|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 2000, číslo 5-6 Zbigniew
Herbert Holandské maliarstvo rozpráva mnohými jazykmi, hovorí o záležitostiach zeme a neba, chýba v ňom len jedno – apoteóza vlastnej histórie, zvečnenie chvíľ potupy i slávy. A pritom to bola história bohatá na dramatické udalosti – povstania, teror, obliehania, boje s takými mocnými protivníkmi ako Anglicko, Španielsko či Francúzsko. Ak holandskí umelci maľovali vojnu, tak to bola vojna svetla s temnotou; no maľovali aj hladkú vodu kanálov s osamelým mlynom na brehu, kĺzačku pod ružovým zmrákajúcim sa nebom, vnútro krčmy, kde sa hašteria opilci, dievča čítajúce list. Keby sa do našich čias neuchovali nejaké iné poukazy na vtedajší život, dalo by sa usudzovať, obyvatelia tejto nížinatej krajiny viedli naozaj sladký život – jedli hojne, pili požehnane, nepohrdli veselými kumpánmi. Márne hľadáme dielo význačnejšieho maliara, ktorý by budúcim pokoleniam ukazoval popravu Hoorna a Egmonta, hrdinskú obranu Leidenu či atentát na princa Viliama Oranžského, prezývaného Mumák. Eugéne Fromentin vo svojej krásnej knihe Dávni majstri upozornil na nezvyčajnú skutočnosť – v časoch bohatých na historické udalosti „mladučký človek maľoval býka na pastvisku, iný chcel potešiť priateľa – lekára a namaľoval ho v prosektóriu, obklopeného žiakmi, ako vnára skalpel do ramena mŕtvoly. Tieto dva obrazy preslávili svojich autorov, ich storočie, aj krajinu, v ktorej žili. Čo si v takomto prípade získava našu vďačnosť? Vari dôstojnosť a pravda? Nie. Žeby veľkosť? Občas áno. Alebo žeby práve krása? Krása vždy!“ Je to veľmi pekne povedané, ale človeku sa vnucuje pochybnosť, či sa dá pacifistický duch holandského maliarstva vysvetliť čisto estetickými kategóriami. Na čom teda spočíva táto zvláštna náklonnosť k výjavom z každodenného života, a vyhýbanie sa témam vojenským, exaltujúcim vlastenecké cítenie? Problém – podľa všetkého – väzí oveľa hlbšie a treba si na pomoc privolať históriu, ktorá tvarovala psychiku národa. Pokúsme sa teraz pripomenúť si jednu z najslávnejších epizód oslobodeneckých bojov Holanďanov – obranu Leidenu, tak ako ju opísal kronikár tých čias, Emanuel van Materen. Šesť rokov vlády princa Albu, vlády teroru a násilia, nebolo schopných zlomiť odpor Nizozemcov. Najmä Sever sa húževnato bránil. Princ Oranžský s pomocou žoldnierskych vojsk organizuje ozbrojené výpravy proti Španielom. Boje prebiehajú so striedavým šťastím. Po dlhotrvajúcej hrdinskej obrane Haarlemu, keď sa už minuli všetky zásoby a prostriedky, kapituluje pred Albovými vojskami, avšak útočníkom sa nepodarí dobyť Alkmaar a musia potupne odísť spred tohto mesta. V Holandsku koniec koncov vojna neprebieha ako zvyčajne podľa tradičných rituálov rozhodujúcich bitiek na veľkej rovine, po ktorých zostávajú už len víťazi a tí, čo prosia o milosť. Je to skôr všeobecná revolta, domobrana národa – sedliakov, mešťanov a šľachty proti španielskemu násiliu. Vypukne ako požiar na rôznych miestach, utlmí sa, rozblčí sa odznova. Ustavične zaskakovaná mocná intervenčná armáda nie je v stave uštedriť rozhodujúci úder. Na začiatku vojenských aktivít akýsi španielsky dôstojník, neuvedomujúc si, že provokuje osud, nazval nizozemských povstalcov žobrákmi (les gueux). Títo gézovia