| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2006, číslo 3-4
Mihailo
Pantić
Poviedky
Mihailo Pantić (1957) patrí už celé štvrťstoročie k relevantným a inšpirujúcim
osobnostiam srbskej literatúry - popri svojej monumentálnej literárnokritickej
práci sa podieľal aj na formovaní a prezentácii najvýraznejších diel
súčasnej prózy a poézie ako editor a zostavovateľ antológií, účastník
debát a diskusií o stave a perspektívach moderného srbského a svetového
písomníctva, ale najmä ako osobitý tvorca kratších prozaických útvarov.
Dosiaľ vydal sedem
poviedkových kníh, ktoré počnúc experimentálne provokatívnou Kronikou
izby (Hronika sobe, 1984) cez existenciálne ladeného Wondera
v Berlíne (1987) až po Novobelehradské poviedky (1994) a
Ak je toto láska (Ako je to ljubav, 2004) svedčia o sile a rozprávačskom
majstrovstve tohto autora. O čitateľskom úspechu svedčí fakt, že väčšina
z Pantićových kníh sa dočkala druhých či tretích vydaní, úspech u kritiky
dokazujú ocenenia - či už NIN-ova cena, Sirmayova alebo azda najvýznamnejšia
- Andrićova cena.
Obrátil som sa k stene a pokračoval v spánku.
(Leoncibitalio)
Lebo sny nemajú moc nad človekom, ktorý, ak sa mu chce,
aj na skutočné udalosti zabúda ľahko a rýchlo, a sny si nepamätá
vôbec.
Ivo Andrić
Mala ruky silnejšie
ako ja...
Vlada Divljan
Moja žena, na
rozdiel odo mňa, si pamätá sny. Ale jej sny sú hlbšie. Keď mala trinásť
rokov, v sne sa jej zjavil muž v stredných rokoch, podobal sa na mňa
terajšieho, a povedal jej: vydáš sa za toho, koho porazíš pri pretláčaní
rúk. A len čo jej to neznámy povedal, prebudila sa a rozhodla sa, raz
navždy, s jasnou mysľou, akoby dovtedy ani oka nezažmúrila, že to tak
aj bude. Vedela, čo má robiť, ona, trinásťročné dievčatko, ešte ploché
ako doska. Zavinula si do uzlíka, tak ako v rozprávke, tých pár handier,
čo mala, rozlúčila sa s prekvapenými rodičmi a odišla do iného mesta...
Matka jej
pri rozlúčke poradila, aby už nikdy nespávala s otvorenými ústa, aby
potom náhodou v sebe nevypestovala nejaké vtáča, a ona to poučenie vzala
na vedomie.
Na nešťastie, mesto,
do ktorého prišla, nebolo jej. Zistila to hneď prvý týždeň po príchode,
keď vstúpila do novej školskej triedy. Nie je to podstatné, ale pripomeňme,
že mala na kolene rozškrabnutú chrastu a nosila topánky po staršom bratovi.
Deti v škole sa jej smiali, lebo rozprávala tak trocha nosom a málokto
jej rozumel, azda s výnimkou istého popleteného profesora, ktorý sa
ju pokúšal zviesť tak, že sa vychvaľoval, že vie čítať odzadu, rýchlejšie
než zľava doprava; to však bolo primálo pre trinástku navyknutú spávať
s otvorenými ústami a pamätať si sny len tak, sama od seba. Predsa len
sa jej tam podarilo dokončiť posledné dva ročníky základnej školy, hoci
huhňala, a potom sa presťahovala k nejakej vzdialenej tetke do ešte
väčšieho mesta, môjho mesta, neviem, či treba uvádzať jeho meno. Krátky
čas, mesiac alebo dva dni, v čase letných prázdnin, pracovala v predajni
obuvi, aby si zarobila na nové topánky (bratove sa rozpadli) a teraz
by som mohol odprisahať, že vtedy som ju videl prvý raz, len tak mimochodom,
ked som prechádzal popri výklade, ja, chalan s menším počtom rokov než
je dokopy prstov na rukách a nohách, ale bolo to dávno, v minulom storočí,
takže som si predsa len nie taký istý. Veď dokonca aj ak to nebola ona
(pravdepodobne nie, no možno áno), môžem si ju predstaviť, ako balí
škatule s obuvou a nehybne sa pozerá kupujúcim do očí (a vtedy mala
prenikavý pohľad, ktorý väčšina nemôže vydržať), či by takto neobjavila
toho, o kom vedela, ako vyzerá, i keď ho nikdy nevidela, toho, komu
bude vedieť pretlačiť ruku.
