, lebo naša osobná mytológia (príbeh duše) zavibruje, zarezonuje s už materializovanou mytológiou, s už vy–tvor–eným príbehom. Čo v cudzom spoznáme ako domáce, to prijmeme. Aby som pokračoval: knihy hovoria, že cudzina je domov a že v srdci rodného kraja hniezdi prepyšná vystatovačnosť sveta. Že knihy nie sú útočisko – to je jasné všetkým, ktorí síce nemajú poňatie, čo si s nimi počať, no sú pre nich dostatočne príťažlivé, aby sa im hromadili na policiach. Že knihy nie sú útočisko – to dobre vedia osamelí cestujúci, ktorí sa v podchladených nemých hotelových izbách stretávajú len s jednou knihou, na ktorej zmučenej titulnej stránke sú vytlačené slová Písmo sväté. Knihy prídu, lebo sme tu, vášniví, rozochvení, plní neúplnosti. Knihy prídu, lebo nás potrebujú. Fenomenológovia vysvetlili, aké významné sú konkretizácie, pretlmočenia, interpretácie literárnych textov pre ich omladnutie a vznikanie. Mysterióznejšia – teda aj skrytejšia – zostáva skutočnosť, že knihy, napriek rozmanitým čítaniam, sú predsa len dokončené. Dokončené to neznamená nevyhnutne definitívne. Každá kniha – ako román či báseň – je absolútny vznik, vyrastanie a smrť vesmíru, bez ohľadu na naše chápanie textu. V čom sa fenomenológia mýli, presnejšie povedané, obchádza, je telo textu, je jeho pominuteľnosť. Jednotlivé čítania nerušia definitívnosť textu. Vedec Umberto Eco, ktorý pripravil estetiku otvoreného diela, nie je Umberto Eco, ktorý dokončil román Meno ruže. Definitívnosť resp. dokončenosť umeleckých textov je telesná a telo je vždy určené pre zánik, stratené: nikto ho nechce, nijaká cirkev, nijaká strana, nijaká politická organizácia. O čom hovorím? Hovorím o tom, že kniha aj so svojou totálnou, absolútnou jedinečnosťou, so svojou posvätenou podstatou je zdochlinou ničotnosti, psím hovnom večnosti. Psím hovnom večnosti? Prečo nás teda knihy potrebujú? Myslím, že kvôli našej nedokončenosti a vyprázdnenosti. Knihy sa zahniezdia v našom vedomí (v pocite, že sme ako osobnosti, partikulárne jednotlivosti, postavení proti integrite iného), aby nás zaplnili. To, čo je v knihách telesné, plné, sa spojí s našou nevyplnenosťou. Každý pozná zázrak prvého počúvania, prvého slabikovania a prvého čítania. Keď sme deti, nevyformovaný zámotok ja, plávame v nezrozumiteľnosti sveta ako ryby vo vode. Vtedy sme nevinní, naivní čitatelia: príbehy z kníh nie sú rozprávaniami iného, nám cudzieho, ale našimi príbehmi. S nimi doslova rastieme, my sami sme tie príbehy. Neskôr, keď si uvedomíme sami seba, stávame sa plánovačmi: knihy, a to nie je metafora, hlceme. Hlceme ich, lebo si myslíme, že obsahujú poznatky a poznanie diaľok, myslíme si, že vyostria a predĺžia naše zmysly, pocity a vnemy. Knihy nás už nenachádzajú prostredníctvom mamy, otca, sestier a bratov, nachádzajú nás prostredníctvom učiteľov a vychovávateľov, prostredníctvom autorít a profesionálnych vykladačov. Ešte neskôr vieme, že úplnými predmetmi nemôžeme nasýtiť našu neúplnosť, že knihy nezaplnia prázdnotu duší, ale ju rozplienia, rozmnožia. Vzoprieme sa čítaniu a knihy sa už do nás až tak ľahko nedostanú. Dospelosť je sarkastická, lebo na múdrosť nemáme protijed. Poznanie je neživotné, blokuje náš vitalizmus. „Len ilúzia je plodná, len ona je prameň. Jej zásluhou tvoríme (v každom význame slova) a stotožňujeme sa s rojčením o rozmanitosti,“ píše Emile Cioran v eseji Nebezpečenstvá múdrosti. „Keď si uvedomíme ničotnosť všetkých túžob, treba nadľudské úsilie zakrývania, treba svätosť, aby sme ich opäť utíšili a odovzdali sa im bez posledných myšlienok.