sa ukázali byť strašnými a neporaziteľnými protivníkmi. Lesní a morskí povstalci, najmä tí poslední, ktorých šikovnosť bude po stáročia oslavovať ľudová pieseň, útočili na nepriateľské konvoje, ba dokonca dobývali prístavy, pobili zakaždým do jedného španielske osádky. „Červené slnko blčí nad Holandskom,“ hovorí básnik vtedajšej doby. Koncom roku 1573 Filip II. odvoláva princa Albu z pozície najvyššieho veliteľa španielskych vojsk v Holandsku, čo znamenalo akt nemilosti; politika teroru sa ukazuje vždy a všade ako politika slepých. Jeho nástupca, don Luis de Requesens sa pokúša získať si vzbúrencov omilosteniami, daňovými úľavami, amnestiou, ale vôbec nerezignuje zo zámeru zhodiť nepokorený Sever na kolená. V máji roku 1574 zastali španielske vojská pod Leidenom. Otcovia mesta sa jednomyseľne rozhodli pre obranu a vydali celý rad nevyhnutných nariadení vojenskej a administratívnej povahy. Predovšetkým sa vyriešila otázka spravodlivého delenia potravín. Počas prvých dvoch mesiacov obliehania dostal každý obyvateľ Leidenu pol funta chleba a mlieko (odstredené, ako dodáva puntičkársky kronikár). Leiden vtedy patril k veľkým mestám. Mal určité rustikálne črty, ako napríklad veľké stajne a výbehy pre dobytok, v ktorých sa nachádzalo viac ako 700 kráv. Problém paše sa vyriešil veľmi dôvtipne: využívajúc nepozornosť Španielov, vypúšťal sa dobytok na neďaleké lúky; zakaždým, keď sa ozvala streľba a zvuky boja, zvieratá cválali do mesta, takže počas celého obliehania sa na zoznam strát dostala len jedna krava a tri vyplašené teľatá. Veliteľ Španielov generál Valdez čakal, kým mu mesto samo padne k nohám, vyčerpané od hladu alebo vďaka čejsi zrade. Zdá sa, že viac veril diplomacii než delostrelectvu; prinajmenšom v počiatočnej fáze konfliktu. Poslal teda listy obrancom a písal v nich, že sa môžu spoľahnúť na jeho veľkodušnosť a odpustenie, ubezpečoval, že španielske vojsko nezostane v meste dlho, ba na konci zákerne uisťoval, že ak sa pevnosť vzdá, neprinesie to nikomu ujmu ani stratu cti, zatiaľ čo dobytie mesta nasilu prinesie nešťastným obrancom hanbu. Márna
námaha. Obyvatelia Leidenu boli rozhodnutí vytrvať v ušľachtilom odpore.
Ako odpoveď dostal od nich Valdez latinskú básničku, ktorej preklad
znie: Od septembra, teda po štyroch mesiacoch bojov, bola situácia mesta zo dňa na deň kritickejšia. Nikomu už neprichádzali na um vtipné veršíky. Na novú ponuku kapitulovať odpovedali obrancovia tentoraz patetickým listom. „Celú svoju nádej zakladáte na tom, že sme vyhladovaní a že sa k nám odnikiaľ nedostane poživeň. Nazývate nás jedákmi psov a mačiek, ale nám potrava ešte nechýba, kým v meste počuť bučanie kráv. A keď nám bude chýbať potrava, každý z nás má predsa ľavú ruku; môžeme si ju odťať a pravá nám postačí na odohnanie tyrana a jeho krvavej hordy od mestských múrov.