revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2011, číslo 3

Jozef Mihalkovič
Jedna poviedka, jedna báseň
a jeden pozdrav baranicou Vincenta Šikulu


Báseň pre Vincenta Šikulu


Je máj na pokračovanie,
májové listovanie v knižke poézie a prózy
Vincenta Šikulu, je jún, slniečko preluduje
akýsi mozartovský popevok,
len keby chcelo spŕchnuť.
Keď aj len ako keby.
Májový dážď je viac hodný ako Viedeň.
Poň, ideme sa prejsť,
slniečko sa usmieva
figliarsky, nie však zlomyseľne.
Veďuvidíme. Uvidíme,
či sa sľuby začnú napĺňať,
alebo či sa nerozplynú v dyme.
Brať vážne život, hľadieť mu do očí.
Brať vážne lásku, priateľstvo, príslušnosť
ako záväzné a závažné, kam človek dokročí.

Pozn. Báseň predniesol autor na spomienkovom podujatí venovanom 10. výročiu úmrtia Vincenta Šikulu, ktoré sa konalo dňa 21. júna 2011 v Malej sále Kultúrneho centra v Pezinku.

Vincent Šikula
Pozdrav baranicou

(Jožovi Mihalkovičovi)

Neviem, ako a kto na to prišiel, že mám i ja predniesť Jožovi Mihalkovičovi pri jeho šesťdesiatke zdravicu; už to slovo sa mi zdá trochu čudné - zdravica! Neviem, kto a prečo nazval tých pár slov, ktoré chcem povedať, zdravicou. Znie mi to ako žáner, ktorý naháňa strach, a obávam sa, že sa mi ani nepodarí byť dosť slávnostný. Našťastie sa vôbec neobávam, že by Jožovi Mihalkovičovi chýbala práve odo mňa slávnostnosť. Mne ako prozaikovi by skôr svedčalo niečo iné - namiesto zdravice radšej by som mal ponúknuť povedzme baranicu. Ako Joža poznám, možno by som sa mu i viac zavďačil, už aj preto, že moje zoznámenie s ním, teda nie iba s jeho poéziou, ale s ním, akosi zapadá do čias modranských zimovísk a Zimovísk - tak sa volá jeho druhá básnická knižka - nehovoriac o tom, že baranicou sa dá napokon aj zdraviť.

Neviem, kto sa stal skôr Modranom, či on, alebo ja. Je však celkom isté, že od začiatku nášho priateľstva chodili sme nie iba po tých istých uličkách, ale aj po tých istých kameňoch alebo kockách v tých istých dvoroch. Ja som prišiel do Modry rovno z delostreleckých kasární, práve keď v Nemecku postavili Berlínsky múr, prišiel som učiť hudbu na ľudovú školu umenia. Každý deň som chodieval nádvorím Mestského domu ku školníčke pani Kučerovej po kľúče alebo s kľúčmi, a tá zase bývala v dvore, ktorý oveľa lepšie a dôvernejšie poznal Jožo, najprv ako častý hosť a návštevník, no neskôr v ňom býval. Ba neskoršie sa stal prvým riaditeľom Štúrovho múzea, a múzeum od ľudovej školy delí naozaj len dvor. Ale ja som už vtedy býval zima-nezima nad Modrou a neraz mi cestu domov alebo chodník pomáhal vyšliapať aj on, lebo zimy, ako radi vravievajú niektorí starší ľudia, bývali voľakedy tuhšie, aj mne sa niekedy zdá, že priam rozprávkové: snehu celé múry a nikde ani stupaje. Pravda, ak myslíme na ľudskú stupaj, na toho, kto šiel alebo nešiel, prešiel alebo neprešiel, alebo ktorého kroky zapadli snehom. Lebo ináč aj v spomenutých Zimoviskách je nemálo ľudských a nemálo zvieracích stôp, dosť záznamov a vážnych zápasov, zápisov a ornamentov, jasných a živých, žijúcich i po rokoch. Ba vlastne iba také sú.

Náročky všetko skracujem. Aby pozdrav nebol pridlhý či baranica priveľká alebo priširoký posunok, priširoké gesto s ňou, aby sa Jožovi nebodaj nezazdalo, že mu ňou hrozím. Hoci ani to by nebolo čudné. Lebo všetko, čo sa mi žiada spomenúť, ľahšie by sa našlo v jeho knižkách, aj v tých ďalších, čo nasledovali po Zimoviskách, ba našiel by som to tam vyabstrahovanejšie. Básnikovi sa vždy zmestí na jednu stranu viac než prozaikovi.

Keďže som začal baranicou, baranicou aj skončím. Lebo po šesťdesiatke sa už naozaj začínajú ľudia zaraďovať medzi starších. A čo starší človek potrebuje? Okrem iného celkom iste trochu tepla, najmä keď aj teplo je zo dňa na deň drahšie. Jožo má rád príslovia, preto mu aj ja jedno poviem: "Komu sa zdalo chladno v mladosti, v starobe sa veľmi nezapotí." Ja by som sa napríklad bez baranice ťažko zaobišiel. Preto aj Mihalkovičovi želám do ďalších rokov poriadne teplú baranicu, za akú by sa nemusel hanbiť ktorýkoľvek z poslancov nášho parlamentu. Tým nechcem povedať, že by si naši poslanci nemali zaslúžiť dobré baranice; skôr by som rád pripomenul, že by sa aj poslanci z času na čas mali zamyslieť nad poslaním básnika i spisovateľa v spoločnosti. Ale to by už boli širšie súvislosti, aj môj pozdrav musel by byť širší, no zároveň i na diaľku.

Jožo Mihalkovič je skromný človek, áno, aj pyšný, naozaj i pyšný, k čomu sa na prebale jednej zo svojich kníh priznal, keď povedal, že "urobiť báseň je ustanoviť niečo, čo tu nie je! Z čoho? No predsa z ničoho. Ako to z ničoho. Z ničoho. Zo slov." Ak niekto vysloví takéto smelé slová, znamená to, že si dôveruje a že sa sotva cíti chudobný. Lebo o tom hlavnom, čomu zasvätil svoj život a čo tvorí zmysel života, rozhoduje len on sám. Nech sa mu teda aj naďalej darí, nech k tomu, čo tu už je, čo tu už od neho máme, pribúda aj naďalej, čo tu ešte nie je, nech mu slúži zdravie a nech mu aj v budúcich rokoch pribúda, nech mu každý rok pribudne za baranicu básní, aby nám mal aj v budúcich rokoch čo dať alebo povedať.

(Z knihy Vincenta Šikulu Požehnaná taktovka)

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Jean de la Bruyére
Niekoľko viet

s. 3

Ivica Ruttkayová
Terapeutické básničky
s. 5

Rudolf Jurolek
Milá Pim
s. 11

Jozef Mihalkovič
Jedna poviedka, jedna báseň a jeden pozdrav baranicou Vincenta Šikulu
s. 17

Jaroslav Supek
Boli ste už o vete?
s. 37

Boris Mihalkovič
Z nových básní
s. 45

Rodinné striebro
Štefan Krčméry
s. 53

Lubomír Martínek
Ulice, silnice a dál nic
s. 91

Spevu načúvaj - a mlč...!
(z ruskej poézie v preklade
Jána Zambora)
s. 103

Peter Michalovič
Tragický príbeh nepokojnej duše
s. 131


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.