Otázka je zbytočná,
ale nevyhnutná: čo by sa stalo, keby som vtedy vstúpil do predajne?
Hm, neviem. Neexistovala by táto poviedka, to je isté. Lenže
ja som sa stále neobjavoval. Ešte nie. Bolo treba odniekiaľ vyhrabať
lásku, a to veru nie je len také ľahké. Aspoň nám to teda bohvieako
nešlo. O iných neviem. Áno, otázka je zbytočná, presne ako otázka, čo
by sa stalo, keby sa Zem začala zrazu otáčať opačným smerom. Boh stlačí
jedno tlačidlo, prudko nás zastaví, zhruba tak, ako keď v mestskej zápche
z ničoho nič dupne na brzdu a potom nás, enter, zrazu stočí do opačného
smeru. Spočiatku by deň na jednej pologuli trval dvakrát dlhšie, tak
isto ako noc na tej druhej. Lenže to by nebolo také strašné, niekto
by to všetko prespal, a niekto by obedoval dvakrát. Vetry by však zmenili
smer a zem by získala novú podobu. Dovčerajšie púšte by sa zmenili na
pralesy, veľké mestá by spustli a neobývané oblasti by zaplavili všetky
tie miliardy ľudí (čím ich je v dave viac, tým sú osamotenejší), a voda,
čo odteká do stoky, by sa zvrtla iným smerom, ale s láskou by to opäť
šlo tak ako doteraz, tak ako chce ona, a nie tak, ako by sme
chceli my.
Áno, bolo to tak.
V noci splnu, keď ešte bola takmer dieťa, ostrihaná dohola kvôli školskej
epidémie vší, mala sen panny, ktorá nechápe, prečo jej pučia prsia,
do snov jej odkiaľsi (naozaj neviem odkiaľ) vstúpil jeden možný ja a
povedal jej: buď trpezlivá, hľadaj a čakaj. Keď sa objaví, budeš vedieť,
že to je on. Bude mať slabé ruky. A poviem ti ešte toto: mnohí ťa budú
chcieť, no ty budeš chcieť len jedného. Ale ho nehľadaj tak, akoby si
ho chcela nájsť, nechaj ho zaútočiť, ten kto priveľmi hľadá, zriedkakedy
nájde. Ak to bude tak, narazíš na niekoho, kto ťa raz bude poznať lepšie
než pozná sám seba. (Presne tak, dodávam zakaždým, keď o tom rozprávam).
Rozumieš?
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Ivan Štrpka
Niekoľko viet
s. 3
Rudolf Jurolek
Poľný zošit
s. 5
Obuj sa a choď!
Stano Kočiš: New York a tak ďalej
Kenneth Patchen
Obrázkové básne
s. 31
Mihailo Pantić
Poviedky
s. 41
Kubica - Čím - Marián
Básne nebásne
s. 65
Poste restante
Péter Nádas
s. 75
Igor Jarkevič
Strach z obyčajných vecí
s. 103
Made in Švejk
(Karel Kosík, Lubomír Martínek, László Dobossy, František Dryje, Peter
Zajac)
s. 111
Archív
Famous italian director
(Rozhovor Oriany Fallaciovej s Federicom Fellinim)
s. 165
|