“ Pri Leidene ako pri Tróji – reči veliteľov, britké vtipné odpovede, vražedné úklady. Celá tá kvetnatá rétorika akoby bola určená pre autorov budúcich historických príručiek. Pravda bola prozaická, banálna a sivá: vydržať ešte mesiac, ešte týždeň, ešte jeden deň. V meste už bolo cítiť evidentný nedostatok peňazí. Vtedy sa rozhodlo o prispôsobení monetárneho systému výnimočnej situácii; menovite sa emitovali špeciálne bankovky, ktoré mali svoju platnosť určenú iba na dobu obliehania. Tieto nové platobné prostriedky boli ozdobené heslami na povzbudenie sŕdc – latinským nápisom „Haec libertas ego“, podobizňou leva a zbožným povzdychom „Bože, ochraňuj Leiden“. Všetkým však bolo zrejmé, že mesto môže zachrániť len pomoc zvonku. Čoraz väčšmi o sebe dával vedieť hlad, nebolo už chleba, na osobu sa prideľovalo už len pol funta mäsa, to znamená kože a kostí vychudnutých zvierat. Poľovalo sa na psy, mačky a potkany. K tomu všetkému vypukol ešte v meste mor. Za krátky čas pohltil šesťtisíc obetí, to jest polovicu obyvateľov mesta. Muži boli takí zoslabnutí, že už nemali silu strážiť na hradbách a keď sa vracali domov, často nachádzali ženy a deti mŕtve. Akoby tých nešťastí nebolo dosť, vypukli v Leidene nepokoje a zvady. Kronikár hovorí záhadne o nesvornosti, šomraní a sporoch. Môžeme si ľahko domyslieť, čo sa skrýva pod týmito eufemizmami. Išlo jednoducho o vzburu mestskej chudoby, ktorá pociťovala najmarkantnejšie ťarchu obliehania. Pre nich existovali len dve alternatívy – smrť od hladu alebo zajatie. Vybrali si to druhé. Starosta zvolal zhromaždenie všetkých obyvateľov mesta. Vo veľkom patetickom prejave všetkým oznámil, že je ochotný obetovať svoje telo, aby nakŕmil hladujúcich. Našťastie, toto vyhlásenie bolo prijaté tak, ako sa patrí, to znamená nie ako konkrétnu ponuku, ale ako rétorickú figúru. Generálne stavy, ale aj oranžský princ Wilhelm, hlavný veliteľ Holanďanov, ktorého hlavný stan sa nachádzal v neďalekom Delfte, mali presné informácie o fatálnej situácii Leidenu. Pozemné vojská princa oranžského boli priveľmi slabé na to, aby sa vydali dobýjať mesto a aby bojovali s protivníkmi na udupanej zemi. Flotila totiž predstavovala najmocnejšiu a najvhodnejšiu časť nizozemskej armády. Existovala tu však závažná prekážka: Leiden nebol prístav, ležal vo vnútrozemí. Bolo treba – čo znie takmer magicky – privolať na pomoc vodný živel. Veľmi dôkladne sa teda vypracoval plán narušenia hrádzí a násypov. Holandský systém kanálov pripomínal vodný labyrint a beda odvážlivcom, ktorí prekročili jeho hranice. Tak či onak rozhodnutie zaplaviť veľkú oblasť orných polí a pastvín bolo rozhodnutím dramatickým. Ako útecha poslúžila ľudová múdrosť, staré sedliacke príslovie, ktoré hovorilo, že za takýchto hraničných okolností je lepšie urobiť zem jalovou, než ju stratiť navždy. V lodeniciach Rotterdamu a iných prístavov prebiehala horúčkovitá práca. Vecou hodnou obdivu, dokonca aj pre nás, ľudí technologickej epochy, je závratné tempo, v akom sa vybudovali lode, ktoré sa mali zúčastniť na operácii oslobodenia Leidenu. Celá flotila sa skladala z 200 galér s plytkým ponorom; boli poháňané silou vetra alebo alebo vesiel, boli vybavené delami a celou nevyhnutnou vojenskou výzbrojou. Teraz všetko záviselo od nevypočitateľného činiteľa, to jest od počasia. Najprv vial neužitočný Nord, čoskoro však začal duť očakávaný juhozápadný vietor a cez otvory v hrádzach hnal masy vody smerom k Leidenu. Ofenzívu vojsk predbehla ofenzíva živlu. Zaskočenie nepriateľa bolo úžasné. Španieli sa síce pokúšajú ovládnuť situáciu, narýchlo opravujú narušené hrádze, ale zatiaľ už priplávali holandské galéry a pália zo všetkých diel. Na miestach kde voda nie je dosť