|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2013, číslo 1
Oleg Pastier: Začnem Rock and rollom - k básni (Vermeer) máš takýto citát z Gauguina: „... v maliarstve sa musí hľadať skôr náznak ako opis, ako sa to napokon robí aj v hudbe...“ – a spýtam sa takto: Podarilo sa ti už nájsť značky a kódy náznakov? Myslím v poézii a próze. Viem, je to drina, ale osožná. A málokomu sa podarí zúročiť umenie náznaku, naučiť sa ho ľahúčko a nonšalantne používať. Aby nerušilo, aby vplynulo do písania vermeerovsky bezbolestne. Ivan Kolenič: Dobre, že si začal rock and rollom! Keď píšem tieto vety, mám na ušiach slúchadlá a počúvam hudbu zo sedemdesiatych rokov zo smratfónu a má to neuveriteľnú kvalitu – orgazmickú... Aj tvoj Gauguinov citát mi je príjemný, jojoj, koľko je už to rokov...! „Skôr náznak ako opis...“ To platí v každom umení, v každej kategórii: vo výtvarnom umení, v hudbe, v literatúre najesenciálnejšie. Keď napíše autor: „XY vstúpil do miestnosti,“ je každému jasné, čo sa stalo a nemusí sa zaoberať nepodstatnými hlúposťami. Niekto iný však napíše: „XY sa dotkol kľučky, kopol do dverí, rozhliadol sa a uvidel mŕtvolu chyžnej. Zavrel za sebou...“ To zaváňa Novým románom, ktorý mám tiež rád, ale dnes by som sa mu už nevenoval (Peter Jaroš odpustí!). Počúval som rozhovor s režisérom Almódovarom a tento skvelý tvorca odpovedal na otázku, čo je dnešnou zásadnou témou celkom jednoznačne: „Dnešná téma je štýl!“ Toto podpisujem a podčiarkujem stokrát!!! Vermeeromsky bezbolestne. Literatúra, tá skutočná, tá naša, ľudská, umelecká, nezomiera... Odmyslime si dievčenské romániky a pozrime sa na skvosty; áno, dejepisy a deje sú ošúchané, prichádza k slovu štýl, metafora, veľké majstrovstvo písania – méta je štýl... Mňa nezaujímajú hollywoodske verklíky, ale nová forma, spôsob vyjadrenia sa, individualita. Slohové cvičenia sú mi na smiech a, žiaľ, na plač... Dnes akoby písali knihy už iba ženy v teplákoch; zabi ma, ale nenávidím to... Dnešnou témou je štýl; tým sa, podľa mňa, dajú rozoznať spisovatelia od rukojemníkov slohových prác. Oleg Pastier: Keď som nedávno pýtal od teba nejakú novú prózu, ponúkol si mi ukážku z románu Nízky strop. A priznal si existenciu ďalšieho hotového rukopisu. Tu sa ponúka niekoľko otázok. Kam – v tvojej tvorbe – s Nízkym stropom? Čo pod ním žije a prežíva? A ako? Ivan Kolenič: Keď si mi volal, práve som mal otvorenú stránku zo svojej novej knihy... Hneď mi bolo jasné: nebudem špekulovať, pošlem Olegovi pár strán z tohto paškvilu; neotesané, nedokončené, nevybrúsené, možno brutálne, no a čo? Názov prišiel sám, kniha si bude niesť iný názov. Vybral som dobre? Je dobre, keď autor, spisovateľ, teda „normálny človek“ (dnes len 4 čierne pivá!) môže žiť naplno, a potom fabulovať – písať skutočne prežité spojené s vlastnou fantastikou. Všetci najväčší majstri, ktorých si vážim, tvorili takto. Nízky stroip nie je zlý názov, ale nepoužijem ho, sorry, vole... Mám poznámkový zošit, do ktorého si píšem názvy, som fanatik do názvov... Nenávidím sprostosti, t. j. slovné hračky, lacné zlátaniny atď. Ale uznaj: Sto rokov samoty, Neznesiteľná ľahkosť bytia, Ľutujem, že nie som básnik (to je Beer), a takéto všelijaké odrovnávačky, to ma zatĺka ako klinec do rakvy. O tých zlých názvoch (Krídlatá pražena a iné...) sa nebudeme zmieňovať, aby sme v pokoji dopili fľašu... Oleg Pastier: Starého psa nové triky nenaučíš, ale povrávalo sa, že si odišiel od písania k maľovaniu. No nie veľmi som tomu veril. Napokon, prečo len maľovať, prečo len písať? Ako si u teba spolunažíva maľovanie a písanie? Koľko náznakov sa ti votrelo z písania do obrazov, a koľko farebnej hmoty z obrazov do písania? Ivan Kolenič: Dlho som nepísal. Dlho som nemaľoval. Oleg Pastier: Próza, maľba; dve veličiny – a tretia: tvoja poézia. Napísali kedysi o nej, že sa „programovo vymyká z bežného úzu a ustálenej literárnej tradície“. Niekoľko zbierok si vydal – a boli naozaj prínosom, novotou, iným, neošúchaným náznakom neošúchaných možností. A možno máš ďalšie zašité kdesi v počítači. Vymykajú sa tvoje dnešné básne čomusi a z čohosi, keď dnes už len tak od ruky a tradične nudne blogovo básni každý, kto vie naštartovať počítač a stláčať biele znaky na čiernej klávesnici? Ivan Kolenič: Keď som sa pripojil na internet, veľmi som si ublížil. Diablovo plemeno... Vieš, my sme veľmi malý národ na to, aby sa každý rok narodil litzerárny zjav, velikán, talent... O mne sa popísalo všeličo, a ja, ver mi, plíz, všetko beriem s rezervou... Ty si z iného cesta, ja som sa medzi vás nepriplietol, a ani som nechcel. Vy ste neboli slobodní a nebudete (okrem teba!), ja som si chcel robiť veci po svojom, nie hrubo, prvoplánovo a hlúpo bez kumštu posielať komunistov do piče... Ja som chcel robiť literatúru, pekné veci, to, čo som považoval za hodnotné. Číétal som Rusov, čítal Amíkov, všetko, čo ma oslovilo. Vyšla mi kniha; bola s tzv. perejstrojky, oni ma vlastne zneužili... Mám rád svoju prvú knihu a nemám rád reči okolo nej... Sú trpácke... Som chlap, ktorý písal verše, veď to je skoro hanba – ako homoš!!! Ale je koniec!!! Oleg Pastier: Čo si odniesli búrky? Čo nám prinesú nové smršte, ktoré krúžia pod nízkymi stropmi zmätene cválajúcich dní? Vieš niečo? Tušíš? Ivan Kolenič: Žena,
ktorej som veril a miloval ju, zničila môj denník a moje poviedky a
nazvala ma nepodarkom z obdobia bohémstva od kaviarne U Michala... Zbohom
lásky verné... Ako hovorí Šklovskij: „Láske som verný, milujem inú...!“
|
Obálka:
Jaroslav Štuller
Obsah
čísla: |
|
|