|
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2007, číslo 3-4
Veronika
Šikulová
Od svitu do mrkvy
(Básničky pre Jana Litváka)
Jano, si prvý muž, ktorému píšem básne. Básne len tuším, a nie vždy
správne. Cítim, že v básni má byť presne presné, presunuté z duše rovno
na papier. Ako keď ruka o stôl tresne medzi nadýchnutím a výdychom,
a že ten výdych je dôležitejší. V básni, keď sa aj zhasne, musí byť
zažnuté...
1. Matko svatá,
ale leje
Babka dogúľala pod dieru v odkvape sud, že tu budz, na! Stojíme pod
odkvapom celá rodina. Aký čľapot, to je iná káva! Aj tatko vybehne z
izby, až do kuchyne dokvapkáva. Prší v riadkoch, akoby písalo, a mokne
celá zem. Stojíme a mama, že strašne by som chcela peniaze a veľa. Keď
vidí toľko vody, o korunách sa rozvravela...
2. Som Nevinko
Réva reve, treba oberať, strapce má obťažkané zelenými detičkami. A
moje ústa sa do nich pustia, prší do mňa sladké nevínko. Všetky deti
som ti zjedla, kostrnka, ty Nioba, a som Nevinko, nechala som len dve,
lebo na nich bola hniloba... Ostatné prší do prešu a z preša nevinná
šťava šústa. Sladké je, a my si kyslým vínom doladíme ústa.
3. Pipky
Šípky, narúžované červené kurvičky, šibe ich vietor, pichám nos pod
kríčky, obsmŕdam rozkročená v kríčí a kričím, čo vám šibe, šípky, že
ste tak vysoko, odo mňa ďaleko ako od vás k čaju... Chlpaté pičky, v
šušulkách, ach, jadierka majú, ale len hore, alebo dolu podľa toho,
ako sa to do rúk vezme a je v nich sladké aj trpké a čosi príjemne mastné,
ako šípkové rezne. Vrážam sa do kríčia, šípim, že mráz si to dnes v
noci s nimi rozdá, ba možno si to rezne!
4. Dám vám
Fajčila som na dvore a mama, pootvorené okno v kuchyni, počítala vajíčka.
Odrazu otvorila, hovorí, dvadsať dám vám a ja som v okne ako v spätnom
zrkadle auta zbadala po dvore skákať žabu. Veľkú a ťarbavú, ťapkala
po chodníku, dobrá, naozajstná zelenohnedá ropucha, že kam sa na mňa
tie dve aj s vajcami hrabú... A prší. Cigánovi do ucha a mne ako cigánke
aj do vačku. Uvarím na večeru vajcia a k nim spravím omáčku. Sedíme
za kuchynským stolom, lampa nám kuká do taniera, balíme vajcia do papiera
jedno po druhom. Chlapcovi o nej naschvál nepoviem. Po zemi hračky zbiera.
Nikomu. Balíme vajcia, ja myslím na ropuchu ako na živú ikonu. Prší
v cvernách. Škoda, že nie som malá, potešila by som sa ti viac! „Stačí,
tých dvadsať vajec, mami, my budeme mať na mesiac!“
5. Matutka
Keď umrela stará Kučerka, jej slabomyseľnú Martu dali do domova, a okolo
nej ľudia, ktorých vôbec nepoznala, pribehla vtedy ku mne mama a hovorí,
rýchlo, daj mi nejakú bábiku, už ju vezú. Matutka, tak si vravela, o
tri mesiace zomrela, stále vraj hovorila domov, domov, a mama a mama,
v rukách držala tú bábiku.
Hľadala som takú škaredšiu, aby mi akože nechýbala!
6. Návštevy
Raz sme si povedali, už dlho sme neboli u tatka. A vybrali sme sa na
návštevu. Niesli sme štyri klobásky a fialovú kapustu. Práve v tej istej
chvíli si však tatko pomyslel, že už dlho nebol u nás. Vybral sa teda
na návštevu a po ceste kúpil jednu veľkú zmrzlinu. Prišli sme k tatkovi.
Brána otvorená, dvere otvorené, v hrnci sa varila polievka, doma nik,
len psík... Položili sme na stôl klobásy a kapustu a vrátili sa domov.
Medzitým tatko prišiel k nám, brána otvorená, dvere otvorené, doma nik,
len psík. Položil do pohára na stole zmrzlinu a napísal lístok – kakaová,
vanilková, neurčitá...
Aj inokedy sme už dva razy u tatka neboli, tak sme sa opäť vybrali na
návštevu. Doma bola iba mama. Pýtam sa, našli ste si kapustu? A mama
zarazená, pýtam sa tatka, čo chceš s tou fialovou kapustou a odkiaľ
máš tie klobásky, no a on, nevyrušuj, to je tvoja parketa, o ničom neviem.