hlboká, vyskakuje posádka z lodí a tlačí ich smerom k pozíciám protivníka. To je veľká téma pre barokového maliara. Keby túto bitku namaľoval Rubens, určite by ju predstavil ako boj Neptúna s chtónickými božstvami. Španielske vojská nie sú schopné využiť svoju početnú prevahu, ale neprejavujú ani taktickú šikovnosť. Boj pozemných vojsk, ktoré tu stoja po kolená vo vode, proti flotile je číra absurdita. Zostáva len jediné východisko — rýchle zrušenie obliehacieho tábora a potupný ústup. Tretieho septembra 1574 o ôsmej hodine ráno veliteľ Holanďanov, ktorí prišli pomôcť obliehanému mestu, admirál Louis Boisot vstupuje nadšene vítaný do mestských brán. Čo zostalo v dnešnom Leidene po oných dňoch utrpenia a slávy? V tieni starých platanov stojí pomník dobrého starostu Pietera Adriaansa van der Werffa. Cez plecia má prehodený plášť, tak akoby šiel na bežné zasadnutie mestskej rady, len rapír pri boku svedčí o tom, že vtedy išlo o veci života a smrti. V parku je aj stará bašta, z ktorej v poslednú noc obliehania španielske delá odlúpili obrovský kus múru. Z oných čias sa zachoval ešte pekný dom ozdobený vtáčím ornamentom. Bývali v ňom traja bratia: Jan, Ulrich a Wilhelm, profesiou miestni muzikanti, zo záľuby pestovatelia poštových holubov. V čase obliehania im pripadla mimoriadne dôležitá úloha. Stali sa takmer inštitúciou, a to dvojakou — ministerstvom pôšt, keďže udržovali za týchto podmienok jediný možný kontakt s vonkajším svetom, ale aj ministerstvom propagandy, pretože holuby boli neúnavnými ambasádormi nádeje, prísľubom rýchlej pomoci obrancom. V leidenskom múzeu sa nachádza veľká tapiséria, na ktorej je zachytený útok holandskej flotily na stanoviská Španielov. Je to pohľad kartografa — obrovská zelená rovina popretínaná modrými čiarami riek a kanálov, pomedzi ktoré sa prepletajú ľudia ako drobný hmyz. História z perspektívy Boha. V tom istom múzeu nie sú ani delá, ani nepriateľské zástavy, ani vyštrbené meče či poroztĺkané helmice — slovom nič z toho ušľachtilého haraburdia, aké nachádzame v iných európskych zbierkach venovaných veľkým udalostiam minulosti. Na čestnom mieste je však zavesená špeciálna vojnová trofej — veľký medený kotol na varenie žoldnierskej stravy, ktorého sa Španieli zbavili na úteku. Kotol ako symbol návratu k normálnemu stavu, alebo, ak to niekto nazve radšej takto, ako symbol víťazstva. * V priebehu osemdesiatich rokov bojov o nezávislosť Holanďania poskytli bezpočet dôkazov o odvahe, vytrvalosti a determinácii. Ale táto dlhá vojna sa nepodobala nijakej inej vojne, aké prebiehali v Európe. Bol to stret dvoch odlišných ideálov života, dvoch hodnotových systémov a, ak sa to dá s určitým zveličením povedať, dvoch diametrálne odlišných civilizácií: aristokraticky-vojenskej, reprezentovanej Španielmi, a meštiansko-sedliackym svetom Holanďanov. Stojí zato uviesť istý charakteristický detail. Kronikár obrany Leidenu totiž hovorí s evidentným zadosťučinením, že v čase útoku, keď sa ničili hrádze v bezprostrednom susedstve mesta, padlo len päť či šesť ľudí. Takýto smiešny počet obetí by si iní európski dejepisci ani nevšimli. Vojna pre Holanďanov nebola krásnym remeslom, dobrodružstvom mladosti, korunou mužského života. Vnímali ju bez vzrušenia, ale aj bez námietok, brali