“ Cioran, ktorého kniha mi bola súdená, nesúhlasí s budhistickým krokom vpred, s vykročením zo sveta, ktorý je svetom preludov a vidín. Jeho krok je krokom do priepasti, je pádom...do trhliny medzi človekom a svetom. Len s nadľudským úsilím môžeme uchovať cit pre ľudskú spustošenosť. Poznanie je o-sv(i)et-enie, je to svetla a sviatosti. Knihy, ako vidíme, nemusia naprávať svet, ako to chcú ideológovia a proroci. Nemusia ho meniť, nemusia sa ho ani dotknúť! Niečo, čo je celý svet, nemusí neúplnému nič pridať ani nič odobrať. Príhovor kníh je vždy božský, je príhovorom z nekonečnej vzdialenosti a nekonečnej odlišnosti. Zakaždým, keď nás kniha nájde, sme otrasení rovnakým spôsobom: slovná zásoba dokonalosti nás vypľuje do prachu pominuteľnosti, rozvrátenosti, prízemnosti. Božský príhovor je – a s tým sa treba zmieriť – príhovorom démona. Pokúsme sa teraz zakryť pohľad na knihu, zatvorme nad knihou oči a odovzdajme sa jej nazeraniu. Ako sa pozerá kniha zo svojej dokonalosti, bezperspektívnosti, bezčasovosti? Ako sa jej nadradenosť, ktorou presiahla človeka, čo ju stvoril, z-vec-nila, stelesnila, zvýslovnila? Nie je mi dané objasniť tajomnú genézu umeleckého diela, no o niečom sa pochybovať nedá: báseň (alebo poviedka) už v čase vzniku pramenne presahuje svojho autora. Ešte presnejšie: len vďaka metafyzickej nadhodnote básne, vďaka transsubjektívnemu jadru je báseň vôbec pochopiteľná, je rozvinutá do (nekonečného) radu možných interpretácií a tlmočení. To znamená: to, čo báseň pôvodne nastoľuje, to, čo báseň dovolí a umožní, je v počiatku každej a všetkých látok. To, kvôli čomu je každá báseň všetkými básňami, kvôli čomu sú všetky básne jednou básňou, nemôže byť určité slovo alebo určité mlčanie. Metafyzickou nadhodnotou básne sú prehovory, sú tichá všetkého, čo bolo, čo je a čo ešte len bude povedané a zamlčané. Aj taká drobná báseň ako napríklad haiku je v tomto zmysle nekonečnou poémou. Aj taký obsiahly román ako napríklad Ulysses je v tomto zmysle lyrická črta. Ba ešte viac: tieseň madame Bovaryovej, premena Gregora Samsu, ironický smiech medzigalaktického kronikára Iljona Tichého sú vpísané už do Ikarovej túžby a Gilgamešovej obete. Nielen don Quijote, aj Sancho je Odysseus, Odysseus je pre zmenu Oblomov. Nielen tradícia mystických filozofií, aj poznatky súčasnej prírodovedy hovoria o reálnom a imaginárnom čase, pripúšťajú možnosť simultánneho, súčasného „vývoja“ paralelných svetov. Takéto svety si ťažko možno predstaviť mimo abstraktných matematických kategórií. Fakt súbežných literárnych kozmografií je predsa tu, pred našimi očami, pred očami, ktoré sme zatvorili nad knihou, aby sme mohli snívať. Ak uveríme snom, bude nám jasné, prečo sú nám niektoré knihy súdené. Bude nám jasné, prečo J. L. Borges, riaditeľ Národnej knižnice v Buenos Aires, napísal toto: „...Vo svojej básni hovorím o veľkolepej irónii Boha, ktorý mi dal osemstotisíc kníh, ktoré by som mohol prečítať a zároveň mi dal aj slepotu“. Mohol by Borges prečítať osemstotisíc kníh? Podistým nie. Alebo predsa, s určitým druhom jasnozrivosti, ktorá by mu do rúk vložila práve tie súdené knihy? Nie, nemusíme prečítať všetky knihy Národnej knižnice – ak nám to nie je súdené. Nemusíme prečítať všetky knihy, ktoré do Národnej knižnice ešte len prídu – ak nám to nie je súdené. Postačí – ak je nám to súdené – vstúpiť do kruhu jednej jedinej básne a rozoznie sa v nás symfónia všetkých zvestí, ktoré nám boli, sú a budú dané ako klebetníkom a utárancom. Absolútno sa nám odovzdáva v absolútnom privilégiu básne. Preložil Karol Chmel. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|