A mama si vtedy pomyslela, tatko je na tom zle, už si nepamätá, čo prinesie
domov...
A zase sme raz šli k tatkovi. Ideme, ideme a pred poštou stretneme tatka.
Kam ste sa vybrali? Veď k vám. A vy? Načo sa pýtaš, predsa k vám...
A potom beží skratkou poza humná, že choďte svojím tempom, idem vás
ohlásiť gazdinej.
7. Salamalejkum
Bol raz jeden chlap, ten ma nemal rád, a ja som mala rada jeho sveter,
vždy ho však požičal inej tete. A tak si teta Veve povedala, na tohto
uja hodím salám, povedala si, že ho serie a v duchu ho posadila na smetisko
dejín aj na pazderie, a tam včuľ čuší, aj keď niečo hovorí, psí hlas
do neba nejde, z hory sa neozýva, aj keď volá do hory. Keby mali jeho
slová všetky oblečené svetre a všetky naraz požičať by mi chcel, Šimako,
mám ťa v paži, aj pod pazuchou, už na mňa nečum, salamalejkum!
8. Veci, ktoré
nechcem
Veci, ktoré nechcem, posúvam mame, zavše sa zahanbím, koľko ich máme,
a ona potom celá natešená, rozdáva moje veci iným ženám. Odrazu vidím
na námestí chuderu Zuzku Píšku, vyzerá v mojej sukni ako ja, keď som
písala druhú knižku, má moju blúzku, sako, skrátka všetko odo mňa. Tak
je to Zuzka Píška alebo som to ja? A tuším jej to viacej pristane ako
jeho veličenstvu mne, jej to svedčí náramne a mne už nie... Odrazu vidím
svoje veci nerada, takýto dobrý skutok! Bože, nerátaj...
9. Iné veci
Ale sú aj iné veci, prídem trebárs ku mame a ona, poď do pivnice na
dve deci, naše fľaše majú tvoje kabáty. Poď sa kuknúť, nesedíš tam ty?
Zažneme v pivnici a – och, štyri bezhlavé Verony tu sedia zapnuté v
kabátoch. Až ku krku! Od svitu do mrku, so založenými rukami ako tetky,
čo sa modlia, sedia tie mamičkine fľaše, aby ich nepukol mráz, zohrievať
musia vínko naše! Prekabátila som víno, hádžem dobré jaše... Vinopinopičolíno,
oblieklo si Veronine kabáty!
10. Igram
Prednedávnom som si prečítala básne Štefana Strážaya. Keď sme sa hocikedy
stretli, vždy sme mlčali, raz som mu tuším u nás v Modre na terase hrala
na trúbke. A teraz, tak potichučky, skoro až mlčky, by som sa niekoho
mala spýtať, kde ten Strážay je, či píše a čo, chcela by som niekomu
povedať, že mi chýbajú jeho všedné a tiché básne, že si hocikedy spomeniem,
ako sme šli aj s naším tatom na výlet do Viedne, že ja sa za básnika
Strážaya hocikedy modlím a keby sa ma niekto pýtal, čo sa ti naposledy
naozaj páčilo, Veve, tak poviem, ten Strážay je dobrý!
11. Pohľadnica
z Afriky
Raz fúkal taký teplý vietor, prifúkal do Modry piesok z Afriky. Haluza
stojí na námestí a hovorí, kurva, neprší celé leto, už iba špina z toho
neba padá! A čo by povedal, keby vedel, že je to pozdrav od slona alebo
nejakého kráľovského hada?
12.
Spisovateľ má mať hovno, stačí mu len na chleba. Keď mu strčia gundžu
prachov, povie, díky, netreba. Spisovateľ má byť dobrý – človek aj svedomie
národa, musí robiť hlásnu rúbu, keď mu pán Boh trúbu dal. Keď mu svetlo
občas zhasne, iné svetlo rozsvieti, nechá bokom ležať básne, začne písať
pre deti. Keď mu niekde nezaplatia, ani prachy nepýta, začne písať ďalšiu
knižku... Aj tak to nik nečíta!
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Dominik Tatarka
Niekoľko viet
s. 3
Rudolf Jurolek
Básne
s. 7
Ján Litvák
Bratislavské upanišády
s. 15
Poste restante
Pavol Suržin: Spln duše a básne z Modrého zošita
s. 23
Dežo Ursiny
A čo ty?
s. 45
Leonid Tiškov
Krištáľový žalúdok anjela
s. 71
Súčasná európska poviedka
Jurij Bujda, Predrag Marković
s. 113
Veronika Šikulová
Od svitu do mrkvy
s. 135
Peter Macsovszky
Podhlavník a iné básne
s. 145
Obuj sa a choď!
Emil Hrmo: Spomienky na Francúzsko
s. 155
|