ju tak ako boj so živlom. V takomto kódexe správania niet miesta pre opisy hrdinských skutkov a efektnej smrti na poli cti a slávy. Naopak, išlo o to, aby sa človek zachránil, aby vyviazol, aby bol ušetrený, aby z búrky prišiel so zdravou hlavou a čistým štítom. Oproti brutálnemu násiliu španielskych intervenčných vojsk sa teda postavila inteligencia, presná obchodnícka kalkulácia, organizačné talenty, ba napokon aj úskok. Isteže, neboli to priam rytierske cnosti. Ak mali Holanďania vzor medzi hrdinami veľkých epopejí, určite im bol bližší Odyseus než Achilles. Napokon — netreba cúvať až do mytológií. Charakter a štruktúra holandskej spoločnosti vysvetlia viac než mnohé. Ľudia vojny nereprezentovali v Holandsku osobitnú spoločenskú vrstvu obostretú nimbom slávy, ani sa netešili z nejakej mimoriadnej prestíže. Šľachta, ktorá inde v Európe tvorila dôstojnícky korpus so stáročnými tradíciami, nezohrávala v Republike významnejšiu úlohu. Mladý človek, ktorý sa dostal ako žoldnier do armády, nenosil (ak možno použiť tento anachronizmus) v plecniaku maršálsku palicu, ale trpký chlieb bedára, a nemal nijaký výhľad na úsmev Fortuny; zranený alebo chorý umieral najčastejšie v nejakom obskúrnom lazarete, kde zúrili epidémie. Veteráni žobrali na uliciach miest. Holandsko nemalo stabilný stav vojska. Nebolo školou občianskeho ducha, akou bol napríklad Rím; aj prestíž štátu bola založená na niečom úplne inom. Odtiaľ ten číro funkčný vzťah k ozbrojeným silám: v čase vojny stav pozemného vojska obsiahol len čosi vyše 100 000 vojakov, v mierovom období klesal na 20 000. V armáde Republiky prevažovali cudzinci; základ pozemného vojska predstavovali cudzie žoldnierske armády (len flotila bola „čisto“ holandská). Marsových synov Holanďania jednoducho kupovali. Pri obliehaní ‘s Hertogenbosch, v rozhodujúcej fáze oslobodzovacích bojov, sa armáda, ktorej velil miestodržiteľ Frederik Henrik, skladal z troch plukov holandských (vôbec to neboli dobrovoľníci) a 15 plukov fryzských, valónskych, nemeckých, francúzskych, škótskych a anglických. A navyše, táto zlátanina nenosila uniformy. Helmica, pancier, občas šerpa so znakom oddielu — to všetko bolo úplne sivé v porovnaní s vtáčou pestrosťou francúzskych či talianskych bojovníkov. Nebolo čo maľovať. Spomienky na vojnu rýchlo bledli. Ten, kto si objednal obraz — kapitán lode, sedliak, kupec alebo remeselník — chcel na ňom vidieť predovšetkým seba a svet, ktorý ho obklopoval: vnútro domu, kde sa rodina stretla pri oslave krstín alebo svadby, dedinskú cestu, vrúbenú stromami, na ktoré dopadá svetlo poludňajšieho slnka, rodné mesto na veľkej rovine. Bolo to teda umenie pramálo patriotické, ak chceme pod slovom patriotizmus chápať zaťatú nenávisť niekdajších, súčasných či dokonca potenciálnych nepriateľov. Holanďania nám nezanechali obraz, na ktorom by bol porazený protivník vlečený za vozmi víťazov v prachu pohŕdania. A pritom s toľkou radosťou maľovali morské bitky. Klasickým príkladom tohto genre je slávne dielo Hendrika Vrooma Bitka pri Gibraltare 25 apríla 1607. V prvom pláne sa holandská vojnová loď provou vnára do trupu španielskej vlajkovej lode. Obraz je neveľký a plný rozkošných, netaktne povedané, detailov – červené a žlté vrkoče výbuchov, ľudia, zvyšky sťažňov lietajúce v povetrí a ponárajúce sa do mora, tisícky malých podrobností zachytených s dôkladnosťou miniaturistu. A všetko to videné ako cez ďalekohľad, zo vzdialenej perspektívy, ktorá pohlcuje hrôzu aj vášne. Bitka premenená na balet, pestrofarebná féeria. Benjamin Constant sa v jednom z listov madame de Stäel nadchýna nad históriou Holandska, takou odlišnou od dejín iných európskych štátov: „tento statočný národ nikdy nevyhlásil vojnu svojim susedom, nikdy nerobil nájazdy, nepustošil a neokrádal ich krajiny“ (Constant obišiel diskrétnym mlčaním koloniálne výboje, ale veď bola reč iba o susedoch). Možno táto poznámka francúzskeho spisovateľa zvýrazní určitú podstatnú vlastnosť holandského charakteru. Ktosi povedal: „La Hollande est de religion d‘Erasme“. Nebude to zveličenie, ak povieme, že vládu nad týmto malým národom prevzal filozof z Rotterdamu, ktorý si nadovšetko cenil cnosť uchovania miernosti a dobroty. * V ktorési zimné predpoludnie, počas prechádzky po berlínskom Grünewalde, som zašiel do Poľovníckeho zámku. Už dávno som vedel, že sa tam nachádza kolekcia flámskeho a holandského maliarstva. Nazrel som tam teda akosi z povinnosti, neočakával som nijaké prekvapenia. Predstavoval som si, že uvidím ďalšiu priemernú zbierku (ó, monotónnosť druhoradých maliarov Veľkých Škôl) portrétov, loveckých výjavov, zátiší, akými sú obvešané steny mnohých šľachtických rezidencií. V podstate to aj tak bolo. No predsa som neľutoval túto návštevu – objavil som totiž to, čo som hľadal už oddávna v toľkých reprezentatívnych galériách a múzeách. Obraz nebol nijakým arcidielom, ale moju pozornosť upútala jeho téma: Alegória Holandskej republiky. Namaľoval ho Jacob Adriaans Backer a za svoju prácu dostal nezanedbateľnú sumu 300 guldenov z rúk vtedajšieho miestodržiteľa Zjednotených provincií — Friderika Henrika. Teda išlo o dielo takpovediac oficiálne. Maľba predstavuje mladé dievča zahalené v drapérii s intenzívnymi farbami — červenou, modrou a jasnou perlovobielou. Modelka má veľmi vidiecky výzor: ružové líca pastierky, oblé plecia, sošné nohy, ktoré sa pevne zapierajú do zeme. Na toto zosobnenie prostoty, slobody a nevinnosti nakládol umelec ťažké atribúty vojny: helmu so splývajúcim čiernym chocholom, štít v jednej a divadelnú kopiju v druhej ruke. A to je práve na tomto obraze najdojímavejšie: protiklad medzi vznešenou témou a skromným výrazom; čosi ako historická dráma hraná dedinskými ochotníkmi na púti. Hrdinka tejto scény v ničom nepripomína Slobodu, ktorá vedie ľud na barikády. Onedlho sa zdvihne, nechá tak nudné pózovanie a vráti sa k svojim zvyčajným, nepatetickým činnostiam, k práci okolo dobytka alebo pri stohu sena. Sloboda, o ktorej sa napísalo toľko traktátov, že sa stala vyblednutým a abstraktným pojmom, bola pre Holanďanov niečím takým prostým ako dýchanie, pozeranie sa, dotýkanie sa predmetov. Nebolo ju treba definovať, ani krášliť. Preto v ich umení neexistuje rozdelenie na veľké a malé, dôležité a nepodstatné, vznešené a obyčajné. Maľovali jablká, portréty kupcov s látkami, cínové taniere, tulipány s takou trpezlivou láskou, že pri nich hasnú obrazy záhrobia aj pompézne historky o pozemských triumfoch. Preložil Karol Chmel. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|